Ja len tak, že som to všetko stihla dopísať v škole, prepísať pred mojim namáhavým tréningom, ktorý mi začína presne za hodinu a dvadsať minút a pridávam to tu.
Zajtra mám v škole zastupovanú hodinu, a keď nebudeme mať sprostú učiteľku, tak by som mohla stihnúť napísať niečo, ale neviem ako to budem stíhať, keďže v piatok mám dve písomky... necháme sa všetci prekvapiť...
A ešte dúfam, že sa vám to bude páčiť... =)
Alex Winslow
P.S.: ale štve ma word a neukazuje mi chyby takže ak tam budú tak sa veľmi ospravedlňujem, ale netuším čo s tým budem robiť.
„ahojte decká,“ zvolala, keď vošla do šatne. Mali ju
spoločnú, aj chalani, aj baby, čo nikomu nevadilo a spoločne sa
prekrikovali jeden cez druhého.
„nazdar Car,“ hneď ju každý začal objímať a ja som
radšej zostala stáť vo dverách. Nechcela som ich rušiť.
„čauko ty si Rosemarie, že?“ pristúpila ku mne čiernovlasá
dievčina.
„áno, to budem ja,“ pousmiala som sa a pozorovala som
Caroline, ktorá na mňa zaostrila hneď ako počula moje meno.
„ja som na teba zabudla, prepáč,“ zasmiala ma a za ruku
dotiahla do stredu šatne, „takže ľudkovia, toto je Rosemarie ale väčšina ľudí
ju proste volá Rose, Rosie alebo tak nejak, proste skrátene,“ vysvetlila im
a ostatní ku mne hneď pribehli a začali sa jeden cez druhého
predstavovať a objímať ma. Nechala som ich tak, aj tak ich mená neviem
a vedieť asi ani nebudem, tak na čo sa trápiť.
„vy moje meno viete, ja si to vaše pamätať nebudem, hold
pamäť na mená som nezdedila,“ pokrčila som plecami.
„prečo ešte nie ste v sále?“ vošla dnu ich trénerka
práve keď som si vešala na vešiak moju bundu, do ktorej vrecka som si strčila
moje okuliare a na oči nasadila dioptrické.
Všetci začali brať veci a bežali do sály. Ja som išla
ako posledná a dosť pomalým tempom, ale ich trénerka ma aj tak počkala.
„som Olívia Canth,“ usmiala sa na mňa a podala mi ruku.
„ja Rosemarie Brandon,“ chytila som podávanú ruku
a mierne s ňou potriasla.
„Nebude Vám vadiť káva v sále?“ opýtala som sa, keď som
vstúpila dnu a v ruke stále držala kelímok s kávou.
„nie to je v poriadku,“ pohodila rukou a tak som
išla popri kraji sály a sadla som si do rohu.
Všetci sa pomaly rozcvičovali a tak som si vytiahla
najprv kapsičku, z ktorej som si vytiahla veci. Ofinu som si aj
s bočnými vlasmi ledabolo prichytila dvoma pinetkami a celé som to
spevnila šatkou, ktorú som si uviazala mašličkou hore.
Oprela som sa o stenu za mnou a vytiahla fotoaparát
z tašky aby som si ho mohla dopredu nastaviť a fotiť rovno.
Fotoaparát som si prenastavila na fotenie v miestnosti,
je to trošku iné ako fotiť vonku. Iné osvetlenie, lom svetla a tak.
Musela som si nastaviť aj dofotenie viac fotiek za sekundu,
pretože pri skokoch sa ťažko zachytí presný moment ktorý zachytiť chcete.
„som pripravená a vy by ste mali byť už tiež,“
poznamenala som do vzduchu, „najprv pôjdeme skoky, na ktoré som si foťák
prichytala,“ oznámila som im ešte a premiestnila som sa po obvode na
stred, kde bolo najviac priestoru a my sme mohli začať.
„nepozerajte na mňa, včera sme si ukazovali, čo budete robiť,
tak začnite niekto,“ ozvala sa trénerka, keď sa na ňu upreli skoro všetky
pohľady. Caroline sa na mňa usmievala od ucha k uchu a tak trénerke
nevenovala pozornosť.
