Not ordinary girl 19.

Tak som tu zas... Prekvapené??? Ja tiež....
Je to síce kratšie, no je....
Ďakujem babám za komentáre a kebyže dúfam, že ich tam bude viac, tak s tou kapitolou počkám, no povedala som si, že si túto kapitolu zaslúžite... =) Takže je pre vás dievčatá... =)
Užite si ju....

19.

Zobudila som sa ráno, a bez otvorenia očí som si užívala náruč, v ktorej som sa prebudila. Vôbec ma netrápilo, že kebyže ho nepriľahnem, tak si môže ísť ešte ďalej užívať párty na prízemí ale tak musel byť pri mne.

Bolo to tak príjemné, konečne som sa poriadne vyspala. Konečne som sa necítila sama a teraz to musím opustiť.

Povzdychla som si a Damien si ma ešte viac pritiahol k sebe.

„niekto sa nám prebudil?“ zašepkal so smiechom a ja som k sebe ešte viac pritisla viečka.

„ee,“ zamumlala som a snažila som sa spať naveky, aby to nikdy neskončilo.

„ale no ták, princezná, vstávame,“ pohladil ma po vlasoch a ja som sa ešte viac zababušila v perine a snažila sa ho nevnímať a spať ďalej. „Nespíme, aj by som ti urobil raňajky do postele, ale držíš sa ma ako kliešť...“ nechal vetu visieť vo vzduchu a aj keď som vedela, že mu to nevadí, naschvál som sa  otočila na druhý bok a odsunula od neho, aj keď to dalo miernu námahu. Držal ma pri sebe silno.

„ale no ták,“ zasmial sa a znovu si ma pritiahol na svoju hruď.

„ale veď si mi chcel ísť robiť raňajky, tak ti dávam priestor,“ zatiahla som nevinne a už plne zobudená som mu pozerala do tváre.

„ale, ale, raňajky našu spiacu princeznú prebrali, čo?“ pokrútil hlavou a začal sa zdvíhať.

„áno, áno, jedlo ma vie vždy prebrať a ešte taký Starbucks, uhm,“ vyplazila som na neho jazyk.

„neboj sa, kvôli tebe do Starbucksu nepôjdem,“ otočil sa mi chrbtom a odišiel z miestnosti.

„škoda,“ povedala som už do prázdnej miestnosti a sama sa vyterigala z tej úžasne mäkkej postieľky.

Nechcelo sa mi nikde ísť, ale nemienila som ho nechať samého robiť mi raňajky. Nemala som to v povahe, ako nechať sa híčkať a potom som sa bála, čo z toho vznikne, keď bude variť on. Aj keď tu bývajú sami.

 Stále som bola v jeho kraťasoch, ktoré mi boli pod kolená a v jeho tmavomodrom tričku, ktoré na mne viselo, no nevadilo mi to. Keďže tak úžasne voňalo. Som zvedavá, kto im perie.

Došla som ku schodom a zapozerala som sa na tú kopu haraburdia, ktoré tam ešte stále mali naukladané a hľadala som cestičku, ktorou by som sa dostala dole.

„zložité?“ ozvalo sa za mnou a ja som sa otočila o 180 stupňov, aby som sa Michaelovi mohla postaviť tvárou v tvár.

„zatiaľ som v tom nenašla systém a prepáč za ten včerajšok,“ mierne som sčervenala a radšej sa znovu otočila ku schodom a vybrala sa najbližšou možnou cestou.

Michael išiel za mnou a zabával sa na tom, ako som sa snažila nájsť systém v úzkych medzerách, medzi všetkým tým haraburdím.

„konečne,“ zvolala som keď som sa dostala na prízemie a pobrala sa smer kuchyňa.

Vošla som dnu a celú cestu som sa rozhliadala okolo. V obývačke som videla ešte nejakých ľudí spať na gaučoch, alebo sedačkách, či na zemi a všade dookola bol bordel. Plastové poháre a taniere po zemi, porozsýpané jedlo na zemi a všetko možné.

„no fuj, tu je bordel,“ zamumlala som, keď som vošla do kuchyne a tam to vyzeralo ešte horšie ako na chodbe a obývačke.

„uhm, zvykneš si,“ Michael prešiel okolo mňa a zmizol za dverami chladničky, ktorú si otvoril a začal v nej hrabať.

„ako tu môžete takto žiť?“ znechutene som pozerala po tom bordeli.

„ale veď to len dnes, ono sa to uprace,“ zasmial sa Michael, ktorý našiel tanier s obloženými chlebíkmi.

„ste nechutní,“ pokrútila som  hlavou a schmatla modré vrece na odpadky, ktorého, rolku som našla na stole len tak pohodenú.

Jedným trhnutím som vrece dala do jeho aktívnej polohy a začala tam hádzať všetko, rad radom.

Jedno vrece mi vystačilo na kuchyňu a tak som ho opatrne vyniesla pred dom. Opatrne preto, lebo tam bolo aj veľa sklenených fliaš.

„poď sa najesť,“ zavolal na mňa Dam z kuchyne.

