Takže sa už teraz ospravedlňujem, ak sa vám nebude páčiť, ale hold...
Alex Winslow
P.S.: Ak tu chodí niekto, komu chodím na blog, tak sa ospravedlňujem za svoju nečinnosť, ale som rada, že žijem a ešte aj dýcham (neviem ako dlho vydržím pri 4 hodinovom spánku cez noci)
5.
Ráno
som vstala okolo pol jedenástej. Bola sobota. Konečne.
Ešte
v pyžame, ktoré tvorila tmavomodrá ockova košeľa a krátke čierne
látkové kraťasy, som zišla dole. Vošla som do kuchyne, kde sedel otec
s novinami pred sebou, prešla som okolo neho bez slova, otvorila som si
chladničku, z ktorej som si zobrala mlieko, ktoré som položila hneď vedľa
misky a cereálií, ktoré som tiež vybrala.
Mlieko
s cereáliami som zmiešala dokopy v miske a s lyžicou
v ruke som sa aj s miskou presunula do obývačky, kde som si sadla na
gauč, vyložila nohy na stôl, zapla televíziu a s hudobným kanálom som
jedla svoje raňajky.
keď
som dojedla, vypla som telku a s prázdnou miskou som sa pobrala
naspäť do kuchyne, kde som to hodila do umývačky riadu a pobrala som sa
naspäť do svojej izby.
V izbe
som sa prezliekla do svojich tanečných vecí, čo znamenalo obliecť si strašne
široké sivé tepláky a dať si športové tričko, ktoré bolo len pod prsia.
Z kúpeľne som si zobrala jednu z gumičiek a dala som si ju na
ruku. Rýchlo som si umyla zuby a pobrala som sa do svojej oddychovej
miestnosti, v ktorej som sa zavrela a pustila som si na plné gule
hudbu.
Rýchlo
som sa ponaťahovala aby sa mi nič nestalo a sediac na zemi oproti veži,
som čakala, kedy začne nová pieseň.
Tancovala
som, snažila som sa dostať zo seba všetok hnev, frustráciu a proste všetko
negatívne. Tancovala som zo zavretými očami a tak som si nevšimla, že
niekto vošiel.
Vypla
sa hudba a ja som sa naštvane otočila ku dverám.
„čo
je?“ zavrčala som a znovu som pustila hudbu.
„aspoň
chvíľu ma počúvaj,“ zakričal a znovu vypol hudbu.
„fajn,
tak čo chceš?“ sadla som si na zem a zapozerala som sa na strop nad sebou.
„len
ti chcem oznámiť, že na tvoje prianie som tú ponuku zobral a odchádzam už
pozajtra na obed,“ oznámil mi opierajúc sa o dvere.
„super,“
pokrčila som plecami, „už si môžem pustiť hudbu?“ podvihla som obočie
a postavila som sa.
„nebudem
ti v tom brániť,“ otočil sa a odišiel z mojej izby. JA som si
znovu pustila hudbu a ďalej som tancovala, keď mi zazvonil mobil, položený
pri veži. Rozbehla som sa k nemu
a kým som zdvihla, pozrela som sa na neznáme číslo, ktoré mi svietilo na
displeji.
„áno?“
zdvihla som hovor.
„ahoj
Adrienne, na druhom konci sa hlási Alex,“ ozval sa radostný hlas.
„no
nazdar, neviem síce z kade máš moje číslo no čo potrebuješ?“ opýtala som
sa ho.
„videla
si dnešnú poštu?“ odpovedal otázkou.
„nie,
prečo?“ nechápala som.
„tak
sa choď pozrieť a ja si tú chvíľu počkám,“ povedal mi a tak som vypla
hudbu a s mobilom pri uchu som zbehla dole do kuchyne, kde bola kôpka
pošty.
„ako
sa máš inač?“ opýtala som sa, keď som prechádzala obálkami.
„vynikajúco,“
zasmial sa a ja som našla obálku, ktorú som mala nájsť.
