Nový život 18 časť

Ahojte,
Táto kapitolka je venovaná všetkým ktorý toto moje hrozné dielo čítajú a najmä Tinnsík, ktorá ma tu celý čas poháňala (ako na fb) aby som to už dopísala, lebo nezaspí... =D A tak som to dopísala aby mi mohla moja sestrička zabuvať a Domino aby na mňa nebol nahnevaný, čo som jej to ja zrobila.. =D =D
No ale okrem Tinnsík ma poháňala celú časť jedna pesnička, ktorú fakt zo srdca milujem takže

Tak už sa nejdem vykecávať, užite si časť a zanechajte komentár... =)
Vaša Alex Winslow

Zamkla som sa v tej malej kúpeľni a sadla som si na zem. Nevedela som, čo mám robiť, fakt nie. Čo som čakala? Že nebude ako ostatní chlapi, a že ma nepodvedie? Asi som si až príliš verila. Veď čo ja pre neho asi tak môžem znamenať? Asi ani to, aby ma nepodviedol. Ani mu nestojím za to, aby mi do tváre povedal, že si našiel niekoho lepšieho ako ja. Nie, nie, to by som od chlapa veľa chcela.

Začala som si zotierať slzy s tváre, nechcela som už plakať, už som to naplakala dosť, ale keď ono tá zrada bolí, tak strašne bolí. Nie som dosť silná na to, aby som to vydržala bez sĺz. Nie som dosť silná na to, aby som sa vôbec na neho pozrela. Nie to s ním bola v jednej miestnosti.

Ale nemienim to dávať najavo verejnosti. TO bolo moje správne rozhodnutie. A keďže som sa sprchovať nemohla len som si opláchla tvár, čo som hneď oľutovala, keďže som robila príliš prudký pohyb na moje rameno.

Skontrolovala som tvár, či nevykazuje známky plaču a keď bolo všetko tak, ako má byť, znovu som odomkla dvere na kúpeľni a vošla do izby s úsmevom. Aj keď sileným, no bol tam.

„prepáčte, že som tak narýchlo odišla, ale prišlo mi trochu nevoľno,“ ospravedlnila som sa a znovu si ľahla do postele a prikryla sa perinou.

„ty krvácaš,“ zhrozila sa Sophie, ktorá si ma obzerala a vybehla z izby.

„veď to je len trošku krvi,“ pretočila som očami, aj keď troška to fakt nebolo.

„prestaň Rosemarie,“ zamračil sa na mňa Mathew, „čo si tam vyvádzala?“ nedal pokoj.

„nič, proste mi prišlo nevoľno a tak som si išla opláchnuť tvár a trošku to rozdýchať, som v poriadku,“ pretočila som očami.

„čo ste porobili,“ spraskol rukami doktor, „veď ste si roztrhla stehy,“ lamentoval, keď mi odlepil gázu, ktorá bola na mojom ramene z obidvoch strán.

„nerobte z toho takú vedu, pane,“ sykla som, „stane sa to každému,“ nebolo to najpríjemnejšie, keď mi začal vyťahovať pozostatky starých stehov. No horšie ma ešte len čakalo.

„videla to?“ počula som lomoz pred izbou, kde pre istotu postávala Sophie, ktorej pohľad na krv nerobí dobre.

„hej videla som to a keď sa chceš pýtať tak, aby som to nevedela, tak stlm svoj krásny hlások Alex,“ zavrčala som, od bolesti a aj od nervov.  

„prepáč Rosie, ale ono to fakt nie je pravda, ver mi,“ vošiel dnu, no zarazil sa pri dverách, keď si všimol ako mi doktor robí nové stehy.

„ale nehovor,“ zasmiala som sa, „ešte mi povedz, že je to fotomontáž,“ odsekla som mu.

„ale ono to fakt je..“

„prestaň láskavo,“ stopla som ho skôr ako stihol dokončiť vetu, „nezabúdaj, že fotím, som skoro profesionálny fotograf a viem rozoznať kedy ide o fotomontáž a kedy nie, takže nerob zo mňa blondínu a z teba idiota. Buď tej lásky,“ odtrhla som od neho pohľad a zahľadela som sa do očí Matha, ktorý ma celý čas držal za ruku.

„čo sa stalo?“ opýtal sa ma, pretože asi ako jediný o tom nevedel.

