Nový život 14 časť

čauko ako som sľúbila máte tu jednu časť... =) Pustím sa poobede aj na ďalšiu, no neviem ako ju dopíšem, bo mi fakt nie je dobre a aj túto časť som písala asi od 9 (a to som mala už asi polku napísanú) neviem čo sú tam za blbosti popísané, no dúfam, že sa to bude dať čítať, a že tam nie je veľa chýb...
Love & Peace
Alex Winslow

Nasadli sme do auta v tichosti. Išli sme v tichosti a jediné čo Jey zrobil, bolo to, že mi ruku položil na koleno a tam ju držal celú cestu, keď ovšem nepreradzoval inú rýchlosť. Domov, teda ku mne sme tiež vyšľapali potichu a v tichosti sme sa aj vystriedali v sprche.

Ležala som v posteli, kde som čakala kým príde Jerred z kúpeľne a budeme môcť spinkať.

„prečo sme ticho?“ opýtala som sa ho, hneď ako vošiel do izby.

„nechcel som ťa ešte viac naštvať, tak som bol radšej ticho,“ priznal a ja som podvihla obočie.

„ja nie som naštvaná,“ pousmiala som sa. „Som rada, že si ma chránil, aj keď trošku viac, no aj to sa dá logicky vysvetliť,“ potiahla som ho za ruku, aby si ku mne ľahol a položila som si hlavu na jeho hruď.

„nehneváš sa ani trošku?“ hral sa mi s vlasmi a popritom mi pozeral do očí.

„nie, som hrdá na to, že som si našla priateľa, ktorý si ma ochraňuje,“ pohladila som ho po tvári a prešla som mu jemne prstami po tom jeho úžasnom úsmeve.

„I love you,“ videla som mu na očiach, že to nebolo povedané len tak.

„I love you too,“ prvý krát sme si povedali to, čo sme obidvaja vedeli. Pre mňa to bol aj tak zatiaľ najkrajších okamih života.

„Forever,“ pobozkal ma.

„navždy,“  zopakovala som a nakoniec som zaspala na mojej láske. Konečne som prežila noc bez nočných môr.

Ráno som sa zobudila ako prvá a tak po 5 minútovom pozorovaní môjho macka, som sa rozhodla, že si chcem zabehať a konečne niečo odfotiť.

„macko, nechceš si ísť zabehať?“ zašepkala som mu do uška a čakala čo bude ďalej.

„behať ani nie, ale s tebou si zabehám rád,“ zamumlal no oči neotvoril.

„tak ja sa idem doobliecť a ty by si sa mal obliecť tiež,“ zasmiala som sa a na spodné prádlo som si navliekla kratučké kraťasy a tmavo modré tielko. Natiahla som si na nohy boty, v ktorých behám a otočila som sa k Jerredovi, ktorý ma sledoval z postele.  

„tak, ako vidím, idem dnes sama,“ schmatla som zo stola fotoaparát a kráčala som preč.

„hej, počkaj,“ zavolal za mnou a potom už bol počuť len buchot.

Just som si pohla, vyšla som z bytu a buchla dverami, aby vedel, že to nestihol. Vybehla som pred bytovku a oprela som sa o lampu oproti dverám cez chodník, aby som mohla sledovať, čo bude robiť.

Po minúte vybehol z vchodu a obzeral sa okolo seba. Ja som sa začala smiať a tak si ma nakoniec všimol a rozbehol sa na mňa.

„hej brzdi,“ zvolala som, otočila sa o 180 stupňov a rozbehla sa preč. Aj keď som nemala veľké šance. Schytil ma okolo pása a vyhodil si ma na rameno. Bežal ďalej a ja som mu búchala do chrbta. „Pusť ma,“ kričala som na neho so smiechom.

„nie,“ smial sa so mnou a tak som to vzdala a hlavu si podložila rukou, ktorú som oprela o jeho chrbát. Začala by som si aj kopkať nohami, no držal mi ich pod kolenami a tak mi to nedoprial. Ale život nie je fér.

Dobehol so mnou až do parku, kde ma postavil na najbližšiu lavičku a objal ma rukami, aby som mu nezdrhla. Bola som teraz trochu vyššia ako on a tak som mu zaklonila hlavu a pobozkala ho.

Behali sme, šantili sa a naháňali po celom parku až som ho nakoniec dotiahla k môjmu tajnému miestu. Ku altánku, ktorý som objavila hneď na začiatku.

„je to tu pekné,“ obzeral sa dokola.

