Dance is my life 2

Tak som sa učila slovinu na písomku až som našla nezvestný ext. disk =D =D viete si predstaviť nie??? A tak chcem byť milá duša a splniť priania a tak sa tu objavuje Dance is my life... =)
Užite si ju a môžete aj kritizovať, ja vás za to nezabijem a budem len rada ak sa budem môcť zlepšiť... =)
Takže príjemný zážitok, ktorý môžete zakončiť aj komentárom,  vám praje
Dobrá duša
Alex Winslow =D =D

Srdiečko, vstávaj, lebo zmeškáš svoj prvý deň v škole,“ ozval sa pri mojom uchu hlas.

„ešte chvíľu oci,“ zamumlala som a otočila som sa na druhý bok.

„to nepôjde, musíš vstať zlatko, pretože za pol hodinu musíme vypadnúť z domu a poviem ti takú novinku, že ZASPALI SME,“ to posledné zakričal aj keď našťastie nie do môjho ucha.

„som hore, som hore,“ vystrelila som do sedu, hneď ako som to začula.

„som rád, tak si pohni, fakt,“ povedal a odišiel z mojej novej izby.

Pretrela som si oči, postavila som sa a prešuchtala som sa do kúpeľne, kde som si hneď opláchla tvár studenou vodou, aby som sa zobudila a hneď nato som zrobila zrýchlený nájazd na hygienické potreby, ktoré vykonávam každé ráno a nakoniec som si riasy jemne pretrela špirálou a na ústa som si dala lesk na pery. Vlasy som si len prečesala a nechala som ich tak.

V šatni som si vybrala dlhšie čierne rifľové kraťasy s čiernymi trakmi, k tomu biele dlhšie tielko, červeno čiernu károvanú košelu a na hlavu som si dala čierny klobúk, na ktorý som si dala okuliare aby som na ne nezabudla.

Z pod stola som si rýchlo zobrala tašku na rameno, v ktorej boli dva bloky a nejaké perá a ceruzky, potom som tam narýchlo hodila peňaženku s mobilom a obálku, v ktorej boli papiere potrebné k tomu, aby som sa na výber vôbec dostala a malú cestovnú tašku, v ktorej som mala nachystané veci na ten výber, vždy som nosila väčšiu tašku ako trebalo, no niekedy sa to fakt vyplatí.

Potom som zbehla dole do kuchyne, z kade som si zobrala jablko do ruky, fľašu vody a desiatu, ktorú som mala nachystanú som hodila do tašky ku ostatným veciam a rozbehla som sa ku vchodovým dverám, v ktorých som si ešte zobrala kľúče od domu, rýchlo zamkla a naskočila do auta, ktoré ma už aj s ockom čakalo pod schodmi.

„uf, to bola makačka,“ povzdychla som si, zapla som si pás a oprela sa pohodlne do sedadla.

„ale stihla si to do dvadsiatich minút, zlatko,“ zasmial sa a my sme vyrazili smer škola.

„odvezieš ma na ten výber?“ opýtala som sa keď sme si len spievali spolu s rádiom a počúvali ženskú z GPS, kde máme zabočiť aby sme sa dostali ku mojej novej škole.

„zlatko, ja to nestihnem, mám stretnutie, asi sa tam sama nedostaneš čo?“ opýtal sa trochu zdeptane.

„to je v pohode, opýtam sa niekoho kde to je a nejak sa tam dostanem a keď tak si zavolám taxík,“ usmiala som sa na neho.

„fakt mi je to ľúto, úplne mi to vyfučalo z hlavy keď som si ho dohadoval a tu máš peniaze na ten taxík,“ ospravedlňoval sa a dal mi pár bankoviek.

„to je fakt v poriadku ja to prežijem a potom po mňa prídeš?“ opýtala som sa.

„kedy a kde?“ pozrel na mňa na sekundu a potom sa hneď vrátil ku šoférovaniu.

„okolo pol piatej, ku Westbridge Aréne,“ /vymyslená, keby ste chceli vedieť =D / odvetila som mu a pozerala som sa ako sa blížime ku škole, ku ktorej zabočil a pristavil sa pred vchodom, kde sa na nás všetci pozreli.

