11. Kapitola (D)

Stále sedím nad testami kvôli sobote... Držte palce... 

Alex Winslow 

11. Kapitola

„hej Annie?“ zakričal na mňa Michael cez chodbu a ja som zastala aby som ho pozorovala ako ku mne kráča.

„čo je Mikey?“ zasmiala som sa.

„poď so mnou na ples,“ povedal, keď sa ku mne dostal.

„už som ti raz povedala, že idem sólo, ale keď si ma nájdeš budem len tvoja,“ zazubila som sa na neho.

„toto mi nerob,“ zvolal.

„prepáč srdiečko, ale raz som povedala a tak to aj zostane, aj keby si predo mnou kľačal na kolenách,“ otočila som sa mu chrbtom a so smiechom som pochodovala na ďalšiu hodinu aj s babami, ktoré sa tiež neudržali.

„prečo mu to robíš?“  opýtala sa ma sestra, keď sme kráčali na telesnú a rozprávali sme sa o všetkom možnom, aj keď téme strýko Beny, sme sa vyhýbali.

„nech si nemyslí, že ma môže vlastniť, alebo že bude mať všetko ako princiatko,“ pokrčila som plecami, „alebo ho chcem naučiť, že si ma musí zaslúžiť, čo ja viem,“ povzdychla som si, nevedela som, prečo to robím, no vedela som, že robím správnu vec.

„keď myslíš, no nemala by si to preháňať, inak ti ešte aj utečie,“ drgla do mňa a ukázala smerom pred nás, kde stál Michael a okolo neho sa vrtela Shelby, roztlieskávačka, ktorá si myslí, že je kráľovnou školy.

„hej Michael, pekný úlovok,“ krikla som na neho, keďže bol až za šatňami a bez počkania na odpoveď som vošla do šatne.

„ty nežiarliš? Ani trochu?“ nechápala to, „ja by som jej skočila do vlasov, kebyže to skúša na mojom priateľovi,“ nedala sa.

„ale jasné, že žiarlim, ani nevieš ako, ale nejak spolu ešte nechodíme, keď si, si nevšimla, takže jej tak či tak nemôžem nič urobiť a po druhé, nechcem vyzerať ako nejaká žiarlivka, nech si len chlapec myslí, že musí o mňa bojovať,“ rozosmiala som sa a začala som sa prezliekať už bez ďalšieho slova.

„makaj, neulievaj sa,“ kričal na mňa Beny, ktorý sa prišiel pozrieť na môj „tréning“.

„a kto vraví, že sa ulievam,“ povedala som mu naštvane a otočila som sa na neho.

„vidím na tebe, že už robíš len na 50 percent,“ povedal mi.

„možno to je tými dvoma hodinami, ktoré som tu už strávila, alebo to bude len v mojej hlave, čo povieš?“ podvihla som obočie.

„fajn, už končíš, len si daj poslednú sériu výkopov, nech má z teba ocko radosť,“ povedal mi a ja som sa do toho hneď pustila, veď čím skôr to budem mať za sebou, tým skôr to budem mať za sebou. To isté, ja viem, ale niekedy také veci treba zopakovať, aj keď už len na motiváciu.

„konečne,“ spadla som na zem a oddychovala som.

„čo sa deje, nevládzeme?“ opýtal sa ma so smiechom a ja som pretočila očami.

„neboj sa, ešte by som zvládla jedno kolo,“ odvrkla som mu, no nejak sa mi nechcelo postaviť na nohy.

„vidím,“ smial sa ďalej no pomohol mi na nohy, „vidím, že sa o teba tvoj otecko nejak nestaral,“ povedal mi keď ma sledoval ako som išla ku svojim veciam a nakoniec sa otočil, aby som sa mohla v súkromí prezliecť.

„nemal kedy, vojna a tak, nemôže si z nej odísť každé poobedie,“ povzdychla som si a hodila som si tašku s vecami cez plece.

„ja viem, potom mi pomôžeš sa s ním porozprávať?“ opýtal sa ma už keď sme sedeli v aute a on ma viezol domov.

„to je moja priorita hneď ako príde domov,“ potľapkala som ho po ramene a odišla som domov.

***

„Musíme ti vymyslieť kostým,“ smiala sa moja sestra tri dni pred plesom.

„ja viem ale na to je trošku neskoro,“ uškrnula som sa.

„ty už vieš, za čo pôjdeš?“ opýtala sa so zdvihnutým obočím.

„ale pravdaže, len potrebujem trochu pomôcť,“ zazubila som sa a potľapkala moju peňaženku.

