....

Prepáčte, že je tu tak mŕtvo, ale ja to proste nedokážem. V tejto chvíli vôbec nedokážem písať, ako keby predo mnou bol hrubý múr a ja, jediné čo dokážem, je sa na neho pozerať. Začala som už pár krát, ale vždy som napísala pár viet a potom prestala. Hanbím sa za to, ale teraz mi to vážne nejde.

Viete, stále sa zamýšľam, prečo ja. Prečo sa to muselo stať mne a prečo a prečo a prečo... Ja viem, príde vám to detinské, ale ja to už nezvládam. Tú atmosféru u nás doma, prichádzajúci štvrtý ročník k tomu a ešte ani brata nemám doma....
Už som mala pár krát aj samovražedné sklony, ale na to som príliš zbabelá... Divné, keďže tu vážne žiť nechcem a nemyslím si, že by ma niečo čakalo.
Príde vám to divné? Mne ani nie. Nič ma tu nebaví, nič ma tu nedrží a proste pomaly ale isto strácam nádej v život so "šťastným koncom". Nie, nehovorím o nejakom princovi na bielom koni, ktorý by sa mi tu teraz aj hodil ale až tak ho nepotrebujem.... Hovorím o škole, o práci o živote... Stále si hovorím, že z tade vypadnem a bude dobre, ale aj tak skončím zahrabaná v nejakom smradľavom byte v Poprade a budem z nejakého nepostačujúceho platu živiť deti...
Hovoríte si... Veď má len 19 (keď nerátam tie tri mesiace) a život pred sebou, no človek v tejto dobe musí myslieť na budúcnosť, musí sa zamýšľať nad tým, čo ak....
Čo ak sa nedostanem na školu? Čo ak, nedostanem prácu? čo ak ma priateľ opustí keď otehotniem? Je tam veľa tých Čo ak a ja by som ich najradšej hodila za hlavu, ale to nejde...
Nedokážem to a ničí ma keď nad tým stále rozmýšľam.... A teraz ešte tá situácia doma a rovno si mám chuť hodiť slučku na najbližší strom a proste sa obesiť...
AJ tak by som v tomto skurvenom svete nikomu poriadne nechýbala...
Neviem čo mám robiť... Smiať sa, alebo plakať???? ČO??? Keď pozorujem ľudí okolo seba, vidím len pretvárku, ohováranie, nevkus a pretvárku.... Ako keby ľudia nevedeli byť samým sebou. Ale zase, ja som samou sebou, a ako som dopadla?? Mám jedinú dušu, ktorá sa mi snaží pomôcť, všetkých čo som poznala sa mi otočili chrbtom a tí čo nie, tak to od nich čakám v najbližšej dobe. A Prečo? Pretože to na nich vidím, to ako mnou opovrhujú, to ako mi neveria a to ich tiché šuškanie za mojim chrbtom. Oni si myslia, že je to stráááášne nenápadné, ale pri človeku, ktorý si toho zažil viac, je to strašne okaté....

Rúca sa mi svet pred očami a ja na to len pozerám. Smutné, ja viem. Ale nedokážem s tým nič robiť. Ako by som si priala ten pojebaný koniec sveta. Tak by sa mi uľavilo, len by som si sadla na môj parapet a čakala by som na smrť. Pozorovala by som ľudí, ktorí by vonku behali ako šialení. Ja by som si pustila Marsákov a pri ich úžasnej hudbe by som sa pozerala von. Na tú krásu, ktorú sme zničili a znečistili...

Aj tak si myslím, že to už nikto nečíta, tak idem ďalej plakať a počúvať môjho milovaného Jareda...
Neviem kedy sa ozvem...

P.S.: pre adminku BEST STORY - nie, nechystám sa písať o nikom slávnom a keď si moje poviedky uverejňovala preto, lebo si si myslela, že tam budú, tak ich môžeš rovno vymazať. Srdce mi to už viac nezničí... :)