„tak sa drž, budem držať palce a potom po teba prídem a nezabudni ísť za riaditeľom,“ pripomenul mi a tak som vystúpila s mojou taškou do školy a aj menšou cestovnou taškou a pobrala som sa do blázinca zvaného škola.

Prechádzala som po chodbe a zbadala som pred sebou celkom milé dievča, aspoň tak vyzeralo.

„ahoj, nechcem rušiť, no nepovedala by si mi, kde je riaditeľňa?“ opýtala som sa jej milo a to dievča sa usmialo.

„ale pravdaže, choď na koniec tejto chodby, potom zaboč do prava a na konci tej chodby je v pravo krátka chodba na ktorej má riaditeľ kanceláriu,“ ukázala mi smer.

„ďakujem, ahoj,“ usmiala som sa a kráčala tam, kde ma poslala. Ešte šťastie, že mám bočiť stále doprava, inač by som sa na sto percent stratila.

Vošla som do chodby a kráčala som celkom ticho a tak som začula hlasy. Nechcela som ich vnímať, no nedalo sa to prepočuť.

„kašli na mňa, tento týždeň s vami fakt nebudem môcť chodiť po chodbách,“ poznamenal jeden.

„prečo?“ opýtal sa druhý.

„dostal som trest,  budem musieť sprevádzať nejakú novú študentku po škole a vysvetliť a ukázať jej čo bude potrebovať, strašná nuda a ešte si viem predstaviť aká bude otravná, och,“ povedal

znova ten prvý.

„tak to máš blbé braček,“ povedal znovu ten druhý a v tej chvíli som vošla na chodbu, na ktorej sa nachádzali a boli opretý o steny oproti sebe.

„s dovolením,“ povedala som mierne naštvane a prešla som k dverám riaditeľa.

Zaklopala som.

„ďalej,“ ozval sa tlmene hlas nejakého chlapa.

Vošla som opatrne dnu a zavrela som za sebou dvere a zložila si z hlavy klobúk, do ktorého som si dala okuliare aby som ich nestratila.

„dobrý deň, volám sa Adrienne Engel /p.a.: Ejdrien Engel/ a mám tu dneska nastúpiť,“ predstavila som sa a žmolila som si klobúk v ruke.

„áno, pravdaže, ja som riaditeľ Cooper, teší ma,“ podal mi ruku, ktorou som potriasla a potom na jeho gesto som si sadla do jedného z dvoch kresiel pred jeho stolom.

„tak aby som mal za sebou ten nudný príhovor,“ pretočil očami, „takže vítam ťa na našej škole, dúfam, že sa ti tu bude páčiť a že budeš mať dobré výsledky, čo mne je v podstate jedno,“ dodal a ja som sa usmiala.

„tak to by som mal,“ tiež sa usmial, „nech sa páči, tu máš rozvrh hodín a kód od skrinky je 2255 a je to skrinka 3240, budeš mať určený doprovod po škole aby si sa na nej hneď nestratila a aby si zistila, čo kde všetko je.“ odmlčal sa nachvíľu.

„počula som,“ povedala som mu.

„ako?“ nechápal.

„môj doprovod stojí znudene na chodbe a čaká ma, čo si spríjemňoval so svojim kamarátom a nesnažil sa hovoriť nejak ticho,“ pokrčila som plecami.

„ach tak, nevšímajte si jeho narážky,“ mávol rukou a ja som len prikývla. „Tak a aby sme sa vrátili k tomu podstatnému, tak na každej hodine, Vám vyučujúci odovzdá učebnicu a pán Nouvell vám dá poznámky k tomu predmetu, čo za ten mesiac prebrali,“ postavil sa a tak som sa postavila aj ja a prehodila som si obidve tašky cez plece.

„idem vás zoznámiť s vašim doprovodom a keďže už zvonilo, mali by ste si pohnúť,“ povedal mi a ja som prikývla a až po ňom som vyšla z jeho kancelárie.

