štvrtok 28. marca 2013

Wanderer 1.

Tak žubrienky moje,
Dve kapitoly za dva dni??? Nečakané čo??? Už sa toho aj tak asi znovu nedočkáte... :D :D Dopísaná prvá kapitola a ja môžem už len čakať, čo na to vy poviete... Dúfam, že sa bude páčiť... :) A komentujte a tak... Dobre, idem k telke, možno tam niečo bude keď budete veľmi dobrý tak cez víkend pribudne ďalšia kapitola, ale to budete musieť byť vážne dobré detičky.... :D :D (To je pre teba Miška... :P Keď ti to tak chýbalo... :D )
Alex Winslow







1.    Kapitola

Sedím za svojim stolom v izbe a počúvam hudbu pustenú cez môj notebook.
Mám päť hodín na prípravu pred poslednou party štvrtákov , čiže aj mnou. Prom je niečo, načo sa tešia všetci už od kedy nastupujú do školy. Je to zavŕšenie našich detských čias a je to začiatok bytia na prahu dospelosti.
Viem, že Tayla, Eleanor a Laurie sa už najmenej hodinu pripravujú, no mne stačí len málo. Som už osprchovaná a tak stačí, aby som zavolala mamku, ktorá mi vlasy upraví. Potom sa jemne nalíčim a dám na seba svoje úžasné béžové šaty a môžem vyraziť na ples.
Nemám partnera, vlastne, nikto ho nemá no tak sme sa dohodli, pretože takéto veci len rozvracajú vzťahy. Takže tento ples bola len čisto ročníková záležitosť a tak to bude najlepšie.
Mne sa nechcelo. Nechcelo sa mi zatiaľ chystať na ten ples. Chcelo sa mi zostať doma, pozerať televíziu s mojou partou a o nič sa nestarať.
Povzdychla som si a natiahla sa k môjmu kozmetickému stolíku, aby som z tade zobrala staroružový lak na nechty a začala som si ich lenivo lakovať stále s uterákom na hlave a v župane.

