Alex Tweede
3.
Nakoniec
som si zvykla na to, že musím ráno skoro vstávať len kvôli sestričke
a potom poobede po ňu chodiť. Jediný problém bol to, čo mám robiť
s tak voľným časom. V telke nič nechodilo a kamarátky,
s ktorými by som išla na kávu do Coffee shopu som nemala.
Ale
vždy som nakoniec skončila v Maxe. Či už som fakt išla sama na kávu, alebo
som sa poprechádzala po obchodoch a sem tam niečo kúpila. No sama to
nebolo ono a tak som sa už nevedela dočkať Ann. S ňou bola vždy
sranda.
Aj
dnes som išla na kávu. Bola to moja droga, aj keď na Starbucks to nemalo ale
povedzme si to tak, buďme radi, že tu máme aspoň niečo.
Kráčala
som po chodníku popri skaterských
rampách, ktoré boli jediné v PP.
„hej
Sarah, pridaj sa k nám,“ zakričal
na mňa niekto a ja som sa otočila.
„chceš
aby som sa zabila Johnny?“ zazubila som sa na neho.
„nie,
len si tu k nám hore sadkáš a budeš povzbudzovať tak, ako to len ty
vieš,“ pobúchal po mieste vedľa neho.
„fajn,
ale idem si po kávu,“ zavolala som ešte a pokračovala som vo svojej ceste.
Vošla
som do Maxu a nevnímala som pohľady na mňa. Bola som trošku inak oblečená,
ako je tu zvykom a tak si ma mierne obzerali.
Keďže
bolo teplo, mala som krátke modré kraťasy, ktoré boli fakt krátke, nie, nebolo
mi vidno zadok, ale končili asi tri centimetri pod ním. Mala som na sebe
tyrkysové tielko, ktoré končilo pod prsiami, aby mi zakrylo podprsenku
a na ňom som mala voľné čisto biele tričko s krátkym rukávom, ktoré
mi padalo z ramena. Na nohách som mala conversky ako vždy, no tieto boli
až nad kolená a boli čisto biele. Veľa
ľudí si myslí, že ich musím šnurovať a koľko to dá práce, no nikto si
nikdy nevšimol ten nenápadný zips, ktorý je schovaný z vnútornej strany. Na
očiach som mala svoje Ray Bany, no dioptrické som mala v taške, prevesenej
cez jedno moje rameno.
Tety
za pultom sa ma už väčšinou len pýtali: „To čo obyčajne?“ a ja som im vždy
odpovedala s veľkým úsmevom, „samozrejme,“ a čakala som kedy mi
zrobia moje Dark Mochacino. Už som u nich mala Golden kartu s neviem
koľko percentnou zľavou.
Zobrala
som si svoju kávičku a pobrala som sa naspäť ku chalanom, ktorých tam bolo
veľa.
„už
som si myslel, že si zdrhla,“ objavil sa pri mne Johnny na skate a ja som
sa zasmiala.
„to by
som vám predsa nezrobila,“ pokrútila som hlavou a odpila si z ľadovej
kávy.
„čo
máš fajné,“ snažil sa mi uchmatnúť kávu, no ja som sa nedala.
„kávičku,“
vyplazila som na neho jazyk a radšej som pribehla k Tomášovi, ktorý
na nás pozeral z rampy.
„pomôžeš
mi?“ podvihla som obočie. Nerada som hore vybiehala, vyzerala som pri tom ako
debil.
„že si
to ty, ale podaj mi najprv tú kávu, nerád by som bol mokrý,“ naťahoval ruku
a ja som mu ju podala dúfajúc, že ju nehodí Johnnymu.
„chytaj,“
zazubila som sa a rozbehla. Pomohol mi si sadnúť vedľa mňa a podal mi
kávu, ktorá bola z druhej strany.
„ďakujem,“
dala som mu odpiť, pretože na ňu fakt zbožne pozeral.
„bože,
milujem ťa,“ objal ma, keď dopil.
„ja
viem, ale na verejnosti ma môžeš volať aj Sarah,“ zazubila som sa na neho a on sa
rozosmial.