„takže toto je pán Christopher Nouvell,“ ukázal na neho, ako keby tu bolo ešte päť iných ľudí.

„Christopher, toto je slečna Adrienne Engel,“ predstavil aj mňa a ja som pretočila očami. „tak choďte, nech ste už v triede,“ povedal a zabuchol dvere svojej kancelárie.

„ukáž mi tvoj rozvrh,“ napriahol ku mne ruku a ja som mu ho tam strčila.

„super, máme rovnaký rozvrh, koho to asi bola práca,“ povedal skôr pre seba, no ja som ho počula.

„tak mi ho môžeš vrátiť a pobrať sa na hodinu, nech tu neskameniem,“ odvetila som.

„fajn, fajn,“ pohol sa preč z tej chodby a ja som ho nasledovala.

„a s tvojimi kamarátmi si chodiť po chodbách môžeš čo ti len hrdlo ráči, ja sa pekne zaradím dva metre za vami,“ povedala som mu, „aj tak sa musím ešte pripraviť,“ zamumlala som skôr pre seba.

„och aká ohľaduplná,“ povedal ironicky.

„môžeš si myslieť o sebe čo chceš, ale nie si dokonalý, možno si len dokonalo rozmaznané decko, ktorého najväčší problém je, s ktorou kravou, ktorá sa okolo obšmieta, pôjde večer vonku, mne je to tak u riti, mám svoje problémy a sú určite oveľa väčšie ako tie tvoje, tak drž tú svoju klapačku a choď z triedy do triedy aby som vedela čo kde je a proste si ma nevšímaj, dobre?“ bola som nasraná a to som si povedala, že dnešok mi nič neskazí.

Nato nič nepovedal a kráčal ďalej v tichosti do triedy.

Vošiel do jednej bez zaklopania a ja som kráčala za ním.

„pán Nouvell, zase meškáte,“ povedal ženský hlas.

„tentoraz to nie je mojou vinou, mám sprevádzať novú študentku, ktorá sa zdržala v riaditeľni, takže sme nestihli prísť načas,“  povedal ľahostajne a odstúpil od dverí aby ma bolo vidno.

„dobrý deň,“ mierne som sa usmiala a čakala čo sa bude diať.

„tak tu ste a ja som sa bála, že k nám nezavítate,“ široko sa usmiala, „som profesorka Ricková a vítam ťa na hodine dejepisu,“ podala mi dve učebnice, ktoré mala na stole.

„ďakujem,“ zobrala som si ich od nej.

„tak si choďte sadnúť,“ ukázala na posledné voľné miesto v tejto triede, čo som si stihla všimnúť.

Došla som k tomu miestu, zložila som si vedľa lavice obidve tašky a dosadla som na miesto. Z tašky som si vytiahla blok s perom a prvý krát som sa pozrela, vedľa koho sedím.

„ahoj,“ usmiala som sa na dievčinu, ktorá mi ukazovala cestu do riaditeľne.

„ahoj som Emily,“ predstavila sa.

„ja som Adrienne.“ povedala som jej svoje meno a potom som sa začala venovať učiteľke a jej výkladu, ktorý bol fakt výborný.

„kde máš ďalšiu hodinu?“ opýtala sa ma, keď tá prvá skončila.

„hm, matiku v učebni 5,“ pozrela som sa do rozvrhu.

„tak to máme spoločnú cestu,“ usmiala sa .

„fajn, aspoň budem mať lepšiu spoločnosť ako toho idiota, ktorého mi dali, kvôli jeho trestu. Veď pri treste by mal trpieť on a nie okolie,“ povedala som jej a popri tom som pozrela na Christophera Nouvella.  

„ale čo, niekomu sa nepáči kapitán futbalového týmu?“ podripla si.

„on je kapitán, o bože, to je niečo úžasné, chcem jeho podpis, najlepšie by to bolo na, ja ani neviem kde, ó bože,“ povedala som afektovane a pritom som sa ovievala učebnicou dejepisu.

„presne takú reakciu som čakala,“ zasmiala sa a popritom sme si tleskli.