„ja viem, preto sme tu,“ zazubila som sa a zložila sa na schodíky, ktoré boli v tieni.

„som rád, že si ma tu zobrala,“ kľakol si na posledný schodík a ruky mi položil na kolená.

„som rada, že si rád,“ začala som sa smiať.

„nestoj jak stroj, potom sú tie fotky strojené a mne sa to nepáči,“ zvolala som pohoršene, pretože môj model sa nerád fotí.

„hej, čo sa to tu deje?“ ozval sa za mnou známi hlas a ja som sa otočila a zbadala celú partu.

„čo vy tu robíte?“ podvihla som obočie.

„prišli sme na zúfalé volanie tvojho nastávajúceho,“ oznámil mi braček, ktorý prichádzal s Sophie ako posledný.

„tak to ti pekne ďakujem,“ otočila som sa na Jerreda, „z nášho dňa zrobíš skupinový, pekne,“ otočila som sa a mierne naštvane, aj keď ma to ani tak neprekvapilo, že sa tu objavili, som odkráčala na opačnú stranu altánku, kde bolo ticho a kľud.

Bola som nahnevaná, že mi to nepovedal, proste sa len tak rozhodol. Ja som ten deň mala naplánovaný a on mi ho behom pol minúty úplne prekopal.

Bez trošky citu som sa hodila na zem a oprela sa o stenu. Fotoaparát som radšej položila vedľa seba a zapozerala som sa na nebo, ktoré sa ukazovalo nado mnou.

„Rosie, zlatko, prepáč,“ dosadol ku mne a ja som sa na neho ani nepozrela.

„no ták, odpusti mi, ja som chcel byť aj s nimi, vieš,“ povzdychol si, „zajtra odchádzam na mesiac do Európy a chcel som si užiť so všetkými.“ snažil sa mi to vysvetliť, no naštval ma ešte viac.

„a kedy si mi to mienil povedať?“ prudko som sa na neho otočila. „Alebo by si mi len zanechal odkaz, že zlatko o mesiac sa vidíme, čau?“ začala som kričať.

„nie, dnes by si sa to dozvedela na 100%,“ chcel ma zobrať rukou okolo ramien, no ja som sa vytrhla.

„takže dneska, o ďakujem ti, to mi je česť,“ irónia so mňa sršala na kilometre.

„prestaň láskavo,“ snažil sa byť kľudný.

„tak ja mám prestať hej?“ rozhodila som rukami. „to ti tak môže okašľať. Ty si asi myslíš, že mi stačí dneska povedať, že odchádzaš na mesiac preč, no na mňa nemyslíš. Stále myslíš len na tvoje blaho, ale na to moje ťa ani len nenapadlo pozrieť.“ postavila som sa a aj s fotoaparátom som od neho odišla preč.

„kde ideš? Rosie?“ zavolala za mnou Caroline.

„nechávam vám priestor, aby ste sa mohli baviť,“ odvrkla som bez otočenia a kráčala som ďalej. Až keď som došla na miesto, z ktorého ma nemohli vidieť, rozbehla som sa preč.

V podstate mi bolo jedno, kde utekám, no moje nohy aj tak zablúdili ku moru. Bola to síce trošku diaľka, ale moja kondička to v pohode zvládla.

Dobehla som na pláž, na ktorej sa nikto poriadne nenachádzal, len malé dievčatko sedelo v piesku a presýpalo si ho z ruky do ruky.

Nechala som to tak, určite ma niekde v okolí rodičov. Ja som si tiež sadla do piesku a vytiahla som fotoaparát, aby som si mohla aspoň tu nejaké fotky zrobiť.

Nemienila som si úplne posrať celý deň, len kvôli človeku, ktorý mi nedokáže povedať základnú vec.

Fotila som si rôzne veci, od vĺn, oblakov až po ľudí, ktorí sa po pláži prechádzali. Či to boli rodiny z deťmi, ktoré sa šantili hore dole, alebo zamilované páry, ktoré sa tiež sem tam šantili.

Jediné, čo ma zarážalo bolo to dievčatko, ktoré tam stále sedelo a hralo sa smutne s pieskom. Nedalo mi to, musela som ísť za ňou.

„ahoj, stratila si sa?“ opýtala som sa jej a sadla si vedľa.

„ee,“ povedalo len a ďalej sa hralo.

„a kde máš rodičov?“ opýtala som sa jej.

„nemôžem sa rozprávať s cudzími ľuďmi,“ povedala hláskom a ja som sa pousmiala.

„som Rosie, a ty?“ podala som jej ruku.

