Not ordinary girl 4.

Čauko ľudkovia,
máme tu ďalšiu kapitolku, ktorú som písala až teraz, pretože som včera zalomila o 9:30 nad otvoreným notebookom, ktorý som našla našťastie v takej istej polohe, v akej som ho nechala večer.
Dúfam, že táto časť bude páčiť, aj keď mne sa zdá divná a nezáživná a proste divná...
Prosím komentujte
Alex Winslow

4.

Na veci som sa už večer vykašlala a sadla som si k tým dvom na gauč, aby sme si pozreli Hľadá sa Nemo, ktorého chcela pozerať Tina. Do postele som sa dotrepala až o jedenástej a hneď som zaspala. Čakal ma dlhý deň a noc a deň.

Večer o piatej som už mala všetko pobalené v dvoch kufroch, z toho bol jeden poloprázdny, pretože som vedela, že tam pôjdem na nákupy aj keby som nechcela. Čo mne sa nechce. keď mám pravdu povedať neznášam nakupovanie. Preplietanie sa pomedzi ostatných hemžiacich sa ľudí prezerať si oblečenie a skúšať. Proste som to nemala vôbec rada a Ann ma musela ťahať. Ako u nás som si Max prešla skoro každý deň, to priznávam, ale to bolo skôr od nudy ako od nadšenia a najmä som sa zabávala na 13 ročných dievčatkách, ktoré si skúšali tričká s výstrihom po pupok a komentovali každý kúsok oblečenia, ako keby sa v tom neviem ako vyznali. To bolo u nás asi jediné zábavné na chodení po obchodoch.

Jediné, čo som milovala nakupovať boli Conversky a Ray bany, to boli moje lásky, ktorých sa asi nikdy nevzdám.

O piatej som stála na chodbe u nás v byte a všetky tri sme sa obúvali. Ja moje obvyklé conversky, Tina si obúvala sandáliky a mama nejaké topánky na opätku.

Oba kufre som mala už na chodbe a čakali len na to, kedy sa obujeme a odídeme na stanicu.

„no poďte, máme síce ešte polhodinku, no nikdy neviete, čo sa môže stať,“ povedala som a sama som sa postavila k mojim kufrom.

„veď už ideme,“ pretočila očami mamka a spolu so sestrou sa dostali na chodbu. Mamka zamkla a mohli sme sa pobrať na stanicu.

„tak a sme tu,“ povzdychla si mamka, keď sme vystupovali pred stanicou z auta a ja som len pokrútila hlavou.

„ako keby som odchádzala naveky,“ poznamenala som len a s obidvoma kuframi som si to šinula na nástupište, z kade mi mal odísť autobus. Vlakom som ísť nechcela, pretože s nimi nemám dobré skúsenosti a proste riskovať som to nechcela.

Mali sme ešte asi 10 minút do odchodu a autobus práve prišiel .

„tak ahojte,“ najprv som tuho objala mamku a potom som si čupla k mojej sestričke, aby bola vyššie ako ja.

„tak sa tu drž, pozdrav babičku a najmä poslúchaj mamku a nerob jej naprieky, pretože toho má fakt dosť, dobre?“ usmiala som sa na ňu a ona sa mi hodila okolo krku.

„budeš mi strašne chýbať,“ plakala.

„ale neplač, princezná, ani nevieš ako a budem naspäť a nakoniec sa ešte budeš modliť aby som odišla do Ameriky znovu,“ pobozkala som ju na obe líca a chcela som vstať, no ona ma nechcela pustiť.

„Tinka, nechaj sestričku, inak nestihne autobus,“ zasmiala sa mamka ale aj na nej bolo vidieť, že ma namále.

„budeš mi chýbať srdiečko,“ zamumlala som jej do vlasov a potom sa postavila, aby som mohla ešte raz objať mamku.

„aj ty mi budeš chýbať mami,“ znovu som ju objala a potom som si znovu zobrala kufre a prišla k chlapíkovi, teda druhému vodičovi, ktorý ich odkladal do batožinového priestoru. Dal na oba papier, že „idú do Blavy“ a ja som mohla pri nástupe ukázať svoj lístok, ktorý som si kúpila asi pred dvoma týždňami.

Sadla som si do zadu a k oknu, aby som ešte mohla zamávať mamke so sestrou a potom som si nasadila slúchadlá a pustila si môj mix, ktorý začínal Edom Sheeranom.

Stáli sme na stanici ešte päť minút a až potom sme vyrazili preč.

Nejak som cestu nevnímala, na spánok bolo ešte skoro a tak som sa vžila do hudby a nič nevnímala. Len viem, že sme stáli aj v iných mestách, kým sme sa dostali do Bratislavy. Cesta trvala asi 5 hodín, približne.

keď sme zastali, bola som čerstvá, aj keď som nespala a len sedela na jednom mieste.

Vystúpila som z autobusu a počkala som si na svoje kufre a potom som sa pohla aby som si pohľadala taxík, nechcela som sa tu moc zdržovať, bolo tu až veľa bezdomovcov, ktorý na mňa tak divne pozerali. Bolo to strašne nepríjemné.

Prišla som k prvému schopnému taxíku, ktorý som našla a zaklopala som na okno pri vodičovi, ktorý si ma zatiaľ nevšimol.

„dobrý,“ usmiala som sa na neho, keď otvoril dvere, aby sa so mnou mohol porozprávať.

„dobrý,“ zasmial sa.

„nemáte cestu na letisko?“ podvihla som jedno obočie.

„že ste to vy, tak si cestu nájdem, ale bude to stáť 10 eur.“ povedal po pol minútovom pozeraní do blba.

