6. Kapitola (D)

Ľudia, veď kričte, že chcete kapitolu (keď ju chcete) Ja som tento týždeň tak vynervovaná, že môj ocko za mnou včera prišiel z práce skontrolovať ma (pracuje v inom meste) ...
No ale aj keď ju nechcete, tak tu ju máte, možno sa mi podarí dopísať aj prvú kapitolu, nemala som na ňu nejak čas ale z 3/4 ju už mám dopísanú... :)
Alex Winslow

(Vôbec netuším o čom je táto kapitola, toto som tu dala len preto, že ju počúvam stále dokola už pár dní v kuse a chcem vás nakaziť... :) ) 

6. kapitola

Zobudila som sa na to, že mi niekto sadol na posteľ.

„čo sa deje?“ zamumlala som ešte so zavretými očami.

„nič sestrička, len som ťa prišla zobudiť,“ zasmial sa hlas nado mnou a celá posteľ sa mierne triasla.

„tak ma nechaj ešte spať,“ otočila som sa na druhý bok.

„to nepôjde vieš, dnes je pondelok, čo znamená, že dnes je škola, čo znamená, že musíme stihnúť, čo znamená, že keď nevstaneš teraz hneď, tak prídeme do školy neskoro, čo znamená, že keď prídeme neskoro, tak ťa zavraždím,“ to posledne už povedala dosť hlasno a tak som otvorila oči a zamračila som sa na ňu.

„prečo mi to len robíš,“ rukami som si pretrela oči a posadila som sa.

„pretože ťa milujem, sestrička,“ postrapatila mi už tak strapaté vlasy, „a teraz prosím ťa vstaň, fakt nechcem meškať,“ postavila sa a vošla do kúpeľne.

„hej, hej,“ ponaťahovala som sa a potom som sa obliekla do uniformy, ktorú som mala nachystanú pri posteli.

„už si?“ pozrela sa, keď vyšla z kúpeľne a ja som len pokývala hlavou.

„pravdaže,“ zazubila som sa a vošla som do kúpeľne, kde som na seba začala cákať vodu, aby som sa aspoň trochu prebrala.

Nakoniec som si umyla zuby a namaľovala som sa, no a rýchlo som išla do jedálne, kde som sa napapala a zobrala som si tašku, ktorú mi pripravila Lulu.

„ahojte a dobre sa bavte,“ ozval sa za nami hlas ocka, keď sme stáli v chodbe.

„ďakujeme, no mohol by si vymyslieť program na poobedie, čo ty na to?“ opýtala som sa ho.

„ten už vymyslený mám,“ prívetivo sa usmial a tak sme sa mu ešte hodili okolo krku a dali sme mu obidve pusu na líce.

„teším sa, ahoj,“ zavreli sme za sebou dvere a v tichosti sme sa pobrali do auta, ktorým sme sa dostali do školy.

„čaute dvojčatá,“ ozval sa pri nás hlas chalanov a ja som pretočila očami.

„čauko,“ povedala som a vyrazila som smer škola a oni za mnou.

„čo máte za program poobede?“ opýtal sa nás Michael.

„neviem ako Lu, ale ja, idem niekde s ockom a asi viem aj kde,“ povedala som nezaujatým hlasom.

„a to je kde?“ ozvala sa Lulu.

„to ho až tak nepoznáš? Kde asi s ním pôjdem po tom, čo ma títo imbecili doviezli domov ako nejaké ranené zviera?“ pozrela som sa na ňu s pozdvihnutým obočím a čakala.

„no jasné,“ buchla sa dlaňou do čela, „tak to idem aj ja, také niečo si nenechám ujsť,“ potľapkala ma po pleci a ja som sa začala smiať.

„dúfam, že to hovoríš v môj prospech,“ povedala som jej naoko urazene.

„a v koho iného sestrička,“ štuchla do mňa a ja som pretočila očami.

„aj ty si tak mimo z tej konverzácie, alebo mi prestal fungovať mozog,“ ozval sa za nami Noe.