„prečo máš vlastne tú cestovnú tašku?“ opýtala sa, keď mi zobrala z rúk moje knihy a ja som si konečne mohla napraviť jej polohu.

„na aktivitu po škole,“ usmiala som sa záhadne.

„asi mi to nepovieš čo?“ opýtala sa.

„možno neskôr, nevieš náhodou kde je skrinka číslo 3240?“ pozrela som sa na ňu.

„s presnosťou, pretože je to skrinka hneď vedľa mojej,“ priznala s pokrčením ramien.

„tak ma k nej zaveď aj tak by som sa to toho idiota nespýtala,“ pohodila som hlavou smerom na chrbty pred nami.

„tak poď,“ chytila ma za ruku a podišla k nejakej skrinke o 5 metrov ďalej. „Nech sa páči, Vaša skrinka,“ ukázala na asi 35 cm širokú a asi o hlavu vyššiu skrinku.

„och super a teraz jak sa s tým pracuje?“ pozrela som sa na ten mechanizmus.

„doprava, doľava, doprava, doľava,“ poradila a ja som tak „naťukala“ kód a skrinka sa otvorila. Našťastie bola dosť široká a tak som si tam strčila svoju tašku na potom a klobúk s okuliarmi  a skrinku zabuchla.

„tak poďme do triedy,“ povzdychla som si, zobrala som si od Em knihy a spolu sme kráčali do triedy.

„aké máš vlastne dlhé vlasy?“ opýtala sa ma po chvíli ticha a ja som sa zamračila a chvíľu mi trvalo, kým mi doplo, že ich mám zakryté košeľou.

„pozri sa sama,“ zaškerila som sa a vytiahla som ich z pod košele.

„páni, aj ja by som chcela mať tak dlhé vlasy,“ potichu hvizdla a ja som sa zasmiala.

„ja som sa poriadne neostrihala od 9 rokov, keď nerátam tento zostrih, keďže mám stále dĺžku ktorú pestujem,“ povedala som jej.

„prečo od deviatich?“ nechápala.

„nechcem o tom hovoriť,“ povedala som smutne a Em len mávla rukou a spoločne sme vošli do triedy.

Z tašky som si vytiahla blok s perom a aj obálku, ktorú som otvorila.

„čo to je?“ opýtala sa ma Emily zvedavo.

„môj poobedný program,“ priznala som a vytiahla som obidva papiere a aby som jej dneska aspoň niečo vysvetlila, tak ten, čo som čítala včera som jej podala a ja som začala vyplňovať osobné údaje na tom, ktorý mi ostal, na tom dôležitejšom.

„wow,“ povedala dosť nahlas.

„mlč,“ sykla som jej smerom a videla som ako gestom ukazuje, že si zamyká ústa.  

„ale musím povedať, že musíš byť fakt dobrá, keď si sa dostala do 20-ky,“ zašepkala, keď mi vracala ten papier.

„hold, asi mám šťastie,“  pokrčila som plecami.

„robíš aj niečo iné okrem tohto?“ nedala si pokoj.

„hrám na gitaru a rada kreslím,“ zamumlala som.

„to je úžasne, niekedy mi niečo budeš musieť zahrať,“ štuchla do mňa lakťom.

„ani nie, no ale keď to budeš fakt chcieť,“ pokrčila som ramenami a v tej chvíli zazvonilo na hodinu.

„to je jasné,“ zašepkala.

„tak fajn,“ pokrčila som plecami a zapozerala som sa na profesorku, ktorá už začala rozprávať.

„ešte máme telesnú,“ povedala Emily, s ktorou som kráčala po chodbe.

„jasne, aj tak tu nemám telesnú, no ale ako sme hovorili o tých mojich záujmoch nevieš ako ďaleko je od tadiaľ Westbridge Aréna?“ pozrela som sa na ňu.

„och to je dosť ďaleko,“ poznamenala.

„ach, tam sa asi peši nedostanem čo?“ povzdychla som si.

„nie, no hej, tak za pár hodín,“ pousmiala sa.

„tak do si budem musieť zobrať taxík, no čo už,“  pokrčila som plecami.

