Wanderer 8.

Je tu ďalšia kapitolka, no neviem či bude v takomto časovom intervale vždy... Keď si nájdem prácu, tak nebudem mať asi už toľko času ako mám teraz...
No užite si ju, neviem či sa bude páčiť, ale dúfam že bude.
No a nedostali by sme sa znovu k 5 komentárom pod kapitolou???

Alex Winslow

8. Kapitola

 Vystúpila som z auta a pozrela som sa na, zrejme, prázdnu budovu, ktorá do výšky stála pri nás.

„to je ono?“ opýtala som sa tety a s fotoaparátom preveseným v brašni cez plece som sa pozerala na tú budovu a pomalými krokmi som sa k nej približovala.

„len stoj tu, čakáme na človeka, ktorý má kľúče od tejto budovy,“ oznámila mi Carol a tak som zastala a vytiahla som foťák aby som mohla odfotiť budovu z vonku. Potom som vytiahla telefón aby som zavolala Tayle, že budem mať pre ňu zábavku, keby chcela.

Vytočila som jej číslo a priložila si telefón k uchu.

„prosím, prosím, prosím,“ ozval sa pre mňa známi hlas.

„ahoj princezná moja, mám, teda skôr budem mať pre teba prácičku, keby si chcela,“ povedala som hneď, keďže som vedela, že nemá rada, keď sa točí dokola a nejde hneď k veci.

„prácičku?“ zvedavosť. Tú som dlho nepočula.

„jasné, stojím pred jednou budovou, veď to budeš vidieť, poposielam ti fotky,“ nebudem jej predsa všetko prezrádzať.

„íha, mám to hovoriť ostatným?“ opýtala sa hneď, „a ešte, začali sme s prestavbou hotelu a ty si poriadne užívaj New York a nezabudni aj na nás,“ zasmiala sa a zložila.

Nenávidela som to no vedela som prečo to zrobila. Zabila by som ich. Nemali na tom hotely pracovať vôbec, nie to robiť ho ešte aj bezo mňa.

„deje sa niečo?“ opýtala sa teta, keď som sa začala naštvane prechádzať hore-dolu.

„nič, len ma moji milovaní kamaráti strašne štvú,“ zamumlala som.

„a čo zrobili?“ opýtala sa s úsmevom ako keby to vedela už dopredu. Čo sa vlastne stane.

„aj tak vyzeráš, že to už vieš, tak načo ti to mám hovoriť?“ zamračila som sa na ňu.

„ja som v tom nevinne,“ zdvihla ruky v geste vzdávania sa a ja som sa zamračila ešte viac.

„mohla som si to myslieť,“ pretočila som očami a prekrížila som si ruky na hrudi.

„dobrý deň, ja som Michael Johnason, vy ste majiteľky?“ mykol hlavou k budove pred ktorou sme stáli.

„ja som,“ pokrčila som ramenami.

„tak poďme dnu. Samé dnu nemôžete, nie je to bezpečné a ja viem, kde sa môžeme pohybovať. Podlaha v tejto budove už nie je najlepšia. Nikto tu nebol už aspoň dve desaťročia. Dá sa to pochopiť,“ stále mal na perách úsmev.

„tak poďme dnu,“ povedala som už s mierne zlepšenou náladou a fotoaparátom stále v rukách.

„samozrejme, slečna,“ usmial sa ešte širšie a odomkol niekoľko zámkov aby sme mohli vojsť dnu.

Vošla som dnu a okamžite som mala pri oku hľadáčik fotoaparátu a fotila som všetko ako som videla. Boli sme vo veľkej hale, ktorá mala na pravej strane veľký asi dubový pult, ktorý bol skoro úplne zachovalí a za ním bola, niekedy určite úžasná, stena na kľúče, ktorá sa veľmi nezachovala. Na ľavo bolo pár kostier veľkých pohoviek a kresiel pri stolíkoch z toho istého dreva ako pult. Nad hlavami sa nám hompáľal starý no zachovaný krištáľový luster. Oproti dverám boli obrovské drevené schody, na ktorých bolo vidno, že tam bol niekedy koberec. Z každej strany schodov boli po dva výťahy a na pravej strane boli staré rozpadnuté kyvadlové dvere na ktorých sa hojdala stará plastová tabuľka s nápisom „zákaz vstupu nezamestnaným“.

„najprv asi pôjdeme do miestnosti pre zamestnancov a do suterénu, teda do pivnice,“ usmial sa na nás a viedol nás ku dverám, ktoré viedli do, pre hostí, nevidených zákutí rôznych miestností a chodieb, ktoré poznali len zamestnanci hotela.

Viedol nás do kuchyne, do miestností pre zamestnancov ako hracia a oddychová miestnosť ako aj pár bytov pre zamestnancov. Potom tam boli rôzne sklady ako jedla tak aj rôznych prípravkov alebo rôznych doplnkov do izieb pre hostí. Či do kúpeľní alebo aj ložné prádlo a rôzne iné doplnky. Ktoré tam samozrejme neboli, no to nám hovoril ten Mike, či ako sa to volá.

