Nový život 15 časť

Čauko, 

sľúbila som diel, tak ho tu máte, síce som ho písala polku dňa a je trošku kratší ako zvyčajne, no snaha bola... Dneska som sa ani len poriadne nepohla z postele a aj keď som sa pohla tak som mala závrate a tak som sa radšej vrátila naspäť do postieľky. Chodím si len variť čajíky... 

Dúfam, že sa vám diel bude páčiť a že zanecháte komentár.. =) 

Domov som sa večer nedostala. Prespala som pri Jane, ktorý mi síce hovorila, že sa máme ísť porozprávať, no ja som nechcela. Moja vina to nebola a Jey nevolal, tak som to tak nechala.

S Jane sme si zrobili babskú jazdu, poohovárali sme všetkých ľudí, ktorých sme obidve poznali a pri vínku sme si spievali nejaké vykopávky. Neboli sme opité, ale mali sme dobrú náladu a tak sme si pospievali, potancovali a pokecali, zavreté u Jane v byte. Raz sa tam pokúšal dostať Pethe, no toho sme vykopli s tým, že je babská jazda a chlap tu nemá čo robiť.

Zaspali sme až okolo tretej ráno na gauči pri tichých melódiách Coldplay.

keď som sa ráno zobudila, ucítila som vôňu kávy, ktorá ma z gauča vytiahla. Ale keď som sa pozrela na gauč, Jane tam ešte stále spala ako zabitá a tak som sa opatrne pobrala do kuchyne.

„dobré ránko spachtoš, dokedy ste budili susedov?“ ozval sa hlas Petheho, keď som vošla dnu.

„bré, asi do tretej a ako si sa tu dostal ty?“ opýtala som sa.

„mám kľúče,“ zasmial sa, „kávu?“ postrčil ku mne hrnček, ktorý som s radosťou prijala.

„to musel byť na nás pohľad, čo?“ zasmiala som sa a usadila sa ku stolu aby som si v pohode vypila kávu.

„v pohode, videl sa aj horšie,“ odišiel z kuchyne a predpokladám, že išiel zobudiť Jane.

„ty debil, nechaj ma spať,“ počula som krik z obývačky a musela som sa uškrnúť.

Po dvoch minútkach sa objavili v kuchyni obidvaja. Jane naštvaná a Pethe vyškerený.

„vy ste blázni,“ smiala som sa na nich.

„ty nemáš čo hovoriť,“ pretočila očami Jane.

„tak fajn, idem ja z tade, ešte skočím na nákupy a šup domov,“ postavila som sa a umyla za sebou hrnček. „A ďakujem, že ste ma tu prichýlili,“ pobrala som si svoje veci a vypadla som z jej bytu. Alebo už ich? Netuším.

Zbehla som ešte do Starbucksu na muffiny a ďalšiu kávu a mohla vyraziť na nákupy. Ja viem, dve kávy za sebou nie sú už vôbec zdravé, no ale som strašne unavená.

Domov som ale ešte ísť nechcela a tak som sa vybrala do najbližšieho shopping centra, kde som si chcela trošku nakupovať. Našťastie nosím peniaze a karty pri foťáku. Takže s peniazmi problémy neboli.

Behala som po obchodoch a keď som si nakúpila nejaké oblečenie išla som sa na záchody prezliecť. Chodiť sa mi v tom, čo som mala už včera ráno na sebe, sa mi nechcelo. A tak som sa na záchodoch prezliekla do čiernych šiat na hrubých ramienkach, ktoré boli obtiahnuté a až okrúhla sukňa bola voľná. Na nohy som si dala bordové topánky na plnom opätku.

keď som sa prezliekla a vyšla zo záchoda, mohla som pokračovať v nakupovaní, čo som mala rada.

Nakúpila som si pár kusov oblečenia a mohla som sa pobrať domov. Pred obchodným centrom som si stopla taxík a mohla som ísť domov.

Doma som si zapla internet, kvôli kontrole svojich účtoch na sociálnych sieťach.

Nakoniec som našla aj jeden článok nad ktorým som sa pousmiala.

Čo sa stalo medzi Jerredom Coldwellom a Rosemarii Brandon, že Rosemarie neprišla na letisko rozlúčiť sa so svojim priateľom ale radšej nakupovala?

Pod tým boli ešte dve fotky. Mňa ako kráčam po nákupnom centre už prezlečená a Jerreda, ako sa lúči s bandou.

Nevyzeral, že som mu tam chýbala a tak som nad tým len pokrčila plecami. On mi chýbal. Nechcela som to dávať na javo, väčšinou si city nechávam v sebe. Ale priznávam. Strašne mi chýbal a to som s ním nebola len deň a pol. Neviem čo budem robiť mesiac. Ale viem, že sa s ním musím uzmieriť, inak to asi neprežijem.

Začal mi zvoniť telefón.

„prosím,“ ozvala som sa.