„tak to musíme hneď vyraziť,“ hodila na seba bundu a bola pripravená a ja som sa len smiala.

„nedočkavá,“  pokrútila som hlavou ale išla som za ňou aby sme mohli vyraziť nakupovať.

Kúpila som si krátke, čipkované, biele šaty bez ramienok, biely plášť a ž po zem, krvavočervené kotníkové topánky na vysokom opätku a ešte pár vecí potrebných na dotvorenie kostýmu, čo tvorili aj dva kilá čiernych pierok a biele čipkované prádlo aj s podväzkami.

***

„prosím zrob mi radosť, a keď príde, odtiahni ho s vami preč,“ pozrela som sa na sestru, ktorá sa práve obliekala do svojho kostýmu. Povedala si, že bude novodobá Mária Antoinetta. Mala svoje vlasy vyčesané do zložitého účesu na vrchu hlavy, kde som jej pripevnila ešte červené kvietky. Na sebe mala bordové korzetové šaty, ktoré mali nadýchanú sukňu končiacu v polke stehien. Z pod šiat jej trčali podväzky, tiež bordovej farby. Na nohách mala čierne črievice na 10 centimetrovom opätku.

„neboj sa, nedovolím mu, ťa vidieť,“ žmurkla na mňa a pozerala si ako si posledný prameň kučier ešte viac skučeraviem aby som vyzerala ako anjelik. Na očiach som mala dymové líčenie s nádychom červenej. Krvavo červený rúž na perách a lak na nechtoch.

Obliekla som si svoje čipkované šaty, ktoré mi zapla mamka a dala som si na seba bieli plášť, na ktorom som si zapla spodný gombík a spodok som si priviazala bordovou stužkou na chrbte, ktorú mi musela mamka tiež uviazať, pretože mne zavadzali krídla. Obrovské krídla s čiernych pierok. Vo vlasoch som mala malé rožky, ktoré boli vidno len tak-tak.

„idem mami,“ zavolala som do bytu a vyšla som z bytu.

Nasadla som do auta a bielu masku na tvár s kabelkou som dala na sedadlo spolujazdca a hneď som vyrazila.

Zastavila som až pred školou, kde som zaparkovala najbližšie ku škole ako sa dalo a hneď som vystúpila. Meškala som. Veľké hviezdy vždy meškajú nie? Alebo ako sa hovorí, ja nemeškám, to oni prišli skôr.

Pri aute som si nasadila masku, ktorá mi zakrývala skoro celú tvár. Mala vykroj na pravej strane od hornej časti ucha cez spodok nosa až po ľavý okraj pier. Od tade už bola celá. Pomocou okna som si ešte upravila vlasy a vyrazila som do školy.

Otvorila som hlavný vchod, kde som strčila nejakému chalanovi lístok, ktorý sme si museli zakúpiť skôr a kráčala som ďalej.

Prechádzala som pomerne prázdnymi chodbami a čím som bola bližšie ku telocvični, tým bola hudba hlasnejšia.

Nevedela som sa dočkať, ako to tam bude vyzerať, ako to bude prebiehať, a ako to nakoniec skončí. Som zvedavý človek.

Pred vchodom do telocvične stáli dvaja chalani, ktorý hneď ako som sa k nim dostala otvorili obe krídla dverí a predo mnou sa objavila telocvičňa. Aspoň som myslela, že je to telocvičňa, pretože tak vôbec nevyzerala.

Zrobila som prvý krok a obzerala som sa ako sa na mňa všetci pozreli. Ešte sa netancovalo, všetci len postávali a obzerali si každého okolo seba. Preto si ma aj všimli, no nebola som dlho na výslní, nie len preto, že sa za mnou znovu otvorili dvere ale aj preto, že som čo najrýchlejšie zdrhla preč.

Kráčala som po obvode sály, alebo inak povedané telocvične, čo najviac nenápadne aby som sa dostala ku punču. Dúfajúc, že nie je priostrený alkoholom.

keď som sa tam konečne dostala, v okolí stolu nikto nebol a tak som si v kľude naliala pohár punču a pozorovala som ľudí, ktorí sa pomaly dostávali na pľac a začali nemotorne tancovať. Väčšina to vzdala a tak sa len objímali a pokyvkávali zo strany na stranu.

„smiem prosiť?“ opýtal sa ma známy hlas a ja som sa uškrnula. Našiel ma, ale on to na 100% vedieť nemusí.

„ale pravdaže,“ pozmenila som si trochu hlas. Rodená herečka, ako mi ocko vždy hovoril.

