nedeľa 15. júla 2012

Princess life 1

Vzdávam to, aj tak mi to nikdy nepomôže.... Ale viete čo??? Kašlem na to, nezaslúžim si trápiť sa. Trápim sa už dosť v normálnom živote....
Dievčatá, táto poviedka je venovaná vám, pretože vy ako jediné nikdy nesklamete a komentujete o dušu. Zaslúžite si to... :)
Poviedka bude z dvoch pohľadov, možno ku koncu sa tam pridá ďalší...
Alex Winslow


1. Kapitola – Nová spolužiačka

Ráno ma zobudil budík, čo sa mi už dlho nestalo, no nejak mi to nevadilo, teraz nie, ale keby tu bol otec, mala by som problém.
Svižne som sa umyla a upravila v kúpeľni a potom sa išla rýchlo prevliecť do čiernych riflí a béžového tielka, na ktorý som si okamžite dala svetrík, pretože som sa na seba nemohla pozerať.
Hanbila som sa za seba.
Zobrala som z ruky tašku, ktorú už som mala pripravenú a zbehla som dole, aby som si mohla zobrať jedlo a vypadnúť na autobus, ktorý na mňa čakať nebude.

Dnes som ho stihla len tak-tak a musela som zostať stáť pri zadných dverách, pretože už som nenašla voľné miesto, ktoré by som obsadila. Bolo mi divné ako jedinej stáť v tom autobuse a tak som sa nakoniec usadila na schodoch, pretože ma čakalo ešte najmenej 10 minút cesty a naberania ďalších ľudí.
keď sme všetci konečne došli ku škole, pobrali sme sa na hodiny. Autobus meškal, takže do začiatku vyučovania zostávalo tak päť minút.

Rýchlejším tempom som vkráčala do triedy a usadila sa na svoje zvyčajné miesto. Zadná lavica, slúchadlá a okno, to boli moji kamaráti, ktorí mi zostali potom, čo som sa tak razantne zmenila prestupom na strednú.
Ľudia ma opustili a ja som ich chápala. Kto by nechápal ľudí, ktorí sa začnú strániť čudáčke, ktorá sa zahaľuje od hlavy po päty a celý čas počúva hudbu a sleduje zem pod svojimi nohami.
Zmenila som sa a nikto sa v podstate ani nenamáhal zistiť, čo sa mi to vôbec stalo, proste to zobrali tak, že som sa zmenila a prešli k niekomu inému. Ani len sama neviem, či by som niekomu dokázala povedať čo sa deje doma.
Jediný, komu by som to povedala, v 18 odišiel z domu a od vtedy sa tam neukázal a vlastne vtedy to začalo.
Vtedy začalo moje peklo na zemi.

***

Už sme tu cez týždeň, no až dnes idem prvýkrát do školy, pretože doteraz som stále presvedčila rodičov, že potrebujú pomôcť vybaľovať a upratovať a neviem čo všetko. No teraz už je všetko na svojom mieste a aj moji rodičia už idú do práce a tak mi nič iné nezostáva, len ísť do tej hroznej školy. Už som tam raz bola a vtedy mi, našťastie cez hodinu, riaditeľka ukazovala celú školu. Učebne, telocvičňu a aj jedáleň. Najprv ma mal sprevádzať triedny, ale ten mal bezodkladné záležitosti mimo mesta a tak sa mi venovať nemohol.

Našťastie mám auto, pretože kým by som zistila, ktorý autobus ide kam, asi by prešiel ďalší týždeň, čo mne by nevadilo, ale mojim rodičom??? Tým určite.
A tak, už sama doma, som sa prezliekla do kraťasov a tmavomodrého topu a pri obúvaní topánok som si hádzala nejaké veci do tašky, ktorú som chcela brať so sebou.
Nechcelo sa mi tam ísť, kto by chcel zase spoznávať nových ľudí a pozorovať tie sliepky, ktoré sú na každej škole, ako tyranizujú ostatných a robia sa niečím viac ako v skutočnosti sú.
Fajn, priznávam, aj ja som k nim jednu dobu patrila, ale proste keď som si uvedomila, čo to stváram, a to som si to neuvedomila ja, ale musel mi dopomôcť môj braček. Ale zvládla som sa vrátiť do normálu a potom sme sa presťahovali. Z časti kvôli mne a z časti preto, že rodičia tu mali lepšiu prácu.