Najprv na rozcvičenie skákali len dialkové skoky, alebo
dialkáče, ako ich volám ja, potom začali so zložitejšími, až skončili so
zdvíhačkami vo dvojiciach.
„stačí, pauza,“ zvolala Caroline a zvalila sa na zem. Ja
som sa len zasmiala a vytiahla tablet, v ktorom mám skoro všetky
fotografie a chcela som tam pridať aj tieto, aby som mala viac priestoru
vo fotoaparáte. Vybrala som z foťáku pamäťovku, ktorú som strčila do takej
krabičky, ktorá číta pamäťovky a čakala som, kedy sa nahodí do počítača.
Začala som premiestňovať fotky do tabletu, no niektoré
nepodarené som rovno mazala.
„kedy budú tie fotky?“ prisadla si ku mne Olívia a ja
som trochu nadskočila, pretože som nečakala, že sa pri mne takto niekto zjaví.
„do konca týždňa, možno už v pondelok, možno piatok. Do
piatku by som to chcela stihnúť, že ich dám v škole keď tak Caroline
a ona Vám ich donesie,“ Premiestnila som všetky fotky a tak som
odpojila tú malú krabičku, ala čítačku kariet, a pamäťovku naspäť strčila
do fotoaparátu.
„máš tu nejaké fotky, ktoré si už takto nejak fotila?“
opýtala sa ma keď sledovala môj proces s pamäťovou kartou.
„pravdaže, väčšinu fotiek mám tu, aj keď mám aj jedno usb
plné fotiek.“ poklopkala som na tablet, aby som vyjadrila, kde presne „tu“ mám
namysli.
„a môžem si nejaké pozrieť,“ rozžiarili sa jej oči
a objavilo sa v nich očakávanie, zvedavosť a láska, predpokladám
že k fotografiám.
„samozrejme,“ klikla som na jeden jediný priečinok, ktorý mám
na ploche vytvorený a ten niesol názov „Fotografie“ aké nečakané, že?
Človek by si myslel, že to budem maskovať, všetkými možnými menami
a priečinkami, len aby sa k nim nedostal nikto, no ja sa nehanbím, že
fotím a väčšinou aj tak tvrdím, že nie sú moje ale z netu. Tak človek
najskôr zistí, čo si o nich ľudia myslia.
Začala som hľadať, medzi všetkými možnými priečinkami, ktoré
sa tam nechádzali, priečinok s názvom „TRAVELING“ v ktorom mám ďalšie
priečinky, ktoré ale už niesli názvy miest rôzne po svete, aj keď najmä
americké. V každom jednom priečinku boli fotky, zo súťaží, na ktorých som
sa zúčastnila spolu s mojou partou.
„tu budú srdcom nám blízke,“ podávala som jej tablet, ktorý
si zobrala a rozlikla hneď prvý priečinok. Ja som sa radšej postavila
a zdvihla som, len pohľadom, všetky lemri, ktoré sedeli, alebo ležali na
zemi. Pokračovali sme vo fotení.
„prepni tú nohu, nie je to ono, keď ti tam pomaly len tak
vysí, aby sa nepovedalo,“ povedala som dievčaťu, ktoré predo mnou stálo
v póze na jednej nohe už dosť dlho.
„ale to nejde,“ zvolala zúfalo a trochu aj nahnevane.
„všetko ide len treba chcieť,“ povedala som jej flegmaticky
a čakala kým tú nohu dopne. keď ju konečne prepla , zrobila som dve fotky
a prepustila som chúďa dievča sadnúť si.
„ako môžeš vedieť, či bola dopnutá, alebo nie, veď si laik,“
zvolala nahnevane, keď už sedela opretá o stenu.
„ani by som nepovedala, že je laik,“ zasmiala sa Olívia,
ktorá si stále prezerala fotky zo súťaží.
Otočila na ne tablet, na ktorom svietila fotka mňa
a môjho dobrého kamaráta, ktorý so mnou tancoval. Bola som v tej
istej póze ako bola teraz dievčina, len
moje nohy mali rozpätie nejakých 200°. Jednu ruku som mala voľne uloženú tak,
aby mi pomáhala udržať balanc, ale aj tak, aby nekazila celkový dojem. Druhú
ruku som mala položenú na dlani Johnyho, ktorý ležal na chrbte a vystretú
nad sebou držal len tú jednu ruku. Momentka ako fras. Je to fotené, keď sme si
s Johnym opakovali choreografiu a vtedy som ani len netušila, že ma
niekto fotí. Zistila som to, až keď som prezerala fotky.