„neboj sa, som na tom rovnako,“ prisvedčil mu Michael.

„s kým sme sa to mi začali baviť,“ krútila Lulu hlavou a ja som len pritakala.

„tak vysvetlíte nám to?“ opýtal sa naštvane Noe.

„dneska si pôjdem s ockom zabojovať,“ povedala som len a rozbehla som sa, pretože som zbadala  Alice a Justina.

„čaute holubičky,“ zazubila som sa na nich.

„ahojky, prečo si nám nepovedala, že máš ocka vojaka?“ povedala mierne dotknuto Alice a až po tejto vete som si všimla ako po nás každý pozeral.

„to tu vie každý?“ zamračila som sa a založila som si ruky na hrudi.

„no, bolo to v hlavných správach na všetkých kanáloch a na druhý deň sa to na väčšine ešte opakovalo, takže sa nečuduj,“ priznala Alice a ja som sa ešte viac zamračila.

„bože a to som dúfala, že aspoň tu, budem mať pokoj,“ pozrela som sa na sestru, ktorá sa tiež zamračene pozerala okolo seba na tých ľudí a náš pohľad sa na chvíľu stretol.

„mali by sme ísť na hodinu,“ povzdychla som si, keď som od sestry odvrátila pohľad a s hlavou zvesenou a pohľadom upretým na podlahu sme sa pobrali do triedy, sprevádzaný dotieravými pohľadmi.

„to je hrozné,“ zvolala som cez prestávku, na ktorej som bola s Lulu.

„ja viem, no nič s tým nezrobíme, ja za to nemôžem, proste sme boli v televízií, ale neboj sa, štve ma to rovnako ako teba,“ odpovedala mi a objala ma okolo ramien.

„nič si z toho nerobte,“ objavili sa vedľa nás chalani.

„nemal by si byť na tréningu?“ zapozerala som sa na Michaela.

„a vy na telesnej?“ odpovedal mi Noe.

„mi tam práve mierime, no neviem, či vám už tréning nezačal,“ usmiala sa na neho Lu.

„vy ste hrozné,“ zvolal Michael a spolu so svojim najlepším kamarátom sa rozbehol na tréning.

„škoda, že máme ešte jednu hodinu a až potom telesnú a oni tréning,“ poznamenala som len a potom sme sa spoločne rozosmiali.

„vy ste im dali,“ povedala Alice, ktorá sa za nami objavila aj s Justinom, ktorý sa na nich dosť nahlas zabával.

„ďakujeme,“ mierne som sa uklonila a vpadli sme do triedy.

„nemáte začo, toto sa ešte nikomu nepodarilo,“ povedal Justin, pobozkal Alice a vypadol na svoju hodinu.

„kde sa toľko promenádujete, makame, makame,“  kričala na nás trénerka a tak som dobehla k nej na trávu, ktorá bola vedľa ihriska.

„takže dneska na rozcvičku 5 koliesok okolo ihriska a nech tu za 10 minút už stojíte všetky, budem vás sledovať,“ pozrela sa na všetky a ja som na nič nečakala a rozbehla som sa, nech to už mám za sebou.

Rozbehli sa aj ostatné, no tie to po pár sto metroch vzdali.

Dobehla som ako prvá s pár minútovým predstihom a tak som si sadla do trávy a pozorovala tie dievčatá, ktoré sa skôr prechádzali ako behali.

„otec na vás musí byť hrdý,“ ozval sa za mnou hlas trénerky.

„prečo by mal byť?“ nechápala som.

„krásne, zdravé dcéry, ktoré na neho celý čas čakajú a nehnevajú sa na neho, že ho aj rok nevidia,“ odvetila.

„ale to je tak normálne, žiadne dieťa, čo poznám zato, že otca nevída, neodsudzuje,“ protirečila som jej.

„ja by som ho za to nenávidela,“ priznala.

„nie, mali by ste o neho taký strach, že nenávisť by bola to posledné, čo by ste voči nemu cítila,“ krútila som hlavou.

