Dance is my life 5

Kratšia a ten koniec už je mierne silený... Neviem kedy niečo pribudne, možno až v nedeľu, možno neskôr, neviem, mám toho strašne veľa do školy a nestíham.. Cez víkend sa idem trochu odreagovať na chatu s kamarátmi. Už mi to treba.
Takže sa už teraz ospravedlňujem, ak sa vám nebude páčiť, ale hold...
Alex Winslow

P.S.: Ak tu chodí niekto, komu chodím na blog, tak sa ospravedlňujem za svoju nečinnosť, ale som rada, že žijem a ešte aj dýcham (neviem ako dlho vydržím pri 4 hodinovom spánku cez noci)



5.

Ráno som vstala okolo pol jedenástej. Bola sobota. Konečne.

Ešte v pyžame, ktoré tvorila tmavomodrá ockova košeľa a krátke čierne látkové kraťasy, som zišla dole. Vošla som do kuchyne, kde sedel otec s novinami pred sebou, prešla som okolo neho bez slova, otvorila som si chladničku, z ktorej som si zobrala mlieko, ktoré som položila hneď vedľa misky a cereálií, ktoré som tiež vybrala.

Mlieko s cereáliami som zmiešala dokopy v miske a s lyžicou v ruke som sa aj s miskou presunula do obývačky, kde som si sadla na gauč, vyložila nohy na stôl, zapla televíziu a s hudobným kanálom som jedla svoje raňajky.

keď som dojedla, vypla som telku a s prázdnou miskou som sa pobrala naspäť do kuchyne, kde som to hodila do umývačky riadu a pobrala som sa naspäť do svojej izby.

V izbe som sa prezliekla do svojich tanečných vecí, čo znamenalo obliecť si strašne široké sivé tepláky a dať si športové tričko, ktoré bolo len pod prsia. Z kúpeľne som si zobrala jednu z gumičiek a dala som si ju na ruku. Rýchlo som si umyla zuby a pobrala som sa do svojej oddychovej miestnosti, v ktorej som sa zavrela a pustila som si na plné gule hudbu.

Rýchlo som sa ponaťahovala aby sa mi nič nestalo a sediac na zemi oproti veži, som čakala, kedy začne nová pieseň.

Tancovala som, snažila som sa dostať zo seba všetok hnev, frustráciu a proste všetko negatívne. Tancovala som zo zavretými očami a tak som si nevšimla, že niekto vošiel.  

Vypla sa hudba a ja som sa naštvane otočila ku dverám.

„čo je?“ zavrčala som a znovu som pustila hudbu.

„aspoň chvíľu ma počúvaj,“ zakričal a znovu vypol hudbu.

„fajn, tak čo chceš?“ sadla som si na zem a zapozerala som sa na strop nad sebou.

„len ti chcem oznámiť, že na tvoje prianie som tú ponuku zobral a odchádzam už pozajtra na obed,“ oznámil mi opierajúc sa o dvere.

„super,“ pokrčila som plecami, „už si môžem pustiť hudbu?“ podvihla som obočie a postavila som sa.

„nebudem ti v tom brániť,“ otočil sa a odišiel z mojej izby. JA som si znovu pustila hudbu a ďalej som tancovala, keď mi zazvonil mobil, položený pri veži.  Rozbehla som sa k nemu a kým som zdvihla, pozrela som sa na neznáme číslo, ktoré mi svietilo na displeji.

„áno?“ zdvihla som hovor.

„ahoj Adrienne, na druhom konci sa hlási Alex,“ ozval sa radostný hlas.

„no nazdar, neviem síce z kade máš moje číslo no čo potrebuješ?“ opýtala som sa ho.

„videla si dnešnú poštu?“ odpovedal otázkou.

„nie, prečo?“ nechápala som.

„tak sa choď pozrieť a ja si tú chvíľu počkám,“ povedal mi a tak som vypla hudbu a s mobilom pri uchu som zbehla dole do kuchyne, kde bola kôpka pošty.

„ako sa máš inač?“ opýtala som sa, keď som prechádzala obálkami.

„vynikajúco,“ zasmial sa a ja som našla obálku, ktorú som mala nájsť.

„takže ťa prijali?“ opýtala som sa nevšímajúc si ocka, ktorý ma sledoval.

„ešte neviem, budeme roztrhávať obálku naraz,“ povedal mi.

„super,“ povedala som zoberúc obálku do ruky a rozbehla som sa hore do izby.

„tak fajn, môžeme ísť na to,“ povedala som, hodiac sa na posteľ s mobilom pred sebou s pustením reproduktorom.

„fajn, na tri roztrhneme obálku,“ dával inštrukcie.

„dobre,“ povedala som prezerajúc si obálku.

„raz, dva, tri,“ odrátal to a ja som rýchlo roztrhla obálku a zalapala som po vzduchu.

„na čo si prišiel?“ povedala som priškrtene.

„ty prvá,“ namietal.