„takže
ťa prijali?“ opýtala som sa nevšímajúc si ocka, ktorý ma sledoval.
„ešte
neviem, budeme roztrhávať obálku naraz,“ povedal mi.
„super,“
povedala som zoberúc obálku do ruky a rozbehla som sa hore do izby.
„tak
fajn, môžeme ísť na to,“ povedala som, hodiac sa na posteľ s mobilom pred
sebou s pustením reproduktorom.
„fajn,
na tri roztrhneme obálku,“ dával inštrukcie.
„dobre,“
povedala som prezerajúc si obálku.
„raz,
dva, tri,“ odrátal to a ja som rýchlo roztrhla obálku a zalapala som
po vzduchu.
„na
čo si prišiel?“ povedala som priškrtene.
„ty
prvá,“ namietal.
„nie,
ja som sa ťa pýtala prvá,“ zamračila som sa.
„fajn,
tak naraz,“ videla som ako pretočil oči, aj keď som nemala možnosť vidieť ho.
„fajn,
na tri,“ teraz som oči pretočila ja.
„tak
rátaj,“ zasmial sa.
„jo,
takže, raz, dva tri,“ zvolala som.
„prijatý,“
zvolal v tej istej chvíli ako som zvolala ja: „prijatá,“ smiala som sa.
„super,
čítala si to aj ďalej, alebo si skončila na slove prijatá?“ opýtal sa.
„čo myslíš?“ smiala som sa.
„tak
fajn, ideme vonku, zoberieme svoje listy a pôjdeme napríklad nakupovať,
alebo len sadnúť na kávu do nejakého obchodného centra,“ povedal mi svoj plán.
„ale
uvedomuješ si že nemám auto, že?“ overovala som si to.
„hej,
prídem po teba, len povedz kde,“ pritakal a tak som mu nadiktovala adresu.
„tak
fajn, budem ťa čakať,“ povedala som a zrušila ho.
Vbehla som do šatne, kde som na seba hodila
krátke sivé kraťasy a na vrh tmavomodré tričko s krátkym rukávom, na
ktorom bol veľký smajlík s vyplazeným jazykom. Vlasy som si nechala
rozpustené.
Do
prvej tašky, ktorú som našla som si strčila mobil a peňaženku a aj
s ňou som ešte vošla do kúpeľne, kde som si dala na riasy špirálu
a pery som si pretrela leskom.
V izbe
som si zobrala ešte slnečné okuliare a zbehla som dole, kde som si zobrala
ešte kľúče a vybehla som hlavným vchodom pred dom, kde som prebehla po
chodníku až ku bránke, ktorú som odomkla a postavila som sa pred dom, aby
som počkala na Alexa.
Zastavilo
pri mne auto, biely Lexus, a ja som spoznala osobu v ňom sediacu
a tak som sa posadila vedľa Alexa a pripútala som sa.
„čauko
Alex,“ usmiala som sa a dala som mu pusu na líce.
„ahoj
srdiečko, tak čo, ideme na kávu?“ podvihol obočie a ja som s úsmevom
prikývla.
„bože,
ja som taká natešená, splnil sa mi môj sen,“ zvolala som po chvíli ticha
a Alex sa zasmial.
„aj
mne, a čítala si ho celý alebo nie?“ opýtal sa ma.
„veď
som ti hovorila, že nie,“ pretočila som očami.
„tak
fajn, tak to si ho prečítaj,“ odporučil mi a kým som ja čítala ten list,
on sa dostal ku nejakému obchodnému domu a zaparkovať.
„keď
som tomu dobre porozumela, tak od štvrtku rána do nedele večera sme niekde na
„sústredení“ aby sme sa lepšie spoznali s celým kolektívom a tam sa
ešte rozhodne či zostaneme všetci, alebo niekoho vyhodia?“ opýtala som sa
ohúrene a pozrela na neho.
„presne
tak, do školy budú volať a ospravedlnia nás,“ prikývol hlavou.