„minulosť, je minulosť,“ pousmiala som sa do zeme.
„fotené je to pred trištvte rokom,“ poznamenala akoby nič.
„no stále to je minulosť,“ pokrčila plecami, ako keby to nič
neznamenalo.
„a nechceš sa k nám pridať?“ opýtala sa ma a ja som
len pokrútila hlavou.
„tanec je minulosť, ku ktorej sa nechcem vracať, aj keď je to
lákavé,“ zasmiala som sa, len aby som ukryla svoj smútok.
„fajn, nejdem ťa prehovárať, je to tvoj život, no kebyže si
to rozmyslíš, dvere máš u nás stále otvorené.“ bolo posledné čo k tej
téme pre túto chvíľu povedala, nejak vycítila, že mi táto téma nevyhovuje.
„a teraz sa vráťme k tomu, prečo sme sa tu dneska
stretli,“ zatlieskala a všetci sme sa postavili, aby sme mohli pokračovať
v začatej práci.
„takže ja ďakujem za úžasnú spoluprácu,“ usmiala som sa na
nich po troch úmorných hodinách práce.
„to my ďakujeme,“ objala ma Olívia.
„to je maličkosť, rada som pomohla,“ balila som všetko do
tašky a z hlavy som si dala dole šatku aj so sponkami, ktoré som tiež
odložila.
Obula som si topánky a otočila som sa na Caroline, ktorá
sa práve utierala uterákom a zároveň pila vodu z flaše. „Odveziem ťa
niekam, chcem ísť ešte do Golden Gate park, takže ťa môžem niekde hodiť.,“
povedala som jej, keď som vedela, že ma vníma.
„tam presne potrebujem ísť,“ zazubila sa na mňa.
„A prečo?“ nedalo mi to, musela som tú otázku položiť.
„čaká tam na mňa môj priateľ s jeho bandou,“ zasmiala sa
a ja som ju nechala tak.
„tak si pohni, budem ťa čakať v aute,“ pobúchala som ju
po chrbte a obliekajúc si bundu som vypadla z ich šatne.
V aute som si rýchlo stiahla aj zvyšné fotky na tablet,
a keď Caroline konečne nastúpila, hneď som vyrazila smer Golden Gate Park.
„a sme tu, konečná a vystupovať,“ zahlásila som ako vo
vlakoch a sama som vystúpila a zobrala si zo sebou všetky svoje veci.
„ďakujem za odvož, ja idem ešte do Sturbucks na rannú dávku
kávy, tak sa možno stretneme ešte v parku,“ otočila sa a odišla do
najbližšieho Sturbucksu, ktorý ani len netuším, kde je.
Chcela som si niečo ešte pofotiť vonku, možno nejaké
momentky, netuším. A tak som si vybrala foťák z brašne, ktorú som
mala zo sebou a následne som vybrala aj foťák, aby som ho mohla nastaviť
na fotenie outside.
Už od začiatku to robím tak, že niečo nastavím, potom odfotím
a potom znovu nastavím, aby som vedela, čo treba ešte nastaviť.
Až keď na mne niekto začal vrieskať, som si uvedomi, že
stojím na mieste a fotím stále to isté miesto. Ale ja za to nemôžem, že
som sa do toho tak zažrala a neuvedomila som si čo robím. No
ospravedlňovať sa mu nemienim.
„ty novinárska sviňa, prečo nám nedáš pokoj aspoň na chvíľu,“
kráčal ku mne nejaký chalan, dosť pekný pre zaujímavosť, a naštvane rozhadzoval
rukami.
„ja ti som novinárska sviňa? Ty jedno namyslené decko, ktoré
si myslí, že sa svet točí len okolo tvojho odporného ksichtu,“ vrčala som na neho,
aj keď som vrčala klamstvá, pretože na ten jeho ksichtík by som sa dokázala
pozerať dokola, ale to je jedno.
Nenechala som ho ani odpovedať, zvrtla som sa na opätku a naštvane
som kráčala preč.
