Life 33.

Táto kapitola je divná... v podstate som nevedela čo písať a tak som tam napísala prvé čo ma napadlo a chcem pripomenúť, ak to ešte niekomu nedošlo, že sa blížime ku koncu....
Ja sa idem pustiť do učenia a vám prajem príjemne čítanie... :)
Alex Winslow

33. Kapitola

Konečne sme zaparkovali pred, už skoro, mojím domom. Za dodávkou zastalo auto rodičov a všetci sme naraz vystúpili.

„tak vitajte,“ usmiala som sa na nich, „choďte si to tam zatiaľ prezrieť a ja si rýchlo pobalím ešte svoje veci, aby sme mohli voľne nosiť vaše veci dnu,“ vysvetlila som a spolu s Nickom som vybehla do mojej už pomaly bývalej izby spolu s pár vrecami, do ktorých sme začali hádzať moje oblečenie, nedbajúc na to, v akom stave budú po vybraní u Nicka.

V kúpeľni som do kufríka na kozmetiku, ktorý som dostala od Carrie, hádzala všetky veci, ktoré som mala v hornej kúpeľni. Potom som tam ešte pridala drobnosti z dolnej kúpeľne a pohľadom som prebehla zvyšok domu, aby som tu nezabudla nič dôležité.

Keď sme vyšli pred dom, našli sme moju najmladšiu sestričku hrať sa s pieskom blízko mora.

„len nechoď do mora, zlatíčko, dobre?“ zakričala som na ňu a až po jej horlivom kývaní hlavou som sa otočila naspäť k ostatným.

„nedovoľte jej ísť samej do vody. Ešte prvých 100 metrov je celkom v poriadku, no ďalej už začínajú prúdy a je to tam celkom nebezpečné,“ vysvetľovala som im.

„samozrejme,“ mamka prikyvovala a ja som mala pocit, že má chuť vytiahnuť papier a pero a zapisovať si čo hovorím.

Chcela som sa pustiť do vynášania rôzneho nábytku a škatúľ, no Nick ma stiahol nabok k nemu.

„to radšej nechaj na ostatných, čo keď mala tvoja mamka pravdu?“  stiahol si ma na svoju hruď a objal ma okolo bruška. „Nemienim riskovať zdravie nášho, možno, dieťatka,“ zašepkal mi do ucha a ja som sa zasmiala, aj keď, by som v podstate nebola proti.

„Ale no tak, s takou zase skončia až niekedy v noci,“ zamumlala som nespokojne.

„je to ich vec, idú si vytvárať nový domov, nechaj ich, nech si ho vytvoria sami,“ povedal mi a oprel sa o zábradlie terasy a v pokoji pozoroval ako postupne vyprázdňujú auto, a keď bolo prázdne, naložili sme do neho oblečenie a ešte pár drobností a môj kufrík.

S úsmevom a po rozlúčení sme sa pobrali k Nickovi.

Ešte pred odchodom som zavolala Dominickovi, že môže prísť po auto k Nickovi, a že popritom nám môže pomôcť vyniesť tých pár vecí čo máme v kufri.

Šoféroval Nick, keďže mne to radšej nechcel dovoliť, a keďže pravou rukou nemohol nič robiť, tak som preradzovala ja a dosť sme sa na tej ceste domov nasmiali.

S prekvapením som sledovala ako pred domom, kde býva Nick, stojí Dom ležérne opretý o stenu a čaká na nás.

„čauko zlatíčko,“ usmiala som sa na neho, objala ho a dala mu pusu na obe líca. Samozrejme, trochu som chcela pohnevať Nicka.

„čau pusa,“ hral moju hru a Nick si trochu vyčítavo za mnou odkašľal a ja som sa zasmiala.

„ako viem, že mám nádhernú priateľku, no uvedom si, že ty máš svoju Carrie a ja jej to poviem,“ zatiahol a my sme sa rozosmiali úplne.

„No ták, miláčik, neber si to tak,“ otočila som sa na neho, postavila sa na špičky a vlepila mu jemný bozk na pery.