„pekná fotka,“ povedal mi Jey.

„aj tá tvoja,“ uškrnula som sa  a usadila som sa do pohodlného kresla, ktoré som mala pred telkou.

„prepáč,“ povedali sme naraz a zasmiali sa.

„odpustené,“ znovu sme boli ako dvojičky a ja som musela pretočiť očami.

„kde si?“ opýtala som sa.

„tajne telefonujem v lietadle nad oceánom,“ potichu povedal.

„tak to nejdem riskovať. Aby ťa náhodou nevyhodili a bez padáku, aj keď neviem, či by ti ten padák pomohol,“ zasmiala som sa.

„milujem ťa, vieš to, že?“ opýtal sa ma.

„aj ja teba, neboj,“ zašepkala som a zložila.

Prešli už tri týždne od kedy Jey odišiel, ja som si vybudovala v kníhkupectve ešte väčšiu dôveru a už som mohla vybavovať všetky veci okolo toho. Vybavovala som objednávku, keď som končila chodila som do banky odniesť peniaze a prenechala som pre Jane jej nový výmysel aby presadila svoje kníhkupectvo a v podstate aj mňa.

Zmyslela si, že zrobí výstavu mojich fotografií. Mala sa konať dnes a ja som preto mala ísť ešte do banky. Dnes tam mala ísť Jane, no ona mala problémy s tou výstavou, s ktorou som nechcela mať nič spoločné, stačilo, že tam boli vyvesené moje nepodarky, ktoré si tiež ona vybrala.

Kníhkupectvu sa začala viac dariť a preto sme museli zaviesť každodenné zastávky v banke. V minulosti stačilo ísť tri alebo štyri krát do týždňa. Teraz už to tak nie je. Kto vie, čím to je.

A tak, o pol šiestej som si dala na uši veľké hráškovo zelené slúchadlá a zapla som si môj Ipod. zobrala som si svoju kabelku, do ktorej som si dala obálku s peniazmi a mohla som vyraziť.

Na tú výstavu som sa nejak nefintila. Načo aj, veď nebol to môj nápad a v podstate som do toho bola natlačená. A tak som si obliekla čierne legíny, zelené kratučké šaty na ramienkach, ktoré boli nazberkané pod prsiami a potom mi voľne padali tesne pod zadok. Na nohy som si dala len čierne conversky.

Z kníhkupectva som vyrazila ku môjmu autu, pretože aj keď nebola banka až tak ďaleko, v kabelke som mala dosť peňazí.

Nasadla som do auta, nasadila si Ray bany, ktoré som si v ňom zabudla a mohla som vyraziť do banky.

Autom som to mala trošku dlhšiu cestu ako keby som išla peši, no mne to nevadilo, pretože som si pospevovala Paradise od Coldplay, ktorý mi hrali v Ipode.

V kľude som zastavila pred bankou a vystúpila z auta. Jediné na čo som myslela bola hudba v Ipode a hrozba od Jane, že keď prídem neskoro zabije ma. Na tom som sa vtedy zasmiala, no teraz som vedela, že by to bola schopná urobiť. A trošku som sa jej aj bála v tomto. Mali tam prísť aj chalani s Caroline, ktorých som už asi týždeň nevidela a dosť mi chýbali. No ich práca s tou mojou sa nejak nezlučovala a tak sme sa moc nestretávali, aj keď s Caroline som bola v pondelok na káve pokecať a tak.

Jerred strašne ľutuje, že to neuvidí, no nemôže si zrobiť dovolenku a prísť pretože dnes ma zápas. Asi budem duchom viac pri ňom ako na tej výstave.

Pobrala som sa dnu do banky, kde bola masa ľudí, ako to je v tejto dobe bežné. Veď bolo pred šiestou, ľudia končili v práci, ponáhľali sa nakúpiť, domov a ja neviem kde všade. Preto aj mám na ušiach tie slúchadlá, pretože som sa musela postaviť do radu a v tej budem stáť najmenej polhodiny.

Mala som furt tik tancovať do hudby a tak som sa musela držať pri zemi, pretože by som im tu ešte začala tancovať. Ale to bol môj problém stále. Aj keď som ešte tancovala.

Podupkávala som si nohou o zem a asi každé dve minúty sa pozerala na hodinky, pretože ak neprídem do obchodu do pol siedmej som mŕtva a ten rad, ktorý išiel slimačím tempom mi tiež ku kludnému svedomiu nepomáhal.

Dúfam, že to stihnem, sama tam chcem byť na čas, veď čo by to bolo, keby som meškala na vlastnú výstavu.

Niečo sa začalo diať, pretože ľudia sa začali obzerať okolo seba. Nechápala som, veď tu bol vždy kľud.

Chcela som sa otočiť, aby som zistila, čo sa deje, no to som už zacítila v ramene obrovskú bolesť a zrútila som sa na zem.