Wanderer 10.

Ospravedlňujem sa.

Začala som pracovať, presne teda 23. októbra. No a makali sme stále a stále a keď som prišla domov tak som ľahla do postele a bola som rada, že ležím. Niekedy ani neviem ako som zaspala...
No a konečne, sme 21. otvorili a začína sa to trošku upokojovať, aj keď nie veľmi, keďže je pred Vianocami. A pracujem na dlhý a krátky týždeň, čiže ktovie ako to bude... :)
A už máte bielo???? U nás pod Tatrami sa to vyhýba.... hrozné....

Alex Winslow.

10. Kapitola

Od chalanov som odišla asi za dve hodiny kecania a vymieňania Kevinových obkladov.  Nepriala som od nich odvoz a radšej som sa opýtala kade sa dostanem najjednoduchšie ku ihrisku, na ktorom sme sa prvýkrát stretli, ja si to radšej odbehnem. Predsa o tom je tréning, nie sa potom vyvážať na aute.

A tak, po vysvetlení, vážne, jednoduchej cesty som im posledný krát zakývala, obula som si moje tenisky, strčila do uší slúchadlá a s znovu naplnenou fľašou na krížoch som sa pobrala na spiatočnú cestu domov.

„som doma,“ zavolala som do domu, keďže som videla pred domom auto.

„už sme sa začínali báť, kde si bola,“ zakričala na mňa teta z útrob domu.

„ále, mala som taký bežný deň, išla som si zabehať, spacifikovala som môjho kamaráta, potom som sa o neho starala a menila mu obklady a nakoniec som od nich bežala naspäť,“ mávla som rukou, keď som nakukla do tetinej pracovne, z ktorej som počula jej hlas.

„tak to je vážne obyčajný deň,“ zasmiala sa a pozrela sa znovu do svojich papierov, ktoré mala porozhadzované po stole.

„tak ja ťa nejdem rušiť, vidím že toho máš veľa, aj keď by som povedala, že človek by si nemal brať prácu domov,“ znovu som sa vrátila do dverí.

„toto nie je práca, len chceme podporiť finančne jeden novo rozbehnutý projekt, ktorý sa vlastne ešte moc nerozbehol, a teraz pozerám, čo všetko do toho môžeme, bez výčitiek svedomia, dať,“ vysvetľovala s hlavou v papieroch.

„tak to máte veľmi zaujímavú zábavku, podporovať rôzne projekty, ktoré nemusia vyjsť,“ pokrčila som plecami.

„ale my vieme, že to vyjde, ten človek, ktorý to robí je veľmi šikovný a vynaliezavý a nebojím sa o to, že by mohol skrachovať,“ obhajovala sa.

„ale veď mne to môže byť jedno,“ zasmiala som sa.

„ako myslíš,“ pozrela sa na mňa takým divným pohľadom a potom sa znovu vrátila k tým papierom, ktoré mala na stole.

„no a ešte kým odídem, tak Tayla mi poslala pár návrhov miestností v hoteli, keby si chcela vedieť a keď budeš mať záujem tak si ich môžeme večer pozrieť. Ešte sama som ich nevidela, takže,“ nedokončila som a radšej odišla. Aj tak Carol nevyzerala, že by vnímala čo hovorím. Uvidíme večer.

Chcela som vybehnúť po schodoch a vyvaliť sa v izbe na posteľ, no ani to mi nebolo dopriate, keď ma pri schodoch dobehol hlas.

„slečna Rea, neskorý obed na stole,“ povedala Marge a zabuchla za sebou, naštvane, dvere.

A tak som sa otočila na päte a prešla som do jedálne, kde som na stole mala prichystané jedlo, ku ktorému som si sadla a začala som jesť.

„toto by sa mohlo zmeniť,“ ukazovala na komodu v budúcej izbe.

„Podľa mňa by to malo zostať tam, celkovo sa to tam hodí, ako komplexne, no len by som zmenila rozhodenie nábytku v izbe,“ nesúhlasila som s ňou. Alebo skôr, nie tak úplne. Keď to bolo tak ako to bolo, tak to vyzeralo divne. „Keď tú komodu dáme ku vchodovým dverám a na ňu dáme tú lampu zo stola, stôl posunieme pod okno, pred posteľ dáme takú starú akoby truhlu, na ktorej sa bude dať sedieť. Na zem dáme trochu väčší béžový koberec a podlaha s nábytkom by boli tmavých farieb a zvyšok v izbe by zostal tak ako bol, bolo by to skvelé,“ vysvetľovala som to a ukazovala perom na obrazovku môjho laptopu a popritom som zapisovala zmeny, o ktorých som hovorila aby som na to nezabudla.

„áno, to by mohlo byť skvelé,“ nakoniec mi pritakala a mohli sme sa posunúť k ďalšej miestnosti.

