Not ordinary girl 5.

Ahojte,
ako prvé chcem poďakovať za tú úžasnú návštevnosť, ktorá prekročila 1000-ku. Veľmi pekne ďakujem a keby sa ešte zväčšil počet komentárov, bola by som roztopená blahom.. =)
Prinášam vám ďalšiu kapitolku, síce neskoro, ale ako sa hovorí lepšie neskôr ako nikdy. A dneska to teda bolo neskôr, pretože som musela robiť projekt na jeden predmet, ktorý som mala mať už pred dvoma týždňami =D =D no viete si predstaviť, všetko na poslednú chvíľu... =D
takže príjemné čítanie prajem.
Alex Winslow

5.

„bože, tak si mi chýbal,“ hovorila som mu do ucha, pri ktorom som mala hlavu.

„aj ty mne princezná,“ nechcel ma pustiť a tak sme tam boli asi 5 minút. Ja som mu visela v náručí, keďže bol o dosť vyšší ako ja a on ma tuho objímal. Tiekli mi slzy radosti.

Tak strašne mi chýbal a keď si predstavím, že som tu len na dva mesiace, ešte viac sa mi pustili slzy.

„mali by sme už ísť, nech sa môžeš vyspať,“ povedal mi, pustil ma na zem a pozotieral mi slzy z tváre.

„dobre,“ pokývala som hlavou a išla so vedľa neho z letiskovej haly. V rukách som mala len moju tašku, keďže kufre mi ťahať nedovolil.

Kráčali sme pomedzi ľudí v tichosti, keďže by sme sa ani poriadne neporozprávali.

„aký bol let?“ opýtal sa hneď ako sme boli vonku.

„v pohode, trištvrťku som prespala,“ usmiala som sa, „ a nabudúce mi stačí aj turistická trieda, keby si chcel vedieť,“ vyplazila som na neho jazyk.

„nemáš začo,“ pokrčil plecami a viedol ma k Rolls Royce, pri ktorom čakal vodič.

„čau Thomas,“ pozdravila som ho s úsmevom. Bol to strašne milý chlapík a pomohol aj keď vôbec nemusí.

„dobrý večer slečna,“ usmial sa na mňa, otvoril nám dvere a prebral od otca kufre, aby ich mohol dať do kufra.

„ako sa má Ann a George?“ opýtala som sa ocka, keď sme sedeli v aute a ja som z okna sledovala LA. Bola som tu prvý krát a potrebovala som vstrebať všetky prvé dojmy.

„sú v pohode a nevedia sa ťa dočkať, no a ako sa ti tu páči?“ opýtal sa ma a ja som sa na neho ani len nepozrela, pretože som stále sledovala to mesto.

„je to tu úžasné, proste aaa,“ rozplývala som sa.

„som rád, že sa ti tu páči,“ objal ma okolo ramien a ja som sa k nemu pritúlila a oči sa mi znovu zatvárali, aj keď nemali prečo.

„princezná, už sme doma,“ budil ma hlas môjho otca a ja som neochotne otvorila oči a pomaly vystúpila z auta.

„uau,“ zamumlala som, keď som uvidela dom, pred ktorým som stála.

Bol nádherný, ani ho neviem opísať, ale možno to bude len tým, že som tak ospalá.

„Sarah,“ zakričal nejaký hlas a ja som sa za ním otočila. Ku mne bežala tmavovlasá žena, v ktorej som spoznala Ann.
So širokým úsmevom som ju tuho objala a privoňala som si k jej voňavým vlasom, ktoré som mala rovno pred nosom.

„ahoj Ann, chýbala si mi,“ zvolala som.

Ja viem, je divné sa baviť s dospelými, no oni už majú názory, nie sú taký detinský a proste sa s nimi viem porozprávať a vedia ma pochopiť. Ja som sa už dávnejšie odnaučila byť detinská, ale to by zrobili asi všetci keď sa musí starať o 10 ročné dieťa.

„ale, ale, kto nám to tu prišiel?“ ozvalo sa za mnou.

„George,“ zvýskla som a prešla som do jeho náruče, v ktorej som visela nad zemou trochu vyššie ako u ocka. Blázni vysoký.

„čauko,“ zasmiala som sa.

„teraz, keď ste tu už všetci, tak vám chcem znovu poďakovať za darčeky,“ zamumlala som a pretrela si oči. Hold, padla na mňa únava.

„poď spať, princezná, dom si pozrieš zajtra,“ zobral ma za ruku ocko a ja som za ním išla ako poslušný psík. Vôbec som nevnímala cestu.

„tak tu máš izbu,“ poznamenal.

„ďakujem,“ povedala som a bez prezlečenia som padla do postele, fakt veľkej postele a v tej chvíli som zaspala.

Zobudila som, keď na budíku pri posteli svietilo 5:13. Až keď som poriadne otvorila oči, zistila som, že netuším kde sa nachádzam. A až keď som zbadala kufre, uvedomila som si, že som asi v mojej novej izbe. Bola ladená do béžovo-fialovo-hnedej, v podstate. Viem, znie to divne no, Béžovo fialové boli steny, hnedý nábytok. Chlpatý koberec bol fialovej farby, béžové som mala obliečky na perinách aj hrubé závesy na oknách a aj pred francúzskym oknom.

Kufre som mala pri jedných z troch dverí, za ktorými som predpokladala svoj šatník. Ďalšími som sa musela jedine dostať buď na chodbu, alebo do kúpeľne.

