Not ordinary girl 20.

23:15 nie je až tak neskoro nie????
No pre mňa aj hej, keďže naši milí robotníci si povedali, že budú ťahať za sebou ťažkú kovovú bránu po chodníku asi 3 metre od môjho okna, presne o 07:15 ráno.... Svine to sú...
No ale mám v hlave dva nápady na poviedky, musím si zrobiť osnovy, aby som vedela čo a jak a keď toto čudo dokončím, tak sa do toho asi aj pustím, uvidím... Viem že DIML ste už dlho nevideli, ale na to musím mať náladu, ktorú nemám... Mám viac pochmúrnu náladu ako tú šťastnú a tak sa to odzrkadľuje trochu aj na tvorbe, aj keď sa to snažím skryť....

Majte sa krásne
Alex Winslow

20.

Oliver zastavil pri mojom dome, pred vchodom a ja som s povzdychom otvárala dvere.

„ešte počkaj, niečo pre teba s chalanmi máme,“ smutne sa pousmial a natiahol sa za sedadlá, aby niečo vytiahol. „Otvor si to až vnútri,“ podal mi do ruky tašku a tak som s vlhkými očami prikývla a znovu ho objala.

„Pozdrav chalanov, budete mi chýbať,“ radšej som rýchlo odišla z auta a vybehla som do domu.

Nechcela som to ešte viac preťahovať.

S povzdychom som sa objavila v obývačke, kde ma všetci čakali a tak som sa k nim hodila na gauč.

„nemôžem tu ostať?“ opýtala som sa, aj keď odpoveď som poznala.

„môžeš, ale domov ísť musíš,“ odpovedal George, ktorý bol rozvalený na sedačke s nohami podložené podnožkou a spolu pozerali nejaký film.

„idem sa baliť,“ pokrútila som hlavou a zmizla som na poschodí v mojej izbe.

Sadla som si na posteľ a dala som vedľa seba tašku od chalanov.

Najprv som nechcela tú tašku ani otvoriť ale potom som sa nakoniec rozhodla, že to nebudem zdržovať.

Vysypala som obsah tašky na posteľ vedľa mňa a pozorovala veci, ktoré na mňa vypadli.

Boli tam paličky od Michaela s jeho menom v dreve. Našla som tam tričko I ♥ LA, červenú tenkú vlnenú čiapku, modrú Red Bull šiltovku a naspodku bolo v obale nepodpísané CD.

Všetko som nechala na posteli a len s CD-čkom som sa presunula ku stolu, kde bol odložený notebook.

hneď ako sa zapol, strčila som do neho to CD a nechala ho v pokoji sa načítať.

Vytiahla som svoje dva kufre a začala som do nich hádzať veci zo šatníka. Nemala som určený systém, ale staré veci som tu väčšinou nechávala a hádzala som do vnútra len to novšie oblečenie. Väčšinou by mi bolo jedno a najradšej by som zobrala to moje bývalé, ale Ann robí niekedy kontroly, a keď nájde niečo, čo sa jej nepáči, tak to rovno vyhodí a dá tam toho dva krát viac a úplne niečoho iného.

Pomaly som balila a psychicky sa upokojovala aby som zvládla cestu „domov“. Po týchto prázdninách som to už ako domov nebrala. Už to bolo len nejaké miesto, kde mám blízkych a musím tam s nimi bývať. Žiť spolu a robiť sa šťastnou, aj keď vnútri budem smútiť za mojim objaveným domovom.

Hodila som do kufra posledné veci a nakoniec aj kozmetickú taštičku a zazipsovala ho.

Vrátila som sa ku stolu, kde ma čakal počítač, na ktorom bol otvorený súbor s CD.

Boli tam fotky. Fotky chalanov a mňa na koncertoch, v parkoch, kde sme sa spolu fotili a blbli pri tom, proste fotky skoro z každej akcie, ktorú sme spolu zažili.

Na konci bola jedna, ktorá ma dostala, ktorú som tam nečakala a ani som nechápala, kedy bola fotená. Kedy to stihli a tak, aby sme si to nevšimli.

Bola som tam ja a Dam, sediac v jeho kresle. Ja na jeho kolenách schúlená v jeho náručí. On hlavu v mojich vlasoch a ruky obopínajúc moje telo.

Tá fotka bola nádherná a bolo mi hrozne z toho, ako sme skončili, že sme sa ani nerozlúčili, ale život ide ďalej a možno sa ešte stretneme.

Ležala som v izbe na posteli. Lúčila som sa s mojou izbou a so všetkým tu v tomto štáte. S ľuďmi som sa ešte lúčiť nechcela. Nezvládla by som to.

„hey, dúfam, že neruším,“ vbehla mi do izby Ann.

Pozerala som na ňu ako na psychicky narušenú osobu, keďže za sebou ťahala ďalší kufor, ktorý pristavila pri mojich dvoch už plných oblečenia.