Dostali sme sa do stredu parketu, a začali sme po ňom pomaly krúžiť. Aspoň mám istotu, že vie tancovať, pretože mňa by kyvkanie z boku na bok moc nebavilo.

„ako sa voláš?“ opýtal sa ma.

„mám viacero mien, každý ma volá inak,“ povedala som vyhýbavo a usmiala som sa.

„prečo mi nechcete povedať Vaše ctené meno, slečna?“ nedal sa a začal hrať aj on.

„pretože viem, že už sa asi v živote neuvidíme, pane,“ naklonila som mierne hlavu na bok.

„ako to môžete vedieť,“ pousmial sa.

„hovorí to môj rozum pane,“ pokrčila som plecami.

„a čo hovorí Vaše srdce?“ opýtal sa.

„to zatiaľ mlčí,“ povzdychla som si.

„tak to ho treba trochu rozhýbať,“ usmial sa a naklonil sa ku mne. Chcel ma pobozkať, no ja som tak snadno nedala.

„ale pane, to sa nepatrí, chcete aby si o mne všetci mysleli, že som pobehlica?“ roztvorila som mierne oči, aj keď neviem, či to cez masku bolo vidno, a mierne som od neho odstúpila.

„jeden bozk, nikto sa nepozerá,“ znovu sa priblížil a chcel ma pobozkať.

„povedala som, nie,“  otočila som sa na opätku až sa moje krídla prudko pohli a prevážili ma na stranu. Kráčala som jedným neurčitým smerom a oproti mne kráčala moja sestrička.

„ide to skvele,“ povedala som jej. Nedala na sebe nič znať, ako keby sme sa ani nepoznali a pokračovala v ceste za Michaelom. Aspoň myslím, že išla za ním.

Usadila som sa ku jednému stolu pre dvoch a zobkala som pečivo, ktoré bolo na ňom položené ako občerstvenie.

Podupkávala som nohou do rytmu hudby a pozorovala som ľudí naokolo.

Niekto ku mne prišiel, neviem kto to bol. Aspoň pokým neprehovoril.

„ahoj, môžem poprosiť jeden tanec?“ opýtal sa ma Noe.

„a nie si zadaný?“ pozrela som sa na neho.

„ale pravdaže, no svoju nastávajúcu by som nepodvádzal s jej sestrou,“ povedal len a napriahol ku mne ruku. Nevedela som, čo na to povedať a tak som ju len priala a nechala som sa dotiahnuť na parket, kde so mnou hneď začal tancovať.

„ako vieš kto som?“ zamračila som sa na neho. Znovu netušiac, či to vôbec vidno. 

„Lulu, povedala mi to a neboj sa Michaelovi to nepoviem, je to tvoja a jeho hra, ja do nej nepatrím,“ povedal mi na to a ja som len pokývala hlavou, že rozumiem.

„za koho si prezlečený?“ opýtala som sa ho po chvíli ticha.

„ochranca všetkých dobrých,“ zazubil sa.

„to je milé, ale ochraňoval by si aj mňa?“ chcela som vedieť.

„ale pravdaže, si predsa z časti anjel,“ povedal hneď, „aj keď je tam podiel aj diabla,“ pokrčil plecami a otočil ma okolo osi.

„to som veľmi rada, nechcel by si ma zoznámiť, s tvojou nastávajúcou?“ opýtala som sa ho s úsmevom, keď som si všimla, pri otočke, že sa vrátila na ich miesto pri stole.

„s radosťou, mladá dáma,“ pokynul hlavou k ich stolu.

„až po Vás,“ usmiala som sa a kráčala som za ním. Aspoň mi tvoril koridor.

Dostali sme sa až  ku ich stolu, kde bola Lulu samotná.

„ahoj miláčik, priviedol som osôbku, s ktorou ťa chcem zoznámiť,“ usmial sa na ňu Noe a prisadol si k nej.

„ahoj som Lucie, alebo skrátene Lulu, ako sa voláš ty,“ podala mi ruku.

„ahoj, volám sa,“ začala som, keď sa k nám pridal aj Michael, „Marie,“ dodala som meno.

„teší ma, nechceš si dať punč? Mohli by sme trochu poohovárať,“ usmiala sa na mňa a ja som prikývla.

Obidve sme sa postavili a nechali chalanov za sebou. Boli sme ticho až sme si boli isté, že nás nesledujú. Počuť by nás nemali. Už len kvôli hlasnej hudbe.

„ako to ide?“ opýtala sa ma hneď.