„načo taxík?“ ozval sa za nami hlas Christophera Nouvella a ja som si ani len neuvedomila, že nejde pred nami ako zvyčajne.

„aby som sa dostala z bodu A do bodu B, na to taxíky väčšinou sú,“  pretočila som oči a pozrela som sa na neho.

„môžem ťa tam hodiť,“ ponúkol sa.

„neboj sa, ja cestu taxíkom prežijem a peniaze na taxík zatiaľ máme,“ otočila som sa a pokračovala som v ceste na telesnú.

„no tak, kde sa potrebuješ dostať?“  nenechal sa odbiť.

„ku Westbridge Aréne,“ zavrčala som a popohnala som Emily nech sa mu stratíme, no nejak to nevychádzalo.

„ty ideš na konkurz, či výber, či čo to je?“ opýtal sa a ja som vyvalila oči, čo našťastie nevidel.

„na čo? Ja sa tam mám stretnúť s ockom,“ hrala som sa na blbú.

„zoberiem ťa tam, tiež tam idem,“ povedal, nepýtal sa.

„čo ideš na ten tvoj konkurz?“ podvihla som obočie a začala som sa smiať.

„nie, našťastie nie, no mám mojej máti niečo doniesť,“  pretočil očami.

„tak keď ma tam tak veľmi chceš odviesť, budem ťa po telesnej čakať pod schodmi pri hlavnom vchode,“ povedala som mu a Emily ma zatiahla do šatne, kde sme boli samé, zatiaľ.

„prečo ja, prečo, prečo, prečo?“ začala som si búchať hlavu o stenu.

„tak počkáš pred vchodom, akože čakáš na ocka, keď vojde dnu tak počkáš 10 minút, potom vojdeš dnu aj ty a nejak sa mu vyhneš, okej, neboj sa, zvládneš to,“ rýchlo ma objala a začala sa prezliekať.

„ja tam nejdem,“ pokrútila som hlavou.

„ideš, nie nezničíš si svoj sen kvôli nejakému debilovi,“ dala si ruky v bok a potom sa do šatne nahrnuli iné dievčatá a tak sme z tade vypadli.

„fajn, aj tak sa tam strápnim, takže je to jedno, nezoberú ma a budem si musieť nájsť niečo iné, alebo sa na to úplne vykašľať,“ povzdychla som si a spoločne sme vošli do telocvične.

„určite ťa zoberú a teraz poďme za profesorom Korperom.“ zobrala ma za ruku a ťahala ma ku staršiemu chlapíkovi s plešinkou a píšťalkou zavesenou okolo krku.

„dobrý deň pán profesor,“ pozdravila.

„dobrý deň,“ ozvala som sa aj ja.

„á dievčatá čo potrebujete?“ podvihol obočie.

„no viete, tuto Adrienne k nám dneska prišla a ešte nevedela čo bude na dnešok potrebovať, tak tu nemá telesnú,“ povedala za mňa Emily a usmievala sa.

„pravdaže, ale nabudúce ju už budete mať  teraz choďte a na hodine byť dneska nemusíte, dovidenia,“ otočil sa a odišiel.

„tak fajn, máš voľnú hodinu, to je fajn,“ zasmiala sa.

„tak keby sme sa už dneska nevideli, tak sa maj a zajtra sa vidíme,“ objala som ju a kráčala som preč.

„kde si sa vybrala?“ ozval sa Michael.

„mám voľno, nemám tu telesnú, ale aby som ti zrobila radosť, tak ťa počkám,“ zaškerila som a zavrela som za sebou dvere.

Na chodbách už bolo prázdno, pretože začala hodina a tak som prechádzala tichom, smer moja skrinka.

keď som sa k nej dostala, otvorila som ju a najprv som z nej vytiahla klobúk, z ktorého som si zobrala okuliare a až tak som si ho dala na hlavu, potom som si dala okuliare a vytiahla som si zo skrinky moju malú cestovnú tašku, dala som si ju na druhé rameno a zabuchla som skrinku. Z tašky som si vytiahla môj ipod so slúchadlami (tie také väčšie ako klapky na uši, veď vieš (: ), ktoré som si dala na uši hornou časťou dozadu na krk a pustila som si hudbu, sadajúc si na tretí schod od dola a dúfajúc, že tá hodina nebude nekonečná.