„fajn,“ pretočil očami a pritiahol si ma k sebe bližšie aby ma mohol poriadne pobozkať.

„poďme to odniesť hore, nech už to máme všetko za sebou,“ povedala som, keď som sa odtisla od Nicka.

„tak nám choď podržať dvere a my to vyberieme a vynesieme,“ postrčil ma ku dverám, len aby som nič nebrala do rúk a ja som s povzdychom prešla k dverám. Choval sa ako keby som bola tehotná a to ešte mala rizikové tehotenstvo, blázon.

„ste pomalí,“ zakričala som na nich a škerila sa. Pozorovala som ako všetko zobrali do rúk a odišli do budovy. Ja som ešte vybrala z auta moju tašku a zamkla som ho.

Chalani ma čakali v otvorenom výťahu a tak som vbehla doň a stlačila som posledné poschodie.

„som nejaká unavená,“ zívla som si a podržala dvere, aby sa dostali do bytu. Veci zložili v spálni a ja som si tam hodila tašku, ktorú som mala prehodenú cez jedno rameno.

„veď si choď ľahnúť, Cathie,“ Nick ma pohladil po vlasoch, no ja som pokrútila hlavou.

„najprv niečo navarím a vybalím sa a až potom budem môcť ísť spať, keď sa ovšem ku mne pridáš,“ vyplazila som na neho jazyk.

„rád by som,“ povzdychol si.

„ale nemôžeš, je mi to jasné, len choď do práce aj keď to máš prísne zakázané, no potom spím ja na gauči,“ oznámila som mu, strčila si do uší slúchadlá od mobilu a pustila si hudbu. S hudbou v ušiach som sa pozvŕtala v kuchyni, navarila nejaké ľahké jedlo a uvarila Domovi kávu, o ktorú ma poprosil.

Keď som po sebe upratala v tichosti som odišla do spálne, kde boli všetky moje veci. Nechcela som sa s ním hádať, ale niekedy mám pocit, že práca je pre neho prednejšia ako jeho zdravie. O sebe už dávno viem, že nie som na prvom mieste. Zmierila som sa s tým.

Stále so slúchadlami v ušiach som začala robiť poriadok v jeho veľkej skrini a nastrkala som si tam svoje oblečenie. Nie všetko, keďže som ho triedila a menšia polovica pôjde aj tak do pračky, no aspoň tam nebol už taký neporiadok.

V hosťovskej izbe som urobila tri kôpky so špinavým prádlom a prihodila som tam aj nejaké Nickové veci, ktoré som našla.

Prvú kopu som hodila do pračky a kým sa prala dotiahla som tam aj môj kufor s kozmetikou, z ktorého som vytiahla tie najpotrebnejšie veci, veci ktoré používam každý deň, a zvyšok som nechala v kufríku, ktorý som strčila do rohu aby nezavadzal.

Nakoniec som prehodila jednu práčku do sušičky a hodila prať ďalšiu kopu a keď som sa z tadiaľ konečne dostala zložila som sa na gauč v obývačke a zachumlaná v deke som pomaly ale isto zaspávala. V ušiach mi práve hrala pieseň od 30 seconds to Mars  a to night of the hunter unplugged verzia, ktorú by som mohla počúvať od rána do večera.

Neviem koľko som spala, no zobudila som sa na to, ako mi Dory oblizuje veselo tvár.

„Dory fuj to,“ zamumlala som a radšej som sa otočila na druhý bok skrčiac nohy ku bruchu. Cítila som ako Dory vyskočila na gauč a uložila sa mi pri nohách, hlavu položiac na tú hornú.

Ja som len znovu zatvorila oči a poddala sa spánku. Musela som dospať tie dve hrozné noci.

Druhý krát som sa zobudila na to, ako zmizlo to úžasné teplo z mojich nôh a niekto ma zdvíha na ruky.

„nechaj ma,“ zamumlala som a snažila som sa od toho niekoho, menom Nick, dostať. Vedela som, že to je on, pretože nikto iný v byte už byť nemohol.

