Not ordinary girl 22.

No nie som ja najlepšia??? Včera dve časti a dneska ďalšia a ešte tak skoro... =D =D Mali by ste sa mi klaňať... =D =D Ale nie, nebola by tu, lebo som chcela ísť na korčule, ale sa nám tu pod Tatrami zatiahlo a búri nám tu, a tak nechcem nič riskovať.
Užite si kapitolku, pretože nás tu už asi čakajú len dve a epilóg, uvidím ako sa mi to všetko podarí napísať... =)

Alex Winslow

22.

Boli tu na dvoch autách a tak som nasadla do toho prázdnejšieho.

Odviezli ma až pred dom a ja som sa pozrela hore. Už svitalo ale aj tak som videla, že matka je hore.

„ďakujem, že ste ma priviezli chalani, chodíte stále na to isté miesto?“ opýtala som sa a zívla si.

„samozrejme, ale ako vidím dneska budeš spať, takže sa vidíme zajtra,“ postupne ma všetci objali a ja som sa im ešte raz poďakovala a potom zmizla vo vchode, ktorý som si stihla otvoriť.

Privolala som si výťah a s privretými očami som čakala kedy sa objaví.

keď som konečne vystúpila na našom poschodí, odomkla som si dvere a vtiahla dnu moje kufre.

„och, ahoj, Sarah, tak si mi chýbala,“ vybehla na mňa matka a ja som podvihla obočie.

„tak veľmi som ti chýbala až si nemohla ani len čakať na letisko?“ podvihla som obočie a objatie jej neopätovala.

„čo si to o mne myslíš?“ zvolala naštvane „a čo som mala zrobiť s tvojou sestrou?“ výhovorky.

„ju si mohla zobrať so sebou, ale vieš čo? Je mi to jedno, idem spať, toto za potreby nemám.“ Otočila som sa a odišla do svojej izby ťahajúc za sebou kufre.

Nešla som ani len do kúpeľne, len som si vytiahla čisté pyžamo, prezliekla som sa a hodila sa na posteľ, kde som okamžite zaspala.

Niečo so mnou triaslo ale ja som sa vážne nechcela zobudiť. Cítila som, ako keby som spala len nejaké dve hodinky.

„sestrička, prosím, sestrička,“ začula som detský hlások a tak som pootvorila jedno oko. „mne dneska začína škola, nemá ma kto odviesť,“ zaskučala potichu a ja som si pretrela oči.

„koľko je hodín?“ opýtala som sa jej.

„osem,“ odvetila.

„super, spala som presne dve a pol hodiny. Naša matka asi nevedela, že existuje niečo ako časový posun a potreba spať, čo?“ opýtala som sa sestričky a ona sa tvárila šokovane a smutne. „Neboj sa, odveziem ťa, len mi daj 5 minút, dobre?“ usmiala som sa na ňu a ona hneď utiekla preč.

Ja som sa prevalila na chrbát a silou mocou som sa posadila aby som sa aspoň trochu prebudila.

Rýchlo som sa dotackala do kúpeľne, kde som sa začala striekať ľadovou vodou, aby ma to prebralo.

keď už som bola v ako takom prebudenom stave, prešla som naspäť do izby, otvorila som obidva kufre a pozrela som sa čo tam je. hneď na vrchu bolo tričko od chalanov, takže som nemala čo riešiť, a už vôbec nie, keďže sestra stepovala a hundrala, že príde neskoro.

„bože, tak prídeš neskoro,“ nakričala som, „svet sa nezblázni keď slečna dokonalá bude meškať a ja to učiteľke vysvetlím,“ nechápala som svoju sestru. Za tie dva mesiace sa zmenila na nepoznanie. Zaujímalo by ma, čo sa tak mohlo stať.

Natiahla som na seba spodné prádlo, dala si tričko od chalanov, pod to čierne legíny. Na hlavu som si dala červenú čiapku, ktorú mi tiež darovali a po schmatnutí tašky, do ktorej som si hodila peňaženku a mobil s kľúčmi som vyšla na chodbu, kde som si na nohy natiahla červené conversky.