„tak fajn, toľko ešte mám. Otvoríte mi kufor?“ znovu som si zobrala tie dva kufre a on vystúpil, aby mi pomohol. Normálne gentleman.

Sadla som si k nemu dopredu, chcela som vedieť kade ideme.

„no čo, kde ste sa vybrali?“ opýtal sa keď bolo ticho.

„hm, na letisko,“ pokrčila som plecami zo srandy, „ale to by ste vedieť, už mali,“ zasmiala som sa.

„a kde cestujete?“ len pretočil očami, čo som videla keďže som na neho kukla.

„do Ameriky, za ockom,“ usmiala som sa. Strašne som sa tešila.

„tak to je super, aj ja by som sa raz niekedy chcel dostať do Ameriky,“ zastavil na červenú.

„škoda, že tam idem len na dva mesiace,“ posmutnela som. Nemôžem tam zostať, no jedna moja časť by sa na Slovensko nevracala.

„a prečo tam nezostanete?“

„mám tu sestru a mamku, nemôžem im len tak opustiť,“ pokrčila som plecami a pozerala som sa na nočnú Bratislavu.

„ja mať šancu ísť do cudziny a tam niečo zažiť, alebo zviditeľniť sa, tak tam ostanem a domov sa už nevraciam, ale to je na vás,“ usmial sa a zastavil pred letiskom.

„Ďakujem,“ dala som mu peniaze a vystúpila som. Vybral mi kufre z auta a ja som sa mohla pobrať do vnútra.

Sadla som si na sedačky. Mala som ešte zopár hodín čas. Znovu som si dala na uši slúchadlá a vytiahla som si z „príručnej batožiny“, čiže mojej tašky knihu.

Čítala som Voda pre slony, nádhernú knihu, ktorá ma vie vtiahnuť do deja a potom nevnímam čo sa okolo mňa deje a tak ma dosť prekvapilo, keď mi niekto poklopal po pleci.

Mierne som podskočila a stiahla som si slúchadlá.

„Hi, sorry,“ usmial sa na mňa jeden chalan.

„hi,“ usmiala som tiež a čakala čo z neho vylezie.

„speak english?“ opýtal sa dosť nelogicky.

„of course,“ pokrčila som plecami a odložila som knihu.

„och, great,“ zasmial sa. „Môžem si prisadnúť?“ opýtal sa ma. (p.a.: stále to je po anglicky)  

„pravdaže čo potrebuješ?“ pozrela som sa na neho.

„spoločnosť, letí mi to za necelých 5 hodín lietadlo a nikto tu nie je,“ priznal sa a oprel sa o operadlo.

„ja tu vidím veľa ľudí,“ zasmiala som sa.

„ale nikto tu nie je v približne mojej vekovej kategórií,“ pretočil očami.

„A tamtá blondínka, tá vyzerá tak na sedemnásť alebo osemnásť,“ ukázala som na druhý koniec haly.

„ale prosím ťa, blondínky sú blbé,“ pohodil rukou.

„A ja som čo? Teraz by som sa mala uraziť,“ pozrela som sa na moje blond vlasy, aj keď tie moje boli pravé.

„och sorry, ale ty vieš aspoň po anglicky,“ pozrel sa na mňa jedným okom, či som to zobrala v pohode.

„och tak ďakujem veľmi pekne,“ odfrkla som a znovu si založila slúchadlá na uši, dala som si do rúk knihu a znovu som ho prestala vnímať a bolo mi jedno, čo hovorí, alebo robí. Svoje veci som mala vždy pod kontrolou, takže kradnúť by nemal čo.

Znovu som sa začítala do knihy a rozplývala som sa nad dejom, ktorý ma tak uchvacoval. Bolo to tak skutočné.

Asi pol hodinu pred odletom som sa postavila a odišla som bez slova od toho chalana, ktorý pri mne sedel celý čas.

keď som prešla všetkými kontrolami a nechala som svoje kufre odputovať preč, sadla som si pred bránu, ktorou som sa mala dostať do lietadla a znovu som si nasadila slúchadlá.

keď sa otvorila brána, pristúpila som k nej, ukázala som letenku a presunula som sa do lietadla. Neprekvapovalo ma, že ma nasmerovali do časti pre 1. triedu. Kebyže viem o tom, že mám letieť do Ameriky, presvedčila by som otca, že mi stačí turistická trieda, ale on si to už zariaďuje tak, že všetko vybaví sám a až potom mi to oznámi. Nemám to rada, no zvyknú si všetci.

Leteli sme pár hodín, ktoré som väčšinou prespala. Nemala som čo iné robiť. Čítať sa mi nechcelo a spať sa oplatí, keďže to bude dosť ťažký časový presun.

Konečne sme pristáli a ja som mohla vypadnúť z lietadla. Bola som taká oťapená a celkom rada, že tu je 9 hodín večer (p.a.: keď som rátala správne, keď tak ma opravte). Vystúpila som z lietadla a prešla som k pásom, kde som čakala na svoje kufre. Celkom som sa aj bála, či sa objavia, no po desiatich minútach tam už boli a ja som si ich dala dole z pása. keď som ich už mala pri sebe pobrala som sa pohľadať ocka, ktorý ma mal čakať.

V hale bolo milión ľudí, čo bolo dosť iné ako u nás.

Hľadala som ho pohľadom až som ho konečne našla a vrámci možností som sa rozbehla.

„ocí,“ zavolala som a on, keď ma začul sa otočil a rozprestrel svoju náruč, aby som mu tam mohla skončiť. Ja som už tesne pri ňom nechala kufre kuframi a skočila som mu do náruče, aby som ho mohla konečne cítiť a tuho objať.