„prestaň, odnesiem ťa do postele, nebudeš spať na gauči,“ zavrčal.

„pusti ma,“ nechcela som sa nechať len tak. Nebudem s ním spať v jednej posteli, kým si neuvedomí, že život je dôležitejší ako práca.

„nie,“ chytil ma pevnejšie a bez menších problémov ma preniesol do spálne.

„a čo nie si v tej tvojej úžasnej práci?“ opýtala som sa ho ironicky. „či si tam išiel sťahovať posteľ, pretože by to tam bez teba nevydržali?“ bola som hrozná, ale nechcela som si to len tak odpustiť. Nešlo to.

Vytrhla som sa mu z rúk a odišla som do hosťovskej, kde som sa zamkla a naštvane ľahla do postele.

Nevedela som zaspať, no našťastie po asi dvoch hodinách som zaspala nepokojným spánkom. V noci som dvakrát bežala na záchod sa vyvracať a potom naspäť do postele. Vôbec sa mi to nepáčilo a tak som si povedala, že zajtra alebo pozajtra pôjdem ku doktorke aby mi predpísala nejaké lieky aby to už konečne prestalo.

Ráno som bola ešte viac nevyspatá ako včera poobede a tak som sa len prešuchtala do kuchyne, nevšímajúc si okolie, a uvarila som si môj obľúbený čaj, ktorý ma dúfam, postaví na nohy. Dnes je pondelok a ja mám prácu.

Mala by som ísť aj za deckami, ktoré mali ráno tréning, no bolo mi biedne a kebyže mám do toho aj behať, asi sa im tam zložím.

Musím sa dostať do starých koľají do poobedia, pretože mám službu na pláži a vtedy musím byť 100% v poriadku, aby som nepochybila, to by som si v živote neodpustila.

Byt bol prázdny a tak som sa v pokoji obliekla, zbalila si veci do prác a odišla som z domu. Načo nechávať odkaz. Myslím, že nie je taký sprostý, aby neprišiel na to, že som v práci.

V práci bolo strašne dlho, nedokázala som tam obstáť, dva krát som zbehla na záchod, keď mi prišlo zle, no po pár pohároch zeleného čaju som sa dostala na nohy a bola som pripravená stráviť zvyšok dňa na pláži.

Mala som ešte čas a tak som sa pomalým krokom vybrala po meste až do hlavnej budovy, kde mal jednu zo svojich kancelárií aj Pethe a tiež tam bola základňa plavčíkov.

Vošla som do šatne, kde som si vybrala svoje plavky a išla som sa prezliecť. Už len v plavkách a šľapkách som si vytiahla zo skrinky čiapku FBI, ktorú som raz dostala na pláži od Nicka a už ju tu nechala.

S uterákom v jednej ruke a s veľkou fľašou v druhej som sa presunula k svojmu stanovišťu, kde som vystriedala Damiena, ktorý mal službu predo mnou.

Vybehla som schody a posadila som sa na uterák. Začala som sledovať okolie a snažila sa nevnímať to slnko, ktoré na mňa praží.

Bolo to pokojné popoludnie, všetci boli v poriadku, deti boli väčšinou na brehu alebo len v plytkej vode a ja som mohla sledovať, tých, čo boli ďalej v mori. Plavcov.

Prešla siedma hodina večerná a ja som myslela, že už to bude v pohode, no asi som to zakríkla.

Zaregistrovala som, ako sa vzadu začala topiť nejaká bláznivá ženská a tak som schmatla všetko potrebné, šiltovku som nechala na stoličke a po upozornení Joshua, že idem zachraňovať, som sa rozbehla preč. Všetko to trvalo tak dve sekundy, dlhšie nemohlo. Domáci si už zvykli na to, čo znamenal ten zvuk a tak vytvorili akože koridor a z cesty stiahli aj cudzincov. Ja som aspoň nemusela kľučkovať pomedzi ľudí a dostala som sa do vody rýchlejšie.