„Môžeme ísť,“ zavrčala som na sestru a nasadila som si na oči Ray bany aj keď sme boli ešte dnu.

„no konečne,“ odfrkla si a vošla do výťahu.

„moja zlatá, ja nemám povinnosť ťa vodiť do školy za ručičku, takže ti pekne krásne dneska nájdem autobus tam a aj naspäť a začneš si chodiť autobusom, pretože ja na teba nervy nemám,“ odfrkla som si a ďalej si jej namosúrený ksicht nevšímala.

Nasadli sme do auta, bolo pol deviatej. Pustila som si nahlas moje výberové CD aby som nemusela počúvať Martinino hundranie.

Doviezla som nás pred jej školu a potom sme spolu išli až k jej triede.
Zaklopala som na dvere jej triedy a pomaly ich pootvorila.

Moja segra prebehla popod moju ruku a ihneď zapadla do svojej lavice a učiteľka sa na mňa zahľadela.

„môžete na chvíľku?“ pousmiala som sa a pretrela si oči. Bola som vážne unavená a nestihla som si dať kávu.

„dobrý deň,“ popriala mi s úsmevom a oprela sa o stenu pri dverách.

„ja sa ospravedlňujem, že prišla neskoro, ale dneska nad ránom som doletela z Ameriky a moja mama si asi myslela, že dvojhodinový spánok mi bude stačiť,“ povzdychla som si. „No, už sa to nestane, pretože jej idem nájsť nejaký autobus, ktorý ju bude voziť ako do školy, tak aj domov,“ pousmiala som sa a znovu som si zívla.

„to je v poriadku,“ pousmiala sa, „mali by ste si ísť ešte ľahnúť, vyzeráte, že ešte spíte,“ zasmiala sa.

„och, to už nepôjde, musím počkať do večera,“ pokrčila som ramenami a jala sa na odchod. „Rada som Vás videla, pani učiteľka,“ usmiala som sa na ňu.

„aj ja teba Sarah, po tak dlhej dobe,“ pokrútila hlavou. „A ja som dúfala, že ma prídeš aspoň raz za čas pozrieť, a ty si sa na mňa vykašlala,“ hrala sa na urazenú a ja som sa rozosmiala.

„ale veď som prišla, napríklad dnes,“ vyplazila som na ňu jazyk a radšej sa pobrala domov.

keď som auto pristavila pri dome bolo niečo po deviatej,  čiže max už bude otvorený. Vybrala som sa vonku, no skôr ako som sa vybrala ku Maxu, odbočila som na cestu k Lidlu, kde mali úžasné maslové croasanty.

Kúpila som ich 10, na čo sa na mňa predavačka dosť divne pozerala, no ja som len pokrčila plecami, zaplatila a strčila ich do mojej tašky.

Poučila som skratku, čiže vyšliapaný chodníček na strmom kopci. No už som ho schádzala tak často, že som mala svoje chodníčky, ktorými som sa bezpečne dostala dole, bez jediného zranenia.

Kráčala som popri rampách, kde ešte chalani neboli, no mne bolo jasné, že sa čochvíľa objavia. No ja som sa nezastavovala a kráčala do Coffee shopu, kde som chcela kúpiť kávu.

„Poprosím Vás,“ usmiala som sa na staršiu pani, ktorá tam robila asi najlepšiu kávu a začala  som jej diktovať 6 nápojov. Samozrejme som to brala zo sebou. Kým ich robila, vytiahla som svoju kartu na zľavy, tú najvyššiu, ktorá tam bola a všetko to zaplatila.

Tá milá pani mi tie poháre dala na tácku a tak som ich s poďakovaním vyniesla vonku na rampy, kde už sa preháňali chalani.

„čaute bábovky,“ zakričala som na nich a oni sa ku mne zleteli ako nejaký hmyz.

