Nový život Epilóg

Toto asi nikto nečakal čo? Najmä po tej včerajšej krátkej a nič nehovoriacej časti. Ale máte smolu... Život nie je vždy biely a čierny a nikdy nebudete mať všetko vysvetlené do bodky a rozhodnúť sa musíte len sami. Čo bude ďalej??? Ja to viem, no vy si to asi budete musieť domyslieť.. =D
Som hnusná, ja viem, ale ako sa hovorí dobré dievčatá sa dostanú do neba, zlé všade... =P
Vaša, za chvíľu asi mŕtva, Alexia Winslow

Epilóg 

Bol to môj najhorší mesiac, ktorý som asi zažila. Nikoho som k sebe nepúšťala. Jediný, kto sa ku  mne dostal bol Math, niekedy so Sophie, ale to som musela mať náladu, aby som ich pustila. Nie, nezačala som piť ani holdovať drogám, len som pozerala do steny. Aj prácu som zrušila, pretože peniaze mi zatiaľ stačili a Jane vydražila fotky, ktoré boli na výstave. No aj tak som si z nich nechala len časť a zvyšok (väčšinu) som dala na liečenie onkologických ochorení.

Málo kedy som chodila vonku a aj na fotenie som zanevrela. Sem tam som niečo odfotila, no nemala som na to náladu. Teraz mi robila spoločnosť len moja gitara, ktorú mi doniesol braček z obchodu, kde pracuje.

Hrala som si songy, ktoré som počula v televízii, alebo v rádiu, poprípade som si ich vymyslela alebo pamätala z mladších rokov.

Z domu som vychádzala, len kvôli obchodu s potravinami a aj to som chodila v rôznom čase, aby na to nikto neprišiel a zamaskovaná ako nejaká hviezda. Viem paranoja, ale čo, keď to tak je, tak to tak je.

No raz sa mi to nevydarilo a v obchode ma odchytila Caroline. Neviem, či na mňa čakala alebo dala len na náhodu. Ale objavila sa a ja som zostala civieť.

„ahoj Rosie,“ pozdravila ma ako keby nič.

„čau,“ povedala som stále zarazená.

„mám pre teba ponuku, tak chvíľu postoj,“ zadržala ma, pretože som sa ponáhľala preč.

„nemám záujem,“ odfrkla som si a snažila sa jej vytrhnúť.

„len chvíľku,“ zrobila psie očká a tak som s povzdychom prikývla a so založenými rukami ju pozorovala.

„naša parta ide o mesiac na „turné“ po súťažiach po celých štátoch a v podstate celej Amerike a potrebovali by sme jednu tanečníčku,“ chcela som protestovať, no ona mi to nedovolila.

„nič nehovor, viem že chceš povedať nie, no najprv si to rozmysli. Chceš do konca života hniť vo svojom byte?“ podvihla obočie. „keď nie, tak sa mi ozvi do konca týždňa, moje číslo máš,“ usmiala sa a kým som stihla niečo povedať, otočila sa a zmizla z obchodu.

Odchádzala som z obchodu zmetená. Mám ísť, nemám ísť? Mám ešte tri dni a tak si to budem musieť poriadne rozmyslieť.

Veď stačí papier rozdelený napol, na ktorom z jednej strane boli plusy a na druhej mínusy a potom ešte pero či ceruzka. Možno jeden papier stačiť nebude, no musím sa poriadne rozhodnúť.

Život je len v začiatkoch a preto sa treba zase dostať na tú správnu cestu. No ktorá to je?