„čo si
dneska robila?“ opýtal sa ma konverzačne a postavil sa.
„nič,
bola som odviesť sestričku, potom som bola doma a potom som bola po
sestričku a teraz som tu,“ pokrčila som plecami.
„tak
tu seď, ja to musím obehnúť,“ zasmial sa a už ho nebolo.
Ja som
si tam sedela sama a tvár vyvracala
k slnku, aby ma aspoň trochu chytilo pred Amerikou, ale ja som bola vždy
bledý človek, takže veľmi mi to nevychádzalo.
No
sama som dlho nebola, lebo chalani si po chvíľke sadli ku mne a začali sme
kecať o blbostiach.
„inač
o dva týždne idem do Ameriky,“ poznamenala som.
„fakt?
Kedy si sa to dozvedela?“ prekrikovali sa.
„pred
dvoma týždňami, ocko mi poslal balík a tam mi povedal, že letenku mám už
reservé,“ zasmiala som sa.
„predpokladám,
že ideš na celé dva mesiace, čo?“ povzdychol si Peťo a ja som sa uškrnula.
„samozrejme,
inak by to nešlo,“ pretočila som očami, „chcem si užiť LA ako sa len bude dať,“
priznala som s úsmevom.
„nežil
tvoj otec v NY?“ Ozval sa prvý krát Maťo.
„on
žil aj v San Francizsku a presťahoval sa, takže áno a už žije
v LA,“ pokrčila som plecami. „Ja som aj rada, pretože vždy keď som tam
bola, bol niekde inde a tak som videla aspoň kus sveta a musím sa
priznať, že už mi chýba George a Ann,“ povzdychla som si a postavila
sa aby som mohla hodiť do koša, ktorý bol za rampou, prázdny pohár z kávy.
„Georga
by som nechcel stretnúť,“ zazubil sa Luky a ja som sa zasmiala.
„on je
pohoďák a ja musím ísť domov, lebo Martina bude nervačiť kde som.
A do toho, jej musím skontrolovať úlohy, ktoré si mala zrobiť, kým ja
budem tu, takže bye,“ zbehla som z rampy a rýchlejším krokom som sa
ponáhľala domov. Zdržala som sa viac, ako som mala v pláne.
„mami?
Čo ty tu robíš?“ zvolala som keď som vošla do bytu a v chodbe som videla
kufre a jej topánky.
„ahoj,
prišla som skôr, máme deň voľna nejaká technická príčina a tak som mohla
odcestovať skôr,“ pokrčila plecami, keď ma objímala v chodbe.
„aha,
a tebe fakt nerobí problém tá Amerika?“ pýtala som sa už asi miliónty
krát.
„nie,
vážne mi to nevadí, síce mi to trochu zmenilo plány, ale som rada, že sa
o teba zaujíma,“ priznala neochotne. Nemala ho rada, ale tešila sa so
mnou.
Videli
sme sa posledný krát, pretože ja som v pondelok odchádzala. Ale tento
víkend som si mienila užiť. Teda v nedeľu cez noc som cestovala do
Bratislavy ale dá sa to brať ako celý víkend.
„ďakujem,“
usmiala som sa na ňu a znovu ju objala.
„aj ja
chcem ísť s tebou do Ameriky,“ pribehla nahnevaná Tina do chodby
s rukami v bok. Bola taká zlatá.
„vieš,
že nemôžeš zlatíčko, rada by som ťa zobrala, ale môj ocko kúpil letenku len
mne,“ čupla som si ku nej.
„ale
ja tu nechcem byť sama,“ vzdychla si.
„ale
neboj sa, veď pôjdeš s mamkou a budeš pri starkej, ktorá sa
o teba bude starať a ja ti budem volať tak často ako sa len bude
dať,“ objala som ju. Milujem svoju sestričku, no niektoré veci k nej už
nepatria.
„dobre,
ale musíš mi prisahať,“ uprene sa mi zapozerala do mojich očí a ja som sa
rozosmiala.
