Nový život 6 časť

Tak stihla som to ešte dneska... aj keď je to len polhodina do konca dňa. Je tu šiesta kapitola, ktorú som mala z 3/4 predpísanú a tak to bolo ľahšie. Neviem ako budem stíhať 7 časť zajtra, keďže vo štvrtok sa už normálne učíme, ale nechám sa prekvapiť... =)
Dúfam, že sa vám to bude páčiť a prosím, zanechajte koment... =)

Alex Winslow

Zobudila som sa až okolo poludnia a keď som sa konečne aj postavila z postele uvedomila som si, že žiadna bolesť, žiadnej časti tela sa nekoná. Prezliekla som sa teda do bratových teplákov a môjho tmavozeleného tielka.

Zišla som dole, kde som bola ešte sama a tak som sa rovno pustila do varenia obeda. Robila som palacinky, ktoré obidvaja milujeme.

Práve keď som začala roztápať v hrnci čokoládu a natierať palacinky džemom, Mathew zišiel dole. Mal ešte zalepené oči a odtlačený vankúš na líci.

„dobré ránko,“ naliala som mu kávu, ktorú som ja už v sebe mala. Usadila som ho k stolu a nechala ho , nech si kávu v kľude vypije a ja som zatiaľ ďalej natierala palacinky a sem tam som sa postavila k hrncu aby som pomiešala čokoládu. keď už bola roztopená, odstavila som ju na kovovú mriežku na hrnce, ktoré sme mali pri peci. Nechala som ju tam a dala som sa opäť do natierania, ktoré som tak veľmi nenávidela. keď už bolo všetko hotové, naložila som na tanier pár palaciniek bratovi a aj sebe a poliala som ich čokoládou. Na stôl som položila aj mlieko a šľahačku, bez ktorej by to nemohlo byť.

Spoločne sme sa najedli, Mathew upratal kuchyňu, naša tichá dohoda, kto navarí neprace. Ja som šla do izby, aby som dotriedila tie fotografie a mohla ich dať Caroline.

Pracovala som už asi dve hodiny, keď dole buchli vchodové dvere. Vedela som, že brat to byť nemôže, keďže ten sa zavrel v izbe pred polhodinou a ešte z tade nevyšiel.

„som doma a mám pre vás prekvapenie,“ zavolal na nás otec a ja som sa pomaly postavila a vyšla z izby. Pozrela som sa na brata, ktorý stál pri mojich dverách a čakal na mňa. Len pokrčil plecami a spoločne sme pomaly schádzali schody. No keď som videla ženskú, ktorá stála pri otcovom boku, zastala som.

„čau,“ bolo jediné, čo som mu bola schopná povedať a aj to som povedala dosť odmerane.

„čakal som krajšie privítanie,“ poznamenal stále s tým odporným úsmevom na tvári.

„tak ty si čakal, hej?“ zvolala som naštvane, „my sme zase čakali, že nám dáš dopredu vedieť, že odchádzaš. Že nám necháš nejaké posrané peniaze, aby sme nepomreli hladom. Ja som nečakala, že budem musieť hneď ako prídem tu, pracovať a nečakala som, že 6 mesiacov po maminej smrti si nájdeš nejakú ženskú, ktorá ide určite po peniazoch,“ kričala som na neho.

„čo sa ti zasa nepáči? Buď rada, že máš strechu nad hlavou,“ bol stále kľudný.

„nepáči sa mi tvoj prístup. Sme tvoje DETI, máš sa o nás aspoň zaujímať, aspoň trošku mať záujem, a nie odísť na skoro 3 týždne preč, potom sa objaviť s nejakou ženskou,“ stále som kričala a Math ma držal okolo pása.

„nepáči sa ti to? Tak vypadni a už sa nevracaj,“ zvolal a ukázal na dvere.

„fajn, ale najprv si zbalím svoje veci,“ vytrhla som sa Mathovi z náruče a vybehla som do svojej izby.

