Wanderer 9.

Ahojte žubrienky moje... ;)

No a keďže jednej žubrienke zvlášť chýbali moje oslovenia, tak Miške venujem túto kapitolku... :) No a vážne verím, že sa prepracujeme aspoň k tým 5 komentárom pod kapitolkou... Bola by som vážne vďačná..
no a nemala by som vás rozmaznávať kapitolami tak často... kto vie, kedy kapitolu nepridám aj dva týždne... Nieže si zvyknete!!!... :)
No a keď vás kapitolka zaujme, alebo sa vám na nej niečo nepáči, tak napíšte do komentárov, budem vďačná aj za kritiku a aj za pekné slová... :)
Okej, už vás nejdem otravovať týmito trápnymi rečami. Príjemné čítanie

Alex Winslow
(love & peace)

(Ďalšia pieseň, na ktorej som v tieto dni závislá :) ) 

9. Kapitola

S chalanmi som sa rozlúčila asi tak skoro po dvoch hodinách a o pár fotiek ťažšia som sa vysmiata pobrala domov aby som mohla poposielať fotky, z toho hotelu, Tayle.

Len čo som sa zvalila na gauči ku tete, ktorá čítala nejakú odbornú knihu a k strýkovi, ktorý sledoval americký futbal, objavila sa Marge a predo mňa, na konferenčný stolík, položila misku s ovsenou kašou s veľa, veľa kúskami rôzneho ovocia.

„och, ďakujem Marge, to som si hádam ani nezaslúžila,“ usmiala som sa na ňu. Málo kto vie, že ovsenú kašu s ovocím vážne milujem a tak jej to musela povedať teta. Nik iný okrem babky a mojich kamarátov doma to vážne nevie. A oni to vedia len kvôli nejakej hre, ktorej názov si už ani nepamätám.

Už s mojim notebookom na kolenách a fotoaparátom pripojeným k nemu som sa pchala mojou neskorou večerou a sledovala ako sa sťahujú tie fotky do mnou určeného súboru. Potom, ako tam boli už všetky som fotoaparát preložila na konferenčný stolík a pustila som sa do triedenia fotiek, ktoré som rozdeľovala do ďalších súborov, podľa toho na akom poschodí sa nachádzali alebo v akej časti sa nachádzali.

Potom som jej tam pridala aj textový súbor, v ktorom som jej vysvetlila, že tým, že sa hotel nachádza v nejakej zóne, kde musel jeho výzor zostať tak aký bol a potom kde sa nachádzalo koľko izieb a všetko okolo toho.

A všetko som jej to odoslala na jej mail a odložila som všetko aby som sa pridala k strýkovi v sledovaní ozajstnej drámy amerického futbalu.

Nikdy som veľmi nechápala, čo na ňom obyvatelia Ameriky vidia.  Je to brutálny šport, kde sa ľudia, teda skôr chlapi, mlátia a sácajú sa.

No dopozerala som ten zápas a popri tom som spapala aj moju vynikajúcu kašu. Potom som si pobrala svoje veci a pobrala som sa do svojej izby, no nechcelo sa mi ešte spať a aj keď bolo neskoro, chcelo sa mi ísť ešte von.

„Carol?“ postavila som sa nad schody a prehla som sa cez zábradlie aby som zahliadla dvere do obývačky.

„čo si prosíš?“ ozvalo sa z vnútra miestnosti.

„mohla by som ešte vybehnúť vonku? Nočné fotenie, prechádzka a tak,“ opýtala som sa jej. Síce som v podstate dospelá, ale neviem ako to tu chodí a nechcem zažiť niečo čo by som nemusela.

„ale už je neskoro a nechcem aby sa ti niečo stalo. Tu to nie je ako v Kanade, kde bol pokoj a mala si tam aj vždy ľudí okolo. Nechcem aby sa ti niečo stalo,“ vedela som, že sa toto stane. No ale čo už no.

„A kebyže si zoženiem garde?“ napadlo ma. To by nemusel byť problém.

„ale chcem ich vidieť,“ ozval sa strýkov hlas a ja som si povzdychla.

„dobre, pokúsim sa,“ otočila som sa od schodov a vrátila som sa do izby, kde som sa hodila na moju posteľ a zdvihla telefón. Ešte šťastie, že som si s chalanmi vymenila čísla. Aj keď neviem, či by sa im chcelo so mnou sa flákať, no skúsiť to môžem.