Zbehla som do kuchyne, kde som zjedla prichystané raňajky, ktoré mi urobila mamka a nakoniec som si ešte hodila desiatu do tašky, aby som sa konečne mohla pobrať do tej cvokárne.
Na chodbe som zhrabla kľúče od auta a vybehla som do ďalšieho teplého dňa.
Odviezla som sa ku škole a išla klopať na zborovňu, pretože veci som už mala a aj školu už mi  poukazovali.
„prosíte si niečo?“ otvorila mi nejaká ropucha a ja som sa na ňu usmiala.
„pravdaže, hľadám profesora Whitea,“ usmiala som sa na ňu.
„počkajte chvíľku,“ slizko sa usmiala a stratila sa za dverami. Oprela som sa o stenu pri dverách, keďže som nevedela ako dlho bude trvať, kým sa tu môj triedny objaví.
„ty budeš Tamara, že?“ ozvalo sa pri mne a ja som podskočila, pretože som to nečakala a zapozerala som sa na posledných opozdilcov, ktorí bežali do tried. Najviac ma zaujalo dievča, ktoré v týchto teplách bolo zahalené. Nechápala som ako to mohla vydržať, no asi na to malo svoje dôvody.
„to budem ja a vy asi budete môj nový triedny učiteľ, pán White, ak sa nemýlim,“ usmiala som sa na neho.
„nemýlite sa a som rád, že Vás konečne spoznávam, škoda, že sme sa nemohli spoznať, už keď ste boli na škole prvý krát,“ usmial sa.
„myslím, že aj bez obhliadky školy by som sa zaobišla, ale keď na tom riaditeľka tak trvala,“ pokrčila som plecami.
„chápem, najmä s našou pani riaditeľkou,“ zasmial sa, „ no ale už by sme mali ísť na hodinu, moji žiaci nie sú zvyknutý na meškanie, takže nech si na to ani nezvykajú,“ usmial sa na mňa a spolu sme vykročili do triedy.
Vyzeral byť milo a asi sa snažil vychádzať s každým v priateľskej sfére, čo nebol veľmi zvyk.

Prišli sme pred dvere učebne a ten profesor mi otvoril dvere. „Slečny prvé,“ pokynul mi a tak som váhavo vošla do vnútra.
Tá trieda bola divná, pretože lavice pre jedného, ktoré boli aj tu, boli dané tak, aby boli v dvojiciach, čo som ešte nikde nevidela a ľudia, ktorí sedeli v podstate spolu, tak mali lepšie podmienky na odpisovanie.
„tak žiaci, viem, že dnes trochu meškám, no doviedol som vám, už spomínanú,  novú spolužiačku. Je to Tamara Seemore a keď bude chcieť, povie vám o sebe viac sama. Takže dúfam, že sa ku nej budete správať slušne,“ poznamenal a prebehol triedu pohľadom.
 „myslím, že bude najlepšie ak si sadneš k Eleonor, že, El?“ otočil sa k zadným laviciam a z tej poslednej sa len zdvihla ruka s vystrčeným palcom.
Pochybujem že to dievča vôbec vedelo, o čom učiteľ hovoril.
„dneska asi nemá dobrú náladu, ale je to v pohode dievča, nemusíš sa báť,“ povzbudil ma potichu triedny a tak som sa pobrala do poslednej dvoj lavice pri okne.
Bola som zarazená, keď som tam zbadala sedieť dievča, ktoré chodí zahalené aj v týchto teplách. Bolo zošuchnuté na stoličke tak nízko, že ju poriadne nebolo ani vidno. Pohľad mala zabodnutý na okne a v ušiach slúchadlá. Bolo mi jasné, že učiteľa ani nepočulo.
„ahoj, som Tamara Seemore, ale môžeš ma volať Tam,“ povedala som k nej, pretože si dala dole slúchadlá a zapozerala sa na učiteľa. „A ty si?“ usmiala som sa na ňu.
„mňa neteší a je jedno ako sa volám, radšej sa odo mňa drž ďalej,“ odvrkla a ja som v nej nevidela vôbec to milé dievča, o ktorom hovoril učiteľ. Ale nechcela som ju odsúdiť, nevedela som, čo jej je, takže som sa k nej chcela dostať, či podobrotky, alebo nasilu.

