Wanderer 3.

Ja neviem prečo mám prvé kapitolky kratšie ako tie neskoršie... Sama sa nad tým zamýšľam... No asi na nič neprídem....
Dočkali ste sa. Keď mám pravdu povedať, hľadala som ten papier, na ktorom som mala začiatok a kebyže ho nenájdem, tak ani nezačnem písať. Nevedela som ako začať bez neho...
No a mne stačí v utorok alebo v stredu pripomenúť, že mám dať kapitolku k Dvojčatám, mám toho hold veľa a nejak si na to nikdy nespomeniem.
No a u nás je ako vždy hnusne a zima.
Zajtra idem na Hostiteľa, konečne, keďže som mala ísť v piatok ale nejak sa to nepodarilo...
No a štátnice??? Asi som ich urobila, teda dúfam... :D
Idem sa učiť...
Majte sa a pekný zvyšok víkendu... :)
Alex Winslow


HUDBA (nechcelo mi ju zobraziť ako video)

3.kapitola

Strach, smútok zdesenie, letargia, nenávisť. Všetko sa to vo mne miešalo nálada mi skákala od jedného pocitu k druhému. Niekedy som len apaticky ležala v posteli a inokedy, ako aj dnes som agresívne všetko hádzala okolo seba, ničila som to, čo sa mi v tej chvíli hnusilo. Ničila som fotografie, knihy som hádzala o stenu a CD som so zadosťučinením lámala na polovicu.

No po chvíli môjho devastovania vždy niekto dobehol, nikto z mojich kamarátov. Stiahol ma do náručia a po chvíľke bojovania som zas a znova plakala. Raz mi povedali, že im volá moja babička, ktorá si so mnou v tej situácii nevedela pomôcť.

Mala by som jej poďakovať. Aj to raz urobím. No nie len za to, že sa o mňa stará ako najlepšie vie, ale aj preto, že schovala z môjho dosahu všetky veci, ktorých stratu by som neskôr oľutovala.

„ššš, to bude dobré,“ zvieral ma v náručí Nathan, no ja som cítila posledné záchvevy agresie a snažila som sa od neho dostať. Jednou rukou mi ale držal hlavu na jeho hrudi a druhou ma zvieral pri sebe tak, že som sa nemohla ani pohnúť.

Nakoniec som ochabla. Stratila som silu bojovať. Zase sa mi pustili slzy dolu tvárou a zas a znovu by som dopadla na zem, keby ma pevne nedržal.

„neboj sa, som tu pri tebe,“ hovoril mi dokola a ja som mu len vzlykala v náručí.

Stiahol ma na zem, kde sa pohodlne usadil a posadil si ma na stehná, kde som sa mu schúlila k hrudi a ďalej močila jeho košeľu.

„ššš, pokoj,“ hladil ma po chrbte a mňa to postupne upokojovalo.

„prepáč,“ zamumlala som. Nechcela som aby si o mne mysleli, že som nejaký psychopat. Sama netuším prečo mám také stavy. Nechcem ich, nenávidím ich, no aj tak ich mám. Trošku som sa od Nathana odtiahla a zotrela som si zvyšky sĺz, ktoré som mala na tvári.

„nemáš sa prečo ospravedlňovať, nič si neurobila a my sme radi, keď môžeme nejak pomôcť, aj keď je to len v tom, že ťa znovu upokojíme,“ hovoril mi potichu a znovu si ma stiahol do objatia.

Zase som mala na mále, no plakať som už nechcela. Nenávidela som slzy a nenávidela som ešte viac seba, že som ich toľko vyprodukovala.

„dobre, už stačí, ja sa idem dať do kopy a ty zatiaľ zvolaj všetkých na ihrisko dobre?“ pozrela som sa na neho z blízka a postavila som sa ťarbavo na nohy.

„za koľko tam?“ opýtal sa ešte kým som stihla zapadnúť do kúpeľne, ktorá bola na chodbe oproti mojim dverám.

„za polhodinu,“ povedala som ešte a z čistými vecami som odišla z miestnosti.

Už usušená, oblečená do čiernych šiat a s copom ledabolo urobeným na temene hlavy som prešla znovu do mojej izby, kde na posteli sedel Nathan a čakal na mňa s nejakou ešte celou knihou v rukách.

Do tašky s foťákom som si hodila doklady a nejaké peniaze a prehodila som si ju cez rameno.