Vytočila som číslo Noaha, ktoré som našla v zozname ako prvého a začala som sa modliť.

„áno prosím,“ ozvalo sa po asi 10 zazvoneniach.

„ahoj, neruším?“ opýtala som sa opatrne.

„to si ty, Rea?“ ozval sa hneď ako som dohovorila, „a nie, jasné, že nerušíš,“ povedal hneď na to a ja som si oddýchla aj keď len tak nehlučne.

„čo robíte?“ opýtala som sa.

„akurát sme na ihrisku a máme nočnú hru,“ počula som ako sa uchechtol.

„a nechceli by ste ďalšieho člena?“ zamumlala som.

„ale jasné, že hej, dôjdi tu,“ zasmial sa. Predpokladám, že nad mojimi rozpakmi.

„no, ono tu je menší problém,“ hryzla som si do spodnej pery.

„a aký prosím ťa?“ nechápal.

„no, teta s ujom ma nechcú pustiť kým neuvidia môj doprovod. Aj ich trochu chápem. Nepoznám to tu, a do toho u nás, ako kde bývam, máme pokoj, ľudia sa tam nezabíjajú a tak,“ pokrčila som plecami aj keď som vedela, že to neuvidí.

„och tak to chápem, bude stačiť, že prídem len ja, alebo máme prísť všetci? A ešte povedz kde máme prísť,“ zobral to v pohode, čo som vôbec nečakala.

„och,“ trošku mi trvalo kým to strávim, „myslím, že budeš stačiť aj ty, no a choď tou ulicou, ktorou som odchádzala asi 300 metrov, potom odboč doľava a tam asi sto metrov po ulici je jeden väčší biely dom. Teda skôr vila, ja by som to tak nazvala. Budem čakať pred vchodom, takže to neminieš a strašne ti ďakujem,“ zvýskla som nadšene, že sa ešte dnes dostanem z toho domu.

„nemáš zač a tak predpokladám, že do 10 minút budem tam,“ povedal a zložil.

Ja som okamžite vyskočila z postele a prešla som k taškám, kde som si vytiahla strakaté rifľové kraťasy do pásu a z mojej skrine som vytiahla niečo ako čiernu látkovú podprsenku v tvare tej športovej a na ňu som si obliekla biele polopriesvitné, voľné a krátke tielko, ktoré končilo tesne nad koncom kraťasov a tak mi pekne bolo vidno bruško, no to mi vôbec nevadilo, keďže som bola chudá a v podstate aj mierne vypracovaná z toho, že som roky na sebe makala. Na nohy som si natiahla jedny z mojich nových, no už teraz obľúbených, topánok a fotoaparát som znovu schovala do brašny a bola som pripravená vyraziť.

Zbehla som dole a brašnu som nechala na chodbe pri dverách.

„idem sa len postaviť pred dom, aby to tu Noah našiel,“ povedala som keď som nakukla do obývačky a ani som nečakala na odpoveď a prešla som ku vchodovým dverám

„hej Noah,“ zavolala som na neho, keď som videla ako sa blíži ulicou, „keď zapípa bránka tak môžeš vojsť,“ zakričala som mu, keď sa dostal ku bránke a stlačila som príslušný gombík na ovládači, ktorý mi ukazovala včera teta a potom čakala kedy ku mne dôjde.

„ďakujem, že si došiel a vážne netuším čo moja rodina zamýšľa, ale dúfam, že to bude rýchla smrť,“ zaškerila som sa a viedla som ho až do obývačky, kde som mala usadenú tetu, stále so svojou knihou, a uja, ktorý teraz pre zmenu čítal nejaké noviny a tváril sa pri tom veľmi dôležito. Netuším čo si o nich mám myslieť.

„ehm, toto je Noah a spolu s jeho a teda už aj mojimi kamarátmi mi bude robiť doprovod,“ povedala som neisto, pretože som vážne nevedela čo mám robiť. S tým som nikdy nemala problém, toto moji rodičia nikdy neriešili.

Myslím, že Noah, ktorý stál za mnou mal problém udržať smiech, videla som v jednej vitríne ako sa mierne natriasa.