Až keď som sa postavila z postele, uvedomila som si, že niekto si dal tú námahu aby ma vyzliekol do spodného prádla. Predpokladala som tým dobrovoľníkom Ann, ktorá to v minulosti zrobila už pár krát. Väčšinou po nákupoch, ktoré som nebrala moc dobre.

Prešla som ku kufrom, z ktorých som si vybrala čisté spodné prádlo, sivé voľne tepláky a čierne tielko. Otvorila som dvere bližšie ku šatníku a našťastie som za nimi našla kúpeľňu.

Prvé čo som zrobila, bolo to, že som si dala sprchu, potom som si rozčesala vlasy, umyla tvár a zuby a mohla som preskúmavať cestu, aby som sa dostala do kuchyne.  V bruchu mi vyhrávali najmenej tri orchestre.

Opatrne som otvorila dvere na chodbu a ako prvé som vystrčila z dverí hlavu. Cítila som sa ako nejaký zločinec, ktorý uniká zo svojej cely. keď som zistila, že sa na chodbe nikto nenachádza tak som vystrčila na chodbu aj zvyšok tela. Kráčala som ku schodisko, ktoré som si všimla na jednom konci chodby.

Potichu som sa pohybovala, aby som nikoho nezobudila, veď bolo pár minút pred šiestou. Ktorý blázon by bol už hore?

Zišla som schody a rozhliadla som sa po hale a našťastie objavila otvorené dvere, spoza ktorých som zbadala kuchyňu. Vošla som dnu a zbadala som tam neočakávané. V kuchyni bol na jednej stoličke rozčapený George a na mieste oproti ňom boli prichystané raňajky.

„dobré ránko,“ povedala som, aby si ma všimol.

„čauko, čakal som že sa teraz niekedy objavíš,“ usmial sa na mňa a ukázal na raňajky, ktoré mali byť pre mňa.

Sadla som si za stôl a hladovo som sa pustila do raňajok.

„ďakujem,“ zamumlala som ešte s napol plnými ústami, aj keď som vedela, že je to neslušné.

„nemáš začo, musím si ťa predsa vykŕmiť, aby si mala prečo ísť so mnou behať dneska, nikto so mnou nechce chodiť vieš,“ povedal naoko smutne. Ja som sa zasmiala. Viem prečo s ním nikto nechcel chodiť behať. Bolo to preto, že behal strašné vzdialenosti dosť vytrvalým behom, ktorý kým som zvládla ja, prešla tiež doba.

„nečudujem sa im a zabehať si pôjdem, bude mi to treba,“ zasmial sa,  znovu sa začítal do novín, ktoré mal pred sebou a nechal ma dojesť svoje úžasné raňajky, ktoré mi pripravil George.

„ocko má dnes voľno, či ide do práce?“ opýtala som sa len tak medzi rečou.

„má nejakú poradu, ale inak by mal byť celý tvoj,“ povedal mi a odkladal za mnou tanier, aj keby som to zrobila aj sama.

„ďakujem za raňajky a kedy chceš ísť teda behať?“ pozerala som sa na neho.

„hneď ako sa prezlečieš,“ zazubil sa a tak som bez protestov, ktoré by mi aj tak nepomohli, vstala a kráčala som do svojej izby, aby som sa prezliekla.

Obliekla som si krátke, teplákové kraťasy a tielko som si nechala a. Vlasy som si dala do gumičky aby mi nelietali, na krk som si zavesila svoje známky, ktoré mi musel niekto zložiť a z jedného kufre som si vyhrabala ešte aj šiltovku, ktorú mi daroval George na narodeniny a nakoniec som si obula aj topánky.

Zbehla som do jedinej miestnosti, o ktorej som vedela, okrem mojej izby a to bola kuchyňa. George ma v nej už čakal a keď ma zbadal, vyšiel na terasu, na ktorú sa dalo z kuchyne vyjsť.

„no poďme,“ zasmial sa, keď videl ako opatrne kráčam k tým dverám.

„veď hej,“ vyšla som na terasu a pohľad mi padol na bazén a potom more, ktoré sa objavilo veľmi blízko domu. „som nevedela, že ocko ma dom na pláži,“ zasmiala som sa a rozbehla sa k bránke, aby som sa čo najskôr dostala na pláž, na ktorú sme tak či tak mierili.

„dom si síce ešte nevidela, no ja ti z veľkou radosťou ukážem pláž a okolie tvojho domu,“ poznamenal George, ktorý sa s pobaveným úsmevom pridal ku mne.

„tak poďme na to,“ povedala som naradostene a George sa so spokojným úsmevom rozbehol.

„bože, fuj, som tak spotená,“ reptala som, keď sme sa dostali k domu.

„a čo si čakala? Si v LA, tu je horko už ráno a cez obed sa z domu vyplazí len blázon,“ smial sa a ja som len pretočila očami. Vedela som, že som v LA, vedela som, že je tu teplo, ale že je tu taký hic už ráno, som fakt netušila. Budem si musieť na to zvyknúť, čo mi aj iné zostávalo.

„Ale keď ti to tak vadí, mám jedno riešenie,“ povedal a ani nečakal na moju reakciu. Zobral ma na ruky a vbehol so mnou do vody, ktorá pre neho bola do polky lýtok. Zrazu mu zablyskol nezbedný plamienok v jeho očiach a kým som stihla čo i len trochu protestovať, bola som vo vode celá od hlavy po päty. Nič nezostalo suché.

„ ja ťa zabijem, George,“ zakričala som na smejúci a vzďaľujúci sa chrbát môjho osobného strážcu.