„aaa,
to bude super, pane bože, už sa neviem dočkať,“ skákala som od radosti
a hodila som sa mu okolo krku.
„kľud,
nejanči tak,“ pretočil očami, no objal ma aby som nespadla.
***
„hodím
ťa do školy, no naspäť sa už budeš musieť dostať sama,“ povedal mi otec, keď
hodil svoj veľký kufor do kufru auta a nastúpil na miesto vodiča.
„je
mi to jasné, no uži si to a keď tak sa ozvi,“ usmiala som sa na neho.
Vyhodil
ma pred školou a ja som sledovala ako odchádza smer letisko,
z ktorého letí niekde do Európy.
keď
zašiel za roh, tak som sa otočila a zamierila som si to do školy, rovno na
prvú hodinu.
Hodina
mi sme prechádzali ako zvyčajne. Nestalo sa nič neobyčajné až na tú kravu,
ktorá na mňa zazerala. Hovorím o hodine geografie.
S Emily
a Alexom som sa zabávala o dušu a smiali sme sa na každej
prkotine, ktorá nám napadla. Emily nám ešte pár krát zagratulovala a my sme
ju len odbili mávnutím ruky. Veď, ešte sme nič nezískali, ešte nás z tade môžu
vyhodiť. Nič nie je isté ale tak to v živote hold chodí.
Skončila
telesná, na ktorej som sedela na lavičke spolu s Alexom a smiali sme
sa Emily, ktorá hrala volejbal. Nie nesmiali sme sa priamo jej osoby, ale
smiali sme sa na tých nemehlách, ktoré mala vo svojom tíme a aj tíme
naproti.
Celý
priebeh telesnej sa dal prehlásiť za najzábavnejšiu hodinu, dňa a možno aj
rozvrhu, uvidíme, ako to bude ďalej.
Učiteľ
mne a Alovi povedal, že sa nemusíme ani prezliekať, ale v pondelok mu
máme doniesť potvrdenie o tom, že robíme, niečo mimoškolské, musí to byť
samozrejme zamerané na pohyb. To nám 3 krát zopakoval a my sme sa už ani
nesnažili mu povedať, čo budeme robiť, bolo mu to jedno.
keď
konečne zazvonilo pobrali sme sa preč z telocvične, normálne mi to bolo
ľúto. Vyšli sme s Alexom vonku z budovy a ani sme nečakali na
Emily, ktorá nám povedala, že už má program. Ako vždy som sa poobzerala po
parkovisku, kde som zbadala veľa známejších aj neznámejších tvári. Viac bolo
tých neznámych, čo nebolo vôbec divné. No zbadala som tam aj osobu, ktorú som
najmenej čakala tu, pred mojou školou, stáť pred čiernym Shevroletom a zubiť
sa na mňa. Keďže si ma všimol skôr ako ja jeho.
„Maco,“
zvolala som nahlas, hodila som ospravedlňujúci pohľad na Alexa a rozbehla som
sa o zlom krky, pomedzi dav ľudí k nemu. Môjmu veľkému bratovi.
„ahoj
maličká,“ zasmial sa a zobral si ma do svojho medvedieho objatia. „tak si
mi chýbala,“ stále sa smial a zatočil sa so mnou.
„aj
ty mne, ale čo tu robíš?“ zamračila som sa na neho.
„prišiel
som ťa pozrieť a odovzdať darčeky ku priatiu a darčeky k narodeninám
a len ťa pozrieť,“ zazubil sa a ja som pretočila očami.
„narodeniny
som mala už asi pred 2 mesiacmi a priali ma len včera, takže neklam,“
zagánila som a so zdvihnutým obočím som sa pozrela na to auto.
„to
čo je?“ Nechápala som. On by si také auto nikdy nekúpil a ani len
nepožičal.
„iné
normálne nemali,“ mikol plecom a pozrel sa po okolí, kde si ho začali
divne obzerať.