***
Sadla som si do lavice so slúchadlami v ušiach a čakala som na triedneho, s ktorým sme mali prvú hodinu a mal nám doviesť našu novú posilu. Prežila by som aj bez nej.
Počúvala som Guns N Roses a pozerala som sa z okna.
Je štvrtok, krásny deň, no potom príde piatok a piatok večer mi končí zábava. Asi si myslíte, že mi švihá, ale vám v ten piatok zábava začína, chodíte do barov a po vonku s kamarátmi, ale ja, čo ja? Ja nič. Ja upratujem, behám po celom dome, aby bol všade poriadok a nenachádzalo sa nikde ani smietko prachu.
Tomu sa hovorí môj víkend. Niekedy je to aj viac, ale väčšinou to zostane na víkend. Našťastie.
Triedny mešká, čo sa nestáva často, no asi sa zakecal s tou novou. V podstate mi je to jedno, ale dejiny je môj obľúbený predmet, takže by si mohol pohnúť.
Triedny vošiel do triedy, vedela som len preto, že mám vycvičené periférne videnie.
Stále som nechala v ušiach slúchadlá, pretože k životu vážne nepotrebujem meno nejakej bloncky, ktorá si určite o sebe myslí, že je dokonalá. Bolo to vidno už len na tom, aké handry mala na sebe.
Učiteľ ju predstavil,  niečo povedal a keď som začula svoje meno, tak som len zdvihla do vzduchu zdvihnutý palec a ďalej sa pozerala z okna.
Až keď to dievča prišlo ku mne, uvedomila som si, čo som si spôsobila.
Chvíľku na mňa pozerala, čo som cítila a potom sa usadila. Dala som si dole slúchadlá a zapozerala som sa na učiteľa, pretože začal s výkladom. Hovoril vždy veľmi pútavo, čo ma na jeho hodinách bavilo ešte viac.
„ahoj, som Tamara Seemore, ale môžeš ma volať Tam,“ povedala mi podlízavo a ja som to radšej nekomentovala, „a ty si?“ skoro ma striaslo.
„mňa neteší a je jedno ako sa volám, radšej sa odo mňa drž ďalej,“ odvrkla som jej a bola som rada, že som jej vôbec niečo povedala, pretože som mala chuť sa tak ísť vyvracať. Ten hlások. No brr.
Už nič nepovedala a ja som bola rada.
Celý zvyšok hodiny som si robila poznámky toho najdôležitejšieho a nevnímala ľudí na okolo.