Strýko dramaticky zložil noviny, ktoré čítal, nad čím som ja pretočila očami, postavil sa so svojho milovaného kresla a otočil sa na mňa a Noaha.

„zdravím, mladý muž,“ začal, „mám veľmi dobre kontakty, takže keď sa jej niečo stane, nájdem si ťa,“ pohrozil mu a potom sa mierne usmial, „môžete ísť a nieže prídeš ráno,“ znovu sa usadil do svojho kresla, rozprestrel si noviny a začítal sa do nich.

Ja som sa otočila a rýchlo som odtiahla Noaha ku dverám a so zobratím svojej brašny som za nami zatvorila vchodové dvere a až potom som sa rozosmiala. Noah sa s radosťou ku mne pridal.

„tak toto bolo veľmi zaujímavé,“ poznamenal pomedzi smiech a spoločne sme sa pobrali na ihrisko, kde nás čakali chalani.

Ráno bolo ako každé iné tu v tomto dome, alebo menšej vilke, alebo ako to mám nazvať.

Vstala som do prítmia mojej izby, keďže som mala zatiahnuté závesy a tak som sa po pár minútach ležania v posteli postavila aby som videla aké máme dnes počasie. Rozhrnula som závesy na strany a na mňa vykukla modrá obloha a svietiace slniečko. Ešte s lepšou náladou s akou som vstala, som zapla svoj notebook a pustila som si v týchto dňoch moju milovanú pesničku, ktorá vyšla len pred pár dňami. Je to vlastne len cover, ale ten hlas.

S tónmi piesne som prešla do kúpeľne, kde som zrobila rannú očistu a s úsmevom na perách som si obliekla župan a odišla som z izby aby som sa mohla napapať.

Išli sme do práce, raňajky máš na stole a prídeme až poobede ja o piatej a tvoj milovaný strýko o šiestej.  xx Carol

Toto som našla na kuchynskej linke a tak som zapla ovládačom televíziu, na ktorej som zapla hudobný kanál a stále v dobrej nálade som sa pustila do raňajok, ktoré pre mňa pripravila Carol a tak s pohmkávaním piesní som spásla celú dávku mojich raňajok a znovu som sa premiestnila do mojej izby, kde som sa prezliekla a znovu zišla dole aj s notebookom aby som si prešla emaily, či som náhodou niekomu z kamarátov nechýbala.

Chýbala a tak som im všetkým, podotýkam, že fakt všetkým odpísala a posmiala sa na fotkách, ktoré mi poslali pri ich tajnej brigáde na hotely a ja som sa na nich dlho hnevať nemohla.

Potom som nakoniec otvorila posledný mail, ktorý bol od Tayly a keď som ho otvorila čakalo ma pár súborov, ktoré mi poslala.

a odkaz.

Ahoj zlatíčko,

ešte to nie je všetko, ale čo som stihla to som ti poslala a zvyšok ti pošlem keď to dokončím. Ten hotel vyzerá úžasne a dúfam, že bude ešte úžasnejší, keď sa pozrieš na moje návrhy a odsúhlasíš ich.

Budeš ma tam musieť zobrať ešte kým to tam nie je porušené. Milujem také miesta a chcela by som vidieť tie staré veci, ktoré tam sú, či by sa nedali zrenovovať a potom ich v hotely vystaviť asi by sa nemohli naplno využívať, ale použiť ich ako rekvizity a tak, alebo doplnky. Ale to by som uvidela až potom. No uži si tie prezentácie a tak. Končím.

Maj sa a pozdravuj rodinku J

Tayla.

Len som sa usmiala a stiahla som všetky súbory, ktoré mi poslala a uložila ich do pripraveného priečinku, aby sa mi nikde nezapatrošili. No nechala som ich zatvorené, pretože Charlie s Carol ich budú určite chcieť vidieť tiež a tak to zrobím hneď naraz, pretože druhýkrát si to budem chcieť pozrieť sama a prípadne spísať všetko čo by som chcela zmeniť alebo doplniť či vynechať. A tak som notebook odložila na stolík a prepla som na správy, nech viem čo je nové vo svete.

Znovu som vošla do kuchyne, kde som si vytiahla fľašu, ktorú som naplnila vodou s citrónom a dala som ju do chladničky aby sa vychladila.

