Wanderer 6.

Ahojte...
Viem, trvalo to dlho, no teraz mám vážne zle obdobie. Problémy doma a do toho sa znovu sťahujem... Nejak nemám na nič chuť... Do toho som zatiaľ ani nenašla nejakú brigádu a do škôl ma neprijali... No proste...
Mesiac ako vyšitý...
No a asi ešte dnes vás info ako to bude cez leto... :) Sama sa to dnes dozviem takže... :)
Prajem vám príjemné prázdniny a detská, už len pár dní a zo školy vypadnete na dva mesiace, prajem vám to... :)
Vaša možno milovaná
Alex Winslow

Moc sa nehodí ale ja ju milujem... :) 

6. Kapitola

Okolie bolo príliš zaujímavé na to, aby som sa pozerala na osoby a tak môj pohľad skákal od tmavých dverí, cez biele gauče, obrovský a krásny luster, hustý koberec s dlhým vlasom a kvety po celej veľkej prijímacej hale. Na stenách boli obrazy a aj fotky a tiež tej miestnosti rezonovalo veľké, tmavé schodisko, ktoré sa tiahlo popri stene.

Už len tá hala bola úžasná. Nechápem, prečo som sa tu za život nikdy neobjavila. Ale to bola skôr vina mojich rodičov ako mňa. A ani teraz by som tu asi nebola, kebyže ma teta neprinútila.

„je to tu úchvatné teta,“ usmiala som sa na ňu keď som sa ako tak vynadívala na moje okolie.

„ale prosím ťa,“ mávla rukou, „chceš vidieť aj zvyšok? Alebo ti bude stačiť aj hala?“ zasmiala sa a objala ma okolo ramien. „Môžeme ti ustlať aj tu na gauči,“ žmurkla na mňa a ja som sa usmiala.

„možno by som uvítala trošku viac súkromia,“ pokrčila som ramenami.

„tak poď, najprv ti ukážem tvoju izbu, vybalíme ťa, po ceste ti predstavím čo je na poschodí a potom ti ukážem prízemie a suterén,“ potiahla ma smerom ku schodom a uja nechala niesť moju batožinu za nami.

„urobím niečo na večeru?“ opýtala sa ešte rýchlo Margaret, kým sme sa dostali do polovice schodiska.

„môžeš, ale len niečo ľahké a otvor aj nejaké dobré biele víno,“ povedala teta a ďalej ma za ruku viedla do horného poschodia po schodoch.

Vyšli sme na hornú celkom širokú a svetlú chodbu s tmavými parketami na zemi.

„tak a ideme na to,“ usmiala sa na mňa teta a pohla sa smerom po chodbe.

„tak toto je prvá hosťovská izba a oproti nej je druhá. Každá má vlastnú malú kúpeľňu aby sa hostia netlačili v jednej a tiež to nie je príliš hygienické,“ oznamovala mi a mykla rukou smerom k dverám, ktorými chodba začínala.

„ďalej tu máme pracovňu, tuto, pána domu,“ ukázala na svojho muža, „a oproti nej je kúpeľňa pre bežné návštevy ale tá moc nie je využívaná,“ pokrčila plecami.

„no a nakoniec tu máme našu spálňu a tvoju izbu,“ ukázala na posledné dvere a tie jej, jej otvorila.

„moju izbu?“ zamračila som sa trošku nechápavo.

„no áno,“ zasmiala sa teta, „vytvorili sme ju už keď si sa narodila, aby si sa tu mala kde vracať, no nečakali sme, že sa objavíš až tak neskoro, ale aspoň si sa objavila,“ vysvetlila mi teta.

„och, to ste nemuseli, vážne, ja by som sa s radosťou vyspala aj v tej hale, tie gauče vyzerali dosť pohodlne,“ hovorila som rýchlo, no moje myšlienkové pochody sa zastavili, keď som vošla do miestnosti. Bola dva krát taká veľká ako moja izba doma a k tomu úplne úžasná.

„prestaň, sme aj tvoji krstní, musíš byť ako v bavlnke,“ schytil ma strýko do náruče, „alebo sa ti nepáči?“ opýtal sa hneď na to.

„je nádherná,“ dokázala som po pár preglgnutiach prehovoriť.

„tak to som len rada, no a teraz ťa pomôžem vybaliť a keby si chcela, môžeme sa pozrieť na ten list, aby ťa to už potom nezaťažovalo,“ prevzala od jej manžela kufor a bez ponúkanej pomoci ho položila pred veľký šatník, ktorý otvorila.

„na čo mi je tak veľký šatník, prosím ťa?“ opýtala som sa.

„och, po prvé, šatník je na oblečenie a po druhé aby si to oblečenie mala kde zložiť,“ pokrčila plecami.

„ale ja nemám toľko oblečenia, a aj doma by bol šatníku zelo prázdnotou,“ prekrížila som si ruky na hrudi a zamračila som sa na ňu.

„ale, no ták, úsmev,“ zazubila sa na ňu a odzipsovala kufor, z ktorého hneď začala vyberať veci a ukladať ich do šatníka.

„no a aby si vedela, zajtra ideme nakupovať,“ povedala nadšene tlieskajúc a ja som len pretočila očami.

„dúfam, že nechceš zaplniť celý tento šatník, ja oblečenia mám dosť,“ povedala som namrzene. Nákupy som veľmi v láske nemala.

„ale samozrejme, že nie,“ povedala to takým tónom, že mi hneď bolo jasné, že sa o to aspoň pokúsi, keď to nezrealizuje.