„už si zbalená?“ otočila sa na mňa ako keby nič nerobila a bez mojej odpovede ich otvorila a začala sa v nich prehrabávať.

„čo to robíš?“ vyletela som na ňu naštvane, keďže začala ničiť moje úkladne naskladané kôpky.

„nič nerobím, a toto si neberieš,“ vyhodila z kufru dve tričká a jala sa hľadať za ne náhradu v pomaly poloprázdnom šatníku.

„hej,“ vrátila som veci naspäť do kufru. „Ja ich chcem a je moja vec, čo si zo sebou zoberiem,“ znovu som kufre zavrela a zamračila som sa na ten tretí. „A tento neberiem,“ ukázala sa som naň prstom ako malé dieťa a znovu som sa hodila na posteľ.

„ale to je zimné oblečenie,“ prekrížila si ruky na prsiach a popritom sa na mňa mračila.

„noa?“ nadvihla som obočie. „Zimný kabát si viem kúpiť sama aj u nás, takže to neberiem,“ mienila som sa o tom s ňou aj hádať.

„zober si to a urob svojej tete radosť,“ nahodila psie oči a ja som si odfrkla.

„to zaberá pri mojej mladšej sestre a ty moja teta nie si, nezabúdaj,“ vyplazila som na ňu jazyk a znovu si dala hlavu na vankúš.

„a keď poviem, že som, tak čo urobíš?“ podvihla obočie a ja som sa ani len neunúvala zdvihnúť hlavu. Veď aj tak je to blbosť.

„nič, pretože, kebyže si moja teta tak o tom viem,“ odvetila som stále pozerajúc do plafóna.

„uhm, tak to je blbé, pretože ja som tvoja teta, aj keď vlastne len nevlastná,“ zacmukala veselo.

„a prečo by mi to otec nikdy nepovedal, ha?“ argumentovala som. „Alebo prečo si mi to nepovedala ty?“ znovu som k nej zdvihla hlavu a sledovala ju.

„uhm, a prečo nikdy otec nespomína tvojich starých rodičov a rodinu ako takú?“ jej protiargument, ktorý som tak trochu nepochopila.

„neviem, čo to má čo dočinenia s tebou a tvojím tvrdením,“ mračila som sa a stále som nechápala.

„jeho rodina ho zradila, to preto o nej nehovorí,“ pokrútila hlavou, „a ja, ako nechcený súrodenec som to mala najhoršie. Ale chcela som ho spoznať a byť s ním za dobre a nakoniec to skončilo tak, že som jediná, ktorá sa s ním baví, okrem teba samozrejme,“ uškrnula sa na mňa, „a dohodli sme sa, že keďže nechce spomínať rodinu, že budeme len ako kamaráti,“ pokrčila plecami.

Nemala k tomu už čo povedať a tak sa pobrala k dverám, no kým ich stihla za sebou zatvoriť ešte sa na mňa otočila. „A ten tretí si berieš,“ vyplazila na mňa jazyk a už jej nebolo.

Ja som mala zase o čom premýšľať, no musí mi na to vystačiť dlhý let lietadlom, pretože musím ísť. Už nemám čas si tu len tak ležať a premýšľať nad nesmrteľnosťou chrústa. Leto sa končí a ja to nedokážem zastaviť.

A ani Damien neprišiel. Čakala som, či sa náhodou neobjaví ale neurobil to a tak odídem bez rozlúčky. Je to hrozné, ale budem musieť prežiť.

Zobrala som dva kufre, keďže som fakt netušila ako zobrať ten tretí. Neviem ako Ann zmýšľa a ako ho budem zo sebou ťahať, keď na to budem sama, ale dúfam, že mi aspoň trochu poradí, pretože keď sa tam naštvem, tak som schopná ho aj vyhodiť do kontajnera a ísť si ďalej ako keby sa nič nestalo.

„och, si mohla zavolať, ja by som ich zniesol,“ ozval sa ocko, keď som schádzala dole schodmi.

„neboj sa, nechala som ti tam ešte jeden, takže si o nič neprišiel,“ zazubila som sa a pokračovala dole, aby som mohla kufre dať ku vchodovým dverám.

Za mnou sa už nič neozvalo a tak som predpokladala, že otec bez reptania odišiel po ten posledný kufor.

„ideš s nami, George, že?“ otočila som sa na černocha na invalidnom vozíčku.

„skôr nie, kde by ste prosím ťa dali moje druhé nohy?“ pousmial sa a ja som chcela namietať, no niekto ma stihol predbehnúť.

„a načo máme SUV, prosím ťa?“ ozvalo sa od schodom. „Na to, aby sa tam toho zmestilo nad limit a ešte si tam aj pohodlne ľahneš.“ dopovedal a jal sa na otváranie vchodových dverí, ku ktorým za to jeho rozprávanie došiel.