Najprv som sa na pol hodinu hodila na posteľ a vyplakala som si oči, no potom som si odhodlaná ich utrela, umyla som si šmuhy od špirály a vytiahla si z pod postele kufre, ktoré som začala plniť svojim oblečením a inými vecami. Dala somsi tam aj svoje blbosti, ktoré mi zútulňovali izbu a ku kufrom som strčila aj krabicu s doplnkami ku fotoaparátu, ako bol statív, objektívy, bol tam zložený aj stojan.

Zvesila som aj tie dva obrazy, ktoré boli plné mojich fotografií. Do tašky do školy som si strčila všetky školské veci a do jedinej kabely, ktorá zostala nezbalená, som strčila fotoaparát a kozmetiku z kúpeľne. V izbe som nechala len veci, ktoré kúpil otec.

Prešla som do bratovej izby bez zaklopania. Našla som ho, ako si dáva nejaké svoje veci do menšej cestovnej tašky.

„čo robíš?“ opýtala som sa ho zarazene. Nechcela som, aby aj on odišiel.

„balím ti nejaké moje veci aby si mala v čom spať a chodiť po dome, alebo byte, alebo kde to budeš,“ usmial sa na mňa, zazipsoval tašku a podal mi u.

„ďakujem Honey, pomôžeš mi s kuframi?“ hodila som na neho psie oči. Math ma len chytil okolo ramien a spolu sme sa vrátili do mojej izby, kde si strčil opatrne pod pazuchu krabicu s vecami k foťáku, na druhé rameno si vzal tašku do školy a do každej ruky ešte po jednom kufri. Ja som zobrala posledný najmenší kufor, kabelu a tie dva obrazy.

Zišla som dole kde stál môj otec spolu s jeho rádoby priateľkou.

„kde berieš tie obrazy?“ vyštekla na mňa tá ženská a ja som sa zasmiala.

„preč,“ pokračovala som v chôdzi.

„necháš ich tu,“ zavrčala.

„prečo by som tu mala nechávať svoje fotografie, nie sú ani tvoje, ani otcove a dokonca sú fotené mojim fotoaparátom, ktorý bol  kúpený za moje koruny, ktoré som si sama zarobila,“ ani som sa na ňu neotočila, len som stála vo dverách.

Bola ticho. Ticho bol aj môj otec, ktorý na mňa len pozeral a nemal ani len námahu, povedať zbohom. Ospravedlnenie som od neho ani len nečakala.

Kráčala som do auta, pri ktorom ma čakal braček.

„notebook máš?“ opýtal sa ma keď ma objímal. Poklepkala som po kufru, ktorý som mala položený pri nohách.

„tieto veci pôjdu k tebe dozadu do auta,“ hneď na to zobral kufor a strkal ho opatrne na zadné sedadlá. Čo muselo ísť dosť ťažko, keďže to musel robiť cez sklopené predné sedadlo.

„ďakujem za pomoc,“ znovu som ho objala.

„máš vôbec kde ísť?“ opýtal sa ma so strachom v očiach, ktorý nedával inak najavo.

„zavolám Caroline, keď nebudem môcť ísť tam,  nájdem si nejaký hotel a hneď zajtra si idem zháňať byt.“ pousmiala som sa a s povzdychom som otvorila dvere vodiča.

„zavoláme si,“ poznamenal len a ja som nasadla, naštartovala, zaradila jednotku a vypadla od toho domu.

Zastavila som na parkovisku pri pláži a išla som si nachvíľu sadnúť a predýchať, čo sa práve stalo. O veci som sa nebála, keďže som mala čierne sklá, no autíčko som dlho samé nechať nechcela a tak som vytiahla mobil z vrecka a vytočila Caroline.

„prosím,“ ozvala sa, keď po pol minúte zvonenia zdvihla.

„ahoj Car, ruším?“ blbá otázka.

„nie, nie len hovor,“ zasmiala sa .