Pokým mi ona fanaticky vyťahovala veci z kufra a každý a jeden kúsok si prezerala, ja som sa natiahla po fotoaparáte, ktorý som z neho vytiahla a opatrne som ho položila na koniec stola, aby sa s ním náhodou niečo nestalo.

„tak hotovo,“ povedala teta nadšene a hneď ma aj ťahala za ruku na prízemie, kde už na gauči v obývačke, sedel usadený strýko Charlie a milo sa na nás usmial, keď zbadal, že sme vošli dnu.

„dnes budeme večerať tu,“  oznámil nám a stiahol ma k nemu na gauč a objal ma okolo ramien. Teta sa usadila oproti nám a milo sa usmievala po celý čas.

„chceš to mať za sebou už teraz alebo až po večeri?“ opýtala sa ma a ja som sa pozrela do zeme.

„asi teraz,“ rozhodla som sa nakoniec a znovu som vybehla do izby, aby som z tade mohla tú obálku zobrať dole.

S povzdychom som ju položila na konferenčný stolík a rýchlo som vypila polovicu poháru vína, ktorý stál predo mnou. Až potom som znovu zobrala do rúk obálku a opatrne ju otvorila.

Naša milovaná Rea,

je divné písať tento list s myšlienkou na to, že keď si ho budeš čítať, budeme už po smrti. No, neber tento list tak, ako keby sme plánovali zomrieť. To určite nie. Ale museli sme byť pripravení na všetko a to všetko zahŕňa aj smrť.

Práve teraz, keď píšeme, spíš hore vo svojej izbe, je presne 01:26 nadránom a s ockom sediacim oproti mne rozmýšľame, čo ti tu vlastne napísať.

Je nám ľúto, že sme zomreli. Nie preto, že sme ťa nechali samú, pretože vieme, že o seba sa dokážeš postarať a máš tam aj babičku a tetu so strýkom. Ale preto, že teraz na teba všetko hodíme a ty, ako ťa poznáme, všetky svoje sny odhodíš do šuplíku a začneš sa starať o hotel a zahrabeš sa tam doživotne.  To sme nikdy nechceli dopustiť. Chceli sme, aby si študovala na univerzite, tej tvojej vysnívanej, aj keď bola ďaleko od nás. Chceli sme na teba počuť chválu a sami sa vychvaľovať a ukazovať ľuďom, „áno, toto je naša dcéra a sme na ňu pyšní,“. No ako vidíš a cítiš. V tomto svete sme to nestihli. No nič sa ty neboj, tam hore je veľa ľudí, ktorým budeme hovoriť, toto je naša úžasná dcéra. Budeme na teba dohliadať a tešiť sa z tvojich úspechov. Len prosím, nezahrab sa v našom meste do smrti.

Viem, chceme od teba, aby si sa starala o hotel a nepredala ho a tiež vieme, že urobíš všetko preto, aby ho navštevovalo čo najviac ľudí, už ťa poznáme. No, urob to a potom odíď, odíď si plniť svoje sny a hotel sa o seba postará. Sem-tam ho prídeš pozrieť a keď budú niečo potrebovať, tak to vybavíš alebo rozhodneš alebo čo. Nebudeš tam musieť zostať.

A aby si nebola prekvapená, tak sme niečo kúpili. Zistíš to na tom druhom papieri. Mali sme s tým síce nejaké plány do budúcnosti, ale myslím, že keď to predáš, tak budeš mať dosť peňazí na opravu hotela.

Ľúbime ťa, dcérka, no nesmúť, raz sa znovu stretneme. Hlavne sa usmievaj na život, nikdy nevieš, kto sa do tvojho úsmevu zamiluje.

S láskou,

Tvoji milujúci rodičia

Keď som konečne dočítala prvý papier, ktorý z tej obálky vypadol, bola som v šoku, slzy mi tiekli dolu tvárou a ja jediné, na čo som sa zmohla po dlhšiu chvíľu, bolo len pozerať sa na ten list a hladiť mamkine písmo.

Nakoniec som sa trochu spamätala, potriasla hlavou a podala tete list, ktorý som dovtedy držala v ruke.

Vytiahla som z obálky ten druhý papier a prezrela som si položky, ktoré boli na ňom napísané.

2 účty, jeden na opravu, druhý na moju školu.

Hotel

Náš dom

autá

a adresa v NY, o ktorej som nemala ani tušenie. Ani len som netušila, čo by to mohlo byť, no bolo mi jasné, že to je to, o čom hovorili v liste.

„ja, asi pôjdem vonku sa prevetrať,“ ozvala som sa potichu. Potrebovala som nachvíľu vypadnúť.

„keď chceš, choď sa prezliecť a ja ti nechám na schodoch loptu. Ihrisko je, keď pôjdeš dole našou ulicou a potom odbočíš doľava. No a na konci tej ulice je ihrisko,“ zavolal ešte za mnou Charlie, keď ja som už mierila do izby.

„ďakujem,“ zamumlala som a radšej som vbehla do mojej izby, kde som sa prezliekla.

Z domu som vyšla do 15 minút s loptou, kľúčmi a kartou, ktorá, ako mi povedala teta, mi otvorí bránu aj bránku.

Kráčala som v tichosti po ulici, cestou, ktorú mi poradil strýko Charlie a sem tam som si aj zadriblovala loptou, ktorú som držala v ohybe lakťa.