„mali
by sme odísť,“ hodil mi kľúče od auta a sám sa presmeroval na sedadlo
spolujazdca. Tak to bolo bezpečnejšie, keďže ja som poznala cestu, aj keď nie
na 100 Percent, ale poznala som ju. On ju nepoznal vôbec a hold, bývame vo
veľkom meste.
Naštartovala
som a rýchlo vypadla z parkoviska, aby sme sa mohli vydať na najmenej
polhodinovú cestu domov. To sa uvidí podľa toho, koľko ešte zápch stretneme po
ceste.
„tak
čo pre mňa máš?“ Opýtala som sa, keď sme stáli pred domom a on sa obzeral
po okolí.
„nejaká
zvedavá,“ pokrútil hlavou.
„ako
vždy, už si si mohol zvyknúť,“ poslala som mu pusu.
„hej,
hej, takže to ešte počká,“ pobral sa ku vchodu a ja som ho schmatla za
ruku.
„ho
ho, ho, nie tak rýchlo,“ zastavila som ho zamračene a on sa len začal
smiať a potom znovu pristúpil k autu a otvoril.
„tak
toto je od celej mojej rodiny,“ vytiahol z tade obal na gitaru aj s vnútorným
spoločníkom a ja som ho s nadšením otvorila, aby som zistila, čo to
je zač.
„jeeej,
super,“ bola čierna, čisto čierna s odleskami modrej. Proste úchvatná.
Hodila
som sa mu okolo krku a gitaru som opatrne oprela o jeho chrbát, aby
sa jej nič nestalo.
„tiež
si myslím,“ zasmial sa.
„fajn,
tak poďme už dnu, keď si mi dal ten darček,“ chytila som ho za ruku a chcela
dotlačiť dnu, no on sa zaprel a tak som s ním nepohla.
„ešte
vyčkaj, to nie je všetko,“ zasmial sa.
„nie?“
vedela som, že mi zasvietili očká.
„ee,“
bavil sa na mne a ja som ho trepla po ramene päsťou a čakala.
„tak tu,“ vytiahol z poza sedadla
prepravku a položil ju predo mňa. Najprv som sa na neho pozrela, či to
myslí naozaj vážne a keď prikývol čupla som si pred ňu a odmontovala celý
vrch.
„bože,
ten je zlatý,“ zvolala som potichu, keďže ten psík spal.
„ja
viem, veď som ho vyberal ja a je len odo mňa,“
„och,
niečo tu smrdí,“ začala som čuchať v jeho okolí.
„ja
nič necítim,“
„to
ani nemôžeš,“ vyplazila som na neho jazyk a vzala fenku, ako som zistila,
na ruky.
„ako
sa len budeš volať,“ opýtala som sa malého nemeckého ovčiaka.
„to
už je na tebe,“ ozval sa pri mne Kellan a ja som sa usmiala. Havo sa zrazu
zobudil a začala ma očuchávať, vrtieť chvostíkom a zdvihla jedno
uško. Čierne, už viem ako ju budem volať. Blackie.
„ahoj
Blackie,“ zazubila som sa na ňu a ona mi začala olizovať tvár.
:DD Tak, a teraz neviem zatvoriť ústa :/ :O že vaúú, nevadí my si počkáme :)
OdpovedaťOdstrániťPS: Aj ja som rada, že žiješ :) ..S časťami to doženieš, a aj s komentami u mňa :DDD ale nie, všetko v pohode, a hlavne si odýchni cez ten víkend :)
ďakujem veľmi pekne a budete musieť... =D a budem sa snažiť.. =)
OdstrániťBEAUTIFUL!
OdpovedaťOdstrániťDokonalee :)možem sa opytat jednu otazku? :) tieš rada tancuješ? :)lebo podla toho ako to opisuješ tak ano :)
OdpovedaťOdstrániťJA milujem tanec...a toto co citam je uplne perfketne!:)
neviem..prečo ale ked som to zacala citat myslela so si že to bude o 1D :D ale usper to je :)
OdpovedaťOdstrániť