„potrebujem od teba pomoc, viem, že je to narýchlo ale,...“ nedokončila som, len som si vzdychla.

„keď budem vedieť, tak ti pomôžem, neboj sa,“ znovu sa zasmiala a mne to prišlo strašne divné

„keď ťa ruším, tak to povedz,“ bola som zmierená s tým, že ma pošle niekde.

„nie, prepáč, ale chalani tu robia ksichty, ktorými ma chcú rozosmiať,“ vysvetľovala mi jej počínanie.

„môžem u teba prespať?“ povedala som na rovinu.

„počkaj sekundu,“ povedala mne. „Hej chalani, môže tu Rosie prespať?“ venovala krik do domu, kde sa pravdepodobne chalani rozliezli.

„jasné,“ bola jednohlasná odpoveď, ktorú som počula aj sama.

„počula si,“ zasmiala sa.

„si v tom dome, kde som bola po teba?“ chcela som sa uistiť, kvôli dobrej adrese.

„nie, tam býva moja babička,“ povedala mi a dodala aj novú adresu, o ktorej som ani len netušila, že v tomto meste je. Ale čo sa čudujem, je to San Francisco.

„aha, hm, povieš mi aj nejakú väčšiu vec, ktorá sa v okolí nachádza?“ poprosila som.

„rada by som, ale v okolí sú len domy, domy a ešte domy,“ poznamenala a z pozadia sa ozvalo, „ja po ňu skočím,“ netuším kto to povedal.

„super Ryan,“ odpovedala mu a ja som zistila meno človeka, ktorému mám poďakovať. Prezmenu to bol jej frajer. V pozadí som sledovala ich hlasy ako sa na niečom dohadujú už mimo telefónu.

„Ryan po teba príde, kde sa nachádzaš?“ zrazu sa mi v uchu ozvala Caroline a ja som až podskočila.

„na pláži pri Golden Gate,“ povzdychla som si.

„fajn, si autom?“ pýtala si doplňujúce informácie. (p. a.: pripadá mi to ako ADK – predmet na OA keby niekto nevedel) 

„hej aj s kuframi,“ povzdychla som si.

„čo sa stalo?“ zvolala zhrozene.

„to je teraz jedno, potom ti poviem,“ odmietla som to rozoberať na verejnosti, aj keď okolo mňa sa teraz nikto nenachádzal.

„fajn, potom mi to povieš,“ rezignovala a zložila bez rozlúčky.

Ja som sa postavila z piesku, v ktorom som sedela  a pomalým krokom som kráčala na parkovisko, ku môjmu autíčku.

„čau,“ ozvalo sa za mnou a ja som sa vystrašene otočila. Vedela som, že je to Ryan, už len podľa hlasu, no strašiť by ma nemusel.

„zdar Ryan,“ jeho úsmev sa ešte viac roztiahol, keď som mu povedala menom.

„neteš sa zlato, tvoje meno viem len preto, že ho povedala Caroline,“ schladila som jeho úsmev na perách s mojim milým úsmevom.

„nevadí,“ bral to statočne.

„ideme?“ chcela som si už ľahnúť.

„jasné, poď za mnou,“ nasadol do čierneho Land Roveru a čakal kým sa za neho nezaradím.

 Išla som tesne za ním aby sa medzi nás nikto nedostal a ja by som ho tým stratila. On išiel zase pomalšie, aby sme spolu prechádzali cez svetelné križovatky. Všetko sme robili automaticky, bez žiadneho dohovoru.

Asi po 15 minútach čistej jazdy, nerátala som tú zápchu, do ktorej sme sa dostali, sme zastavili pred jedným väčším domom, ktorý s okolnými domami splýval. Zastavila som pred domom aj keď on išiel do garáže. Pochybujem, že ďalšie auto by sa tam ešte zmestilo.

Brána sa za nami začala zatvárať a ja som vystúpila von z auta.

„tak takto si žijú hviezdy,“ zasmiala som sa.

