Princess life 4

Tak tu je vaša dlho očakávaná časť... Dúfam, že v nej už všetko pochopíte, keď vám to doteraz nedošlo :P
Užite si ju a zanechajte prosím váš názor...
Alex Winslow

4. Kapitola – Tak toto je môj život

V izbe som zostať dlho nemohla a tak som sa prezliekla do starých bratových teplákov, ktoré som milovala a dala som si čierne tielko, na ktoré som si natiahla košelu. Vlasy som si rýchlo dala do copu aby mi nezavadzali a zase som zišla dole.

„potrebuješ s niečím pomôcť?“ opýtala som sa mamky, ktorá sa otáčala v kuchyni a varila večeru. Skorú večeru.

„samozrejme, môžeš robiť tú polievku, čo som ťa učila minule,“ usmiala sa na mňa, alebo sa aspoň o to snažila, „veď vieš, tú s cesnakom,“ dodala aj keď som veľmi dobre vedela, o ktorej hovorí.

„dobre,“ najprv som si nakrájala zemiaky, ktoré už boli našťastie načistené, keďže som ľaváčka a moja škrabka sa nešťastnou náhodou zlomila napoly. Vážne netuším ako sa to mohlo stať. Potom som si načistila cesnak a kým som ho pučila, dala som si do hrnca rozpáliť kúsok oleja, na ktorom som pražila cesnak, ktorý som nakoniec zaliala vodou.

Postupne som pridávala ingrediencie a strúhala tvrdý syr, ktorý som našla v chladničke.

keď bola polievka hotová a už som ju nechala variť len preto, aby zemiaky zmäkli zapozerala som sa na mamku.

„už máš hotovo?“ opýtala sa ma.

„už sa len dovarí, ja tu zatiaľ poupratujem,“ usmiala som sa na ňu a začala som dávať do poriadku kuchyňu. Kebyže to nezrobím teraz, tak to už asi nezrobím nikdy. A to si srandu nerobím.

V tichosti som upratovala kuchyňu a v duchu som sa modlila aby tento víkend dopadol dobre. Čo sa už nestalo strašne dlho, no stále som v to dúfala.

keď mama dovarila pomohla mi ešte dopratať a potom som išla prestrieť na stôl, keďže otec už chodil hore dole a bol namosúrený z toho, že ešte nedostal najesť.

Nabrala som každému polievku a sadla si k stolu. Musela som si pod stolom utrieť ruky do teplákov, aby som ich trochu vysušila. Boli spotené a od nervov sa mi klepali, ale ja som s tým nemohla nič robiť.

Pozrela som sa na rodičov a oni si už spokojne jedli. Na to som si zvykla. Ja som bola vždy na poslednom mieste a tak nepokladali za potrebné počkať na mňa.  Najmä otec. Ten ma bral len za slúžku.

Nabrala som polievkovou lyžicou polievku a dala som ju do úst. Jedla som čo najrýchlejšie, aby nemuseli čakať, kým ich znovu obslúžim, no keď som si všimla, že otec už dojedol, tak som nechala svoju polievku polievkou a zobrala mu misku, aby som ju mohla dať do drezu a naložiť mu druhé jedlo. Viem, vyzeralo to ako obed, no to bola naša „tradícia“, vždy keď príde otec domov, robí sa viac chodová večera, či čo to je. Ani to neviem pomenovať.

keď som mu nabrala a položila to pred neho, zobrala som prázdnu misku aj od mamy a tiež som jej nabrala druhé jedlo.

Potom som sa znovu pustila do svojej polievky. Už nebola skoro vôbec teplá, ale radšej som nevstávala od stola a ďalej ju poctivo jedla.

Práve som si naberala druhé jedlo, keď otec dojedol a tak som mu okamžite išla zobrať tanier a dať ho do drezu. hneď po ňom dojedla aj mama a tak som zobrala tanier aj jej.

„okamžite to tu uprac, nechcem tu mať bordel,“ povedal mi a tak som sa s mojím druhým jedlom rozlúčila a začala upratovať.

Najprv som všetko jedlo dávala do misiek a potom do chladničky aby sa neskazilo. Potom som poumývala všetky taniere a pustila sa do špinavých hrncov, čo zostali po príprave jedla.

keď už všetko bolo umyté a nechala som to odkvapkať, začala som drhnúť šporák a potom som ešte poumývala linku a odložila riady.

keď bol poriadok, len s povzdychom som si vybrala z chladničky jogurt a s lyžičkou som sa pobrala do svojej izby. Učiť som sa nemohla ani sa mi nechcelo a tak som prerovnávala všetky veci v izbe a potom som sa pobrala na rýchlu sprchu.

„idem spať, dobrú,“ zakričala som zo schodov, keďže som vedela, že rodičia sú v obývačke. Rýchlo som sa hodila na posteľ a prikryla perinou. Otočila som sa chrbtom k dverám a snažila som sa zaspať. Bolo ešte skoro a tak som si opatrne vytiahla jeden z mojich zošitov a začala som písať. Ešte nebola taká tma a tak som na to videla a v tme si moje oči zachvíľku zvykli a potom som už zase nemala problém písať.

