Dance is my life 3

Dneska trošku neskôr (aj keď u mňa ste si už mohli zvyknúť na nočné pridávanie kapitol =D ) dávam tu len Dance is my life, pretože ten už napísaný mám (ako myslím kapitolku) a idem sa pustiť do písania NOG no neviem, či budem schopná to ešte v noci dopísať takže nemajte plané nádeje... =D
A PROSÍM ak to niekto číta, tak komentujte, pretože už to vzdávam...
Alex Winslow

Po krátkej chôdzi po chodbe som otvorila posledné dvere a ocitla som sa v sále  s ľuďmi.

„ahojte som Adrienne,“ usmiala som sa na nich a ja som sa vybrala do posledného prázdneho rohu, blízko nejakého chalana.

„ahoj,“ ozvalo sa z každej strany.

„čauko ja som Alex,“ predstavil sa mi chalan, ku ktorému som sa usadila a ktorý sa mi zdal známi.

„čau, neviem prečo, ale zdáš sa mi známi, čo nie je možné,“ povedala som mu a prezerala som si ho.

„sklamem ťa, ale chodíš na tie isté hodiny ako ja, možno ti som trochu známi,“ zasmial sa a ja som sa k nemu pridala.

„sakra, kto si má toľko tvári zapamätať,“ povedala som skôr pre seba.

„ja sa nehnevám,“ pokrútil hlavou a tak som si otvorila moju tašku a vytiahla som z tade veci na prezlečenie.

„mám sa otočiť?“ opýtal sa.

„nemusíš,  už som si na prezliekanie v spoločnej šatni zvykla,“ pokrčila som plecami, „a aj tak si myslím, že ja ťa priťahovať nebudem,“ zaškerila som sa na neho.

„prečo by si nemala?“ nechápal.

„pretože ten chalan naproti nám sa ti páči viac,“ zašepkala som mu do ucha a dala som sa do prezliekania.

„ako si to zistila, poznáme sa asi tak dve minúty,“ zamračil sa.

„dajme tomu, že je to ženská intuícia,“ natiahla som na seba čierny trikot s krátkym rukávom a sivé voľné tepláky, ktoré som si vyhrnula.

Dala som si dole ponožky, z tašky som si vytiahla piškóty, ktoré som si hneď dala na nohy.

„to si sa až sem dostala len kvôli baletu?“ ozvalo sa nejaké dievča. Pozrela som sa na ňu. Blond vlasy, hnedé oči, no vyžarovalo z nej „zlo“.

„nie, neboj sa, a keby si nevedela, baletné piškóty, vyzerajú trochu inak“ usmiala som sa na ňu.

„čo všetko tancuješ?“ opýtal sa ma Alex potichu, no najbližší ľudia na nás pozreli.

„hm, balet, jazz, moderna, hip hop a tak, nie som typ len na jedno,“ pokrčila som plecami.  

„to je super,“ usmial sa.

keď som si ich nasadila a uistila som sa, že mi nespadnú, dala som si ešte bolerko a všetky svoje veci som si pekne uložila do tašky, aby som sa nerozťahovala. Z bočného vrecka som si vytiahla gumičky sponky a látkovú čelenku béžovej farby.

Učesala som sa, dala si čelenku, ktorú som si upevnila sponkami a začala som sa rozcvičovať, aby som potom nestresovala za oponou.

„prečo na mňa všetci pozeráte?“ zamračila som sa na nich.

„ale nič,“ zasmiala sa tá blondína a ja som len pretočila očami.
Za 5 minút som bola rozcvičená a keď som si sadla na svoje miesto dnu vošlo červeno vlasé dievča.

„Ahojte, ten pán hore vám odkazuje, že sa máte rozcvičiť, pretože za oponou dohliadne na to, aby sa nikto nerozcvičoval,“ oznámila s úsmevom a pobrala sa naším smerom.

„ahojte, som Adeline, no volajte ma Lin,“ usmiala sa.

„ja som Alexander, no všetci ma volajú Alex,“ podal jej ruku.

„a ja Adrienne,“ tiež som jej podala ruku.

„hej, veď mi môžeme byť trojité A,“ zasmial sa Alex.