„ovládate, nejaké bojové umenie?“ opýtala sa úplne niečo iné.

„áno, ale čo na tom záleží?“ nechápala som ju.

„učíte sa ho, kvôli nemu?“ pýtala sa ďalej.

„nie, učím sa ho, pretože keď som bola malá, videla som otca ako cvičí a strašne sa mi to zapáčilo,“ krútila som hlavou.

„a tvoja sestra?“

„nie, ta niečo také neovláda a ani nikdy nechcela a nikto ju nenútila a keď ide vonku, tak je buď so mnou alebo s chalanmi, ktorý by ju ochránili,“ pokrčila som plecami.

„to je dobre a aké bojové umenie ovládaš?“ musím povedať, že je to veľmi zvedavý človek.

„všetko možné, nie len jeden štýl,“

„a nie je to zlé?“ pokrčila som plecami.

„ubránim sa, možno ho dneska aj zložím, trénovanému vojakovi, ktorý ma fakt nešetrí, čo si myslíte, je to zlé?“ pozrela som sa na ňu.

„tak to určite nie,“ zasmiala sa.

„tiež si myslím,“ povzdychla som si a pozrela som ako „dobiehajú“ dievčatá.

„majú hroznú kondičku,“ poznamenala som ešte, kým k nám došli.

„ja viem, ale nič s tým nedokážem urobiť,“ krútila hlavou a ja som sa zasmiala.

„to vám verím,“

„oci,“ zvýskla som od radosti keď som ho videla a rozbehla som sa za ním.

„ako keby si ma rok nevidela,“ zasmial  sa a objal ma.

„ja sa tak teším, dúfam, že si mi zbalil aj veci,“ smiala som sa.

„ani ma neprekvapuje, že vieš, kde ideme,“ krútil hlavou.

„vždy tam ideme,“ pretočila som očami a pozrela som sa na sestru, ktorá mi naznačila, že pôjde za nami.

„tak poďme,“ povzdychol si a otvoril mi dvere na strane spolujazdca a ja som naskočila dovnútra a hodila som si veci na zadné sedadlo.

„tak a ideme sa zabaviť,“ zvolal keď nasadol a naštartoval.

„je to tu dobré,“ povedala som keď ma pustil dnu ako prvú a ja som si to tu začala obzerať.

„ja viem,“ potlačil ma viac do vnútra a za ním sa neobjavila len sestra ale aj chalani, ktorých som si pred školou nevšimla.

„sme tu zatiaľ sami, no o takú pol hodinu príde nejaký tréner, no môžeme tu byť také dve hodinky,“ vysvetlil mi situáciu a ja som pokývala hlavou.

„tak fajn, daj mi veci že sa prezlečiem,“ poprosila som ho a on s menšej cestovnej tašky vybral dve veci ktoré mi hodil a každý sme išli do svojho kúta.

Prezliekla som sa do trištvrťových čiernych teplákov a čierneho športového trička, ktoré bolo len pod prsia a vyšvihla som sa do ringu, v ktorom sme mali bojovať, aj keď väčšinou sme bojovali len na žinienkach, toto bol špeciálny ring, ktorý bol asi tak dva a pol krát väčší ako ten zvyčajne.

Ocko sa vyšvihol hore tiež a hodil mi ešte fľašu a bezprsté rukavice, ktoré som mala aj ja aj on vždy na rukách.

„tak čo, ideme sa zabaviť?“ podvihol obočie.

„ešte také tri minútky, prosím,“ milo som sa usmiala a začala som si naťahovať svaly na  rukách a aj nohách.  

„to myslíte fakt vážne?“ ozval sa Michael, ktorý nás s hrôzou sledoval.

„keby sme to vážne nemysleli, tak tu nestojíme, ver mi,“ zasmiala som sa a priblížila som sa k stredu.

„nekaz zábavu, Michael,“ ozvala sa Lucie.

„ty to berieš ako zábavu?“ zvolal Noe a začal sa mierne pochechtávať.