„pozri sa mi do tabletu. Heslo poznáš,“ zavrčala som, no slzy mi ešte cez okraje nepretiekli. „Nemohli ste mi to aspoň umŕtviť?“ štekla som na toho doktora.

„nemohol, pretože by ste mohli mať zlé reakcie. Máte nasadené lieky, ktoré sa vylučujú a to nerobí dobrotu, takže pekne držte, ešte posledné dva,“ ten doktor sa stále milo usmieval a ja som mu mala chuť ten úsmev rozbiť. Ale hold postrelili mi moju hlavnú ruku, takže som v prdeli, pekne povedané.

„fajn, fajn, a potom ich všetkých zoberiete preč, že?“ otočila som na neho hlavu, „teda okrem môjho brata a jeho priateľky,“ znovu som vrátila pohľad na môjho brata sledovala jeho zmeny výrazov tváre.

„samozrejme,“ odvetil aj keď myslím, že to robil preto, aby som držala hubu a krok, v podstate.

Pri tom poslednom som už musela z hlboka dýchať, aby som to rozdýchala bez sĺz, no zvládla som to a tak som si v duchu zatlieskala.

„ešte raz si ich roztrhnete, tak vám dám na holú,“ rozstrapatil mi doktor moje mastné vlasy a ja som pretočila očami.

„rozkaz šéfe,“ zasalutovala som tou zdravou rukou a sledovala som ako vyháňa chalanov z izby a ako okolo neho prekĺzla naspäť Sophie.

„už si v pohode?“ opýtala som sa jej, „si ešte trochu zelená, nedonesiem vodu?“ pýtala som sa, pretože je fakt, trochu zelená.

„nie, nie, len ma prekvapilo, že mi prišlo zle z krvi, to sa mi ešte nestalo,“ zasmial sa.

„a nie si ty tehotná?“ opýtala som sa jej zo srandy, no keď som videla pohľad, ktorý si vymenili s bračekom zamračila som sa na nich.

„čo ste mi nepovedali?“ tykala som pohľadom z jedného na druhého.

„Asi sme sa zabudli zmieniť, že som tehotná,“ poškrabala sa Sophie vo vlasoch.

„gratulujem,“ usmiala som sa, asi prvý krát úprimne. „Kedy bude svadba?“ otočila som sa na brata a čakala.

„no, zatiaľ nevieme, ale asi až keď sa narodí,“ boli v rozpakoch obidvaja.

„aspoň niečo pozitívne, ľudkovia,“ chytila som brata znovu za ruku.

„no a aby som sa vrátil k tomuto,“ podvihol môj tablet, „asi ho zabijem,“ videla som mu tie nebezpečné iskričky v očiach.

„prestaň, Math, on si tvoju pozornosť nezaslúži,“  krútila som hlavou, „a ja si teraz nezaslúžim tú vašu a tak vypadnite,“ zazubila som sa a sledovala som ako obidvaja vypadli.

Až keď sa dvere znova zavreli, skrútila som sa na posteli do klbka a znovu sa rozplakala. Som silná, fakt silná. Odfrkla som nad svojou slabotou. Silu dokážem predstierať len pred ostatnými, no keď som sama v miestnosti, je zo mňa slaboch. Urevaný slaboch.

Držala som si kolená pod bradou, perinu som mala až nad oči a potichu som vzlykala ako malé dieťa.

Bolelo to. Strašne. Nevedela som čo mám robiť, či sa mám ľutovať, ísť ho zabiť, alebo sa tváriť, že sa nič nedeje.

No tú poslednú možnosť som hneď zamietla, nie som na ňu dosť silná. Možno na určitý čas áno, no hneď ako zostanem osamote, zosypem sa ako domček z karát.

„dievča, čo sa stalo?“ ozval sa pri mne ženský hlas.

„nič,“ povedala som pomedzi vzlyky, no hlavu som z pod periny nevytiahla. „Proste mi dajte nejaké lieky, ktoré mi dávate a choďte. Ja vás trápiť nemusím,“ povedala som prerušovaná vzlykmi.

„ale veď budeš v poriadku. Rana sa zahojí a budeš môcť normálne hýbať rukou,“ pohladila ma po vlasoch, ktoré ako jediné aj s čelom trčali.

„tu nejde o tú sprostú ranu, chápete?“ zakričala som a ešte viac som sa skrčila do klbka.

„a o čo teda ide?“ nedala pokoj.

„o nič a dajte mi pokoj, prosím,“ nemohla som sa ani na druhú stranu otočiť, pretože mi v tom bránila infúzia.