Vybehla som znovu hore do izby, kde som si obliekla moje krátke kraťasy, športovú podprsenku, v ktorej som rada behávala. Na nohy som si obula Nike free run 3 a z jednej mojej kabely som vyhrabala Ipod stuffle so slúchadlami, ktoré som si okamžite dala do uší a Ipod som si pripla zatiaľ ku kraťasom, kým som nevyhrabala môj popruh s malou kapsou na kľúče, mobil a doklady, pri ktorej bola aj kapsa na fľašu na vodu. Keď som ho pripla na bedrá, prehodila som Ipod na popruh kapsy a pred odchodom z izby som ešte schmatla čiernu šiltovku a gumičku na vlasy.

V kuchyni som si ešte zobrala fľašu z chladničky, do ktorej som ešte hodila pár kúskov ľadu.  Prešla som do chodby, kde som si ešte vo veľkom zrkadle vypla vlasy do copu, nasadila som šiltovku a zobrala z košíka na kľúče môj zväzok, aby som sa nevymkla a nakoniec s odhodlaním mne sebe známym som za sebou zamkla dvere, bránku a vybehla som spoznávať mesto a dúfať, že potom trafím naspäť.

Prebehla som najmenej nejakých 15 kilometrov a dúfala som, že sa práve vraciam smer dom, pretože inak neviem ako by som sa dostala domov. Bežala som v, dúfam, že správnom, smere a zamýšľala som sa nad tým ako budú vyzerať Tayline návrhy a ako budú reagovať strýko s tetou. Mne sa budú na 99% páčiť, no ostatným nemusia ale dúfam, že budú. Neviem čo by som robila, kebyže mi povedia, že to je hrozné.

Rukou som chmatla po Ipode, keďže som chcela prepnúť pieseň, tá ktorá mi hrala ma nejak neupokojovala, keď ma niekto zozadu schmatol a zdvihol do vzduchu.

Našťastie som mala nejaký ten výcvik sebaobrany a tak som útočníka poriadne kopla medzi nohy, keď ma dával na zem, v kŕči od bolesti, dupla som mu ešte na nohy a keďže mi uvoľnil ruky, chcela som mu z otočky ešte pribaliť jednu do tváre, no zasekla som sa.

„Kevin? Si normálny? Vravela som, že som trochu nebezpečná,“ pretočila som oči a po vytiahnutí slúchadiel z uší som sa v pokoji pozerala na zvíjajúceho chlapca podo a predo  mnou.

Chalani stáli obďaleč a len sa smiali a ja som znovu pretočila očami a prikľakla si ku chudákovi Kevinovi.

„Si v poriadku? Prepáč, nechcela som ale proste to je reflex, už som vám to hovorila,“ dala som mu ruku na plece a pohladila ho. „Je blbá otázka pýtať sa či to veľmi bolí, keďže viem, že to bolí, no môžem ti nejak pomôcť?“ chcela som mu nejak pomôcť.

„potrebujem piť,“ zachrčal a ja  som okamžite z kapsy na chrbte vytiahla moju fľašu, otvorila som ju a priložila k jeho perám aby mohol piť.

„vážne ma to mrzí,“ zaskučala som skľúčene, vážne som netušila ako mu pomôcť, to nás nikto nikdy neučil. Skôr nás ešte naučili utekať.

„to je v poriadku,“ zachrčal a znovu sa napil, „asi som si o to koledoval, ale keď my sme na teba volali a ty si nás nepočula, tak jediné čo ma napadlo bolo chytiť ťa,“ zafrflal po kúskoch pomedzi jeho stony bolesti.

„si v poriadku, chlape?“ konečne sa k nám dostavili aj chalani, ktorí sa stihli dosmiať.

„nepýtajte sa blbé otázky a radšej mu pomôžte, nech nesedí na tej zemi, máte to blízko domov, alebo ho zoberieme ku mne, potrebuje určite nejaké obklady, nech sa mu to nestane osudným pri robení potomkov,“ zamračila som sa na nich.

„mám tu auto, takže ho môžeme odniesť k nám, pridáš sa?“ povedal Derren a ja som sa na neho pozrela, potom som sa pozrela na Kevina a usmiala sa.

