Wanderer 5.

Prekvapenie??? Aj pre mňa... ale sľúbila som, že po prijímačkách budem písať tak som sa posnažila a je to tu... :)
Alex Winslow
P.s.: dúfam, že tu ešte niekto chodí a číta... :)

5. Kapitola

Vošla som do chodby a hodila som tašku na botník, ktorý sme mali hneď pri dverách.

„Rea?“ ozvalo sa z obývačky a ja som nachvíľu uprela pohľad na dvere, kým som sa zohla ku topánkam a začala ich rozväzovať.

„áno babi?“ opýtala som sa, zatiaľ čo som kráčala chodbou ku obývačke.

„ja len, že ti volala teta Carol a vravela, že sa jej máš ozvať. Vravela som jej, nech ti zavolá na mobil, no nechcela a ešte povedala, že máš zavolať aj o jednej ráno, že jej je to jedno,“ usmiala sa na mňa, keď zistila, že som sa oprela o zárubňu a sledovala som ako si niečo štrikuje.

„dobre, prosíš si niečo?“ naklonila som mierne na bok hlavu a podvihla som trošku obočie.

„nie, nie, mám všetko čo chcem a keby som nemala, po niečo si zájdem, zlatíčko,“ vrátila sa naspäť k svojej práci a ja som s pokrčením pliec vybehla do svojej izby a s mobilom som sa hodila do postele.

Vytočila som číslo na tetin mobil a čakala kedy to zdvihne.

„ahoj zlatíčko,“ ozvala sa hneď po treťom zazvonení, ako keby len čakala kedy jej zavolám. A možno to aj robila.

„čo si mi chcela povedať, že to bolo tak dôležité, aby si mi volala, ale nie zas tak, aby si mi volala na mobil?“ podvihla som obočie, aj keď to nemohla vidieť, a pohodlnejšie sa uvelebila na vankúši za mnou.

„och, len som ti chcela oznámiť, že sa máš pobaliť a zajtra letíš k nám aspoň na dva týždne,“ zatrilkovala do telefónu, a ja som vyvalila oči.

„a to si myslíš, že môžem všetko nechať len tak?“ zvolala som, „mám tu povinnosti, ktoré nemôžem len tak opustiť,“ vrčala som do telefónu.

„ale môžeš, dom ste zatiaľ neponúkli na predaj, a aj keď ho ponúknete, bude trvať, kým ho niekto odkúpi a tým pádom sa nemusíš ešte zaoberať vecami z domu a babička môže dom ponúknuť na predaj aj bez teba. A tým pádom, nemáš ani financie na prerábanie hotelu a tak môžeš ísť, pretože všetko stojí na predaji domu,“ oznámila mi len tak veci, ktoré by nemala vedieť, no predpokladám, že babička úradovala a všetko jej vykecala.

„ale,“ chcela som sa oháňať ďalšími možnými dôvodmi prečo nemôžem ísť, no ona mi to nedovolila.

„tak, letenku máš kúpenú, poslanú na mail a zajtra večer ťa čakáme na letisku,“ oznámila a mne bolo hneď jasné, že sa víťazoslávne usmieva.

„tak dobre,“ povzdychla som. Vedela som, že nemá zmysel sa s ňou o tom hádať, aj tak by som tam musela ísť.

„konečne rozumné slovo a neber si nejak veľa vecí, pôjdeme na nákupy,“ zvolala zvesela a zložila bez rozlúčenia.

Ja som siahla po notebooku, aby som sa mohla pozrieť, kedy  mi to letí. Nakoniec som sa s povzdychom vyzliekla, hodila sa medzi vankúše na mojej posteli a s papučou, ktorú som nahmatala vedľa postele, som jedným, presne miereným, hodom, zhasla svetlo.

Trvalo len chvíľku, kým som zaspala.

„Babi, keď si ma už poslala za tetou tak idem,“ povedala som jej a položila som svoj milovaný starý kufor do chodby.

„budeš mi chýbať, ale ver mi, pomôže ti to,“ prišla za mnou do chodby a objala ma.

„ja viem babi, aj ty mi budeš chýbať,“ usmiala som sa na ňu. Chcela som ešte niečo dodať, no pred domom dva krát zatrúbilo auto a ja som si povzdychla.

