Not ordinary girl 21.

Ahojte,
dala som vám tu ďalšiu kapitolku k NOG, je trochu kratšia, ale už som nevedela čo tam mám dať a tak som to radšej nepreťahovala.
Neviem či niečo zajtra pribudne, to vám nezaručujem, ale nechajme sa prekvapiť. Všetci.

Užite si kapitolku a zanechajte komentár.
Za pochopenie ďakujem.

Alex Winslow

21.

Sadla som si v lietadle na svoje miesto a dala som si do uší slúchadlá, aby ma nikto nerušil. Chcela som rozmýšľať a nie klábosiť o tom, že mladý sú hrozný a o stratených mačkách alebo rodinách, ku ktorým by mohol ísť môj spolusediaci.

Pozerala som sa z okienka, pri ktorom som sedela, na malých mužíkov, ktorí behali okolo lietadla kvôli posledným kontrolám.

Zrazu sa pri nás objavila letuška, aby nám oznámila, že sa máme pripútať.

Vravela nám to osobitne, keďže v 1. triede nás bolo len zopár a pri mne našťastie nikto nesedel.

Dala som si dole slúchadlá a pripútala som sa aby som mohla vnímať, kebyže nám niečo hovoria.

„Naša spoločnosť vám praje príjemný let,“ povedala ešte letuška a potom sa išla pripútať aj ona, pretože lietadlo začalo rolovať na dráhu.

Pozorovala som ako sa zem vzdiaľuje od lietadla, alebo skôr lietadlo od zeme a potom už len hviezdy na jasnom, bezoblačnom nebi.

Najradšej by som zostala v tom lietadle asi navždy. Len sa tak prevážať po nebi, rátať hviezdy a zamýšľať sa nad tým, čo bude keď bude.

No teraz ma čaká len pár hodín tohto oddychu a prípravy na príchod domov. Som zvedavá, či ma bude čakať aspoň matka, alebo sa budem musieť doterigať domov autobusom.

Pozorovaním a počítaním hviezd ako ovečiek som si aspoň na chvíľku pospala.

„nedáte si niečo na jedlo, slečna?“ hneď ako som sa zobudila sa pri mne objavila letuška aj s vozíkom.

„keď môžem poprosiť tak kroasant a nejakú minerálku.“ usmiala som sa na ňu a pretrela som si oči.

„kroasant maslový, alebo plnený čokoládou či vanilkou?“

„maslový poprosím,“ len som sa pozerala ako mi dáva na stolík predo mňa moje večero-raňajky, keďže som nevedela kde sa nachádzame a ani koľko je hodín na Slovensku či v LA.

„ďakujem veľmi pekne,“ poďakovala som a hneď sa do toho pustila. Bola som hladná a môj žalúdok to už dosť hlasno dával na javo.

keď som sa poobzerala okolo seba, uvedomila som si, že väčšina cestujúcich v mojej časti lietadla spí, ale ani dvaja majú zapnutú telku.

Mne už sa spať znovu nechcelo a tak, keď som dojedla, nasadila som si slúchadlá a znovu sa pustila do počúvania hudby.

Trochu som aj ľutovala, že som sa ocka nespýtala, či to s Ann je pravda, ale myslím, že je to tak či tak jedno, pretože ju a aj Georga som brala ako rodinu a keď ňou Ann fakt bude, vlastne sa nič nezmení.

Nemala som čo riešiť.

„vážení cestujúci, pripútajte sa prosím,“ ozvalo sa z reproduktorov a tak som sa pripútala a zapozerala sa z okienka na zem, ku ktorej sme sa pomaly približovali.

keď sme dosadli a mohli sme sa odpútať, začala som zháňať všetky svoje veci, čo bola vlastne len kabela, v ktorej som mala notebook, doklady, mobil, knihu a Ipod.

keď som konečne vystúpila rovno som sa aj s davom cestujúcich pobrala po batožinu, na ktorú som musela čakať ešte aspoň 5 minút.

keď som mala konečne všetky tri kufre pri sebe, hľadala som tie pracky, o ktorých hovorila Ann.

Našla som ich a hneď aj ten menší kufor pripevnila k jednému z tých dvoch. Obidva kufre mali zo zadu putka takže to nebolo vôbec zložité.

keď už som bola schopná pohnúť sa ďalej, prešla som cez posledné kontroly a vošla do letiskovej haly.

Keďže táto hala nebola až taká veľká ako v LA nebol až taký problém zorientovať sa v nej.

No ako som hľadala, tak som hľadala márne, pretože nikto z mojej rodiny sa tu nenachádzal. Aké prekvapenie.

Naštvaná som vyšla z haly a pozerala som po nejakom schopnejšom taxíku.

„Can I?“ zavolal na mňa niekto a ja som sa otočila za tým hlasom a zbadala som chlapíka kývajúceho mi od jeho taxíka.

„yes, please,“ usmiala som sa na neho a podala mu kufre a sama som si sadla dopredu na miesto spolujazdca.

„bus station, please,“ povedala som hneď ako si sadol za volant, a vôbec ma nenapadlo, že hovorím po anglicky.