Všetko som to fotila, aby mala Tayla predstavu do čoho sa pustím, keby to vyšlo. A aby to mohla upraviť pre budúcnosť.

Potom, keď sme sa vymotali z tých chodieb, tak nás viedol po schodoch do poschodí.

Na prvom poschodí bola veľká jedáleň aj s reštauráciou. Potom tam bola veľká knižnica, v ktorej bolo pár rozpadnutých zväzkov kníh, stolov s takými starými krásnymi stolovými lampami na čítanie a boli tam aj rozpadnuté kreslá okolo stolíkov. A posledná veľká miestnosť bola veľká herňa pre hostí. A samozrejme boli tam aj kúpeľne pre hostí.

Na ďalších poschodiach nám vysvetľoval aké sú tam izby a koľko ich je na poschodí. V akých rozmeroch a vždy nám ukázal aspoň jednu alebo dve, aby som si ich mohla vyfotiť. Carol zatiaľ zo zápisníkom a perom behala okolo a zapisovala všetky potrebné údaje, ktoré by sa mohli hodiť. Tiež nám hovoril ako to tam je z podlahami a so všetkým okolo. Tiež hovoril, že rodičia zrobili testy statiky a všetky potrebné veci. A bývalý hotel, aj keď bol v hroznom stave, bolo schopné zrekonštruovať, no musel tiež zostav v pôvodnom výzore, keďže bol v historickej časti mesta.

Teta si to všetko zapisovala a tak sme vyšli až na posledné poschodie, kde bolo neobývané podkrovie.

„to podkrovie sa nikdy nevyužívalo, pretože v minulosti nikto nechcel bývať v podkrovných izbách, kvôli nejakým poverám a niečo takého podobného. A pre zamestnancov to nebolo vhodné. Po prvé nemohli bývať medzi hosťami a nebolo to pre nich výhodné už len kvôli tomu, že všetky potrebné veci mali v suteréne. A kým by sa tam dostali stálo by to zbytočne veľa času, za ktoré by sa mohlo niečo spraviť,“ vysvetľoval ten chlap keď sme kráčali opatrne dole schodmi.

„takže v podstate by som si tam mohla zrobiť apartmán, v ktorom by som bývala, no nie?“ pozrela som sa na Carol a tá sa na mňa usmiala a prikývla.

„takže, chcete to tu dať znovu do poriadku?“ opýtal sa ten chlapík so širokým úsmevom na perách.

„samozrejme, len asi nie hneď. Teda, začali sme s obnovou jedného hotelu a keď sa mu začne dariť, tak budem mať financie na opravu tohto, inak by som si musela požičať a to sa mi nechce, keďže nemám isté financovanie,“ vysvetlila som mu s pokrčením pliec a pobrala som sa ku vchodovým dverám, ktoré som odfotila ešte aj z vnútra.

„to som rád, ľudia tu nie sú veľmi nadšený, že to tu chátra, no nie je to mestský majetok a tak s tým nemohli nič urobiť. No možno ak niečo spomeniem nájdu sa nejaké financie na pomoc,“ otvoril nám dvere, ktorými sme všetci vyšli von. Ten človek zamkol všetky zámky a potom mi predal kľúče. „Toto je pre Vás, no dávajte si pozor, vysvetľoval som, že podlahy tu asi nebudú v najlepšom stave,“ posledný krát sa široko usmial a potom nasadol do nejakého mercedesu a zmizol po chvíli za nejakou zákrutou.

„tak toto by sme mali, nie si nadšená?“ zvolala teta, ktorá očividne nadšená bola.

„ale jasné, no nešli by sme domov? Chcem poslať všetko Tayle a potom si ísť zahádzať na ihrisko, aby som sa poriadne odreagovala,“ povedala som už poriadne zmorená z celého dňa.

„ale samozrejme,“ odomkla auto a my sme mohli naskočiť a ísť na dlhšiu cestu domov. Teda k tete domov.

„sme doma,“ zavolala do domu teta, len čo sme ovešané taškami, vošli do chodby.

„samozrejme, chceli by ste večeru?“ opýtala sa Margaret, ktorá vošla do chodby a hneď sa nám ponáhľala pomáhať.

„ja si dám rada, Marge,“ usmiala sa na ňu teta.

„ja si potom neskôr niečo urobím. Pôjdem von,“ usmiala som sa na ňu aj ja a potom som radšej pokračovala do mojej izby, aby som zložila tie závažia v obidvoch rukách.

Okamžite som všetko hodila k posteli a prešla som sa do kúpeľne osprchovať a prezliecť sa do mojich širokých sivých teplákov a krátkeho športového tielka. Nazula som na nožičky čierne členkové conversy. Do vlasov som si rýchlo vsunula slnečné okuliare a pod rameno zobrala basketbalovú loptu.

