12. Kapitola (D.)

Ahojte...
prepáčte, že je to tu tak pusté....
No Masarykovú mám síce za sebou, no tento týždeň  a pondelok majú učitelia na to, aby nám uzavreli známky, tak si viete predstaviť čo to je... Nestíham sa ani na matury pripravovať a to ma štve ešte viac... No ale čo už...
Možno niečo cez víkend pribudne, neviem.. ale malo by... Uvidím, ako sa na to budem cítiť... Keď mám pravdu povedať, nervy mám na pokraji... Veď matury tu sú za dva týždne aj nejaké tie dni a proste och...
Tak príjemné čítanie... Už len epilóg a bude koniec... ;)
Alex Winslow

12. Kapitola

Konečne je marec, viac ako mesiac po plese a 6 mesiacov aj niečo odkedy odišiel ocko. Škola bola v plnom švungu. Za necelé tri mesiace končí škola a ľudia, teda profesori si povedali, že pomaly by mohli naháňať známky aby sme prešli koncoročnými testami.

S Lulu sme prišli do školy, kde na nás hneď na parkovisku čakali chalani. Michael mi otvoril dvere a ja som s jeho pomocou vystúpila z auta.

„ahojte,“ usmiala som sa aj na Noeho a Michaela som pobozkala na líce.

„čau, čau, dneska na posledných dvoch hodinách je zraz školy v telocvični,“ povedal mi Michael a ja som len pokrčila ramenami. Nič zaujímavé, tak či tak to bude len nejaký nudný príhovor o tom, ako by sme sa mali začať učiť, a že koniec roka sa pomaly ale isto blíži.

Nenávidím tie reči, snažte sa, ide vám o budúcnosť, keď to odfláknete teraz, na ďalšiu školu budete mať problém sa dostať. Prečo sa nesnažíte, veď teraz to je také ľahké. V živote to ľahké mať nebudete...

Takýto príhovor má vždy pred štvrť rokom, polrokom, ¾ rokom a nakoniec má na konci príhovor ako sme to väčšina odflákla a že sa za nás môže hanbiť, ale nájdu sa tu aj také výnimky, ktorým treba poďakovať, pretože im držia veľmi dobrý priemer a tak sa bude za nich hanbiť len v súkromí.

Ten koncoročný som ešte nezažila ale povedal mi o ňom Mikey, ktorý ho už počul dva krát.

Dnes mám taký blbý pocit, že sa niečo stane, neviem čo ale proste viem, že sa niečo stane, či dobré, alebo zlé, to už netuším.

„Lucie?“ otočila som sa na ňu.

 „no?“ stále sa pozerala na učiteľa, aby to nevyzeralo, že sa spolu len tak bavíme. Sme na geografii s hrozne prísnym učiteľom. Kto vyrušuje, odpovedá na známku. Musím povedať, že v triede je také ticho, že by bolo počuť aj spadnutie špendlíka.

„aj ty máš taký blbý pocit, že sa niečo stane?“ opýtala som sa jej úplne potichučky, aby  to učiteľ nezachytil.

„hej, ale nechcem to radšej riešiť,“ povedala len a už viac si ma nevšímala, pretože sa našim smerom pozrel učiteľ. Začala som sa robiť, že píšem poznámky a cez hodinu som nepovedala ani slovka.

„hej, Annie,“ ozval sa za mnou Mikey, keď som bežala na záchod.

„prosím, ale rýchlo,“ usmiala som sa na neho a poskakovala na mieste, aby som sa nepocikala.

„čo ti je?“ zamračil sa a ja som pretočila očami.

„treba mi ísť na záchod,“ oznámila som mu a poskakovala som ďalej.

„dobre, tak rýchlo, ehm, poď so mnou dneska do kina, hrajú fajný horor,“ usmial sa a ja som pretočila očami.

„fajn, idem, ale teraz ma ospravedlň,“ otočila som sa na päte a bežala som k najbližšiemu záchodu.

„čau Momo,“ pozdravila som kamarátku, ktorá vychádzala zo záchoda a vbehla som tam namiesto nej.

„nazdar,“ stihla povedať, kým sa naplno nerozosmiala. „Počkám ťa, chceš?“ opýtala sa ma medzi záchvatmi smiechu a ja som pretočila očami.

„jasné,“  pousmiala som sa.

„uf, konečne, myslela som si, že ma roztrhne a dotoho ma ešte zastaví Mikey,“ povedala som Momo a Alice, ktorá sa tam vyskytovala tiež, len som si ju nevšimla, práve keď som si umývala ruky.

„biedačik, ale ma tak cez nudnú hodinu napadlo, že ten príhovor má jednu výhodu,“ povedala nám Alice, keď sme kráčali chodbou do tried.

„a to?“ pozrela som sa na ňu.

„nemáme predsa telesnú.“ Povedala to s takým nadšením až sa mi pretočili oči, samé od seba.