Zobrala som ešte zo stola mobil so slnečnými okuliarmi a pokynula Nathanovi na odchod. Nemienila som sa už ľutovať. No potrebujem niečo robiť, aby som otupila bolesť, ktorú som cítila v hrudi. Tú odpornú tupú bolesť, ktorá mi spôsobovala toľko problémov.

Zbehla som dole a strčila hlavu do kuchyne, kde babička niečo kuchtila.

„ideme preč dobre?“ povedala som jej.

„dobre zlatíčko, ale zavolaj všetkých potom na večeru, našla som môj tajný recept na lievance, z ktorých si všetci oblizujú celú tvár,“ usmiala sa na mňa aj keď ten pravý úsmev sa jej neobjavil v očiach.

Ja som sa nedokázala ešte ani usmiať.

„ideme mojim autom, musím niečo robiť,“ povedala som mu a naskočila za volant pristaveného auta. Fotoaparát som dala do rúk Nathanovi a pripútala som sa ešte pred tým ako som naštartovala.

Po ceste na naše ihrisko som si nasadila slnečné okuliare aby ľudia nevideli moje tmavé kruhy pod očami a plačom sčervenané a opuchnuté oči.

Zaparkovala som vedľa Taylinho auta a vystúpila som. Našťastie ma nechali dôjsť až k nim a neobskakovali ma hneď ako som vystúpila z auta.

Prešla som k nim, snažila som sa aj usmiať, no vznikol z toho nejaký určite dosť strašidelný ksicht. Okuliare som si radšej z očí dole nedala.

„ahojte, nepozerajte sa tak na mňa prosím, nechcem už plakať,“ zaskučala som a Tayla sa na mňa hneď hodila a objala ma.

„konečne,“ zašepkala mi do ucha. Viem čo tým myslela. Ešte som to síce nebola ja, no začala som bojovať s mojim stavom, aby som sa ňou zase stala.

„mám na teba prosbu zlato,“ pozrela som svojej kamarátke do očí.

„pre teba všetko,“ usmiala sa na mňa.

„Dostala si sa na úžasnú školu dizajnu a ja by som chcela byť tvoja prvá zákazníčka,“ povedala som jej opatrne.

„och s veľkou radosťou ale pri mne má prvý zákazník moje služby zadarmo,“ blyslo jej niečo v očiach a ja som si bola istá, že to je iskra radosti a zaujatia sa novou vecou. Milovala výzvy.

„ďakujem, no ľudkovia, rozhodla som sa pustiť do hotela, aby to v ňom zase ožilo životom, ktorý som tam ja nezažila ale hovorili nám o tom starí rodičia.“ musela som sa na niečo upnúť a toto bol veľmi dobrý nápad, keďže som sa mala o hotel postarať a ja som potrebovala niečo robiť.

„tak poďme hneď,“ zasmial sa Kaelen a ja som sa ako prvá znovu pohla k dvom autám, ktoré stáli pri ihrisku.

„niekto môže ísť aj ku mne do auta,“ oznámila som, keď som nasadala. Nakoniec som mala v aute Nathana, Eleanor a Kaelena. S Taylou išiel zvyšok.

Hotel bol kúsok za mestom a tak nám chvíľu trvalo, kým sme sa tam dostali.

Zaparkovali sme na mieste pre zamestnancov a ja som ako prvá vošla do vnútra kde ma čakala Miranda, naša hlavná duša hotela, ktorá sa starala o to, aby to tu ako tak fungovalo, keď nikto z nás prísť nemohol.

„ahoj Mir,“ chcela som sa usmiať, no prešla ma chuť to skúsiť, keďže som vedela, že to ešte nepôjde.

„och ahoj zlatíčko,“ hneď ma stiahla do jej pevného mamičkovského objatia, v ktorom sa mi chcelo plakať, no zadržala som slzy.

„prišla som to tu trochu pofotiť, keď to nebude vadiť,“ povedala som jej, aj keď mi povolenie dať nemohla, keďže som to tu vlastnila ja.

„ale tvoji rodičia by nechceli aby si to predala,“ povedala zhrozene.

„nejdem to tu predávať,“ povedala som len a zbehla som za pult, aby som zobrala kľúče z voľných izieb. Na každom poschodí z jednej.

Ten hotel je špecifický v tom, že na každom poschodí sú inak navrhnuté izby, zariadené v inom štýle a ten štýl bol ako z pred pár storočí. Milovala som ten hotel. No už bol starý a opotrebovaný, zašlý. Trebalo ho oživiť.

Keď som spomenula, že to nejdem predať, Mir sa upokojila a odišla za svojou prácou.