„tak idem, maj sa tu dobre a vieš, že ak by si niečo potrebovala tak ti moji kamaráti pomôžu a aj tak si myslím, že ťa prídu pár krát skontrolovať,“ znovu som ju objala, zobrala som si kufor a kabelku a vyšla som z domu.

Pred ním ma už čakali Nolan s Kaelenom v Nolanovom aute.

„ahojte zlatíčka,“ usmiala som sa na nich a cez sedadlo som ich oboch objala. Kufor som mala hodený v kufri auta a vedľa seba som mala len kabelku.

„ahoj maličká, tešíš sa?“ opýtal sa Nolan, ktorý  zároveň naštartoval a vyrazil smer dvojhodinová cesta na letisko.

Pred letiskom ma len rýchlo dvakrát objali a už museli ísť.

Prešla som všetkými kontrolami akurát tak, že som prešla k svojmu gateu a mohla som rovno vojsť do lietadla, pretože gate už bol otvorený.

Usmiala som sa na letušku, ktorá mi ukázala smer, ktorým som mala svoje sedadlo a na moju smolu mi teta vybavila prvú triedu. Neviem prečo to urobila, aj keď viem, že majú peniaze, aj nám ich ponúkali. Teda ponúkali rodičom, že im peniaze môžu dať kvôli hotelu. No oni to odmietli a ja by som to odmietla tiež. Keď niečo chcem dokázať, tak to chcem dokázať vlastnými silami a nie s pomocou niekoho iného.

Usadila som sa v tom pohodlnom sedadle, a pripútala som sa, pretože už keď som vchádzala bola som aj so ženou, ktorá išla za mnou posledná.

Letušky urobili svoju každodennú mantru a poukazovali nám, kde sú východy a bla, bla, bla... Ja som sa len pohodlne usadila a čakala som kedy vyrazíme. Už som to pár krát počula a aj videla, takže pochybujem, že sa to odvtedy nejak zmenilo, keď to bolo rovnaké aj neviem koľko rokov v minulosti.

Keď sme konečne boli vo vzduchu, dala som si na uši slúchadlá, popýtala som si 100-percentný pomarančový džús a už som sa započúvala do mojej hudby, ktorú som si pustila do uší.

Letela som až do NY, no nebol to priami let a tak som najprv pristávala v Las Vegas a až potom, keď tam nastúpilo pár ľudí, sme vyrazili rovno do NY. Teta nebývala priamo v NY ale v Newarku, ktorý bol neďaleko NY.

Leteli sme dlho, no nakoniec sme konečne pristali a ja som sa mohla pohnúť z lietadla. Nakoniec som na letisku pretrpela ešte necelú hodinu, kvôli prebraniu batožiny a ešte kontroly.

Už som bola dosť unavená, no keď som sa dostala do hlavnej časti, kde ľudia čakali na svojich blízkych, nemusela som čakať na tých svojich, pretože som neďaleko predo mnou zbadala tetu so strýkom s väčším papierom, na ktorom bolo napísané moje meno aj s veľkým srdiečkom za ním.

Teta ma zbadala skôr ako som ja zbadala ich a tak sa na mňa už vyškierala a mávala tým papierom. Ja som sa len zasmiala, pokrútila hlavou a hodila som sa na nich, aby som ich mohla poriadne vyobjímať.

„ahojte,“ zasmiala som sa im do uší a oni ma objali, každý z jednej strany.

„no poďme už, nech tu neprekážame ostatným,“ pustila ma teta a pustila ma. Strýko ma objal okolo ramien, zobral mi môj starý kufor a smeroval ma k ich čiernemu autu.

Hodil môj kufor do auta, podržal mi dvere, aby som sa posadila, potom ich otvoril aj mojej tete, ktorá zatiaľ s niekým zanietene telefonovala a poriadne pri tom gestikulovala a nevnímala okolie. Strýko ju namieril do otvorených dverí a keď si sadla, zatvoril za ňou dvere a sám sa usadil za volant, aby to mohol došoférovať až k nim domov.

 Keď mám pravdu povedať, tak som sa celkom tešila, pretože ich dom som ešte nevidela a ani som len netušila ako by mohol vyzerať. Síce som tetu pár krát prosila o fotky, no jediné čo mi na to povedala, bolo, že naživo vyzerá oveľa krajšie ako na fotke a tak sa tam mám raz ukázať, inak ho neuvidím. A tak nejak, aj keď jej pričinením, som sa tu dostala.