Po dejinách nasledovala geografia a ja som bola rada, že som mala na ňu dostatok času.
Písomka bola ťažká a kebyže sa mám na ňu učiť cez noc, nedopadne veľmi dobre. Ale mne šťastie prialo a tak som sa to všetko naučila a dúfam, že z toho bude dobrá známka.
Do geografii už boli len samé nudné predmety, no na každom so mnou sedela ta Samara či Tamara, či ako sa to volala.
Konečne som kráčala na obed, po ktorom ma už čakala len telesná, ktorá bola pre mňa asi najhoršia.
Niekedy som telesnú milovala a do teraz mám rada šport, no zostať zakrytá tak, aby si nikto nič nevšimol je dosť ťažké a som prekvapená, že si to doteraz nikto nevšimol.
„makáme Willowová, neulievame sa, a pre Vás to platí tiež aj keď ste tu nová,“ kričal na nás tréner, ako sme ho všetci volali, keďže trénoval aj futbal.
Na mňa je naštvaný, keďže som odmietla reprezentovať školu v atletike. Preto na mňa stále kričal aj keď som bola popredu najmenej jedno kolečko.
Bol urazený, keďže prišiel o možnosť mať nejaké ďalšie ocenenia, no ja som nemohla. Obliecť na seba úzke, obtiahnuté a najme krátke kraťasy a k tomu len športové tričko, ktoré siaha pod prsia, to by bola moja smrť. Až ma z toho striaslo.
A tak som na každej telesnej len v tichosti behala tak ako som vedela a pre istotu nevnímala reči okolo.
Vyzeralo to byť na kľudnú poslednú hodinu no to by som nemohla byť v triede s tou najväčšou kravou pod slnkom.
keď som bežala okolo kráľovny školy, podkopla ma a ja som padla na zem, čo by mi až tak nevadilo, no vyhrnulo sa mi tričko čo bol väčší problém. Rýchlo som sa naštvaná na celý svet upravila, aby nebolo nič vidno a chcela sa postaviť, no pred tvárou sa mi objavila ruka, ktorej som sa mala akože chytiť.
„nesiahaj na mňa a daj mi láskavo pokoj,“ vyprskla som na Tamaru a naštvaná som sa sama postavila a rozbehla som sa ďalej.
Nenávidela som, keď mi niekto pomáhal, pretože sa to od neho čakalo. Rada som bola nevidená a nenávidená z diaľky. Bolo to tak vždy ľahšie. Ľahšie sa vyhnúť otázkam a odpovediam a ľahšie sa vyhnúť odmietaniam, najmä z tej mojej strany, pretože ja by som odmietať musela.
Možno si myslíte, že som divná, alebo čo ja viem čo, no život vás naučí riešiť situácie rôznymi spôsobmi a vy si nakoniec vyberiete ten najľahší pre vás a potom tak žijete. JA som si vybrala ten najľahší spôsob prežitia pre seba a tak som si aj zvykla na samotu a v podstate otrokárstvo.
Vonku som už nebola roky, keď si zoberiete, že som v poslednom ročníku a dobre rátam, tak to bude viac ako 4 roky, čo som si s niekým vyšla čo i len na prechádzku.

Zo školy som bežala aby som stihla autobus, pretože ma zas zdržal tréner aby mi dohovoril. Ja som ho skalopevne presviedčala, že proste behať nebudem a potom som mu povedala, že musím ísť. Aj som musela, pretože ten autobus, ktorý mi zdrhol pred nosom, bol jediný, ktorý išiel mojim smerom domov.
keď som to zbadala v tichosti som si ponadávala a so slúchadlami, ktoré som si strčila do uší, som sa rozišla smerom domov.
Kráčala som po meste, kde pracovala aj moja mamka a tak som sa pri nej zastavila, či netreba niečo nakúpiť.
Ona mi s radosťou strčila do ruky lístok dlhý ako Níl aj spolu s peniazmi.
Jediné čo k tomu dodala bolo, „ďakujem zlatko,“ a vykopla ma z kvetinárstva, v ktorom pracovala, ževraj ma veľa zákazníkov. Nevšimla som si ani jedného, ale to bolo jedno.
Kráčala som domov a zastavila som sa až vo Wall marte, ktorý bol len asi tri ulice od nášho domu.
Prechádzala som uličkami, hádzala som tam potraviny, ktoré odo mňa mamka požadovala a väčšinou sa ani nezastavovala, no prišla tá chvíľa a ja som musela zastaviť pri ovocí a zelenine. Nemala som rada túto časť obchodu. Ani neviem prečo.
Košík som odložila na miesto, kde nebude nikomu zavadzať, tak ako to tu robili všetci a zapozerala som sa do zoznamu.
6 zelených jabĺk, 4 mrkvy, 1 kaleráb, 2 veľké cibule, strapec zeleného a červeného hrozna. To bolo všetko čo som mala zobrať.
Postupne som vyberala čo najlepšie ovocie či zeleninu. keď som ich odvážila a nalepila na nich ten tiket, ktorý vyšiel zo stroja, odišla som ich odniesť do košíka.
Naradostene som nalepila ten tiket na jablká, ktoré boli posledné v zozname a prudko som sa otočila smer košík, čo som asi robiť nemala.
Prudko som do niekoho narazila ale obidvaja sme to našťastie ustáli.
„prepáč,“ zdvihla som na neho pohľad, rýchlo sa usmiala a potom utekala ku košíky a neobzerajúc sa, som išla ku pokladni.
Ale keď mám pravdu povedať, rada by som sa obzrela po tom vysokom hnedovlasom a zelenookom bohovi, do ktorého som narazila.
Vzdychla som si.
Na také kúsky som ja právo nemala. Vlastne ja som nemala právo ani na tučného, nízkeho mužíka, ktorý by chrochtal a slintal pri rozprávaní.
Rýchlo som zaplatila za nákup a potom som sa ponáhľala domov, aby som stihla ešte popratať a potom sa naučiť a okúpať pred tým ako pôjdem spať.