„nie, mám tu prácu. Najem sa neskôr,“ odfrkla som, keď som vošla do kuchyne, odporne špinavej, aj keď odpadky tam už neboli, a zobrala som si ďalšie vrece.

„ale no tak, veď to počká,“ schytil ma okolo pásu a snažil sa ma dostať na terasu ku stolu. Keďže som nemala silu na to, aby som sa od neho dostala, tak som sa tam s povzdychom usadila ku stolu a začala raňajkovať omeletu. Čo som vážne nečakala. Predpokladala by som skôr, že mi natrie chlieb, alebo uvarí nejaké párky, ale on nie. Chcel si šplhnúť chlapec a podarilo sa mu to na známku chválitebné.

Ale nie, bola vážne výborná. Ani presolená a ani spečená, proste výborná.

Ale nemohla som priznať prehru a tak som sa celý čas tvárila nadurdene a hrala som formu tým, že som sa v tom jedle viac rýpala ako ho jedla. Bola som hnusná, no zaslúžil si to. Alebo skôr chalani, keďže sa ani nesnažili trochu to spratať.

„ďakujem,“ postavila som sa od stola, tanier som tam nechala a znovu sa vrátila k upratovaniu domu. Nemohla som ich nechať v takom bordeli.

Aspoň tak som im chcela poďakovať, že ma tu zobrali, keď už inak nebudem môcť.

Zbierala som odpadky v hale, keď som ucítila ruky, ktoré sa mi obmotali okolo pásu.

Vyrovnala som sa a pootočila hlavu aby som mu videla do tváre. Nezbedne sa usmieval a hladkal ma po brušku.

„čo si praješ?“ opýtala som sa a snažila sa tváriť neutrálne.

„nič, len som ti prišiel pomôcť,“ zasmial sa.

„takto mi nepomôžeš.“ pokrútila som hlavou.

„vážne?“ ozval sa úplne nevinné a ja som pretočila očami.

„úplne,“ dala som mu pusu na líce a potom sa vytočila z jeho náruče a znovu sa zohla po poháre, ktoré boli na zemi.

Nakoniec sa pridal ku mne a tak sme poupratovali celé prízemie a povedali chalanom, že na nich zostal vonkajšok a že tam nemajú zostať žiadne odpadky.

Pobrali sme sa naspäť na poschodie, kde som sa chcela už prezliecť. Vošla som do izby a začula som môj obľúbený song The Big Bang  a tak som ho začala rýchlo hľadať.

Nakoniec mi ho podal Damien a zhodil sa na posteľ.

„prosím,“ ozvala som sa hneď a sadla si na stoličku pri stole.

„kde si? Vieš, že sa musíš ešte pobaliť a najneskôr o 10 byť na letisku a je už dvanásť,“ zvolal otec ani nie naštvane ako nervózne.

„už idem, neboj sa a času na pobalenie mám dosť,“ povedala som s povzdychom a zobrala si kôpku oblečenia k sebe, aby som sa mohla ísť prezliecť.

„dobre, prepáč.“ bol smutný, „ vieš, že by som bol najradšej kebyže ho nestihneš, ale tvoja matka by ma bola schopná aj zažalovať za únos, či za čo,“

„neboj sa, do hodiny, alebo do dvoch som doma. Neviem aká bude situácia na cestách v meste,“ povedala som mu.

„dobre, budeme ťa čakať,“ dodal a zložil.

„musím sa ísť prezliecť,“ povedala som Damovi a sklopila oči aby som sa nemusela pozerať do tej jeho smutnej tvári.

„ostaň tu, ja sa potrebujem umyť,“ postavil sa a bez ďalšieho slova opustil jeho izbu.

Ja som sa rýchlo obliekla do oblečenia, ktoré som mala aj včera a radšej sa pobrala ku oknu, aby som nemusela sledovať tú jeho bezbrannosť a jeho smútok.

„nemôžem ťa pustiť, proste nie, zostávaš tu,“ vošiel do izby s bojovým postojom a ja som si povzdychla.

„ja musím, nemôžem ocovi narobiť problémy,“ stále som sa pozerala s okna a počítala vlny.

„prepáč, ale konečne ťa mám pre seba a ty musíš odísť,“ hodil sa na posteľ ako nejaké nadurdené decko, no smiať som sa nedokázala.

„prepáč,“ šepla som a radšej sa pobrala preč.

keď som sa dostala ku schodom, prekvapilo ma, keď už boli voľne prístupné a tak som sa v poriadku a za chvíľku dostala na prízemie.

„musím sa s vami rozlúčiť, ale na internete sa uvidíme určite, nebojte sa,“ objala som chalanov a musela som sa s nádychom pobrať pred dom, z kade ma mal odviesť Dam domov, no keď nechodil poprosila som Olivera nech ma hodí domov on.

Bolo mi ľúto, že sa nechcel ani rozlúčiť ale chápala som ho. Bolelo to, ale to nie je dôležité.

Nasadla som do auta a s pohľadom na ich dom som odchádzala domov. 

_____________________

Autorská poznámka: 

Už tu máme koniec dievčatá... čo na to hovoríte???? Ešte bude jedna... Alebo nie??? Nechám to na vás... =)