„ja som sa na ňu tešila,“ pokrčila som plecami a nevšímala som si ich pohľady typu, ona sa asi zbláznila.

„no čo, ja nie som taká lenivá ako vy,“ vyplazila som na nich jazyk a pobrala som sa na ďalšiu hodinu.

„to ma ani nepočkáš, maličká?“ opýtal sa ma Mikey a ja som sa k nemu otočila.

„a ako som mala vedieť, že ma čakáš?“ prikročila som k nemu a zdvihla som hlavu aby som na neho poriadne videla.

„ale pravdaže na teba čakám, kto by ma ináč odprevadil do triedy,“ zasmial sa a naklonil sa ku mne, aby ma mohol pobozkať, no ja som len odfrkla a otočila som sa mu chrbtom. So smiechom som sa pobrala do triedy, kde som sa usadila do lavice, ktorú zdieľam so svojou sestričkou.

„nebaví ma to,“ povzdychla som si na poslednej hodine pred obedom a dá sa povedať, že poslednej hodine ako takej. Tohto dňa, samozrejme.

„ale no ták, veď čo, učiteľka si robí svoje, ostatní si robia svoje, ty si môžeš robiť svoje, v čom je problém?“ opýtala sa ma Lulu, ktorá zdvihla pohľad od nejakej knihy.

„v tom, že neviem, čo mám robiť, vieš, proste ani len čistý papier nemám, aby som si kresliť mohla a aj to by som určite kreslila ocka, pretože na neho stále myslím, a to je podľa mňa dosť tragické, pretože on by nechcel, aby som sa tak trápila, no ale ja to nedokážem, len tak prekusnúť,“ povzdychla som si.

„tu máš papier a kresli ocka,“ podala mi jeden, čo mala vložený do tašky.

„ďakujem,“ usmiala som sa na ňu a začala som si čmárať.

„no tak poďte, lebo si nenájdeme miesto vzadu a budeme musieť vkuse dávať pozor, lebo nás bude riaditeľka sledovať,“ povedal Michael a ťahal ma do telocvične, ja som zas ťahala Momo, ktorú som držala za ruku, tá ťahala Alice a Alice ťahala Justina, s ktorým sa držala tiež za ruku. Tvorili sme takého hadíka a keď sme sa predierali davom, len sme sa smiali.

„veď ideme, ticho,“ povedala som mu pomedzi záchvaty smiechu.

„tebe sa to ľahko povie, ale ja ten jej nudný prehovor, alebo monológ, alebo čo to je...“ zrazu prestal, „dobrý deň pani riaditeľka, už sa neviem dočkať Vášho prehovoru,“ povedal rýchlo a začal sa predierať o 45 stupňov iným smerom.

„kde som to skončil, hm, jasné, tak nemienim ju proste počúvať, chcem dneska ešte žiť ani byť celý deň zaspatý kvôli tomu, že som musel počúvať riaditeľku,“ dokončil svoju myšlienku a ja som len krútila hlavou.

„hej, poďte sem, držíme vám miesto,“ začula som kričať Caroline a Steve, vedľa nej, na nás kýval.

Mikey sa tam hneď vybral a usadil sa hneď vedľa Caroline, čo som nepreferovala a tak som ho silou presunula o sedačku ďalej a ja som sa usadila na jeho miesto.

„ako sa máš?“ opýtala som sa jej aby som nemusela vnímať riaditeľkin prehovor.

„super, a budem sa mať ešte lepšie keď táto fraška skončí,“ mykla hlavou k riaditeľke a ja som sa potichu zasmiala.

„to nie si sama,“ pokrčila som ramenami a oprela som si hlavu o Mikeyho rameno, ako vankúš celkom obstojný, aj keď trochu tvrdý.

 S môjho snívania ma prebralo až to ako sa ku riaditeľke blíži zástupkyňa a niečo jej hovorí potichu, aby to nezachytil mikrofón.

„o čo som prišla?“ opýtala som sa aj keď som stále sledovala riaditeľku, ako počúva svoju zástupkyňu, ktorá jej niečo vysvetľovala a popri tom strašne gestikulovala rukami.

„len o kázanie týkajúce sa učenia a o tom, ako sa nám úžasne darí vo futbale a nemali by sme to pokaziť a viac keď mám pravdu povedať tak neviem.“ pohladil ma po líci a ja som ho jemne pobozkala na pery. Nestihol to predĺžiť, pretože začala hovoriť znovu riaditeľka a mala asi najväčšiu počúvateľnosť za posledné roky. Kto sa čuduje, stalo sa niečo, čo nikto ešte nezažil. Prerušenie riaditeľkinho monológu.