Pred barákom už stálo pripravené auto, mne neznámej značky, aj keď, keby som tú značku videla, tak to auto pravdepodobne zaradím, ale bolo mi to v tej chvíli jedno.

Zobrala som tie dva kufre a dala ich do auta tak, aby sa tam v pohode zmestil ďalší a k tomu ešte aj vozík. Veď miesta tam bolo kopu.

„mal by si tu urobiť tú lávku pre vozičkárov, aby si ma stále nemusel nosiť,“ odfrkol si George, keď ho ocko bral na ruky a Ann zatiaľ zložila vozík a spolu s kufrom ho dala do kufra auta.

„a načo prosím ťa?“ zasmial sa, „veď mojej dcére si sľúbil, že budeš chodiť, tak to je zbytočné a len by som vyhodili do vzduchu peniaze, ktoré by sa mohli použiť na niečo iné,“ položil ho na miesto spolujazdca a ja s Ann sme si sadli dozadu.

Zaparkovali sme čo najbližšie ku vchodu, čo nebol taký problém, keďže sme mali tú tabuľku pre zdravotne postihnutých.

Vystúpili sme z auta, ocko pomohol Georgovi a Ann pomohla mne s kufrom.

„musíme sa rozlúčiť,“ šepla som zronene a rýchlo som si usušila slzu, ktorá sa mi objavila na líci a nechcela zmiznúť.

„och dcérka,“  povzdychol si ocko a tuho ma objal. „Ja nechcem...“ ani nemusel dokončovať, ja som vedela o čom hovorí. Veľmi dobre som to vedela.

„ja tiež nie, ale musím,“ povzbudivo som sa na neho usmiala, aj keď mi bolo skôr do plaču a znovu som ho tuho objala. Otočila som sa na Ann aby som jej mohla vkĺznuť do náručia.

„budeš mi chýbať,“ šepla mi do ucha.

„aj ty mne a, prosím ťa, opatruj ich,“ povzdychla som si.

„aby som ešte nezabudla, v tom menšom kufri sú popruhy a ta ho môžeš pripnúť k tomu druhému,“ povedala, ja som len nemo prikývla a posledný krát som sa otočila, aby som sa mohla rozlúčiť aj s Georgom.

„vieš čo si mi sľúbil, že?“ usmiala som sa na neho a objala ho.

„samozrejme a budem sa snažiť to splniť,“

„nie, nie, snaha nestačí, ty to spravíš, treba si veriť, a ja ti v tomto verím, pretože ak zostaneš na vozíčku, keď máš šancu chodiť, budeš len slaboch a ty slaboch nie si, a ja viem, že máš celkom slušnú šancu začať znovu normálne žiť, tak ju nestrať prosím ťa,“ pohladila som ho po líci a znovu objala. „Opováž sa zostať na vozíčku, pretože ja ťa nebudem vyvážať zatiaľ čo ja budem behať, to si vyhoď z hlavy,“ krútila som hlavou a spoločne sme sa zasmiali.

„majte sa tu pekne a nerobte blbosti,“ vyplazila som na nich jazyk a radšej sa otočila a odišla. Nechcela som pred nimi plakať a ukázať im aká som slabá.

Už som bola za kontrolami, keď som začula povedomé „princezná, stoj,“. Musela som sa otočiť  a pri plexiskle som zbadala Dama.

Nechcela som tomu veriť, veď to ani nebolo možné, no aj tak som sa za ním rozbehla a zastavila som sa až tesne pri plexiskle, na ktorom mal položenú ruku.

Opatrne, stále nie presvedčená či sa mi to len nezdá, som položila ruku na plexisklo tak, ako keby som sa tú jeho snažila zakryť, no sklo nám stále zavadzalo.

„prišiel si,“ usmiala som sa na neho odtrhujúc pohľad od našich rúk.

„ale neskoro,“ zachmúril sa.

„to nevadí, vieš ako sa hovorí, radšej neskôr ako nikdy,“ otočila som sa nachvíľu, aby som sa pozrela na tabulu letov.

„tak strašne si ťa chcem aspoň posledný krát pritiahnuť do náruče a pobozkať,“ priznal sa a sklopil pohľad k zemi.

„verím ti, pretože ja by som sa tak rada nechala vtiahnuť do tvojej náruče, ale nedá sa to a musím už ísť,“ znovu som sa pozrela okolo seba a snažiac sa byť nenápadná som si zotrela ďalšiu slzu.

„ešte nechoď, prosím,“ položil aj ďalšiu ruku a bol tak zronený. Nerobilo mi to dobre na duši.

„musím,“ spustila som ruku a otočila som sa od neho kráčajúc preč.

„milujem ťa,“ zakričal za mnou a ja som sa rýchlo otočila za ním, už asi 5 metrov od neho.

„aj ja teba,“ povedala som len perami. „Milujem ťa,“ zopakovala som znovu a radšej sa znovu otočila a rýchlo som odchádzala preč.

A takto končí môj raj a začína sa súkromné peklo.