„budeme slávny,“ zasnila sa Lin.

„ja sa tam nedostanem,“ povzdychla som.

„prestaň, dostaneme sa tam všetci,“ objal ma Alex a ja som zo sebou stiahla aj Lin, takže sme mali skupinové objatie, v ktorom sa ozvala potichu Lin, „ten chalan je hetero, stále pozerá na tú blondínku,“ poznamenala a ja som sa zasmiala.

„ako to vy robíte, nik iný si to nevšimol,“ zamumlal.

„inštinkt,“ pokrčila som ramenami a objatie sa rozpustilo.

„čaute decká, prídu po nás za 5 minút,“ dnu vbehla hnedovláska, ktorá si hodila veci ku stene a rýchlo sa prezliekla.

keď sa rozcvičila vošiel dnu ten pán z hora a všetkých nás zavolal.

„viete čo vás čaká, tak hor sa na to,“ vyšiel z miestnosti a viedol nás k menším schodíkom.

„ja sa asi otočím,“ povedala som potichu.

„prečo?“ nechápal Alex.

„v hľadisku sedí Michael Nouvell a keď sa strápnim, budem mať v škole peklo na zemi,“ povedala som mu.

„po prvé, čo by tu robil a po druhé, ako zistí, že si sa strápnila,“ opýtal sa.

„po prvé, jeho mama je v porote a po druhé jeho mama je v porote,“ odfrkla som.

„neboj, ja ťa pred ním ochránim,“ objal ma okolo ramien a spoločne sme vyšli na javisko, kde sme sa postavili naproti porote a čakali na príhovor.

„Vítam vás na poslednom výbere novej krvi do môjho tanečného klubu EITW, everyone in the world.“ Odmlčala a sa a všetkých si nás prezrela.

„som rada, že ste sa tu zišli v tomto zložení výborných tanečníkov, no musím vás upozorniť, že vyhrať môžu najviac 5,“ povedala rázne aby sme si to zapamätali.

„no aj keď sa ku mne niektorý z vás nedostane, choďte si ďalej za svojim snom, inde vás určite zoberú s otvorenou náručou a môžete to skúsiť aj na budúci rok,“ zasmiala sa.

„tak nech to máme všetci za sebou, začnime,“ posadila sa na stoličku a pozrela sa za seba do zadných radou, kde na niekoho kývla.

Pozrela som sa tam a videla som ho. Chalana, ktorého som tu chcela vidieť asi najmenej zo všetkých.

„tak poďme sa usadiť, 13 a 19,“  pobrali sme sa do zákulisia a sadli sme si na stoličky. Na javisku zostala len tá blondína.

„číslo 5 ste na rade,“ povedal ten muž, ktorý nás stále sledoval.

„bože ja sa bojím,“ zamumlala som.

„ale je dobré, že dávajú aj veci, ktoré máme použiť,“ povedal Alex.

„prečo myslíš?“ začali sme  sa šeptom rozprávať.

„pretože tak, najskôr zistia či tí ľudia niečo dokážu,“ odvetil jej.

„nie všetci vedia pri tanci používať aj napríklad dáždnik a stoličku,“ povedala som jej.

„hm, to je tiež pravda,“ priznala.

„zvládneme to,“ usmiali sme sa a objali.

„číslo 13,“ zavolal.

„držím ti palce Alex, fakt,“ usmiala som sa na neho a ten sa pobral na javisko.

Nepúšťali stále tú istú pieseň, ešte ani raz sa nejaká neopakovala. Boli rýchle, pomalé, klavírové, a všetky možné iné druhy.

Začala hrať pre mňa neznáma pieseň, ktorá o dve minúty hrať prestala a Alex sa dostavil do zákulisia.

„Adrienne, ste na rade,“ usmial sa na mňa chlapík z hora a ja som s povzdychom vstala.  Alex s Adeline mi ukázali zdvihnuté palce a tak som s hlbokým nádychom vyšla na scénu.

„dobrý deň, slečna Engel, na javisku máte stoličku a dáždnik, použijete obidve veci, pripravte sa a my vám pustíme hudbu.“

Dáždnik som nechala na zemi asi päť metrov odo mňa a sadla som si na stoličku obkročmo, chrbtom k nim s nohami schovanými pod ňou, teda aspoň tým čo sa dalo schovať.