„nie, ja som sa ťa pýtala prvá,“ zamračila som sa.

„fajn, tak naraz,“ videla som ako pretočil oči, aj keď som nemala možnosť vidieť ho.

„fajn, na tri,“ teraz som oči pretočila ja.

„tak rátaj,“ zasmial sa.

„jo, takže, raz, dva tri,“ zvolala som.

„prijatý,“ zvolal v tej istej chvíli ako som zvolala ja: „prijatá,“ smiala som sa.

„super, čítala si to aj ďalej, alebo si skončila na slove prijatá?“ opýtal sa.

 „čo myslíš?“ smiala som sa.

„tak fajn, ideme vonku, zoberieme svoje listy a pôjdeme napríklad nakupovať, alebo len sadnúť na kávu do nejakého obchodného centra,“ povedal mi svoj plán.

„ale uvedomuješ si že nemám auto, že?“ overovala som si to.

„hej, prídem po teba, len povedz kde,“ pritakal a tak som mu nadiktovala adresu.

„tak fajn, budem ťa čakať,“ povedala som a zrušila ho.

 Vbehla som do šatne, kde som na seba hodila krátke sivé kraťasy a na vrh tmavomodré tričko s krátkym rukávom, na ktorom bol veľký smajlík s vyplazeným jazykom. Vlasy som si nechala rozpustené.

Do prvej tašky, ktorú som našla som si strčila mobil a peňaženku a aj s ňou som ešte vošla do kúpeľne, kde som si dala na riasy špirálu a pery som si pretrela leskom.

V izbe som si zobrala ešte slnečné okuliare a zbehla som dole, kde som si zobrala ešte kľúče a vybehla som hlavným vchodom pred dom, kde som prebehla po chodníku až ku bránke, ktorú som odomkla a postavila som sa pred dom, aby som počkala na Alexa.

Zastavilo pri mne auto, biely Lexus, a ja som spoznala osobu v ňom sediacu a tak som sa posadila vedľa Alexa a pripútala som sa.

„čauko Alex,“ usmiala som sa a dala som mu pusu na líce.

„ahoj srdiečko, tak čo, ideme na kávu?“ podvihol obočie a ja som s úsmevom prikývla.

„bože, ja som taká natešená, splnil sa mi môj sen,“ zvolala som po chvíli ticha a Alex sa zasmial.

„aj mne, a čítala si ho celý alebo nie?“ opýtal sa ma.

„veď som ti hovorila, že nie,“ pretočila som očami.

„tak fajn, tak to si ho prečítaj,“ odporučil mi a kým som ja čítala ten list, on sa dostal ku nejakému obchodnému domu a zaparkovať.

„keď som tomu dobre porozumela, tak od štvrtku rána do nedele večera sme niekde na „sústredení“ aby sme sa lepšie spoznali s celým kolektívom a tam sa ešte rozhodne či zostaneme všetci, alebo niekoho vyhodia?“ opýtala som sa ohúrene a pozrela na neho.

„presne tak, do školy budú volať a ospravedlnia nás,“ prikývol hlavou.

„aaa, to bude super, pane bože, už sa neviem dočkať,“ skákala som od radosti a hodila som sa mu okolo krku.

„kľud, nejanči tak,“ pretočil očami, no objal ma aby som nespadla.

***

„hodím ťa do školy, no naspäť sa už budeš musieť dostať sama,“ povedal mi otec, keď hodil svoj veľký kufor do kufru auta a nastúpil na miesto vodiča.

„je mi to jasné, no uži si to a keď tak sa ozvi,“ usmiala som sa na neho.

Vyhodil ma pred školou a ja som sledovala ako odchádza smer letisko, z ktorého letí niekde do Európy.

keď zašiel za roh, tak som sa otočila a zamierila som si to do školy, rovno na prvú hodinu.

Hodina mi sme prechádzali ako zvyčajne. Nestalo sa nič neobyčajné až na tú kravu, ktorá na mňa zazerala. Hovorím o hodine geografie.

S Emily a Alexom som sa zabávala o dušu a smiali sme sa na každej prkotine, ktorá nám napadla. Emily nám ešte pár krát zagratulovala a my sme ju len odbili mávnutím ruky. Veď, ešte sme nič nezískali, ešte nás z tade môžu vyhodiť. Nič nie je isté ale tak to v živote hold chodí.

Skončila telesná, na ktorej som sedela na lavičke spolu s Alexom a smiali sme sa Emily, ktorá hrala volejbal. Nie nesmiali sme sa priamo jej osoby, ale smiali sme sa na tých nemehlách, ktoré mala vo svojom tíme a aj tíme naproti.

Celý priebeh telesnej sa dal prehlásiť za najzábavnejšiu hodinu, dňa a možno aj rozvrhu, uvidíme, ako to bude ďalej.