Domov som prišla za 10 minút rýchlej chôdze a za bolesti rúk. Hold tie tašky boli ťažké.
Nákup som dala v kuchyni na dres a išla som sa hore prezliecť do pohodlných sivých teplákov a trička s krátkym rukávom, na ktoré som si dala svetrík.
Znovu som sa vrátila do kuchyne, kde som poukladala nákup  a začala umývať a čistiť kuchyňu, nech to najhoršie mám za sebou.
Potom som vydrhla podlahy v celom spodnom podlaží. Vyšla som do horného poschodia, kde som vydrhla celú kúpeľňu.
keď bol všade konečne poriadok mohla som sa pustiť do mojich úloh do školy, ktoré potrebujem vypracovať a dokonca sa musím naučiť na dve písomky. Ale najmä musím porobiť aj úlohy, ktoré máme na budúci týždeň pretože sa má vrátiť môj otec a ja nebudem mať ako ich robiť.

keď som si konečne sadla za stôl a začala pracovať, domov prišla mamka a tak som len dúfala, že nebude nič potrebovať.
Našťastie nič nepotrebovala len vybehla poďakovať a opýtať sa či nie som hladná.
O deviatej som mala konečne dorobené všetko do školy a tak som sa zavrela v kúpeľni, plachtou, ktorú sme tam mali som zakryla zrkadlo tak, aby som sa nemusela na seba pozerať a dala som si napustiť vaňu.
Pomaly som sa vyzliekala a kým som čakala na napustenie vody, tak som si pomalými pohybmi rozčesávala vlasy.
keď som sa vložila do horúcej vody, telo ako keby mi prestalo fungovať a úplne sa v nej uvoľnilo. Užívalo si tú jemnú masáž, ktorá vznikala, keď sa voda obtierala o pokožku. Pomaly sa mi uvoľňovali aj svaly, ktoré som ani nevedela aké mám stuhnuté.
To ticho a príjemná atmosféra ma pomaly ukolísavali do spánku a tak som radšej vyliezla, prezliekla sa do pyžama a prešla som do izby, kde som sa uložila do postele a okamžite zaspala. 

6 komentárov:

  1. úplne super je... mať tak talent ako ty :D

    Mirka

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem veľmi pekne, no nemyslím si, že som talentovaná. Ja sa len snažím dostať zo seba všetky pocity, ktoré ma ťažia toto nejak z toho vzniká... :)

      Odstrániť
  2. krásne to je napísane :))
    som zvedava ako to pojde daleej..:)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. skvela kapitolka a som rade ze si ju pridala :D

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Ďakujem vám dievčatá, som rada, že vás mám, pretože bez vás by to už vôbec nebolo ono... Ja to viem a musím povedať, že to asi nebude prechádzka ružovou záhradou... No ale to sa dozvieme, až keď to napíšem takže...
    A Nicol, ja by som vás aj tak nemohla dlho trápiť, to mi je proti srsti, najmä keď mám niečo napísané... :)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Toho boha som si maximalne predstavila a asi by som na jej mieste tam odpadla :D .. ináč je to fasa cast :D (Díí)

    OdpovedaťOdstrániť