„hou, hou, hou, nie tak rýchlo, tá stredná je pre mňa a opovážite sa čo i len trochu odpiť, kým vrátim tácku,“ pohrozila som im prstom, „mám ešte jednu vec,“ otočila som sa, strčila Michalovi do ruky aj môj pohár a išla som vrátiť tácku.

keď som sa vrátila, zbadala som chalanov, ktorý sedia na svojich druhých nohách, pozerajú všade možne a svoje poháre majú čo najďalej od seba.

„ste zlatí, keď sa snažíte dodržať to, čo som vám nakázala,“ zasmiala som sa a otvorila som tašku.

Vytiahla som dve vrecká, ktoré som kúpila.

„každý po dva a pre môjho vyberavého Michala tu mám niečo viac kalorické,“ usmiala som sa a podala mu dve šišky. Videla som ten jeho pohľad, ktorý hodil na moje milované jedlo.

„bože, si úžasná,“ zasmial sa, „tú gebuzinu by som vážne nejedol,“ schmatol svoje šišky a ja som sa zatvárila urazene.

„nabudúce sa na teba vykašlem,“ zamračila som sa na neho. „Gebuzina, no ts,“ odfrkla som si a s chuťou som sa zahryzla do ešte stále trochu teplých croasantov.

„prepáč,“ pritiahol si ma k sebe do náruče a tak sme spoločne raňajkovali. A smiali sme sa a nadávali si do prasiat.

Proste bola sranda ako za starých čias.

„Musím si zohnať prácu,“ povedala som Maťovi, ktorý sedel pri mne na oddychu a pozoroval chalanov. „Niečo normálne, nie nejakú administratívnu prácu,“ odfrkla som si a potom povzdychla.

V Amerike bolo to dobré, že tam si mala na každom rohu nejakú ponuku práce a dalo sa vyberať. Tu? Tu nie je nič.

„v Tatrách otvárajú jeden bar a zháňajú barmanku, ktorá vie dobre hovoriť po anglicky,“ zazubil sa na mňa.

„a z kade to vieš?“ podvihla som obočie.

„otvára ho môj strýko, takže keď sa za teba prihovorím, čo nebude treba, tak tú prácu máš istú,“ objal ma okolo ramien a ja som sa žiarivo usmiala.

„to by si pre mňa urobil?“ zvolala som.

„ale samozrejme, no bar je otvorený len v noci a načo vlastne potrebuješ prácu, veď prachov máš dosť,“

„no myslím, že sa budem vracať za otcom skôr ako som myslela a nechcem mu robiť starosti, tak som si povedala, že si na to zarobím sama,“ pozerala som sa na nohy.

„prečo myslíš, že pôjdeš skôr?“ nechápal.

„moja mama so sestrou sa zmenili a len čakám, kedy matka povie, že sa sťahujeme do Nitry a to ja nechcem, takže keď mi to povie, ja sa pobalím, zoberiem svoje prachy, poviem že idem hodiť veci do auta a rozlúčiť sa s vami a proste nasadnem do auta a odveziem sa na stanicu, z ktorej sa dostanem preč.“ pokrčila som plecami.

„a čo s autom?“ opýtal sa.

„to už nechaj na mňa,“ zasmiala som sa.

„tak dobre, zavolám strýkovi a poviem, že som našiel fajn adeptku a dohodnem ti s ním stretnutie,“ postavil sa a bez ďalšieho slova sa pripojil ku chalanom.

„sledovala som ich dlho, no potom som musela ísť po sestru a tak som im len zamávala a vybrala sa peši na západ.
Nebolo to ďaleko a po auto sa mi ísť nechcelo.

„kde je auto?“ opýtala sa ma keď sme vychádzali z brány školy a ona ho nikde nevidela.

„doma, kde by bolo?“ odfrkla som si, „prišla som pešo a tebe prechádzka nezaškodí,“ dodala som a vybrala som sa po chodníku, ktorým som prišla.