Skočila som do vody šípku a plávala som smerom, kde sa mala nachádzať tá ženská. Začalo mi byť trošku mdlo, no teraz som na to nemohla myslieť a radšej som ešte pridala, aby som neprišla neskoro.

Doplávala som na miesto, kde by mala byť, no nikde som ju nevidela a tak som sa zhlboka nadýchla a potopila som sa aby som ju mohla nájsť.

Dole ju sťahoval prúd a ona ako neskúsený plavec nemala proti nemu šancu. Ľudia nevedeli, ako sa z neho dostať aj keď, ako hovoria, si prečítali milión a jednu stránku, no to im veľmi nepomôže. Ja som si to musela dva krát na vlastnej koži vyskúšať, kým som prišla na správny spôsob.

Doplávala som až k nej a pomohla jej dostať sa na hladinu. Vlastne, ja som ju na tú hladinu vytiahla, keďže ona už veľmi nevnímala.

Už nebola pri vedomí a tak som ju chytila pod pazuchami a plávala som s ňou na breh čo najrýchlejšie. Bolo mi horšie a horšie, no teraz som si nemohla dovoliť skolabovať. Na to príde čas neskôr.

Doplávala som s ňou čo najbližšie ku pláži a nakoniec ju tam dotiahla. Tam už čakali záchranári a keď som im ju predala, konečne som sa chytila za ústa a rozbehla sa čo najďalej od pláže, aby som sa mohla vyvracať.

Keď som kľačala na zemi a rozdýchavala vyvrátenie všetkého čo som mala v žalúdku, dobehla ku mne doktorka zo sanitky.

„ste v poriadku?“ opýtala sa okamžite.

„to je v poriadku, stáva sa,“ mávla som rukou a zoslabnuto som sa chcela postaviť, no zamotala sa mi hlava a tá doktorka ma zachytila.

„stalo sa Vám to viac krát?“  opýtala sa okamžite.

„och, no pár krát už áno, najmä pri väčšej záťaži,“ pokrčila som plecami a chcela som sa vrátiť na svoje miesto.

„tak to v žiadnom prípade, idete s nami,“ povedala a ťahala ma k sanitke.

„ale mňa nemá kto zastúpiť a jeden tú pláž nezvládne a k tomu ani nebudú vedieť čo sa deje a..“ chcela som pokračovať, no zastavila ma.

„váš šéf je pri sanitke, takže to niekto vedieť bude a pri najhoršom Vás zaskočí on,“ povedala mi a ja som si povzdychla.

„ale ja nechcem ísť do nemocnice, nenávidím nemocnice, prosím,“ zaskučala som ako malé decko a doktorka sa zasmiala.

„hold, budete to musieť prežiť,“ strčila ma do sanitky a otočila sa na môjho šéfa, ktorý sa dožadoval odpovede na otázku, kde ma to akože berú.

„prišlo jej zle, zvracala a priznala sa, že už sa jej to stalo viackrát a mne sa to nepáči a tak ju berieme na vyšetrenie,“ oznámila mu.

„bože, Nick ma zabije,“ povedal ticho, no ja som to počula tiež.

„tak mu nič nehovor,“ povedala som ešte kým nenaskočila aj doktorka a sanitka húkajúc neodišla preč.

„kto je Nick?“ opýtala sa konverzačne, keď kontrolovala tú pani, ktorá ležala medzi nami.

„môj priateľ,“ pokrčila som plecami.

„a prečo by ho mal zabiť?“ opýtala sa s úsmevom.

„och, už druhý krát ma vezú do nemocnice, keď som pracovala pre Petheho, raz sa mi to stalo na tréningu, to som vtedy odpadla, a teraz toto,“ povzdychla som si.

„tak on ma teda smolu,“ pousmiala sa. „Už budeme pri nemocnici, pôjdeš so mnou a ja ťa hodím na tretie poschodie,“ povedala mi.

„ach, má dnes službu doktorka Petrel?“ opýtala som sa s povzdychom. Tá so mňa nebude mať radosť.