„Rose?“ ozvalo sa predomnou a ja som zdvihla hlavu a zapozerala
som sa na Caroline.
„čo je?“ odsekla som naštvane aj keď som sa snažila ovládať,
pretože ona mi nič nezrobila. A dotoho som sa snažila ešte aj zjemniť
stisk na mojej láske, aby som jej nič nezrobila.
„čo sa stalo?“ opýtala sa ma hneď a chytila ma za
ramená, aby som jej náhodou nezdrhla, alebo čo ja viem čo by som mohla robiť.
„proste som si len nastavovala fotoaparát aby som mohla fotiť
a nejaký namyslený idiot ku mne pribehne a začne mi nadávať do
novinárskych svíň a tak som mu pekne krásne vynadala a teraz som tu a snažím
sa nejak ukľudniť, nájsť si tiché miesto a meditovať.“ Odvetila som cez
zaťaté zuby.
„neboj sa, vynadám mu aj za teba, ale aby som to urobila musím
už ísť, lebo Rayn ma už čaká a ty sa upokoj, potrieť tie fotky a teš sa
z víkendu,“ objala ma a odišla tam, z kade som ja prichádzala.
Ja som radšej pokračovala ďalej až pokiaľ som neobjavila jednu lavičku pod
starým dubom, ktorý nebol pri ceste.
Caroline:
Rose ma zaskočila s jej náladou, no keď to vysvetlila,
bolo mi hneď jasné, že Alexovi načisto rupli nervy. Nenávidí novinárov, aj keď
sa stále usmieva a robí s nimi rozhovori.
Rose mi bolo ľúto, no vedela som, že musí len vychladnúť a tak
som ju nechala odísť a ja tiež naštvaná som sa pobrala za chalanmi.
„hi darling,“ pobozkala som Raya a v jeho objatí
som sa otočila rovno na Alexa.
„ty debil jeden sprostý, nabudúce láskavo kľudní hormón a nevrieskaj
na každého, kto má v ruke fotoaparát,“
zvýšila som na neho hlas, no tak, aby sa po nás ľudia neobzerali a možno
by som mu dala aspoň pohlavok ale Rayn ma držal príliš pevne, aby som sa
vyvliekla z objatia a ani sa mi to robiť veľmi nechcelo.
„no tak prepáč, že chcem mať aspoň raz za čas kľud od fotenia
a pýtania sa na stále tie isté otázky,“ vravel naštvane, no držal sa na
uzde. Mne by ublížiť nemohol, nie len preto, že som dievča, ale hlavne pretože
som dievča jeho najlepšieho kamaráta.
„super a ako si prišiel na to, že on je novinárka?“
konečne som sa uvoľnila v náručí mojej lásky a oprela som sa mu o hruď.
„stála na mieste, asi 5 krát za sebou si nás fotila. Po
každej fotke sa pozrela na fotoaparát a potom nás odfotila znovu,“ vysvetloval
a mne to stále neprichádzalo ako keby mala byť novinárka. Oni fotia ako
blázni, len aby mali tie najlepšie zábery.
„nastavovala si foťák,“ ozrejmila som mu to a vravela som
to takým štýlom, ako keby som sa rozprávala s malým dieťaťom.
„a ako to ty môžeš vedieť s takou istotou?“ opýtal sa ma
naštvane, no zároveň dychtivo.
„je to moja kamarátka, dneska nás fotila ona a keď som
ju strela, naštvane mi všetko povedala,“ pokrčila som plecami a otočila som
sa v náručí tvárou v tvár môjmu srdiečku
„tak sorry, aj tak ju už neuvidím a nevyzerala na to, že
je náš fanúšik, takže,..“ nedokončil a len pokrčil plecami.
„to bude tým, že ona ani nevie kto ste a chcela som vám
ju predstaviť, no asi ju budem držať ďaleko od teba. Takže sorry chlapci, nové
predstavovanie sa konať nebude,“ zrušila som dychtivé výrazy zvyšku bandy,
ktorí sa už tešili na to, že spoznajú normálnu babu, ktorá pri nich nebude
odpadávať.
„je mi to aj tak jedno,“ zvolala a ja som len pokrčila
pecami a začala som sa venovať svojmu priateľovi.
Supiš :)
OdpovedaťOdstrániť