„zlatíčko, idem ti urobiť tie vlasy, s ockom sme sa rozhodli, že si zrobíme romantický večer a ideme preč z mesta a chceme vyraziť čo najskôr,“ nakukla mi do izby a ja som sa na ňu otočila.
„samozrejme mami,“ usmiala som sa a stiahla si uterák z hlavy aby sa mohla pohrať s mojimi vlasmi.
„tešíš sa?“ opýtala sa ma popri rozčesávaní.
„keď mám pravdu povedať, ani nie, radšej by som sa rozložila z deckami dole na gauči alebo tu na posteli a pozrela si nejaký film. Ako ja viem, že tam budeme ako atrakcia, ale to sa mi vážne nechce byť. Veď čo je na tom, že som kapitánkou družstva a ostatní tiež robia čo ich baví? Musia nám preto uhýbať z cesty a pomaly nám vystielať cestu lupienkami z ruží?“ v podstate to bol môj najväčší problém na strednej. Či už nižšej alebo vyššej.
Nechcela som byť tá populárna, nechcela som byť privilegovaná a nechcela som byť ani ostro sledovaná všetkými naokolo. Strašne ma to otravovalo a bola som z toho na nervy.
Pozorovala som v zrkadle, ako mi mamka fúka vlasy a potom ich začala tvarovať do určeného účesu, o ktorom vedela len a len ona.
Sledovala som ako mi mamka tvorí na hlave kráľovské dielo a užívala som si to, pretože milujem keď sa mi niekto hrá s vlasmi. Pozerala som sa ako pomaly končí svoju prácu a ja som nechcela aby niekde išla. Chcela som aby sa mi ďalej hrala s vlasmi a aby sme kecali o rôznych blbostiach ale aj o vážnych témach, ktoré sa dotýkajú celého sveta. Chcela som tiež hovoriť o hoteli, ktorý vlastní naša rodina, teda mamka s ockom.  Raz by som ho mala prevziať ja, keď to už nebudú zvládať no nečakala som, že to bude nejak skoro.
"ďakujem mami," usmiala som sa na ňu.
"nemáš začo zlatíčko. Všetko si pamätaj, pretože mi potom všetko porozprávaš," dala mi pusu na líce, ja som ju stiahla ešte do objatia a potom ju pustila, nech sa ide pripraviť aj ona.
"jasné a spacifikuj ocka, keď sa bude správať nevhodne," zavolala som za ňou keďže už bola pri dverách.
"neboj sa nič, žijem s ním už 23 rokov, viem čo na neho platí," ešte na mňa žmurkla a potom sa stratila za dverami a nechala ma samú. Ja som sa s povzdychom presunula pred starý kozmetický stolík, ktorý mala niekedy moja mamka v izbe. Ešte keď bola malá. Pozrela som sa na moju tvár a potom na všetky tie vecičky, ktoré som mala pred sebou poukladané.
Znovu som sa na seba pozrela do zrkadla a nakoniec môj pohľad zakotvil aj na šatách, ktoré mi viseli na skrini. Boli Krásne, no aj tak sa mi tam nechcelo. 
Nakoniec som sa namaľovala a prešla som k mojim šatám ktoré mali béžový korzet, slaboružovú sukňu ktorá bola na telo a siahala mi len do polky stehien a od bokov a vzadu som mala druhú "sukňu" ktorá mi siahala až po zem a aj keď som mala moje topánky na 13 centimetrovom opätku, tak som tú časť ťahala po zemi. Aby tie šaty nevyzerali až tak divne, v páse ma ešte sťahoval slaboružový opasok z takej istej látky akú mala sukňa a bol na háčiky, čiže nebolo veľmi patrné, kde sa oddeľuje.
Šaty som na seba opatrne navliekla a s pomocou zrkadla som si ich zapla ako som sa to učila pred týždňom. Nie som rada, ak nie som sebestačná a žiadať niekoho o pomoc? Nie, nie. Radšej sama.
Ešte som sa nakoniec navoňala a zo stola zobrala slaboružovú listovú kabelku a topánky, ktoré som mala na druhom konci stola.
Naposledy som sa pozrela do zrkadla, ktoré som mala v jednom rohu izby a s povzdychom som odišla z izby. Zbehla som dole po schodoch, obula som si topánky z malých vešiačikov som si zobrala kľúče od dverí a auta a aj s peňaženkou som sa pobrala k môjmu fešákovi.
Čierny Jeep Wrangler. Síce, keď sme ho kúpili, bol už ojazdený, no aj tak ho milujem, najmä preto, že polovicu som si zaplatila sama z vlastných a polovicu mi zaplatili rodičia.
Nasadla som do neho a pobrala som sa po zvyšok party. Teda po dievčatá. Chalani sa tiež odvezú jedným autom.
Najprv som sa zastavila po Laurie, keďže býva od nás asi 200 metrov. Len som zatrúbila pred domom a ona za chvíľku vybehla a sadla si vedľa mňa.
Potom som sa zastavila po Taylu a nakoniec po Eleonor, ktorá odo mňa bývala najďalej. So smiechom sme sa dostali až ku škole, kde nás už čakali chalani, ktorých sme už po ceste raz stretli. Vlastne, stretli sme sa pred Taylinym domom, keďže Nathan je jej dvojča. No oni už s jazdou končili a išli rovno ku škole. My sme museli mať ešte jednu zastávku.
V aute som si preložila pár vecí z peňaženky do kabelky a nakoniec som vystúpila.
„ale ste to kočky,“ zasmial sa Nolan, keď sme sa všetky štyri postavili vedľa seba.
„my vieme,“ vyplazila na neho jazyk Laurie a Eleonor sa k nej pripojila. Potom sme sa konečne pobrali dovnútra.
Výzdoba bola riadne predpotopná, nechutná a odporná. Samé balóniky divné papierové ozdoby, ktoré vidíte robiť malé 5 ročné deti na svoje úžasné oslavy. Bolo nám jasné, že aj keď bol alkohol zakázaný, veď piť sa môže až od 21, tak sa tu nenájde žiadne nealko. Teda nájde, ale bude sa len tváriť, že je to nealko.
Nevravím, že som ešte nepila, ale pijem len v súkromí, kde ma nemôže nikto chytiť a samozrejme s mierou. Niekedy si dám s mamkou pohár kvalitného vína, alebo nám naši dovolia si zobrať nejaký alkohol, keď u nás celá parta prespáva. Teda skôr prespáva u mňa v izbe. No stále to máme s povolením. Nie preto, že by sa na nás rodičia hnevali, ale pre dohodu, ktorú sme uzavreli. Proste môžeme si vypiť, no oni o tom musia vedieť, aby nás potom nevypustili do ulíc.
Nechceli, aby sme mali problémy.
Sedeli sme na svojom mieste, pri stole v rohu, a popíjali sme Kolu. Kecali sme, smiali sa a mne sem tam odbiehal pohľad na parket.
Nepáči sa mi tu, ale hrajú dobre, žiadne tie disko sračky, ale poriadne piesne.
Sedieť pri stole sa mi už nechcelo a tak som pozrela na partiu a oni, keď som nahodila psí pohľad, sa postavili a s povzdychom ma dotiahli do stredu parketu, kde sme začali tancovať.