„dobre, nemusíš kričať,“ povedala len a potom som už počula ako sa zavreli dvere. Nechcela som kričať. Vôbec som nechcela kričať, ale je toho na mňa priveľa, proste nedokážem ten žiaľ držať v sebe. Všetko sa to vyhrotilo a spojilo a teraz sa to zo mňa leje ako keď je vonku búrka a prší už asi 3 deň.

Ráno som sa zobudila na to, že mi do izby svieti slnko. Pretrela som si oči a už na dotyk som vedela, že sú opuchnuté z nočného a v podstate celodenného plaču. No povedala som si dosť. Už kvôli nemu nepremárnim ani jednu drahocennú slzu. Čakala som na rannú vizitu, na ktorej ma mali odpojiť od infúzie. V nemocnici som mala zostať ešte najmenej dva dni, kvôli včerajšku. Inač by som už dnes išla domov, no keďže som si ich roztrhla, musím tu ešte zostať.

Asi o 5 minút dnu vošiel doktor so sestričkou.

„dobré ránko,“ usmiala som sa.

„aj vám, ako vám dnes je?“ opýtal sa ma doktor a prezeral si moju ranu z obidvoch strán.

„lepšie už ani nemohlo byť. Však sa môžem ísť normálne najesť?“ chcela som cítiť jedlo, konečne po troch dňoch.

„áno, no sprchovať sa zatiaľ nemôžete,“ doktori len odobrujú a zakazujú. Ako inak.

„to nejak ešte prežijem, dúfam,“ povzdychla som si a postavila som sa hneď ako som už nič nemala zapichnuté v ruke. hneď som sa pobrala do kúpeľne, kde som si jednou rukou, záhadným spôsobom, umyla nad umývadlom vlasy a nechala ich v turbane. Zrobila som hygienu a vrátila sa do izby, ktorá už bola prázdna. Tam som našla moju malú cestovnú tašku, ktorú mi tu musel doniesť Math. Vrhla som sa na ňu a hneď som z nej vyťahovala čierne legíny a jeho tmavo modrú košelu, ktorá bola výhodná, pretože som nemusela robiť riskantné pohyby. prezliekla som sa rýchlo, síce zapínanie podprsenky bolo trošku bolestivé no nakoniec som to všetko zvládla.

V kúpeľni som si mierne usušila vlasy, dala ich do drdolu a okolo hlavy uviazala šatku, aby ten výbuch nebol taký viditeľný. Hold robiť veci jednou rukou nie je najjednoduchšie.

Nakoniec som sa v mojich papučkách dostala aj na chodbu, po ktorej som sa musela rozhliadnuť, keďže som netušila, kde mám ísť. Nakoniec som zašla za sestričkou, ktorá bola na chodbe a spýtala som sa jej na cestu do bufetu.

Musela som ísť cez detské oddelenie, ktoré bolo pod nami, pretože jedny dvere na chodbe dnes mali prísť opraviť. Niekto do nich vrazil a pokazili sa. Nechcela mi povedať kto a tak som to nejak neriešila. Tak som to musela obísť ale mne to nevadilo.

Prešla som ku schodom, keďže na výťah sa mi čakať nechcelo, a zbehla som ich na ďalšie poschodie. Vošla som na chodbu, kde sa naháňali deti, hrali sa a sestričky s nimi mali čo robiť.

Ja som sa len s úsmevom pozerala okolo seba. Vždy som mala rada tie malé potvorky, ktoré niekedy vedia poriadne liezť na nervy, no keď ich raz milujete, budete ich milovať do smrti.

Prechádzala som okolo sestričiek, keď som zachytila časť ich rozhovoru, v ktorom sa bavili, že im neprišlo dievča, ktoré deťom čítalo poobede rozprávku. Musela som sa zastaviť. Som hrozná.

„prepáčte, nechcela som počúvať, ale ak chcete, ja im rada niečo prečítam,“ usmiala som sa na tie dve sestričky.

„a nebudete niekomu chýbať, určite ste za niekým prišli,“ povedala jedna sestrička.

„nie, ja ležím o poschodie vyššie, dneska nečakám žiadnu návštevu a v podstate sa na izbe sama nudím,“ pokrčila som plecami.

„tak keď budete chcieť tak o jednej sa začína vždy čítať rozprávka,“ povedala mi ešte.