„radšej pôjdem s vami, pretože vy ste schopní tak sa na ňom len smiať a nie mu pomôcť,“ prekrížila som si ruky na hrudi a pozorovala som s ustaranými myšlienkami ako mu pomáhajú postaviť sa na nohy a pridržujú ho medzi sebou aby mu pomohli premiestniť sa k autu. Ja som zdvihla svoju fľašu zo zeme a dala ju naspäť do kapsy. A samozrejme som ich nasledovala ku bielej Audi Q5, ktorá zablikala keď Derren odomkol kľúčom, ktorý vytiahol z vačku.

Opatrne Kevina posadili na predné sedadlo, kde si ku nemu sadol Derren a ja som si sadla s Noahom dozadu.

Zastavili sme pred menším asi bytovým domom tak okolo 7 kilometrov od ihriska kde sme sa spoznali.

Cupitala som pomaly za nimi ako pomáhali Kevinovi do schodov na druhé poschodie. Kde pre zmenu Noah otvoril dvere na jednom z bytov na poschodí.

„Kde máte kuchyňu? A prosím vás posaďte ho na niečo mäkké,“ povedala som im a vošla som do ukazovanej miestnosti, kde som okamžite priskočila k mrazničke, z ktorej som vytiahla vrecká s ľadom, našťastie mali ľad, a zabalila som ich do utierok, ktoré som videla visieť na dvierkach od rúry.

Potom som vyšla z kuchyne a kráčala som za hlasmi, ktoré som počula, až som sa objavila v obývačke, v ktorej na sedačke sedel Kevin v dosť divnej polohe, no asi ho pri nej nič nebolelo a ja som to radšej nekomentovala, len som k nemu priskočila a podala mu dva obklady, ktoré som urobila a on si ich s najväčšou opatrnosťou priložil na najviac bolestivé miesto (to jest medzi svoje nožičky) a po chvíľke vydýchol. Keď mu to pomohlo.

„ďakujem,“ pohodlnejšie sa oprel do operadla kresla a zavrel oči.

„to vážne nemáš začo, aj tak som ja zodpovedná za to, čo sa ti stalo,“ povzdychla som si, „dúfam, že nebudeš mať nejaké trvalé následky,“ pozorne som sa mu zapozerala do jeho tváre.

„určite to bude v pohode,“ otvoril jedno oko, pozrel na mňa a uškrnul sa, „ale dievča, máš páru, takú bolesť nezažil ani keď si ma podali tí traja v tom klube minule. Pamätáte chalani?“ pozrel pre zmenu na tých dvoch a oni sa okamžite začali smiať.

„na to sa nedá zabudnúť,“ povedali naraz.

„ty si sa nechal zmlátiť?“ podvihla som obočie, „vlastne, radšej to nechcem vedieť,“ pokrútila som hlavou a uškrnula sa.

„nenechal, bola to nehoda, bol som mierne opitý a tí dvaja sa len prizerali a smiali, ako keby mi mali pomôcť,“ mávol na nich rukou. „Nevymeníš mi ľadík, prosím, už to nejak prestáva pôsobiť,“ nahodil psie oči a ja som len od neho zobrala obklady a znovu som odišla do kuchyne, aby som mu vymenila vrecká z ľadom a tie už roztopené som zase hodila do mrazničky.

Znovu som Kevinovi odovzdala obklady a pozrela sa konečne okolo seba. Boli sme v miestnosti, ktorá vážne nevyzerala, že by ju obývali traja chalani.

„niekto vám tu upratuje a tak?“ opýtala som sa, nedalo mi to. Bolo tu príjemne a hlavne až príliš čisto na mužský byt.

„prečo? Za to, že je tu čisto? To máme byť bordelári?“ zamračil sa Derren.

„nie, len čo som bola u hoc ktorého chalana v izbe alebo tak a poriadok tam nikdy nepanoval,“ ľahostajne som pokrčila plecami a skúmala ich obývačku.

„takže nás už súdiš takto všetkých?“ zachrapčal Kevin zo sedačky.

„nie, to tak nie je.“ začala som sa hneď obhajovať.

„samozrejme, samozrejme,“ pretočil očami Derren a odišiel z izby.

„urobila som niečo?“ opýtala som sa a nechápavo pozerala za ním.

„nie, nie, on sa išiel určite len prezliecť, alebo niečo urobiť na jedlo, na to si po čase zvykneš. Toto robí stále,“ vysvetľoval Noah a ja som len s pokrčením ramien prikývla a usadila sa na gauč.