„so mnou ste sa vážne zaťažovať nemuseli,“ ozvala som sa po pár minútach jazdy.

„ale my sme radi, že si tu, konečne nám niekto oživí naše niekedy až príliš nudné dni.“ Otočila sa na mňa teta z predného sedadla a nasadila svoj žiarivý úsmev a zažmurkala.

„ja som tak isto nudná ako tie vaše dni, takže netuším, ako by som vám tie vaše dni vylepšila,“ pokrčila som plecami a zapozerala som sa z okna, pretože sme prechádzali stále NY a to mesto bolo úžasné.

„prestaň, vôbec nie si nudná, môžeme si ísť zahrať basketbal, s touto neutíchajúcou nákupnou maniačkou pôjdeš najmenej tri krát na nákupy, poukazujeme ti naše mestečko a aj NY a proste tak.“ Zasmial sa strýko Charlie a žmurkol na mňa cez spätné zrkadlo a ďalej sa venoval šoférovaniu.

„to bude super, teda ten basketbal a prehliadky, nič v zlom tetuška,“ zasmiala som sa.

„nevolaj ma tetuška, ako dlho ti to mám pripomínať a na tie nákupy pôjdeme, ani nemysli že nie. Potrebuješ aj nejaké nové cestovné tašky a tak, pretože to čo máš ty som prekvapená, že ešte drží pokope. Veď tie tašky mala ešte tvoja matka keď sa vydávala.“ Odfrkla si teta a ja som len pretočila očami. S ňou sa už nič nedalo robiť, kúpila by mi všetko čo by chcela aj keby som s ňou nebola.

„samozrejme tetuška,“ odtušila som a zaškerila som sa na ňu, aj keď ma vidieť nemohla.

„ako keby som to nepočula a už si sa zaujímala o to, čo ti zanechali v tej obálke rodičia? Celkom by ma zaujímalo čo v nej bolo také,“

„nie, nosím ju stále pri sebe ale aj keď som sa k nej chcela už dostať, nejak som na ňu zabudla, alebo mi do toho niečo vbehlo. Ale keď môžem poprosiť, rada by som ju otvorila vo vašej prítomnosti, neviem či to dokážem sama. Možno som sa preto k nej nedostala.“ Povzdychla som si.

„s radosťou s tebou budeme a môžeme to urobiť hneď ako prídeme, nech ťa to už neťaží, čo ty na to?“ znovu sa na mňa otočila a chytila ma za ruku, ktorú mala na dosah.

„ďakujem, budem rada,“ stisla som jej ruku a potom som sa znovu otočila k oknu a pozorovala som krajinu za ním. Teta to pochopila, strýko pustil rádio, nejakú rockovú stanicu a všetci sme boli ticho. A myslím, že nikomu to nevadilo.

„tak vítaj u nás,“ otočila sa na mňa teta a ja som sa pozrela pred seba, aby som videla ten ich „dom“ ktorý som mala pred sebou. No musím povedať, že dom to určite nebol, pretože to bola taká menšia väčšia vilka béžovej farby s tmavými dverami a aj okennými rámami.

Nad hlavným vchodom bol väčší balkón, niečo ako terasa a myslím, že za domom bola aj veľká záhrada.

„Tak neseďme v aute a poďme dnu.“ Ozval sa strýko Charlie a tak sme vystúpili z auta a keď tetuška videla, že sa chcem pobrať po svoju batožinu, len ma schmatla za ruku a ťahala ma k domu. Nevyťahovala ani kľúče, len otvorila dvere a my sme vošli dnu, bolo to dosť divné.

„Margie, sme doma,“ zakričala do domu a ja som bola ešte viac zmetená. „Margie je naša hospodinka,“ usmiala sa na mňa teta, keď videla môj výraz.

Zrazu sa pred nami objavila asi 35 ročná žena s milým úsmevom.

„ahoj som Margaret, ale všetci ma volajú Margie a vitaj,“ usmiala sa na mňa a podala mi ruku, ktorú som prijala.

„Rea,“ povedala som len a stále som sa obzerala okolo seba.