„prisahám,“
povedala som s vážnou tvárou.
„mami,
toto mi nerob,“ smiala som sa, keď sme kráčali smerom od koňov naspäť domov
a mamka ma stále šteklila steblom trávy.
„ale
mňa tak baví ťa provokovať,“ smiala sa a stále blbla.
„mami
prosím, choď s tým otravovať svoju druhú dcéru,“ zvolala som a znovu
vyskočila meter do vzduchu keď ma ňou začala štekliť pod kolenom.
„ale
jej to nič nerobí,“ zafňukala ako nejaká puberťáčka.
„to
nevadí, len to prestaň robiť mne prosím,“ zvolala som nahnevane a pobehla
som dopredu.
„zrob
svojej matke radosť,“ hodila psí pohľad a ja som si odfrkla.
„toto
platí tak od Tiny ale od teba nie, prepáč. Počkám vás pred domom,“ zazubila som
sa a rozbehla sa preč. Našťastie kondičku som mala.
Zastala
som až pred bytovkou a sadla si na lavičku, čo sme mali po blízku.
„hej
Sarah, čau,“ ozvalo sa predo mnou 5 hlasne a ja som s úsmevom zdvihla
hlavu aby som sa na nich pozrela.
„čaute
chalani, čo vy tu?“ opýtala som sa ich s úsmevom.
„chceme
si s tebou ešte niečo užiť, kým nám zmizneš zo životov,“ ozval sa Luky a ja som sa na nich
usmiala.
„bože
vy ste zlatíčka, ale aj tak sa na 100% ešte uvidíme, nezmiznem na veky, ale
rada s vami pôjdem, len musíme počkať na moju mamku a potom si skočím
ešte po veci a prezlečiem sa, pretože smrdím,“ očuchala som sa
a cítila som pach koní. Milovala som kone a aj ich špecifickú vôňu na
veľa ľuďom to smrdelo a ja som tak nechcela chodiť po meste.
„a čo
keby si sa išla prezliecť a potom počkáme tvoju mamku spolu tu?“ opýtal sa
Peter a ja som po asi pol minútovom pozeraní do blba prikývla
a postavila sa.
„tak počkajte
tu, ja hneď prídem,“ usmiala som sa na nich a odpochodovala som si to
domov.
Vyzliekla
som sa zo šiat ktoré som mala na sebe a prezliekla som sa do čiernych
kraťasov s vyvýšeným pásom, bieleho tielka zastrčeného do nich, trakov,
ktoré som si pripla na kraťasy a nakoniec tmavomodrá ockova košeľa, na
ktorej som si vyhrnula rukávy. Na nohy som si v chodbe dala tmavomodré
kotníkové conversky a do tašky som si strčila všetko potrebné, aj
nepotrebné. V chodbe som si ešte prstami prehrabla vlasy a mohla som
zase zísť dole ku chalanom.
Čakali
sme asi len 5 minút, kým sa objavila sestrička a za ňou moja mamka.
„mami,
chalani chcú aby som išla ešte s nimi vonku, môžem, že?“ usmiala som sa na
ňu a ani som sa pýtať nemusela, pretože som vedela, že ma pustí. Vždy ma
pustila.
„a
kedy budeš baliť?“ opýtala sa ma len.
„dnes
a zajtra, to zvládnem a keď mi ešte pomôžete vy dve,“ pozrela som sa
na Tinu, ktorá sa oduševnene o niečom bavila s chalanmi, ktorý ju zo
záujmom počúvali a odpovedali, poprípade len kývali hlavami na súhlas.
„to je
jasné, no nebuď do noci,“ poprosila ma a potom od chalanov odtrhla Martinu
a odišla s ňou hore.
„nemám
byť dlho,“ zazubila som sa na nich.
„to je
super, takže nastupovať,“ zazubili sa, keď si všetci pobrali svoje BMX alebo
skaty.
Ako
vždy sme išli ku Maxu, kde sa mohli oni vyšantiť a ja som sa na nich mohla
smiať, pretože niektoré ich pády fakt stáli za to.