„môžete,“ povedala som nahlas, aby ma počuli a o 5 sekúnd na to sa pustila hudba. Poznala som ju hneď. Lady Marmalade.

Začala som tancovať, a keď som začala, opadol so mňa stres a začala som si to užívať ako keby som bola v izbe a tancovala sama pre seba.

Používala som stoličku a aj dáždnik, ku ktorému som sa dostala postupne, ku koncu som zrobila tú ich variačku: ruka, ruka na prsia, ruka, ruka dole s krokmi do strán potom bokmi dole do drepu, roztiahnuť nohy spojiť ich a postaviť sa a potom som ju dokončila sadnutím na stoličku s roztiahnutým dáždnikom predo mnou.

Dve sekundy bolo ticho a potom zrazu zhasli všetky svetlá, v tichu čo nastal sa ozval mohutný zvuk hromu z vonku a nejaké pišťanie zo zadu.

„počkajte chvíľu, mám tu baterky, veľké svietniky a sviečky,“ ozval sa zo zadu hlas chlapíka z hora a tak som sa normálne usadila a vyzula som si cvičky. Najradšej tancujem bosá, ale na povrchu, ktorý nepoznám, používam cvičky.

„slečna Adrienne, kde sa nachádzate, nech vás nezvalcujem,“ ozval sa hlas chlapíka.

„v zadnej polke javiska v strede, sedím na stoličke,“ odpovedala som mu v kľude a zobrala som si do ruky piškóty.

„tí čo tu zostali, nepanikárte, výber musíme dokončiť, takže keď sa tu porozostavujú sviečky a zapália sa budeme pokračovať. Máme už len dve uchádzačky a jednu otázku,“ nadýchla sa.

„vie tu niekto hrať na klavír?“ opýtala sa.

„ja,“ povedala Adeline, „no ja som číslo 19,“ povedala.

„ja viem zahrať na klavíri jednu pieseň,“ ozvala som sa v tichu, čo všetci rozmýšľali čo budú robiť.

„dobre, to máme, Michael choď pomôcť zo zapaľovaním sviečok,“ povedala do ticha.

„okej,“ ozval sa z diaľky znudený hlas, ktorý skoro zanikol v ďalšom ohlušujúcom hrome.

Zobrala som si špičky a pomaly som sa presúvala ku klavíru, ktorý už som začala vidieť, pretože začali sviečky zapaľovať od neho. Sadla som si na ten stolček a pozerala som sa na klávesy a námatkovo som si ju skúsila zahrať.

„zahráte ju celú?“ opýtala sa ma riaditeľka, ktorá ma asi sledovala.

„áno,“ pritakala som a rozpustila som si vlasy z drdolu a dala som si dole čelenku. Jednu gumku spolu so sponkami a čelenkou som položila na špičky a druhou gumkou som si jemne vlasy stiahla do chvosta na spodku hlavy, len aby mi veľmi nelietali. Zostali mi visieť len tie predné, no tie mi nezavadzali, pretože som si už na ne zvykla.

„fajn,“ ozvala sa znovu, keď už mali po tri sviečky aj na stole a videli si do papierov.

„číslo 19 na javisko,“ povedala a Adeline sa postavila do stredu tak, aby na nich videla.

Riaditeľka jej zopakovala presne to, čo hovorila aj mne.

„môžeš,“ povedala mi keď sa postavila na kraj javiska čelom ku mne.

Začala som hrať Lauru Izibor pieseň MMM a začala som aj spievať ako vždy keď ju začnem hrať.

Pri gitare sa dokážem zadržať a nespievať, no pri tejto jedinej piesni, ktorú viem na klavíri, som sa nikdy neudržala a stále som si k tomu spievala.

Hrám posledné tóny a zložím ruky z klaviatúry.

„to bolo nádherné,“ ozvala sa Adeline od stoličky.

„ďakujem,“ pousmiala som sa a postavila som sa zo stolčeka aby som jej uvoľnila miesto.