Nakoniec som zošit schovala do tašky a od únavy som zaspala do pár minút.

Ráno ma zobudil krik.

„Eleonor,“ kričal z dola otec a mne bolo hneď jasné, že kľudný víkend sa nekoná. Rýchlo som si dala na nohy papuče a dala si vlasy do copu a už som bežala zo schodov aby som bola čo najskôr v kuchyne, z kade sa ozýval krik.

„dobré ráno, čo sa deje?“ opýtala som sa snažiac sa o kľudný hlas.

„čo to je?“ ukázal do drezu, kde bol pohodený špinavý tanier. Ja som tam nič nenechala, takže musel byť z rána.

„tanier,“ odpovedala som normálne.

„nebuď na mňa drzá,“ zavrčal a hneď som dostala jednu z pravej strany až som sa zatackala.

„ale veď som len odpovedala na tvoju otázku,“ nedala som sa. Nikdy som sa nedala a potom som tak dopadla. Bola som tvrdohlavá. Ale všetko to bola moja chyba, pretože kebyže som ticho dostanem ešte jednu z ľavej strany a mám pokoj.

„takže neprestaneš?“ zavrčal a schmatol ma za cop, ktorý potiahol riadne silno. Snažila som sa potlačiť výkrik a dopadla som na zem. Presne tam kde ma chcel.

„ale veď som spala, ako som ho mala umyť,“ zakričala som. Strašne ma bolela hlava z toho, ako ma ťahal za vlasy.

„ty nemáš čo spať, máš tu udržiavať dom v poriadku, tak ako tvoja matka,“ kopol ma a ja som sa schúlila do klbka.

„tak prečo ho neumyla ona,“ pozerala som na neho len jedným okom a schúlená na zemi v klbku som čakala na ďalšiu ranu.

„nebudeš sa navážať do svojej matky, buď rada, že ju máš,“ chcel ma znovu kopnúť, no nestalo sa tak.

„nechaj ju tak,“ povedala mama a ja som neverila vlastným ušiam. Asi prvý krát sa ma zastala. Ale ďakovať jej za to nebudem

„máš šťastie, že ju máš a teraz zmizni umyť ten tanier a potom ťa čaká utretie prachu,“ otočil sa mi chrbtom a spolu s mamou odišiel z miestnosti.

Ja som na zemi zostala ešte nejakú tú chvíľku, pretože som sa potrebovala spamätať.

Takže kľudný víkend sa nekoná.

Povzdychla som si a za pomoci stoličky som sa postavila. Ten chrbát ma bolel ale nemohla som s tým nič robiť. Hold, stáva sa aj v lepších rodinách a ja som si už zvykla.
keď som bola mladšia plakala som, no prah bolesti sa mi už posunul, takže to znášam lepšie. Možno sa ani neposunul, len človek si už zvykol.

Umyla som ten sprostý tanier a potom sa ešte pre istotu okolo seba popozerala. Išla som sa rýchlo hore prezliecť a trochu upraviť, nech nechodím po dome strapatá a potom som už len našla handru a Pronto (netuším, čo majú tam na prach) a začala som drhnúť celý dom.

keď už sa všetko skoro lesklo, zobrala som do rúk vysávač a začala som znovu vysávať od hora dole. Nech vidí, že niečo robí.

keď už bolo všetko upratané, znova som zaliezla do izby a nechala na mamku nech varí obed. Do toho som sa jej pliesť nemienila. Možno sa teraz poriadne najem, aj keď neviem, neviem.

Sedela som na okne a pozerala sa na ulicu, ako sa tam deti hrajú a zabávajú, dosť často som im závidela. Ja som taký život nemala.

Aj keď ma začal biť až keď odišiel brat, musela som pratať a všetko robiť spolu s mamou, aby som sa ževraj učila už od mala čo ma bude čakať celý život. Vtedy mi nahuckal do hlavy, že to tak robia všetky deti, len aby som to robila dobrovoľne a ja som mu uverila až o pár rokov neskôr som si uvedomila, že je to riadna blbosť. No už sa s tým nedalo čo robiť. Našťastie som vtedy mala svojho veľkého brata, ktorý sa nanešťastie hneď po osemnástke presťahoval, pretože vraj nemôže zniesť ako sa k nemu otec správa.

A čo mám povedať ja? Asi si neuvedomil čo mi spôsobil svojim odchodom a vlastne nikdy sa o tom nezaujímal a ja som mu to vešať na nos sama od seba nechcela.

Napísal mi asi dva listy, keďže som nemala počítať a doteraz ho oficiálne nemám a potom sa už vôbec neozval.

Najprv som nechcela uveriť, že sa na mňa vykašlal, stále som si hovorila, že mu do toho niečo vošlo, no keď list nechodil pár mesiacov, uvedomila som si, že už nepríde.

Zo začiatku som ho nenávidela a opovrhovala ním. Zriekla som sa toho, že je môj brat a preklínala ho dokola. No nakoniec zvíťazila moja silnejšia stránka, s ktorou som si uvedomila, že si proste našiel svoj nový život a starému sa radšej straní.