Ešte som schmatla brašnu s fotoaparátom a rýchlo som zbehla po schodoch a vonku, aby som čo najskôr bola na ihrisku a vyhádzala som všetko zo seba a myslela na iné veci ako to, čo sa dnes všetko stalo.

Prekvapene som sa pozrela okolo seba, no ihrisko bolo prázdne a tak som si vybrala úplne zadné ihrisko, ktoré bolo mierne zašité a tak bolo menej pravdepodobné, že tam prídu nejaké deti.

Položila som brašnu aj s mobilom na trávu za košom, vytiahla som z bočného vrecka na brašny môj tajný repráčik, o ktorom vedeli len moji kamaráti z mojej domoviny, a napojila som na neho môj mobil aby som mohla pustiť nejakú moju hudbičku. Potichu bola trošku nuda. Potom som konečne vstala a s loptou som sa postavila pred kôš a začala som si hádzať loptu a tancovať si spolu s hudbou. Aspoň nejaké rozptýlenie v tomto až príliš nabitom dni. Pohmkávala som si pieseň pohupovala som sa do rytmu a hádzala som do koša jednu loptu za druhou.

„ale, ale to tu máme ale šikulku,“ ozvalo sa za mnou a ja som sa od ľaku otočila o stoosemdesiat stupňov a zapozerala som sa na troch vysokých, až veľmi vysokých chalanov.

„aj niekto taký musí byť,“ pokrčila som ramenami a pre istotu som sa pomaličky presúvala k svojim veciam.

„nemusíš sa nás báť, my sme si prišli len zahrať, no trošku si nám obsadila náš flek, ale keď chceš môžeme aj odísť,“ usmial sa na mňa vysoký černoch.

Zamračila som sa na nich a prezrela som si ich od hlavy po päty, alebo skôr naopak.

„uhm, myslím, že môžete zostať,“ nakoniec som sa pomaly usmiala a zdvihla som loptu zo zeme, kde som na ňu pred chvíľou zabudla.

„och, mladá dáma nám to dovolila, chalani,“ zasmial sa ten úplne na pravo.

„môžem vás z tade aj vyhodiť, takže pozor na jazyk,“ zdvihla som prst a nad ich neveriacimi pohľadmi som sa zasmiala. Prepla som na mobile pesničku a znovu hodila loptu do koša.

„zahraj si s nami, aspoň konečne nebudem v nevýhode proti nim dvom,“ pokrčil plecami černoch a nezbedne sa usmial.

„a akú by som ja mala šancu pri vás?“ podvihla som obočie.

„ale samozrejme, že máš, tí trkvoši sú len vysoký, hrať nevedia, ale len im to prosím ťa nehovor, inač by ma hnali,“ rýchlo sa uhol pohlavkom, ktoré na neho išli z obidvoch strán a so smiechom sa začali naháňať.

„deti,“ pretočila som očami, otočila som sa na kôš a čas, ktorý sa oni naháňali, som ja strávila hádzaním na kôš.

„inač ja som Derren a tam tie čudá sú Kevin a Noah“ predstavil mi všetkých ten černoch, teda Derren a ja som sa na neho usmiala.

„som Renea alebo skôr Rea,“  podala som mu ruku, no on si ma pritiahol do náručia, teda skôr si ma zdvihol do náručia, keďže bol o dve hlavy vyšší odo mňa.

„teší ma,“ zasmial sa a ja som začala kopať nohami.

„pusť ma dolu,“ zvýskla som pretože toto som veľmi nemala rada, teda to, že ma niekto zdvíhal do výšky.

„jé, tu sa zoznamuje a nás z toho vynechať? No to aby sme sa urazili,“ ozvalo sa za mnou a ani som sa nestihla nohami dotknúť zeme a už som bola v druhej náručí.

„ja som Noah,“ povedal ten výtržník.

„a ja svoje meno nepoviem kým sa nedostanem nohami pevne na zem,“ zabručala som naštvane.

„ale no ták, ešte je tu Kevin,“ ozvalo sa dotknuto, „s tým sa poriadne neprivítaš?“

„a musí to byť vysoké objatie?“ kukla som sa na neho.

„ja sa aj zohnem a nie som zas od teba až o toľko vyšší,“ pretočil očami.

„tak fajn,“ keď som sa konečne dostala na zem otočila som sa ku Kevinovi. „Som Rea, teší ma,“ zazubila som sa na neho a on ma so smiechom objal a nechal ma nohami na zemi ako sľúbil.

„tak ideme si konečne zahrať?“ zamručal unudený Derren.

„poďme,“ pokrčila som plecami a keďže oni mali vlastnú loptu, ja som svoju odložila k svojim veciam. „Kto si ma zoberie na krk?“ podvihla som obočie.

„ja, ja, ja,“ mával rukami Derren ako malé decko.

„to som dopadla,“ pretočila som očami a vytrhla som loptu Noahovi a rovno som ju skúšobne hodila do koša.

„prečo musí mať Derren vždy to najlepšie,“ zafrflal Kevin a potom sa už konečne rozbehla hra.