Nový život 19 časť

Čauko priatelia.

Tak som tak písala a písala až som zistila, že do tej kapitoly už nič viac nedostanem a tak má len 2 strany... ale stále lepšie ako nič a Tinns. Raz sa dočkáš... =D =D
Dneska mi veľmi nejde písanie a tak neviem, či ešte niečo pribudne... Fakt netuším, či budem vôbec zajtra písať, pretože musím dopisovať veci do školy a tak...
No ale užívajte si prázdniny a ďakujem veľmi pekne k včerajšej návštevnosti tejto stránky, ktorá presiahla 100 prvý krát za jej životnosť...
Alex Winslow

„tak deti, dneska slečna Elena prísť nemohla, no ponúklo sa tuto dievča, že rozprávku vám prečíta ona,“ kývla na mňa a potom odišla.

Bola som v miestnosti, kde na vankúšoch sedeli všetky deti, no väčšinou malé deti, a sledovali ma ich očkami.

„ahojte, som Rosie, čo by ste chceli prečítať?“ s úsmevom som sa posadila do jediného kresla v miestnosti, ktoré bolo natočene k deťom.

„kniha je pod kreslom a je tam záložka,“ povedala Marie a ja som sa na ňu usmiala.

„tak ďakujem a poďme na to,“ s úsmevom som sa zohla po knihu, a s tichým zasyknutím som ju vytiahla z pod kresla dúfajúc, že to deti nezačuli.

Otvorila som ju tam, kde bola záložka a položila ju na nohy, ktoré som mala zložené v tureckom sede.

„tak, kde bolo tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolami, bola jedna malá chalúpka, v ktorej žila jedna babička...“ začala som čítať a dúfala som, že aj zaujímavo.

Až keď som dočítala, všimla som si deti, ktoré podriemkavali na svojich vankúšoch a vo dverách stoja sestričky a všetko sledujú.

„tak a zazvonil zvonec a rozprávky je koniec,“ povedala som potichu a s úsmevom som sledovala tie malé ratolesti.

„ďakujem veľmi pekne,“ povedala jedna so sestričiek, keď som okolo nich prechádzala.

„nemáte začo, takto vždy rada pomôžem,“ pousmiala som sa a pozrela na doktora, ktorý tam stál s rukami založenými na hrudi.

„a kontrola nič?“ podvihol obočie.

„deti sú prednejšie ako nejaké postrelenie,“ pohodila som zdravou rukou a rozišla som sa chodbou aby som sa dostala ku schodom na ďalšie poschodie.

Neviem čo mám robiť, mám od neho samé neprijaté hovory, sms, ktoré som vymazala a snažil sa mi volať, aj keď som bola na sieti. No ja som ho ignorovala, väčšinou som mala aj vypnuté zvonenia. Sms-ky som mazala ani som ich neotvorila.

Dnes mám ísť domov a budem dúfať, že keď on príde domov, tak mu Carol ukradne kľúče od môjho domu, ako sľúbila.

„no tak čo? Pripravená ísť domov?“ Do izby mi vošiel braček a zubil sa na mňa o sto šesť.

„hej, už hej,“ prehrabla som si vlasy. Bola som konečne osprchovaná, normálne oblečená a pripravená vypadnúť z tej sterilizovanej miestnosti.

„tak poď, podpísal som za teba všetky papiere, tak už nám v tom nič nebráni,“ usmial sa na mňa braček.

„super, len sa zastavíme ešte o poschodie nižšie,“ pokývala som hlavou a so zdravením sestričiek na chodbe som ho dotiahla až ku schodom, ktoré sme zbehli.

„dobrý, prišla som sa rozlúčiť,“ usmiala som sa na sestričky, ktoré strážili tie drobce.

„dobre, teraz by mala byť v jej izbe,“ ukázala na jedny z dverí a ja som pokývala hlavou.

Zaklopala som na dvere číslo 1124 a čakala na vyzvanie.

„ďalej,“ zavolalo dievčatko.

„no len poď,“ zavolala som na brata a spolu s ním vošla do izbičky Marie.