„of course,“  usmial sa na mňa a vyrazil.

Asi po 5 minútach cesty mi začal zvoniť mobil a tak som ho zdvihla.

„hm,“ ozvala som sa len.

„čau princezná, kde sa práve nachádzaš?“ ozval sa z telefónu Michal, no počula som za ním smiech Johnnyho a ostatných chalanov, takže sú niekde spolu.

„som v taxíku na ceste na autobusovú stanicu,“ stále som hovorila anglicky.

„čo keby si preladila tvoje rádio na jazyk slovenský?“ ozval sa Johnny a ja som sa zasmiala.

„pokúsim sa, ale je to divné,“ povedala som po slovensky a chalani sa začali smiať ako pominutí.

„prestaňte, to nie je smiešne,“ zvolala som, čím som vyvolala ešte viac smiechu.

„hovorím až tak smiešne?“ opýtala som sa taxikára, ktorý sa snažil udržať vážnu tvár.

„ale nie, je to prijateľné,“ snažil sa nesmiať a ja som si odfrkla.

„no tak prepáč Michal, že som strávila dva mesiace v LA a fakt som tam nemala s kým hovoriť po slovensky, keďže sa mi nemienila ani vlastná matka ozvať,“ odfrkla som si naštvane do telefónu.-

„prepáč, ale je vážne sranda ťa vždy počúvať, keď prídeš z Ameriky,“ priznali chalani a ja som pretočila očami.

„buďte aspoň trochu užitoční a zistite mi, kedy mi ide najbližší autobus domov,“ povedala som nanajvýš odmerane, aby som im dokázala, že som nahnevaná, aj keď to tak vôbec nebolo. Vedela som, že mám hrozný prízvuk. Tak to bolo vždy.

„hneď to bude sestrička,“ ozval sa zozadu Johnny a tak som čakala.

„ide ti za pol hodinu,“ oznámil mi po chvíli.

„stihneme to do pol hodiny?“ opýtala som sa taxikára.

„samozrejme slečna,“  pokýval hlavou a ďalej sa venoval ceste.

„tak idem tým, prídete po mňa, či mám ísť pešo?“

„neboj sa, budeme ťa tam čakať,“ povedal Michal, ktorý celý telefonát riadil, „ale už musím končiť, pretože sa nedoplatím,“

„to je v poriadku, majte sa, vidíme sa o pár hodín,“ zložila som ako prvá a strčila mobil naspäť do vačku.

„je normálne, keď prídete z Ameriky po dvoch mesiacoch a viac sa o Vás zaujímajú kamaráti ako vlastná matka?“ opýtala som sa skôr do vetra a pokrútila som hlavou. Bolo mi z toho zle.

„nie, nie je, no ale povedzte prečo ste sa vrátili naspäť?“ otočil na mňa hlavu, keďže sme stáli na červenej.

„pretože ja krava dodržujem sľuby, kebyže sa na to vykašlem, teraz som v LA s priateľom, otcom a mojimi kamarátmi,“ rýchlo som si zotrela slzu a radšej sa pozrela z okna auta.

„a kedy sa tam budete vracať, keď sa budete?“ asi mi chcel pomôcť, no keď som si uvedomila, že budem musieť asi čakať 10 mesiacov, kým na to bude aspoň pomyslenie, bolo mi ešte horšie.

„10 mesiacov,“ povzdychla som si. „To nemám šancu zvládnuť,“ pozerala som sa na približujúcu sa budovu autobusovej stanice.

„nebojte, prejde to rýchlejšie ako si myslíte,“ usmial sa na mňa, „a bude to 10€,“ dodal.

„nech sa páči,“ podala som mu bankovku a vystúpila z auta. Ten šofér mi ešte pomohol vybrať veci z kufra a potom sa so mnou rozlúčil.

Ja som si išla zistiť, z ktorého stanovišťa mi ide autobus a o koľkej presne. Mala som ešte 10 minút k dobru.

Viezla som sa pár hodín, keď sme konečne vošli do môjho rodného mesta. Pozerala som sa oknom, čo všetko sa tam zmenilo, no zistila som, že sa nezmenilo vôbec nič. Stále tu sú tie isté budovy a tie isté obchody. Možno pribudlo len pár grafitov od deciek, ktoré sa po nociach nudili.

keď sme došli na stanicu, hneď som zbadala väčšiu skupinku chalanov, ktorý postávali pri lavičke a o niečom sa bavili.

„a ja som myslela, že ste prišli za mnou a to mi ani len s kuframi nepomôžete,“ za tskala som asi dva metre od nich a keď sa na mňa otočili a zistili, že som to ja, tak sa rozbehli a skupinovo ma objali tak, že som bola spučená v strede skupinky.

„tak ste mi chýbali chalani,“ dodala som a prezerala si ich po jednom. Vôbec sa nezmenili.

„aj ty si nám  chýbala princezná,“ znovu ma všetci objali a potom sme sa pobrali domov. No domov ako domov, ale to je v tejto chvíli jedno.