Sedela
som na Maťovej BMX, keďže on mal aj skate a teraz jazdil na ňom. Keďže mne
sa nechcelo liezť hore a inde som si nemala kde sadnúť.
Kľudne
som ich pozorovala ako sa preháňajú hore dole, robia rôzne triky
a blbosti, zabávajú sa sami na sebe, keď spadnú na zem, ležia na nej aj
minútu v kŕči smiechu. Proste sú to blázni, ktorý sa našli a ja ich
mám fakt rada.
„hej
cica, nechcela by si ísť niekam?“ ozval sa pri mne úlisný hlas a ja som sa
s nakrčeným nosom otočila na toho idiota, ktorý sa ozval.
„uhádol
si, nechcela,“ odsekla som a znovu sa otočila na chalanov a toho
chalana sa snažila nevnímať.
„ale
no tak, bude nám spolu super, zabavíme sa, uvidíš,“ chytil ma za rameno
a ja som sa ho snažila striasť no nejak sa mi to nedarilo.
„daj
mi pokoj,“ už som skríkla, potrebovala som pomoc. Inak by som sa ho nezbavila.
Ľutujem, že som nesúhlasila s Georgovími lekciami sebaobrany.
„daj
jej pokoj,“ ako prvý sa pri mne objavil
Michal, v podstate môj sused, len býva o vchod ďalej. Jeho by
som sa trochu bála, keďže boxoval už dosť dlho.
„ale
no tak, nechaj nás osamote, nevidíš ako sa skvele bavíme?“ opýtal sa ho ako
retard. Pochybujem, že bol čistý.
„práve,
že to vidím, a preto vypadni,“ odporučil mu a chalani stáli za ním,
neodvážili sa ozvať, pretože Michal bol trošku výbušnejšej povahy, čo
z jeho svalmi nerobilo dobrotu. Chodil do klietky a už dávno musel
podpísať papiere, že sa nemôže byť na ulici, pretože môže zabiť.
„Mišo,
prosím ťa, len si nezrob kvôli mne problémy, prosím,“ pošepla som a stále
som sa snažila dostať zo seba tú slizkú ruku aby som sa dostala k Mišovi
a tak mu zabránila biť sa.
„keď
to nebude potrebné,“ pokrčil plecami, no aj tak si popukal hánky. Michala som
sa nebála, bol to úžasne pohodový človek, ktorí dokázal srandovať
s každým, no keď sa nasral, tak sa od neho skoro všetci držali ďalej. Ja
som vedela, že mne by neublížil, neviem prečo, možno kvôli tomu, že ma
obraňoval už od škôlky, kto vie. Je ako môj veľký brat a aj tak sa správa.
Ja som bola vždy tá, ktorá sa ho snažila ukľudniť a bola som tou, na ktorú
dá, výhoda čo?
Nakoniec
mi s tou rukou veľmi ochotne pomohol práve Mišo a hneď ako to zrobil
som nechala bike bikom a snažila som sa dostať Miša preč, aby sa nezačal
biť. Nechcel ísť, ani som s ním nepohla a tak som musela použiť moju
zbraň, na ktorú som prišla, keď ma zachránil pred úchylom. Proste som ho
oblapila okolo hrude a zaborila mu do nej tvár. Vtedy proste rezignuje
a s úsmevom, ako mi raz povedali chalani, ma objíme aj on. Jedným
okom som sledovala ako chalani odpratali toho debila z dosahu a ako
ho dostrkali k tomu, aby vypadol úplne, čo sa im aj nakoniec podarilo.
„ďakujem
braček, zase,“ povzdychla som si a usmiala som sa.
„pre
teba vždy sestrička, ale už by si mohla prestať používať tú tvoju zbraň. Rád by
som ho nakopal do prdele za to, čo si dovolil. Do riti.“ zamručal nespokojne.
„ja
nechcem aby si mal kvôli mne problémy, veď by si ho mohol zabiť a čo ja by
som potom bez teba robila?“ rečnícka otázka.