„Annie,“ predstavila sa s krásnym úsmevom na tvári.

„ahoj Annie, koľko máš rokov?“ opýtala som sa jej.

„štyli,“ ukázala mi ich aj na prstoch.

„to už si veľké dievčatko,“ usmiala som sa na ňu. „a kde máš rodičov?“

„ocko je preč. On pomáha dobrým ľuďom v ďalekých krajinách. Pretože tam majú veľa zlých ujov, vieš?“ usmiala sa na mňa aj keď v očiach mala smútok.

„a mamku máš kde?“ nedalo mi to. Nie je možné, aby také dievčatko tu takto nechala.

„mamka odišla do neba, ale teta, ktorá sa o mňa stará mi povedala, že tu na ňu mám počkať, že si niekde potrebuje odskočiť,“ pokrčila jej plieckami a mne sa to vôbec, ale vôbec nepáčilo.

„a môžem tu na ňu počkať s tebou?“ nechcela som ju tu nechať, ešte by jej niekto mohol ublížiť.

„samozrejme,“ usmiala sa na mňa ako anjelik a ja som sa musela zasmiať.

„a čo ideme robiť?“ opýtala som sa jej.

„môžeme fotiť,“ zatlieskala svojimi maličkými ručičkami a ja som jej nemohla odmietnuť, aj keď som fotoaparát nikomu nedávala.

„tak dobre, ale budeš na neho dávať pozor ako keby to bola tvoja milovaná bábika, okej?“ zapla som moju hračku.

„áno, áno, budem, sľubujem,“ naťahovala za ním rúčky.

„tak ti budem veriť,“ dala som jej ho do rúčok ale ja som ho zatiaľ držala tiež.

Fotila mňa, ľudí okolo, piesok, vodu proste všetko čo videla. Pozerala som sa jej do tých očiek a videla som tam strašnú radosť.

„Kedy sa ti má ocko vrátiť?“ opýtala som sa.

„hmm,“ zamyslela sa s prštekom na perách, „6 júla,“ zazubila sa.

„hej?“ usmiala som sa. Dnes bolo 6. 7.

Vytiahla som si mobil z vrecka a vytočila som číslo na Jane.

„čo potrebuješ Rosie?“ opýtala sa ma bez pozdravu.

„majú dneska priletieť vojaci?“ opýtala som sa.

„hej, ale to by si vedela, kebyže otvoríš noviny,“ zasmiala sa a vedela som, že aj pretočila očami.

„a kedy?“ nevnímala som jej podpichovanie.

„asi za pol hodinu, prečo?“ opýtala sa.

„potom ti to vysvetlím, maj sa a ďakujem,“ zložila som a pozrela sa na malú Annie.

„pôjdeme privítať tvojho ocka?“ usmiala som sa na ňu.

„áno,“ horlivo prikyvovala a ja som sa zasmiala.

„tak poď zoberieme si taxík,“ chytila som ju za rúčku.

„a sme tu,“ usmiala som sa na ňu a vošla do preplnenej letiskovej haly. Prešla som tam k rodinám, ktoré tam čakali a postavila som Annie dopredu. Mienila som tam s ňou byť len pokým neuvidí ocka.

Čupela som tam pri nej a ukazovala som fotky, ktoré nafotila, kým to celé začne. keď sa otvorili dvere, zobrala som foťák z jej rúk a ukázala som jej smer. Ona sa tam zapozerala a asi pri treťom chlapíkovi, ktorý vyšiel z tých dverí, skríkla: „ocí,“ a rozbehla sa za ním. Ja som ešte sledovala ako on otvoril náruč, ona mu tam skočila a niečo si hovorili.

Už som tam nemala čo robiť, a tak som sa otočila a rozišla som sa pomedzi ten dav k dverám z letiska. Moja úloha sa tu skončila.

Nasadla som do prvého voľného taxíku, ktorý som zbadala a nadiktovala som mu adresu Starbucksu, ktorý je blízko Janinho bydliska a pozorovala som mesto, cez ktoré sme prechádzali.

keď taxík zastal, zaplatila som a vošla do vnútra. hneď som si objednala moje milované karamelové Frappucino a sadla som si ku jednému z voľných stolov.

Po asi hodine sedenia si ku mne prisadla Jane, ktorá ani neviem ako zistila kde som a ja som jej nakoniec všetko povedala. Musela som sa niekomu vyhovoriť. A keď mám pravdu povedať, aj mi to trochu pomohlo. Nie úplne, ale trochu hej...