„super, stále nevie na sto percent kto som. Dúfam, že to nevie ani na tých 70%, ale podozrenie určite má,“ objasnila som jej môj stav hry.

„som zvedavá ako to skončí a počula si, že sa o hodinu bude podávať torta?“ povedala mi, keď sme sa dostali ku punču.

Zasmiala som sa. „Nie, to myslíš vážne, veď tí čo si prepašovali alkohol, čo nebol problém, tak sa ňou začnú ohadzovať,“ povedala som jej a krútila pri tom hlavou.

„viem si to predstaviť, aspoň bude sranda,“ zazubila sa a naliala si punč.

„uvidíme, a ako sa máš zatiaľ ty,“ opýtala som sa jej a hneď som sa napila.

„úžasne, ale mala by som sa vrátiť, aby to Michaelovi nebolo divné,“ povedala mi usmiala sa na mňa a odišla naspäť ku stolu.

Ja som zostala pri stole s punčom a ďalej som pozorovala ľudí.

Neskôr som sa znovu pobrala ku môjmu stolu a usadila som.

„nechcela by si so mnou zatrsať?“ prišiel ku mne nejaký chalan v inom stave ako normálne a ja som sa zasmiala.

„nie, prepáč, ale nájdi si niekoho na tvojej vlnovej dĺžke. So mnou by si sa nudil,“ odpinkla som ho preč a ďalej nerušene sedela. Nechcelo sa mi tancovať s niekým iným ako s Michaelom, no ten sa ani len na mňa nepozrel.

Začala som ho sústredene pozorovať a nakoniec sa na mňa pozrel. Oslnivo som sa na neho usmiala cez celú sálu, aj keď netuším, či to bolo tak ďaleko vidno a zakývala som mu.

hneď sa postavil a vybral sa cez stred miestnosti až ku mne.

„ahoj, smiem prosiť?“ usmial sa na mňa.

„keď chceš,“ pokrčila som plecami, „síce som chcela počkať na tú tortu, ktorú majú dávať, ale keď sa tak pekne pýtaš,“ postavila som sa a chytila ho za ruku.

Skončila pesnička keď ku mne prišla dievčina s tanierom a vidličkou v ruke, ktoré mi podávala.

S úsmevom som to priala a odkrojila som si kúsok, ktorý som si vložila do úst.

„rozdelila by si sa?“ opýtal sa ma aj keď pohľadom sledoval kúsok torty, ktorý putoval do mojich úst.

„no ja neviem,“ zasmiala som sa a znovu som kúsok odkrojila. „Otvoríme hangár letí lietadlo,“ smiala som sa a šermovala som mu ňou pred tvárou.

„aaa,“ čakal kedy lietadlom pristanem s otvorenými ústami.

„šikovný,“ povedala som mu šušlavým hlasom, ako keby som hovorila z dieťaťom.

„ja vždy,“ ukradol mi vidličku a odkrojil si kúsok torty aby ho mohol zjesť.

„hej, to je moja torta,“ zasmiala som sa a snažila som sa mu vytrhnúť vidličku, no keď ma to prestalo baviť, napadlo ma niečo lepšie.

„Chcel by si tortičku?“ opýtala som sa ho s nevinným úsmevom.

„keby som nechcel tak ju nepapám,“ nepochopil.

„tak tu ju máš,“ zasmiala som sa a tortu som mu rozpľasla na tvári a pekne ju rozotrela.

„ty,“ zavrčal aj keď mu cukalo kútikmi.

„ja,“ pokrčila som plecami a rozbehla som sa preč, lebo sa nebezpečne približoval. Bežala som ku východu so smiechom na perách.

Rýchlo som ich otvorila a bežala som prázdnymi chodbami na najbližšie dievčenské záchody. Bežal za mnou, aj keď sa vôbec neponáhľal. Keby chcel, chytil by ma hneď. Hold topánky na vysokých opätkoch.

Vbehla som dnu a snažila som sa držať dvere aby sa nedostal dnu, no on ich otvoril a zahnal ma k pultu s umývadlami a ja som už nemala kde cúvať.

„to si robiť nemala, vieš o tom?“ opýtal sa ma skoro vážne. Cukali mu kútiky úst.

„áno?“ vyznelo to skôr ako otázka.

„uhm,“ podišiel úplne ku mne a vysadil ma na ten pult.

„nie si náhodou zadaný?“ nedalo mi to, keď sa začal približovať.

„áno, a stále dúfam, že idem bozkávať len a len ju,“ krásne sa usmial a potom ma pobozkal.