Lin sa presunula na miesto, na ktorom som sedela doteraz ja a chcela som odísť, keď ma chytila za ruku a posadila ma vedľa seba.

„vieš spievať Christina Aguilera Beautiful?“ opýtala sa ma potichu a ja som len prikývla. „a zaspievaš ju?“ nedala sa.

„neviem či to vytiahnem, nie som rozospievaná,“ zamumlala som.

„to dáš a keď nie, podľa mňa si to nik nevšimne,“ usmiala sa na mňa a tak som prikývla, postavila sa a oprela sa o stenu, pri ktorej stál klavír.

„môžete,“ ozvalo sa dievča číslo 20 a tak Lin začala hrať na klavír a ja som sa k nej pripojila.

Skončila pieseň, skončil tanec, skončil výber.

„ďakujem vám všetkým za pomoc, no dopredu vás upozorňujem že táto pomoc nebude zohľadnená pri výbere, dovidenia,“ povedala a otočila sa na kolegov s ktorými sa začala rozprávať.

Ja Alex a Lin sme sa pobrali do šatne sprevádzaný pánom z hora a s číslom 20. Pán s hora nám nechal v šatni svietnik a povedal, že nás počká na chodbe kým sa prezlečieme a že nás vyprevadí von.

Rýchlo sme sa všetci prezliekli a spoločne sme vyšli pred budovu, kde riadila riadna búrka.

„Tak ahojte, po mňa má prísť ocko,“ zamávala som im a pozerala som sa ako bežia k svojim autám.

Začína mi byť zima a ocko ešte nikde.

Vytiahla som si telefón a vytočila som ho.

„ahoj srdiečko, fakt ma to mrzí, mal som tam už byť, no tá schôdzka sa pretiahla, pretože sa stále nemôžeme dohodnúť, zavoláš si taxík, prosím,“ mal zničený hlas.

„tak fajn,“ prikývla som s povzdychom. Ako sa ja zo stredu Los Angeles dostanem do Malibu.

Doteraz som stála pod strechou a tak, keď som si odložila telefón a klobúk do tašky, aby sa mi nezničili, vyšla som na dážď a snažila som sa si stopnúť taxík.

„čo tu ešte robíš?“ ozval sa Michaelov hlas za mnou.

„keď si si nevšimol, snažím sa si chytiť taxík, ktorý by ma odviezol na stanicu a z tade by som sa dostala autobusom domov,“ povedala som bez toho aby som sa otočila, pretože som už bola celá mokrá a naštvaná.

„môžeme vás odviesť slečna,“ ozval sa hlas riaditeľky a ja som sa na nich otočila.

„ďakujem, no to nemôžem prijať,“ pokrútila som hlavou.

„prečo by ste nemohla a kde bývate?“ opýtala sa ma.

„určite si nebudete robiť obchádzku cez Malibu, ja sa tam dostanem autobusom,“ usmiala som sa na ňu.

„no tak to fakt obchádzať nebudeme, pretože tiež bývame v Malibu,“ usmiala sa na mňa.

„ale to fakt nemôžem priať,“ povedala som a krútila hlavou.

„no tak, kým si chytíš taxík tak budeš mať aj zápal pľúc,“ ozval sa Michael.

„tak dobre, ďakujem veľmi pekne,“ vzdala som snahu.

„tak poďme,“ kráčali sme k autu.

Sadla som si dozadu, neopierajúc sa o sedadlo a sadajúc si len na kraj, aby nebolo veľmi mokré.

„nech sa páči,“ povedal Michael, ktorý zastavil pred mojim domom, aj keď som im hovorila, že ja to od hlavnej cesty dobehnem.

„ďakujem veľmi pekne, bolo mi cťou vás spoznať,“ vystúpila som z auta a dobehla som k bráničke, ktorú som si odomkla, potom znovu zamkla a bežala som k hlavnému vchodu, aby som nebola už dlhšie na daždi.

Doma som zaliezla do izby, kde som si hneď zo seba zhodila mokré veci a vošla do kúpeľne. Zrobila som si úlohy a s knihou som si ľahla do postele.

Zaspávala som s myšlienkou, kde ten ocko toľko trčí.