„no poď ty hviezda,“ objavil sa pri mne Ryan a spolu sme vošli do domu.

„sme tu,“ zavolal do domu a hneď na to sa pri mne objavila Caroline.

„čo sa stalo, hovor,“ drvila ma v objatí.

„môžem sa aspoň vyzuť a posadiť?“ nedalo mi, neopýtať sa to.

„pravdaže, prepáč.“ zasmiala sa a pustila ma.

„u nás sa nemusíš vyzúvať,“ objavil sa v jedných dverách blondiak, ktorý sa volal Dary, alebo tak nejak.

„to je Daniel, alebo Dany,“ povedala mi Caroline, keď videla ako ho skúmam. Skoro, objavilo sa mi v mysli a ja som sa len usmiala.

„v 12 centimetrových opätkoch po dome chodiť nechcem,“ ukázala som na topánky, ktoré som mala obuté.

„to by som nechcel ani ja,“ pretočil očami a ja som tie topánky vymenila za conversky, ktoré mi strčila do ruky Caroline. Mali sme rovnaké číslo nohy, čo bolo len a len dobre.

„tak poď,“ ťahala ma za ruku. Dotiahla ma do obývačky, kde ma skoro hodila na gauč.

„ čo sa stalo?“ sadla si vedľa mňa a nevšímala si chalanov, ktorí si sadali okolo nás. Ja som si ich premeriavala pohľadom. Nechcela som hovoriť pred ostatnými. Bola to moja osobná vec.

„neboj sa, oni to nikomu nepovedia,“ mávla rukou Car, keď si všimla mojich pohľadov.

„fajn, budem ti veriť,“ pokrčila som plecami a povedala som jej všetko čo sa dnes povedalo.

„on fakt nič nepovedal, keď si odchádzala?“ ozval sa šokovane Alex. Jeho menom som si bola ako jediným istým. Teraz už aj s Ryanom.

„nie, nič, len sa tak pozeral ako som odchádzala a objímal tú kravu bloňďatú. Prepáčte.“ rozhodila som rukami a usmiala som sa na Ryana, ktorý bol jediný blond v miestnosti. On len pohodil ruku v geste: nič sa nedeje.

„môžem sa niekde zložiť? Zajtra si začnem hľadať byt a pôjdem do hotela, no dneska som už na to nemala silu.“ usmiala som sa na nich.

„v žiadnom prípade, ostaneš tu do kým si niečo nenájdeš, alebo už na furt, máme síce zatiaľ voľnú izbu, no potom by sme niekoho presťahovali k niekomu aby si mala izbu, to by nebol problém,“ povedal Alex, čo ma trochu prekvapilo.

„nie, je to problém, nebudem niekomu narušovať pohodlie, ja sa vyspím aj na gauči,“ povedala som rozhodne.

„nie, to nie je potrebné, máme jednu izbu zatiaľ voľnú,“ odpovedal mi stále Alex.

„ďakujem veľmi pekne,“ usmiala som sa a postavila, „skočím si do auta po jednu tašku,“ povedala som ešte a zmizla som vo dverách.

Z auta som si vytiahla tašku, ktorú mi balil brat a auto som znovu zamkla a vošla som do domu.

Alex ma zaviedol do izby, ktorá bola určite chlapčenská.

„naozaj tu teraz nikto nebýva? Nechcem niekoho vyhadzovať,“ otočila som sa na neho.

„nie, teraz je prázdna a asi ešte dva mesiace bude,“ povedal isto a tak som len pokývala hlavou a rozhliadla som sa okolo seba. Za sebou som počula zavretie dverí.

Chcela som vedieť komu patrí, no fotky tu neboli a hrabať v súkromí som sa nechcela a tak som s povzdychom rozzipsovala tašku a vytiahla z nej bratove basketbalové kraťasy a tričko. Obidve som si na seba obliekla a konečne som ľahla do postele. Nechcelo sa mi už hľadať kde som si strčila kozmetiku.