Epilóg (D.)

Ďakujem za prekročenie hranice 26 000 návštevnosti... :)
Jediné čo ma mrzí, že tých komentárov už nie je toľko, ale to je jedno... :) Som rada, že sa tu vôbec vraciate a máte so mnou trpezlivosť....
Keď mám pravdu povedať, neviem či v nasledujúcich 2 týždňoch niečo pribudne... Mám akademický a potom matury... ale v možno v júny to bude už v poriadku... :)
Alex Winslow
P.S.: Užite si ten sladký Happy end... :D

Epilóg

(o pár rokov neskôr)

Ťažko som dosadla na stoličku a pozrela som sa po učebni, či sa tú už všetci nachádzajú keďže za pár chvíľ už mala začať prednáška. Na poslednú chvíľu ešte stihli dobehnúť nejaký ľudia.

Toto bola moja posledná prednáška, v poslednom roku na výške, nie ešte nekončí, ale od zajtra som už na externom vyučovaní. Teším sa, aj keď mi bude život vysokoškoláka chýbať, ale čo sa dá robiť. Mám iné, lepšie starosti, o ktoré sa budem s radosťou starať. Mám manžela, ktorého síce často nevidím, ale aspoň raz za čas, máme krásny veľký byt, aj keď nie taký veľký ako sme mali, keď som bývala s rodičmi. Oproti mne, cez chodbu býva moja sestrička s Noem. Ani jeden z nás si nevedel predstaviť, že budeme ďaleko od seba a naši manželia si povedali, že si so sestrou aspoň pomôžeme, keďže ona má už ročné dievčatká a  oni sú niekde ďaleko od nás a tak sme hľadali dva voľné byty vedľa seba až sme nakoniec zakotvili v novostavbe v štvorizbovom byte. Jeden aj druhý.

Prednáška už bola v polke keď som začala byť nervózna a dotoho som sa ešte nudila. Jediné, čo som mohla bolo to, že som začala ohrýzať ceruzu. Nuda, nuda, nuda a dotoho ešte aj nekonečne nudná prednáška, čert mi to bol dlžen.

Niekto sa dosť neskoro snaží nenápadne dostať na prednášku zadným vchodom, ktorý je zväčša zamknutý, ale dnes ako počujem sa diala výnimka.

Ďalej som okusovala svoju ceruzu a pozorovala hodiny na stene. Myslím, že sekundová ručička sa asi ani nepohla.

„nemala by si sa stresovať, neprospieva to nášmu dieťatku,“ ozvalo sa za mnou a ja som pretočila očami.

„keby bolo len jed..“ nedokončila som, uvedomila som si kto za mnou je, prudko som sa otočila a vyskočila som do náruče svojho muža, ktorý nebol doma cez polroka.

„Michael,“ povedala som potichu stále ho objímajúc, čo bol trochu problém, keďže som mala obrovské brucho. Cítila som sa ako hroch.

„čo si to hovorila o tom jednom dieťatku?“ opýtal sa ma do môjho ucha.

„nič, len že nebude jedno, ale dva,“ zašepkala som a pustila, aby som sa na neho mohla pozrieť.

Nakoniec, pozorovaný všetkými z miestnosti sme ruka v ruke odišli preč.

„a mená si už vymyslela?“ opýtal sa ma keď mi pomohol do auta.

„nie, tie nechávam na teba,“ usmiala som sa.

„dve dievčenské, alebo chlapčenské?“ opýtal sa keď naštartoval a vyrazil domov.

„nechcem ťa ukrátiť ani o jedno, tak môžeš jedno dievčenské a jedno chlapčenské,“ s úsmevom som pohladila najprv bruško potom svojho muža a zapozerala som sa na mesto za oknami auta.