„ja nikam nejdem,“ zakričala na mňa keďže zostala stáť na mieste.

„tak si tu zostaň, prajem ti príjemný zvyšok dňa a dúfam, že ťa niekto ukradne a ja budem mať konečne pokoj,“ povedala som kľudne a znovu sa vybrala ďalej.

Vedela som, že pôjde za mnou, urazená a nasratá na celý svet, ale pôjde. Ona nebola taká odvážna aby tam zostala na truc, pretože bola rozmaznávaná a vozená všade kde sa len dalo. Ani v obchode na nákupy normálne ho jedla ešte nebola. To je pre ňu podradné. Ale som zvedavá, čo budú robiť, keď nebudú mať peniaze od môjho otca, pretože ten prispieval fakt veľa. Ale bolo mi to jedno. Je to ich život.

Celú cestu domov som pretelefonovala a bolo mi to jedno. Hlavne že som to malé decko, ktoré ešte pred dvoma mesiacmi bolo milé, nemusela vnímať. Bolo mi z toho zle, ako ju dokázala matka zmeniť.

keď sme došli domov, Martina si zahlásila, že je hladná a zabuchla za sebou dvere do jej izby.

Ja som za ňou len pozrela, pokrčila som plecami a išla si zrobiť niečo na jedenie a s jedlom som sa zavrela do izby.

Asi o hodinu a pol potom, čo sa zavrela do izby, mi dnu vtrhla sestra.

„kde mám obed?“ opýtala sa ako keby bola niečo viac.

„uhm, čo ja viem, v chladničke, niečo nájdeš aj po skrinkách,“ pokrčila som ramenami a ďalej som si jedla pizzu, ktorú som si dala upiecť.

„choď mi niečo urobiť,“ dupla si nôžkou a ja som sa zasmiala.

„nie som tvoja slúžka, čo ťa tak zmenilo, ha?“ podvihla som obočie a ešte provokatívne som si strčila kúsok pizze do úst.

„nič ma nezmenilo a si moja staršia sestra a tvojou povinnosťou je mi urobiť jesť,“ zakričala.

„to bolo mojou povinnosťou tak do tvojich 8 rokov, teraz si už dosť stará aby si si jedlo zrobila sama,“ stále som bola kľudná, niečo také ma nedokázalo rozhodiť.

Martina to vzdala. Vypochodovala z mojej izby a zabuchla za sebou dvere, aby si niečo dokázala. Ja som len pokrčila plecami a ďalej som jedla.

Bola som zvedavá, čo si vymyslí, no vážne som nečakala, že bude žalovať mamičke.

„čo si akože o sebe myslíš?“ zakričala hneď ako som zdvihla telefón.

„to by som sa mohla spýtať ja teba, nemyslíš?“ hovorila som kľudne, no to ju asi ešte viac rozzúrilo.

„vypadni jej urobiť jedlo a do školy ju budeš voziť.“ nemienila sa vzdať svojho.

„je dosť stará aby si jedlo robila sama a mám prácu, po ktorej sa budem musieť vyspať, a keďže tá práca je cez noc, tak nie, nebudem ju voziť do školy, nech sa naučí čo je to MHD, mňa nikdy nikto do školy nevozil, tak prečo by mala byť ona výnimkou?“ zdvihla som hlas, no stále som bola kľudná.

„tak pracovať nebudeš, máš dosť prachov na to, aby si v živote pracovať nemusela, tak načo ti to je?“ žiarlila, ona žiarlila na to, že som mala viac ako ona. TO bolo neskutočné.

„pretože ja nie som ty, a nechcem sedieť celé dni na zadku a nechávať sa niekým ovievať a tváriť sa ako bohyňa. Na to tu si ty,“ odfrkla som si.

„takto sa so mnou baviť nebudeš,“ zakričala.

„Ako rozkážete, pani moja,“ povedala som ironicky a zložila som. Na to som náladu proste nemala.