„tak, ospravedlňujem sa za toto prerušenie, ale bolo mi oznámené, že prišlo prekvapenie pre určitých žiakov, o ktorom som nevedela ani ja, ale keďže mi to bolo dosť jasne vysvetlené, nič nenamietam a ten človek môže vstúpiť,“ povedal a všetky pohľady sa presunuli z riaditeľky na dvere, ktoré sa pomaly otvorili.

Asi dve sekundy sa nič nedialo a potom dnu vstúpil človek, ktorého nikto nečakal.

„Lu, vidím dobre,“ drgla som do svojej sestry ale ta nič nepovedala.

Neverila som vlastným očiam, no keď do mňa drgol Michael, postavila som sa a v rámci možností som sa rozbehla ku schodisku, ktoré viedlo dole z tribúny a začala som ho rýchlo schádzať.

„do riti aj s topánkami,“ uľavila som si na konci schodiska, vyzula som sa a naplno som sa rozbehla na ocka.

„toto mi už nerob,“ zvolala som a hodila som sa na neho.

„ale no tak, mňa tie vaše pohľady pobavili,“ povedal a zachytil aj Lu, ktorá sa k nám prihnala.

„ocko, ocko,“ povedali sme naraz a pomedzi slzy sme sa zasmiali.

„už ťa nikam nepustím,“ povedala som rozhodne, stále na ňom visiac.

„už ani nebudeš musieť, toto bola moja posledná misia a som oficiálne v dôchodku,“ povedal mi a ja som sa na neho pozrela.

„to vážne?“ neverila som.

„smrteľne,“ smial sa.

„mamka to už vie?“ opýtala sa ho Lulu a ocko nás pustil na zem.

„samozrejme, je vonku na chodbe,“ povedal nám a my sme ho znovu objali.

„dievčatá, môžete odísť,“ povedala nám riaditeľka, ktorá sa u nás objavila a podávala ruku ockovi.

„teší ma,“  povedala a ocko jej to oplatil kývnutím hlavy.

„tak poďme,“ zasmial sa.

„dneska si ťa kradnem ja,“ povedal som keď Lu otvárala ústa.

„prečo? Dneska chcem ja,“ zvolala.

„smola,“ vyplazila som na ňu jazyk a obula som sa.

„prepáč Lucie, ale večer sa ti budem venovať, dobre,“ povedal sestričke a objal ju okolo ramien.

„fajn,“ povedala mierne naduto, čo som moc nevnímala, lebo som rýchlo písala sms.

„tak kde ideme?“ otočil sa na mňa.

„tam ako vždy,“ pokrčila som ramenami ale dneska som nemienila cvičiť, po prvé bol stále v uniforme, po druhé, dnes bola zmierovacia misia.

„super,“ zasmial sa a keď som objala mamku, tiahla som ho k nášmu autu a Lu s mamkou sme nechali u mamkinho auta.

„ale ja nemám veci na cvičenie,“ povedal mi ocko, keď som zaparkovala pri telocvični.

„dneska ani nejdeme cvičiť, len ti chcem niekoho predstaviť,“  zazubila som a vyskočila z autíčka.

„a kto to je?“ zamračil sa na mňa.

„neboj sa, poznať by si ho mal, ale len pre istotu,“ pokrčila som plecami a otvorila som mu dvere aby vošiel ako prvý.

Vošiel dnu a rozhliadol sa po miestnosti až spočinul na Benjiem. Alebo strýkom Benym, ako ho volám ja.

„čo tu robíš?“ opýtal sa ho ocko.

„sedím tu a rozmýšľam, či som nezrobil blbosť, keď som poprosil tvoju dcéru o pomoc,“ povedal mu bez rozmýšľania.

„na čo by si to robil?“ nechápal to otec, a ja som sa im do toho nechcela miešať a tak som sa len usadila na sedačku a pozorovala som ich.

„aby som sa ti ospravedlnil a aby si mi aspoň trochu odpustil, keď to už nedokázala ani tvoja manželka s dcérou, ktoré ma ani len nepoznajú,“ povedal mu.

„ale prečo by som ti nemal odpustiť. Ja sa na teba nehnevám už roky, len som si myslel, že by si mal dostať odvahu a niekedy za mnou prísť, ale keď si odišiel do Anglicka...“ nedokončil, len pokrčil ramenami. Všetci sme chápali.

„takže sa nehneváš?“ opýtal sa ešte raz Beny.

„pravdaže nie,“ zasmial sa ocko a objal svojho mladšieho brata. „Chýbal si mi, vieš,“ povedal mu, potľapkal ho po chrbte a otočil sa na mňa.

„ s tebou si to ešte vybavím,“ povedal.

„to by si mal skôr s mamkou a Lulu, ja som sa na neho nevykašľala, keďže som ani len nevedela, čo sa medzi vami stalo,“ vyplazila som na nich jazyk a sladko som sa usmiala. Aspoň myslím, že to bolo sladko.

„fajn, fajn, poďme sa najesť, som hladný,“ povedal otec a všetci sme sa pobrali k autám.