Nakoniec som mu odpustila a zvykla som si, že som na všetko sama. Aj som bola.

Takto si plníš svoje povinnosti?“ vbehol mi do izby otec a ja som na neho pozrela. Na ruke mal bielu rukavicu, ako v nejakých hoteloch, ktorá bola celá od prachu. Musel ho ísť niekde nabrať, možno do pivnice, pretože ja som utrela všetko.

„ja som si ich splnila do bodky,“ odvetila som a ďalej pozerala na deti hrajúce sa na ulici.

„ja ti dám, odvrávať mi. Veď ty uvidíš,“ zavrčal a dnes už podruhý krát ma dostal na zem pomocou môjho copu. Neviem si predstaviť ako by dopadli moje vlasy, kebyže ich nedám do copu, ale mám ich rozpustené.

„konečne sa nauč, že otca máš počúvať na slovo a keď ti poviem utrieť prach, tak ho aj utri a všade,“ znovu do mňa kopol a tak som sa len schúlila do klbka a s rukami, ktorými som si kryla hlavu som čakala, kedy do mňa prestane kopať.

Ešte ráno som sa tešila, že moje ruky sú ušetrené a budem si môcť konečne dať krátky rukáv. Ani ruky neboli ušetrené.

Bolelo ma celé telo, no držala som bez sĺz. Nechcela som mu ukázať, že som slaboch, bojovala som o svoj život a dúfala som, že sa z toho domu niekedy dostanem. No pochybovala som, že to bude skoro.

Mám už osemnásť a každý by si asi pomyslel, že prečo som už neodišla. Ale kde som mala odísť? Nemala som kamarátov, nemala som rodinu, ku ktorej by som sa mohla schovať a ani som nevedela, kde sa nachádza môj brat.

Osud sa proste rozhodol, že som si to zaslúžila a tak som to teraz trpela.

Ale zvykli by ste si, aj na hlad si po čase zvyknete a potom ho už poriadne nevnímate. Toto je to isté. Už som to nevnímala, len som držala a až keď odišiel, uvedomila som si, ako ma bolí celé telo.

Už som z izby nevyšla. Mama ma volala na obed, no neozvala som sa jej a len opatrne som sa dávala do vyrovnanej polohy a ľahla som si na chrbát. Pozerala som do stropu a rozmýšľala som, ako to asi vyzerá v normálnej rodine. Vždy som si vymýšľala rôzne scenáre. Odkedy som si uvedomila, že nie je normálne aby malé deti upratovali celý dom a drhli okná, aj keď to zo začiatku boli len tie, čo viedli do záhrady. Najprv som to nechápala a potom som si uvedomila, že nechceli, aby susedia videli, čo robím.

Vždy som si predstavovala, ako spolu chodia rodiny na výlety, ako sa súrodenci spolu hádajú o ovládač a nakoniec sa spolu hrajú vonku na ulici. Rozmýšľala som, či aj deti majú toľko kamarátov a ľudia v škole.

A potom som si predstavovala ako by to vyzeralo u nás, keby to bolo normálne. To som si predstaviť nedokázala. Vždy keď som si to chcela predstaviť, videla som len ako upratujem viac ako mamka a ako som za nedostatky bitá, no to sa dialo až keď bol brat preč.

Nakoniec som sa nejak postavila, prezliekla sa do pyžama a zase zaľahla do postele. Dúfam, že už odo mňa nič nebude chcieť, pretože by som asi dole nezišla. No moje prianie sa mi nevyplnilo.

„Eleonor, choď dole umyť riad, kým si otec nevšimne, že to už nerobíš,“ vbehla mi do izby matka a ja som sa opatrne postavila a mierne kulhajúc som sa nejakým zázrakom dostala do kuchyne.

Potrebovala som pár hodín na spamätanie, no tie asi budem musieť odložiť na neskôr.

Opatrne som sa pohybovala po kuchyni a bežné umývanie, ktoré mi trvá tak 10 až 20 minút sa pretiahlo až na 45. Našťastie nikto neprišiel a ja som sa následne mohla odobrať naspäť do izby, kde som hneď zaspala.

Našťastie sa už nič neudialo. Večer ma ešte mama zobudila aby som išla popratať riad z večere a nakoniec ma nechala ísť do postele.

Nedeľa prebehla najmä v tichosti, ale našťastie už aj v kľude. Pratala som ako odušu aj keď mi to trvalo dlhšie a jedla som len kúsok. Prešla ma chuť, len čo som do kuchyne prišla a zbadala som ho tam. Niekedy som sa musela premáhať aby som niečo zjedla, keď sa tak sladko usmieval na mamu. Riad som vždy popratala, niečo som urobila doma, prádlo som radšej žehlila u mňa v izbe, aby som nikomu nezavadzala a potom som večer išla spať už s kľudom, pretože otec odišiel znovu preč. Našťastie.

Len si neviem predstaviť, ako pôjdem zajtra do školy.

No a takto vyzerá môj obyčajný deň, alebo skôr víkend, keď chcem byť presná...