Otvorila som prehliadku ďalšej miestnosti a objavila sa na nich jedáleň na prvom poschodí, ktorá obsahovala mohutné, okrúhle stoly pre štyroch, šiestich a pre dvanásť ľudí. Na zadnej stene bol veľký krb. Celá stena oproti dverám bola plná okien a dvoje dvere viedli na väčšiu terasu, na ktorej boli ďalšie stoly, ktoré boli vidno cez okná a dvere. Na stene, na ktorej boli dvere do miestnosti boli vitríny, do ktorých by sa dali nejaké starožitnosti a také veci.

„toto sa mi páči, také ako to je, jedine čo, tak ten krb bude len atrapa,“ povedala som po chvíli pozerania sa na ten návrh.

„súhlasím, čo je tam ďalšie?“ opýtala sa.

„už je tu len niečo ako spoločenská miestnosť, ktorá je situovaná oproti jedálni,“ čítala som opis.

Miestnosť bola veľká, približne v polke predelená sklenenou stenou, ktorá sa dala ešte aj zatiahnuť na pohľad ťažkými závesmi.

V zadnej časti bola knižnica. Po obvode miestnosti boli police a police ešte v jednej rade a tak to vytváralo takú, zašitú a útulnú, uličku po obvode miestnosti a v strede boli poukladané stolíky s kreslami a krásnymi lampami v strede každého stolíka.

­***0*0***

Už prešiel viac ako rok od toho hrozného okamihu kedy mi zomreli rodičia a ja si začiatkom decembra sedím na letisku s notebookom na kolenách a užívala som si posledné chvíle v Kanade. Práve som si chcela zapnúť Mahjong, keď som bola upozornená na nový mail. A tak som zmenila cestu a rozklikla som moje maily.

Chvíľu som pozerala na hlavičku, ktorú mi zobrazovalo a nechápala som kto mi to píše. Meno som nepoznala no nedalo mi to a otvorila som ho.

Od: Theodore Mooner

Dátum: 12. decembra 2013, 20:10

Komu: R. Davinas

Predmet: Takú suku ako si ty, som ešte nevidel!!!

Toto mi urobiť po dvoch mesiacoch, čo som preč???

Vieš čo? Choď do prdele a užívaj si svoj skurvený život.

Zbohom!

Chvíľu som na to zamračene pozerala a potom som stlačila tlačidlo odpovedať.

Od: R. Davinas

Dátum: 12. Decembra 2013, 20:15

Komu: Theodore Mooner

Predmet: Je mi to ľúto

Nechcem byť nezdvorilá ale asi ste si pomýlil nejaké to písmenko. Nie som si vedomá, že by som niekomu v tomto období ublížila.

A ešte raz, je mi to ľúto, aj keď neviem, čo presne Vám ta žena urobila, ale nie každá sme rovnaká.

Dovidenia.

Mail som odoslala a konečne som si zapla Mahjong. Do letu mi zostávala viac ako hodina a na letisku sa to, prekvapivo, nehemžilo ľuďmi. Bolo tu len pár rodín a pár osamelcov ako ja.

 Práve som končila prvú hru, Keď som zase začula tón oznamujúci mi, že mám nový mail.

Od: Theodore Mooner

Dátum: 12. Decembra 2013, 20:22

Komu: R. Davinas

Predmet: Ospravedlnenie

Veľmi, veľmi, sa ospravedlňujem ale od tých nervov som poriadne nepozeral na klávesnicu a nevšímal si, čo píšem.

A tiež sa ospravedlňujem ak som Vám pokazil deň, alebo Vás od niečoho vyrušil.

Theodore.

Od: R. Davinas

Dátum: 12. Decembra 2013, 20:24

Komu: Theodore Mooner

Predmet: Ospravedlnenie

Nič sa nestalo, od ničoho ste ma nevyrušil a aspoň ste ma vytrhol z letiskovej nudy. Neveril by ste, ale na letisku skoro nikto nie je. Divné.

Rea.

Od: Theodore Mooner

Dátum: 12. Decembra 2013, 20:27

Komu: R. Davinas

Predmet: Divné veci

Ani u nás sa nič nedeje. Dnes je divný deň. Ale to sa sem-tam stáva.

Theodore.

Od: R. Davinas

Dátum: 12. Decembra 2013, 20:30

Komu: Theodore Mooner

Predmet: Divné veci

Takže to, že Vás, predpokladám, podvádzala Vaša priateľka, alebo žena, nie je divné?

Rea.

Od: Theodore Mooner

Dátum: 12. Decembra 2013, 20:38

Komu: R. Davinas

Predmet: Zvedavosť

U nás nie. No ale Vy, kam letíte?

Theodore.

Od: R. Davinas

Dátum: 12. Decembra 2013, 20:45

Komu: Theodore Mooner

Predmet: Zvedavosť

To by ma zaujímalo, v čom ste iní ako my ostatní. No a letím do NYC. Práve ohlásili môj let. Musím bežať. Ďakujem za zahnanie nudy.

Šťastné a veselé.

Rea.

Zaklapla som notebook, vložila ho naspäť do kabely a vstala som aj s palubným lístkom v ruke, aby som sa do lietadla dostala hneď a bez problémov.

Dala som letenku letuške pred lietadlom a nakoniec som sa usadila na svojom sedadle a pripútala som sa.