„myslím, že áno,“ pokývala hlavou a ako sanitka zastavila, otvorila dvere a vytiahla z tade nosidlá, na ktorých ležala tá pani, ktorú som zachránila. Vlastne som si ani nejak neuvedomila, že som stále mokrá, v plavkách a bosá. Úplne úžasné.

Doktorka predala pacientku čakajúcim doktorom a sestričkám a mňa si zobrala na starosť ona. Viedla ma po chodbách až k výťahu a ja som za ňou na bosých nohách cupkala na čo najmenších častiach chodidla.

Po 5 minútovom tichom čakaní na výťah sme sa vyviezli na tretie poschodie a tam na nás už pri dverách čakala doktorka.

„ako Leslie, mohla si jej dať aspoň niečo na nohy, keď si ju nezamotala do deky,“ povedala jej a okamžite ma zabalila do uteráku, ktorý mala v ruke. Asi to čakala.

„prepáč sestrička, som dnes nejak mimo,“ pokrčila plecami a otočila sa na odchod. „Postaraj sa o ňu, ja ju idem nahlásiť a potom zase hor sa do práce.“ zamávala nám a zmizla v privolanom výťahu.

„no tak poď Cath, dlho sme sa nevideli,“ zasmiala sa a viedla ma do voľnej izby. Posadila ma na posteľ a podala mi to hnusné nemocničné „pyžamo“.

„uhm, keď mám pravdu povedať, ani mi to veľmi nechýbalo,“ pousmiala som sa. Pod uterákom som si vyzliekla tie plavky. Nerobila som to ani tak z hanbi ako preto, že mi bola zima.

Nemotorne som si obliekla to hrozné pyžamo, v ktorom som mala holý zadok a rezignovane som si ľahla do postele.

„čo ti to vlastne je? Moja sestrička je vážne dnes nejaká roztržitá,“ zasmiala sa.

„och to len som zvracala keď som vyniesla tú ženskú z vody a ona ku mne pribehla, no a keď sa ma spýtala či sa mi to stalo, tak som jej povedala, že už viac krát, pri ťažšej záťaži no a tak som skončila tu,“ pokrčila som plecami.

„och, tak to aby sme ti urobili vyšetrenia, nevyzerá to normálne, prečo si nešla k doktorke?“ opýtala sa ma s výčitkou.

„cez víkend som bola v San Franciscu pomáhať rodičom so sťahovaním, tam to v podstate prešlo do takej už celkom nepríjemnej roviny no a chcela som sa k doktorke dostať v stredu, to mám konečne poobede voľno,“ zdvihla som ruky nad hlavu a rýchlo som jej všetko vysvetlila, mala som pocit, že ma za chvíľu zbije za to, aká som nezodpovedná.

Ona len pokrútila hlavou a niečo si zamumlala popod nos.

„tak poď zoberieme ťa na vyšetrenie,“ povzdychla si a ja som sa znovu postavila na bosé nohy. „Teda zastavíme sa u mňa ešte aspoň po hrubé ponožky, nech tu ešte neprechladneš.

Tretie poschodie v tejto nemocnici bolo zvláštne. Bolo uzavretá a boli tam všetky možné prístroje na vyšetrenia aké môžu byť. Tá časť bola súkromná, niektoré firmy a spoločnosti či organizácie tam mali uzavretú zmluvu, že ak sa ich zamestnancom niečo stane, tak pôjdu na tretie poschodie. Boli tu ubytovaný väčšinou aj tí váženejší ľudia či herci a iné hviezdy ak sa im niečo stalo.

Ja som bola z tej prvej skupiny, ktorá to mala vybavené od zamestnávateľa a tak som mala pokoj od plačúcich detí, vrieskajúcich rodičov a iných znepokojivých faktorov.

Prešla som rôznymi vyšetreniami, cez röntgen, CT až po ultrazvuk. Potom ma doktorka zaniesla do izby a ja som mohla netrpezlivo čakať na výsledky.