„a čo
ja tu budem robiť, keď ty si zase odchádzaš do Ameriky?“ podvihol obočie
a ja som sa zasmiala.
„máš
kamarátov, priateľku, rodinu, box, nejaká pojašená baba ti chýbať nebude,“
pokrútila som hlavou.
„ale
práve, že hej a skoro som zabudol, Klaudia ťa pozdravuje,“ povedal mi.
„že ja
ju tiež a nebudem tam naveky, aj keby som chcela, pretože tu ma nič nečaká,“
pokrčila som plecami.
„kto
ti v tom bráni?“ opýtal sa ma.
„mamka,
Tina,“ vymenovala som osoby, ktoré mi v tom bránia.
„veď
oni by to zvládli a mohli by ťa navštevovať, alebo ty ich a si zober,
že by to mali aj ľahšie, pretože by sa mohli presťahovať do Trnavy, kde tvoja
mamka pracuje. Vieš, že sa nepresťahovali len kvôli tebe,“ pokrčil plecami.
„ja
viem, no ale ja nemôžem len tak povedať mamke, vieš čo zostávam pri otcovi. Nedokážem
to,“ posadili sme sa hore na rampu a ja som sa oprela o jeho rameno.
„prečo?
Veď ona vie, že tam tak či tak, raz zostaneš. Myslíš, že ju to nikdy nenapadlo?
Napadlo ju to, už keď si tam bola prvý krát sama. Počul som ako sa rozprávala
o tom z mojou mamkou. Sama vravela, že by ti tam bolo lepšie, no
nechcela sa ťa vzdať, veď je matka,“ nenapadlo ma to. Nikdy. Veď nemohla by som
tu nechať mamku samú, aj keď sama by nebola. Pre mňa by nebol problém sa
presťahovať do Ameriky, som americká občianka, to mi ocko vybavil.
V podstate by som mám dva bydliská, jedno v Amerike a druhé tu.
Možno aj to mi závideli moje spolužiačky, kto vie.
„ja
neviem, mala by to ľahšie, ale ja neviem, či by som dokázala ostať
v Amerike. Ale na čo to riešim, zatiaľ ma v Amerike nič nedrží,
a keby ma malo, tak sa začnem rozhodovať,“ rozhodla som nakoniec.
Nemienila som sa tým ďalej zaoberať, nechcem mať ťažké sny.
Znova
som sa spolu s Miškom zapozerali na chalanov, ktorý lietali hore dole po
rampách.
„mala
by som ísť, už je veľa hodín a ja sa potrebujem baliť,“ pozrela som sa na
môj mobil, aby som zistila koľko presne je. 9:35 večer. Najlepší čas vyraziť.
„odveziem
ťa? Som tu autom a ja tiež pôjdem,“ pokrčil plecami Michal. Ja som len
pokrčila plecami. Bolo mi to jedno, či pôjdem autom alebo peši.
„chalani,
ja už pôjdem, musím sa baliť,“ zavolala som na chalanov.
„to
už?“ ozvali sa naraz.
„musím,
fakt, v pondelok nadránom letím a zajtra odchádzam vlakom do BA,
musím sa pobaliť,“ pokrčila som plecami.
„tak
pozdrav LA, ocka, Georga aj Ann, najmä LA a Ameriku a pošli nejaké
darčeky,“ zasmial sa Johnny a bláznivo ma objal. Nakoniec z toho
vzniklo hromadné objatie a mne sa pustili slzy. Budú mi tí blázni chýbať,
ale s tým nič nenarobím.
„jasné,
pokúpim vám nejaké veci a pošlem poštou niekomu aby som neplatila naviac
poštovné. Budete to mať pekne pobalené a nie že sa o to pobijete,“
zasmiala som sa a spolu s Michalom odišla na parkovisko, aby sme
mohli ísť domov.
uzasne dufam ze budes pokracovat dalej :)
OdpovedaťOdstrániťďakujem, pracujem na ďalšom... =) dnes sa tu objaví.. =)
Odstrániťno ale už aby sa objavilo :) neviem sa dočkať :)
OdpovedaťOdstrániť