„pozerá sa to lepšie ako na nejaký zápas v televízii, to mi ver,“ povedala mu a ja som sa v tej chvíli s ockom poklonila a vzdialili sme sa o dva kroky od seba.

„to nemyslíte vážne, že?“ ozvalo sa od dverí nahnevane.

„prečo by sme nemysleli?“ zasmial sa otec.

„chcete ju zabiť?“ povedal neveriaco chlapík, dosť namakaný a asi to bude ten tréner, ktorý prišiel skôr ako mal.

„mňa sa tak ľahko nezbaví,“ uchechtla som sa a pokynula mu nech začne.

„len sa pozerajte, nebudete jediný,“ pokrútil otec hlavou a zrobil výpad ktorý som hneď vykryla a zaútočila som ja.

„hej, toto si ešte nezrobil,“ zvolala som, keď som jeden jeho útok vykryla saltom vzad a pričupnutím, ktorým som sa vyhla ďalšiemu jeho útoku.

„to by bolo o ničom, kebyže od tvojich 12 rokov používam stále tie isté triky, stále to robím a stále sa sťažuješ,“ smial sa a popritom vykryl ďalší môj útok.

„nie je to fér, pretože, ja už nemám učiteľa, ktorý by ma učil niečo nové, nikoho som ešte nenašla,“ zahundrala si a popritom sme ďalej bojovali.

Zrazu som mu z otočky podkopla nohy, čo nečakal a dopadol na zem, čo som hneď využila a sadla som si na neho tak, aby sa nemohol pohnúť.

„no buchni do tej zeme dva krát, nech vieš, že som stále dobrá a jeden chlapík na ulici ma nezloží,“ šepkala som mu do ucha a on dva krát buchol do zeme a ja som sa z neho postavila a podala som mu ruku.

„dobrý zápas, oci,“ zrobili sme náš pozdrav, ktorý sme vymysleli po mojom prvom vyhratom zápase nad ním.

Nevyhrávam nad ním stále, to nie, väčšinou vyhráva on, no niekedy mám šťastie ako dnes a podarí sa mi ho vyhrať.

„hej Lucie, podaj mi uterák, ktorý máme v tej taške a ktorý je zase len jeden, takže ho budem mať ako prvá, lebo som menšia a tým pádom vypotím menej tekutiny ako tuto pán vojak,“ povedala som s veľkým úsmevom Lucie, ktorá sa hneď pobrala ku tej taške.

„nabudúce tak ľahko nevyhráš dcérenka,“ povedal ocko a ja som na neho vyplazila jazyk.

„mal by si začať behať, neprospieva ti tá dvojtýždňová dovolenka,“ podvihla som jedno obočie, schytila som od Lucie uterák a utekala som do svojho rohu, kde som sa rýchlo prezliekla naspäť do uniformy a hodila som ockovi uterák.

„páni, tak toto som nečakal,“ ozval sa ten chlapík, ktorý asi až teraz zistil ako sa používa jazyk.

„a čo ste čakali, že ma zloží hneď v prvých sekundách?“ uškrnula som sa a dala som si veci do jednej guči a napila som sa vody.

„koľko máte, 16, 17?“ opýtal sa ma a ja som len pokývala hlavou na súhlas. „Takto bojovať nedokážu ani niektorý dospelý, koľko bojových umení ovládate?“ opýtal sa ma.

„ďakujem za poklonu a keď mám pravdu povedať, tak ani len netuším,“ pokrčila som plecami a hodila som do pripravenej tašky svoje veci, no vodu som si nechala v rukách.

„koľko máte doma medailí?“ stále sa pýtal a už mi to začalo liezť na nervy.

„sestra nemá ani len jednu medailu, pretože jej na trofejach a medailách nezáleží,“ odpovedala za mňa Lucie a ten chlapík sklapol a radšej si išiel robiť svoje veci.

„tak poďme decká,“ povedal ocko a tak sme sa všetci pobrali preč.