„ďakujem že mi to dovolíte a s veľkou radosťou prídem,“ musela som sa nejak zabaviť. Aby som nemyslela na Jerreda, na tu fľandru čiernovlasú a ani na to ako si vymieňali telesné tekutiny.

Nemysli na to, nemysli na to, nemysli na to. Musela som si dokola hovoriť, keď som sa postavila do radu. Žalúdok mi už vyhrával melódie a baba predo mnou sa pochechtávala.

„no čo, tak som tri dni nejedla, sa nepototo,“ vyštekla som na ňu a potom si ju už radšej nevšímala. Mohla mať asi tak 15 a hormóny ňou na 100% lomcovali ako keby bolo tornádo. Niekedy to nechápem ale ako hovorí aj názov oddelenia, v ktorom sa nachádzame a ona v ňom určite aj je, je to hold ešte decko.

Ja mám síce čo hovoriť, no ale stále som o dosť vyzretejšia a už aj dospelá.

„nedovoľuj si hej,“ zavrčalo na mňa a ja som sa uchechtla.

„to by som mala skôr hovoriť ja tebe, ale čo ja z môžem, keď mám aj biť sa, zakázané,“ pretočila som očami a odhrnula som si trochu košelu aby som zistila, či sa mi zase nepustila krv.

„čo znechutila si sa nejakej kamarátke, ktorá ťa bodla kružidlom?“ zasmiala sa, keď si všimla rameno.

„nie, len som bola v banke a postrelili ma, ale veď to je to isté,“ pokrčila som plecami a začala sa obzerať. keď sa nepohýnala v rade, tak som ju surovo obišla a rovno sa postavila ku okienku, kde som si popýtala niečo ľahšie. Nechcela som zaťažiť žalúdok po tak dlhom nejedení.

Rozhliadla som sa po malej jedálni a uvidela som pri jednom stole malé dievčatko.

„ahoj, môžem si prisadnúť,“ pristúpila som k jej stolu a milo sa usmiala.

„samozrejme,“ rozžiarili sa jej očká a ja som si k nej sadla.

„dobrú chuť,“ popriala som jej.

„aj tebe a ako sa voláš?“ spýtalo sa ma.

„Rosie a ty?“ pozrela som sa jej do krásnych modrých očiek, ktoré jej zvýrazňovali jej vlasy, ktoré boli ónyxovo čierne.

„ja som Marie,“ usmiala sa.

„A keď to spojíme, budeme mať celé moje meno,“ brnkla som jej so smiechom do nosíku a ona sa zasmiala.

„máš pekné meno,“ prehrabovala sa v jedle.

„ale ty máš krajšie a prečo nepapkáš?“ nedalo mi to, mala by poriadne papať a ešte k tomu vôbec nevyzerá zdravo. Je príliš bledá.

„nemám vôbec chuť, ale oni mi povedali, že to musím všetko spapať,“ žalovala plačlivo.

„a keď ti trochu pomôžem, budeš papať?“ usmiala som sa na ňu a ona váhavo prikývla.

„tak a ideme na to,“ prisunula som si k nej stoličku aby som bola bližšie a zobrala som do rúk jej lyžicu s ovsenou kašou. „Letí, letí lietadlo, no musí núdzovo pristáť otvorte hangár,“ hovorila som jej zmeneným hlasom a ona so smiechom otvorila ústa a čakala na prvú várku.

„a ideme za havinká,“ ďalšia lyžica.

„za mačičkú,“ spapala ďalšiu lyžicu.

„a teraz to bude za tetu v okienku,“ vyhýbala som sa rodine, keďže som nevedela ako to u nej je, no ja som sa vedela vynájsť.

„za prvú sestričku,“

„za druhú sestričku,“

„za pani doktorku,“

... a tak to išlo ďalej až kým nebola jej miska prázdna a ona nemala plné bruško.

„a teraz by si mala ísť do izbičky sa ísť umyť a ísť sa napríklad hrať s nejakou bábikou alebo macíkom, čo ty na to?“ opýtala som sa jej, keď som od nej tú misku odsunula.

„dobre a uvidím ťa ešte?“ opýtala sa s nádejou v očkách.

„samozrejme, dneska sa tu zastavím poobede na čítanie rozprávky a ešte sa možno uvidíme aj na obede. Aj ja musím papať aby som bola silná,“ usmiala som sa na ňu.

„dobre, tak sa uvidíme poobede,“ zamávala mi a utiekla z tade.