Učiteľ mne a Alovi povedal, že sa nemusíme ani prezliekať, ale v pondelok mu máme doniesť potvrdenie o tom, že robíme, niečo mimoškolské, musí to byť samozrejme zamerané na pohyb. To nám 3 krát zopakoval a my sme sa už ani nesnažili mu povedať, čo budeme robiť, bolo mu to jedno.

keď konečne zazvonilo pobrali sme sa preč z telocvične, normálne mi to bolo ľúto. Vyšli sme s Alexom vonku z budovy a ani sme nečakali na Emily, ktorá nám povedala, že už má program. Ako vždy som sa poobzerala po parkovisku, kde som zbadala veľa známejších aj neznámejších tvári. Viac bolo tých neznámych, čo nebolo vôbec divné. No zbadala som tam aj osobu, ktorú som najmenej čakala tu, pred mojou školou, stáť pred čiernym Shevroletom a zubiť sa na mňa. Keďže si ma všimol skôr ako ja jeho.

„Maco,“ zvolala som nahlas, hodila som ospravedlňujúci pohľad na Alexa a rozbehla som sa o zlom krky, pomedzi dav ľudí k nemu. Môjmu veľkému bratovi.

„ahoj maličká,“ zasmial sa a zobral si ma do svojho medvedieho objatia. „tak si mi chýbala,“ stále sa smial a zatočil sa so mnou.

„aj ty mne, ale čo tu robíš?“ zamračila som sa na neho.

„prišiel som ťa pozrieť a odovzdať darčeky ku priatiu a darčeky k narodeninám a len ťa pozrieť,“ zazubil sa a ja som pretočila očami.

„narodeniny som mala už asi pred 2 mesiacmi a priali ma len včera, takže neklam,“ zagánila som a so zdvihnutým obočím som sa pozrela na to auto.

„to čo je?“ Nechápala som. On by si také auto nikdy nekúpil a ani len nepožičal.

„iné normálne nemali,“ mikol plecom a pozrel sa po okolí, kde si ho začali divne obzerať.

„mali by sme odísť,“ hodil mi kľúče od auta a sám sa presmeroval na sedadlo spolujazdca. Tak to bolo bezpečnejšie, keďže ja som poznala cestu, aj keď nie na 100 Percent, ale poznala som ju. On ju nepoznal vôbec a hold, bývame vo veľkom meste.

Naštartovala som a rýchlo vypadla z parkoviska, aby sme sa mohli vydať na najmenej polhodinovú cestu domov. To sa uvidí podľa toho, koľko ešte zápch stretneme po ceste.

„tak čo pre mňa máš?“ Opýtala som sa, keď sme stáli pred domom a on sa obzeral po okolí.

„nejaká zvedavá,“ pokrútil hlavou.

„ako vždy, už si si mohol zvyknúť,“ poslala som mu pusu.

„hej, hej, takže to ešte počká,“ pobral sa ku vchodu a ja som ho schmatla za ruku.

„ho ho, ho, nie tak rýchlo,“ zastavila som ho zamračene a on sa len začal smiať a potom znovu pristúpil k autu a otvoril.

„tak toto je od celej mojej rodiny,“ vytiahol z tade obal na gitaru aj s vnútorným spoločníkom a ja som ho s nadšením otvorila, aby som zistila, čo to je zač.

„jeeej, super,“ bola čierna, čisto čierna s odleskami modrej. Proste úchvatná.

Hodila som sa mu okolo krku a gitaru som opatrne oprela o jeho chrbát, aby sa jej nič nestalo.

„tiež si myslím,“ zasmial sa.

„fajn, tak poďme už dnu, keď si mi dal ten darček,“ chytila som ho za ruku a chcela dotlačiť dnu, no on sa zaprel a tak som s ním nepohla.

„ešte vyčkaj, to nie je všetko,“ zasmial sa.

„nie?“ vedela som, že mi zasvietili očká.

„ee,“ bavil sa na mne a ja som ho trepla po ramene päsťou a čakala.

 „tak tu,“ vytiahol z poza sedadla prepravku a položil ju predo mňa. Najprv som sa na neho pozrela, či to myslí naozaj vážne a keď prikývol čupla som si pred ňu a odmontovala celý vrch.

„bože, ten je zlatý,“ zvolala som potichu, keďže ten psík spal.

„ja viem, veď som ho vyberal ja a je len odo mňa,“

„och, niečo tu smrdí,“ začala som čuchať v jeho okolí.

„ja nič necítim,“

„to ani nemôžeš,“ vyplazila som na neho jazyk a vzala fenku, ako som zistila, na ruky.

„ako sa len budeš volať,“ opýtala som sa malého nemeckého ovčiaka.

„to už je na tebe,“ ozval sa pri mne Kellan a ja som sa usmiala. Havo sa zrazu zobudil a začala ma očuchávať, vrtieť chvostíkom a zdvihla jedno uško. Čierne, už viem ako ju budem volať. Blackie.

„ahoj Blackie,“ zazubila som sa na ňu a ona mi začala olizovať tvár.