Mala som blbý pocit a tak som prešla naspäť k stolu a naliala som si pohár minerálky a klopkala som topánkou a pozerala som sa okolo. No po chvíli ten pocit zmizol a ja som sa vrátila na parket k svojim kamarátom, ktorí na mňa očkom pozerali a kontrolovali ma.
Dozor sme v telocvični nemali, keďže niekto z našich bohatých spolužiakov, ich podplatil a oni zostali len niekde na chodbách, kde byť museli.
Videla som ako predseda nášho ročníku vybehla na mini pódium, kde bol mikrofón.
„Prepáčte, že ruším túto dnešnú zábavu, no končí sa dnešný deň a ja chcem poprosiť našu kráľovnú ročníka, aby predniesla záverečnú reč, ktorou sa rozlúčime so strednou,“ povedala do mikrofónu a ja som zastonala. Dúfala som, že na túto školskú tradíciu tento rok nejak pozabudnú.
S povzbudzovaním a postrkovaním partie som sa pobrala na to pódium. Nechápem ako ma mohli zvoliť kráľovnou. Teda je mi jasné, že to zrobil môj tím, že to zrobili futbalisti kvôli Nolanovi, no stále to bolo málo. No partia sa ma snažila presvedčiť, že šprti a vedátori to urobili preto, lebo ich tá naša parta roztlieskavačok šikanuje už od začiatku a chceli sa pomstiť a zvyšok sa k nim že vraj pripojil.  
Mne to už bolo jedno, dnešným dňom končí môj „titul“ a ja sa ďalej budem môcť v pokoji venovať upratovaniu v našom hoteli a hraním basketbalu s partiou. S Taylou ich presvedčili nech to aspoň skúsia a oni to pre partiu urobili a od vtedy hrávame, sedávame, fotíme sa, bavíme, všetko len aby sme sa nenudili.
Usmiala som sa.
„Tak dnes sa tu vidíme predposledný krát, vidíme sa, tancujeme, zabávame, no nakoniec sa všetci zajtra rozídeme, pôjdeme každý vlastným smerom. Nakoniec väčšina z nás zakotví na Vysokej škole v rôznych kútoch sveta a nájdeme si iných kamarátov, možno aj lásky, ktoré nahradia tých ktorých poznáme teraz, vidíme sa s nimi každý deň a bavíme sa ako keby to nemalo nikdy skončiť. Za chvíľku si začneme plniť svoje sny a začneme žiť náš skutočný život. No teraz sme ešte stále študenti strednej a tak sa zabávajme a kašlime na to, že zajtra tu už nebudeme,“ otočila som sa ku tým dvom schodíkom, ktorými som prišla hore a zišla som k svojim kamarátom.