„ahoj princezná,“ pozdravila som ju.

„ahoj Rosie, už odchádzaš?“ hodila sa mi do náručia aby ma objala.

„áno, ale keď budeš chcieť, prídem ťa niekedy navštíviť,“ usmiala som sa na ňu.

„to už asi nestihneš,“ ukázala svoje zúbky, no povzdychla si.

„prečo? Už ideš domov?“ opýtala som sa jej.

„nie, domov, nie, no zachvíľku pôjdem na lepšie miesto vieš, cítim to,“ povedala mi, „tuto,“ ukázala na svoje srdiečko.

„nehovor tak, určite budeš s nami ešte aspoň 50 rokov,“ musela som zažmurkať, aby som sa nerozplakala.

„budem, ale len tu,“ poťukala na miesto, kde sa nachádza moje srdce.

„ale to mi nesmieš urobiť. Nemôžeš ma opustiť princezná,“ pokľakla som si k nej.

„ja musím, tu sa len trápia všetci okolo mňa. Vidím to, ale neboj sa, počula som, že umieranie nebolí a potom na vás na všetkých budem dávať pozor z hora,“ stále sa usmievala ako anjelik.

„bože, neviem čo mám na to povedať,“ utrela som si slzu, ktorá mi stekala po tvári.

„netreba hovoriť,“ zasmiala sa, „jej, aký krásny macko,“ vrhla sa k Mathovi, ktorý ho držal.

„ten je pre teba, aby si sa mala s kým hrať. Volá sa Baddy,“  podala som jej ho, aj keď bol prvotne môj, no nech sa má z čoho tešiť tá malá princezná.

„ďakujem ale to nemôžem prijať,“ krútila jej malou hlávkou.

„už si ho prijala a ja už budem musieť ísť, lebo na bračeka čaká jeho priateľka,“ pretočila som očami a znovu som ju objala.

„ahoj a príjemný život prajem,“ zamávala mi a potom sa už venovala len mackovi.

„to dievčatko hovorilo ako dospelý človek a tie reči o nebi,“ striasol sa Math, keď sme kráčali po jednej z mnohých nemocničných chodbách.

„má na to nárok. Vieš, to dievčatko má leukémiu. Už je v takom pokročilom štádiu, že sa nedá čo robiť. Nemá ani vlásky, len parochne, aby sa jej detičky nesmiali,“ povzdychla som si, „a ja tomu čo mi vravela verím, nechcem, ale verím,“ oprela som sa o neho.

„to som nevedel. Vyzerala zdravo,“ objal ma okolo ramien.

„dnes áno. Včera sa napríklad ani len nepostavila z postele. Kŕmila som ju, srandovala s ňou.“

Doma ma nechali našťastie samú a tak som sa hodila do postele a vyplakala si dušu. Znovu.

Už nie len kvôli Jerredovi, ale prispela k tomu moja malá kamarátka, ktorú som práve získala a mám ju znovu stratiť. Marie je strašne pozitívny človiečik a bolo mi s ňou fajn. Ale aj to malo trvať len pár dní. Jej som povedala čo sa mi stalo, aj keď si poviete, že je to malé dieťa, ju to nebude zaujímať a nemala by som ju tým zaťažovať, no ona sama sa ma spýtala, čo ma ťaží na srdiečku a ja som jej povedala zjemnenú formu toho. Ona mi pomáhala nemyslieť na neho. S ňou som sa mohla vrátiť do detských čias a znovu sa hrať s bárbinami a bábikami a s legom alebo len som si vymýšľala nejaké rozprávky aby sa jej uľavilo od bolesti, ktorá ňou sem tam lomcovala. Bolo to hrozné, no ona bola stále tak pozitívna, že som ju ani len nemala čas ľutovať. Pri nej som to fakt nestihla. Marie je bystré dieťa, snáď najbystrejšie aké som stretla a to len tým, čo si zažila. Užíva si každý kúsok dňa, až na raňajky, ktoré tam tak vždy nenávidí.

Mala by som začať žiť, už len kvôli nej.