Niekto ma chytil za rameno a ja som sebou trhla. Dala som si z učí dole slúchadlá a pozrela som sa, kto na do mnou stojí.

„môžeme ísť,“ pousmial sa a tak som sa postavila, zo schodu pod sebou, som si zobrala obidve tašky a vykročila som za ním.

„nasadať,“ zavelil, keď sme sa dostali k čiernej Audi s5.

„okej,“ otvorila som dvere spolujazdca, pod nohy som si hodila obidve tašky a nasadla som.

„k tebe sa mi toto auto vôbec nehodí,“ oznámila som mu konverzačne, keď už sme boli na ceste.

„to bude tým, že nie je moje ale mamine, moje je v servise,“ povedal.

„takže ty budeš sedieť v tej aréne kým tvoja mamka neskončí, pretože máš jej auto?“ podvihla som obočie.

„asi tak, no už som si zvykol a na týchto výberoch už sú fakt dobrý ľudia, niekedy s ňou pozerám doma videa, ktoré im posielajú a musím povedať, že to niekedy stojí zato,“ vysvetlil a pohol sa, keď na semafore zasvietila zelená.

„aha,“ preglgla som.

„čo, tebe by sa asi nechcelo, čo?“ zasmial sa.

„ani neviem o aký konkurz tam ide,“ pokrčila som plecami.

„tanec, moja mamka pracuje v tanečnom klube, ktorý je fakt známi na celom svete,“ bol na ňu pyšný, kto by nebol.

„tanec je veľmi zaujímavý, tam by ma to možno aj bavilo,“ oznámila som len tak, aj keď to vo mne vrelo.

„tancuješ?“ pozrel na mňa.

„ja? nieee,“ zatiahla som.

„mohla by si byť dobrá, vieš, treba si ísť za svojimi snami a neohliadať sa na iných,“ poznamenal a ja som k nemu natiahla ruku a skúšala či nemá teplotu. „Čo je?“ zvolal.,

„nič, len skúšam či nemáš teplotu,“ zaškerila som sa.

„prečo?“ nechápal.

„pretože také niečo by určite najpopulárnejší žiak školy a k tomu aj futbalový kapitán nepovedal,“ vravela som mu s úplnou vážnosťou.

„hahaha,“ pretočil očami. „sme tu,“ ukázal na budovu.

„ďakujem za odvoz, uľahčil si mi prácu,“ vystúpila som z auta a zobrala som si z auta tašky.

„tak fajn, ja bežím do vnútra, maj sa,“ zamkol auto a už ho nebolo.

Napočítala som do desiatich a pomaly som sa pobrala do budovy, kde stál v strede chodby taký chlapík aj s pár papiermi v ruke.

„dobrý deň, ja som tu prišla na výber, neviete kde mám ísť?“ usmiala som sa na toho pána.

„pravdaže, poprosím vás oba papiere, ktoré ste dostali,“ natiahol ku mne ruku, ja som vytiahla z tašky celú obálku a vytiahla z nej tie dva papiere.

„ste číslo osemnásť,“ z vrecka vytiahol obdĺžnikový kus bielej látky s číslom osemnásť . „Zaviažete si ho potom na ruku a choďte po schodoch dole, doprava a na konci chodby, posledné dvere na pravej strane je veľká cvičná sála, kde sa rozcvičíte, prezlečiete a počkáte na zvyšné dve dievčatá. Potom, keď vás zavoláme, odvedieme vás na javisko, kde bude mať príhovor niekto z poroty a potom pôjdete už len za oponu a tam pôjdete podľa poradia,“ vysvetlil mi celý postup a rukou mi ukázal na schodisko.

„ďakujem veľmi pekne a dovidenia,“ usmiala som sa na neho a vykročila som smer schodisko.

„dovidenia Adrienne,“ ozval sa ešte za mnou jeho hlas.