Práve sme sa vybrali ku nášmu stolu, aby sme si trochu oddýchli, keď k nám pribehlo jedno dievča a okamžite sa na mňa pozrelo, nikoho iného nevnímalo.
„máš ísť za pani Strencock na chodbu, že vraj je to dôležité,“ povedala mi a okamžite odišla preč.
 „okej,“ povedala som už do vzduchu a otočila som sa na partu. „Idem tam, predpokladám, že mi chce len oznámiť, že som mala výborný prejav, alebo niečo také, pre ňu typické,“ pokrčila som plecami a vybrala som sa smerom k dverám, ktoré viedli na chodbu.
„čo sa deje pani profesorka?“ opýtala som sa keď som za sebou zavrela dvere.
„nič príjemné, nič príjemné,“ povzdychla si, „poďte za mnou,“ poprosila ma a ja som len s pokrčením ramien nasledovala jej kroky po chodbe, ktoré viedli vonku z budovy.
„pani profesorka?“ opýtala som sa zmetene, nechápala som, čo sa to vlastne deje. Kde ma ťahá a načo to robí.
„už sa dozvieš,“ povedala len a otvorila hlavné dvere školy.
Pod schodmi stálo policajné auto a pred ním stál dvaja policajti. Jedného som poznala osobne.
„Pethe, čo sa stalo?“ zbehla som tie schody a postavila som sa pred neho. Nepáčilo sa mi to.
„No vieš, princezná, strašne ťažko sa mi to hovorí,“ v očiach mal slzy, „no tvoji rodičia havarovali,“ dostal zo seba a ja som vyvalila oči.
„A načo čakáme? V ktorej sú nemocnici?“ zvolala som a chcela som konať.
„Rennea, zlatko, oni to neprežili,“ zamumlal s povzdychom.
„nie, nie, nie, toto je vážne blbý čas na takéto žarty,“ krútila som hlavou. Veď moji milovaní rodičia nemôžu byť mŕtvy. Proste to nie je možné.
„prepáč, ale to nie je žart,“ hneď ako to dopovedal, priskočil ku mne a zachytil ma. Krútila som hlavou, začala som plakať, nechcela som si to priznať.
„nie je to pravda, však to nie je pravda?“ Pethe ma k sebe len pritiahol a objal ma svojimi veľkými pevnými rukami.
„prepáč,“ zamumlal, „je mi to tak strašne ľúto,“  keby som bola vtedy pri zmysloch, cítila by som jeho slzy dopadajúce mi na vlasy.
„Pethe, musíš jej to povedať,“ ozval sa ten druhý policajt, ktorý bol doteraz ticho.
„Rennea,“ odtiahol ma od seba a zapozeral sa mi do očí, „musíš ísť s nami a identifikovať telá, ja viem, že je to ťažké, no musí to niekto zrobiť,“ povedal mi pevne, niekto musel zostať pri zmysloch.
„je nejaká možnosť, že to nie sú oni,“ opýtala som sa s nádejou.
No Pethe len pokrútil hlavou. Veď ich poznal, vedel by, kebyže to nie sú oni. No ja som tak strašne nechcela aby to boli oni.
„ja to nezvládnem,“ zašepkala som. Nezvládnem uvidieť mojich rodičov takto.
„budem pri tebe, neboj sa,“ povedal a viedol ma k autu.
Smer moje duševné utýranie. 

7 komentárov:

  1. normálně mám až slzy v očích:// chudák holka.. tohle bych asi jen tak nerozdejchala.. ale jako je to super část i když ten konec :'(.. jsem zvědavá jak tohle bude pokračovat :) těším se na další :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Nádherný už se těším na další jen ten začátek nemusel být takovýsmutný

    OdpovedaťOdstrániť
  3. ach, nemám slov, keď som písala, že sa teším na ďalšiu časť a že to vyzerá zaujímavo, tak som ani len nepomyslela, že jej zomrú rodičia, ale fakt je to zaujímavé a už sa teším na ďalšiu časť ako vždy :) :) *M

    OdpovedaťOdstrániť
  4. úžasné to je :-) strašne sa teším čo bude ďalej

    OdpovedaťOdstrániť
  5. ten začiatok keď to pokračovala čakala som niečo úplne iné ale toto??? to je strašné chúďa, som zvedavá na pokračovanie čo sa stane potom....-N

    OdpovedaťOdstrániť
  6. čo si budeme klamať, zase raz úžasná a veľmi ma to zaujalo :) *R

    OdpovedaťOdstrániť