Ja som brala tie kľúče, keď sa pri pulte objavil starší pár.

„môžem Vás poprosiť?“ opýtal sa chlapík a ja som sa na neho usmiala. Mala som dole okuliare a asi som ich trochu vydesila svojim výrazom.

„och čo sa Vám stalo srdiečko?“ opýtala sa pani a ja som len pokrútila hlavou.

„to nič madam, s čím Vám môžem pomôcť?“ opýtala som sa ich a podala som kľúče, ktoré som držala v ruke Eleanor, ktorá stála najbližšie.

„ešte som Vás tu nevidel,“ poznamenal ten muž, „kto ste?“ opýtal sa ma.

„som dcéra,“ zarazila som sa a nachvíľu zavrela oči, „teda, majiteľka hotela,“ opravila som sa a pretrela si, našťastie stále suché, oči dlaňami.

Všimla som si, ako sa žene v očiach zračilo pochopenie a keď muž chcel otvoriť ústa a niečo povedať, buchla ho dlaňou do pleca.

„nechaj to tak, drahý, poprosím ťa kľúč od 117, zlatíčko,“ usmiala sa na mňa a ja som sa znovu otočila ku stene s kľúčmi a automaticky som siahla po tom pravom. Nie nadarmo som tu celé letá brigádovala. Rozmiestnenie kľúčov som už poznala naspamäť.

„nech sa páči,“ podala som ho žene a ona sa so mnou rozlúčila a ťahala muža za sebou ku schodom. Hold, výťah tu nebol. Hotel bol postavený skôr ako výťah ľudstvo poznalo a tak sa tu už nikdy nedorobil. Aby sa nepokazila súhra všetkého.

Bol tu zavedený systém, starší návštevníci boli ubytovaní dole a mladí zase na piatom alebo v podkroví, v ktorom boli len tri izby.

Vybrala som zvyšok kľúčov a bez obzerania som sa vybrala ku schodom.

„začneme podkrovím, nie?“ otočila som sa na Taylu a tá prikývla hlavou.

Trvalo to dlho. Fotenie tých izieb. Fotila som iba ja a ešte pred odchodom z izby som ukázala Tayle fotky, či jej stačia. Potom, pred odchodom som si ešte odfotila chodbu  a zbehli sme o poschodie nižšie.

Tam sa to všetko opakovalo. Sem-tam sme stretli nejakých hostí, ktorých sme slušne pozdravili a pokračovali sme v našej práci.

„čo sa to tu vlastne deje?“ opýtala sa nás jedna žena na treťom poschodí, ktorú sme stretli keď ja som išla práve odfotiť chodbu a chceli  sme sa poberať k ďalšej izbe.

„ide sa to tu rekonštruovať a tak fotíme interiér aby sme na to mali podklady a išlo nám to ľahšie,“ odvetila som a čakala kedy z tade vypadne, aby som mohla odfotiť tú izbu.

„a kto vlastne ste?“ mračila sa pri svojej izbe.

„majiteľka, ktorá Vás chce poprosiť, aby ste sa vrátili do izby, alebo išli tam, kde ste chceli ísť, aby sme sa mohli pohnúť ďalej, čaká nás u mojej babičky úžasná večera a už sme hladní,“ povedala som jej už naštvaná.

„tak po prvé, na to že ste tak mladá, o hotel sa veľmi nestaráte a po druhé mali by ste sa k starším správať slušnejšie,“ zamračila sa na mňa.

„tak po prvé, zdedila som tento hotel pred pár dňami a po druhé, ak si to starší zaslúžia, budem sa k nim správať slušne,“ pustila som fotoaparát z rúk a pobrala sa k izbe, od ktorej som mala kľúče.

Fotoaparát sa mi hojdal na krku a ja som naštvane vošla do izby aby som ju už nemusela vidieť.

„vravela si niečo o večeri u babči?“ ozval sa Nolan, keď som vešala kľúče znovu na svoje miesto.

„och, ja som vám to nespomínala?“ otočila som sa na nich a oprela sa o pult, ktorý nás oddeľoval. „Pred odchodom mi povedala, že vás mám zobrať k nám, že našla svoj tajný recept na lievance,“ pokrčila som plecami.

„mňam,“ povedali naraz a ja som nad nimi len pokrútila hlavou.

„tak poďme, už nás určite čaká,“ zamávala som Mir, ktorá práve vychádzala z dverí, ktoré viedli do chodby pre zamestnancov a všetci sme vybehli z hotelu, aby sme sa mohli konečne najesť.