5. Kapitola (D)

Tak žubrienky,
tu máte moju zvyčajnú dávku sprostostí...
Tak si ju užite a okomentujte.. :)
Alex Winslow

bože ja ich milujem a tiež ten ich nový song (má deň dva... :) )

5. Kapitola

„oci, ja ťa nepustím,“ stále sme na ňom viseli, nohy nám hojdali vo vzduchu a po tvárach nám padali slzy.

„dievčatká, chcem sa privítať so svojou ženou,“ zasmial sa, no nepúšťal nás.

„ale len na chvíľku, potom si s ňou užiješ neskôr.“ Zabručala Lucie.

„sľubujem,“ krútil hlavou.

„berieme ťa za slovo,“ zaškerila som sa a a dala som mu pusu na tvár. Potom nás pustil a my sme skončili nohami na zemi.

„ahoj Mery,“ usmial sa na našu mamku, ktorá plakala od dojatia a s krásnym úsmevom nás pozorovala.

„ahoj Johnny,“ úsmev sa jej rozšíril a skočila mu do otvorenej náruče.

Lucie ma chytila za ruku a s úsmevom sme sa o seba opreli a pozorovali našich rodičov, ktorý sa vítali.

„mali by sme ísť,“ ozvala sa mamka a ruka v ruke sme sa všetci pobrali z letiska, kde nás celou cestou sledovali kamery televízie.

„ideme ešte niekde, alebo zakotvíme v hotely?“ opýtala som sa .

„hm, tak poďme do hotela, chcem sa vyzliecť z tohto tu,“ potiahol sa za golier uniformy.

„mne sa v tom páčiš,“ drgla som ho lakťom do boku a s Lu sme sa začali smiať.

„musím povedať, že dievčatá majú pravdu,“ priznala mamka a žmurkla na nás.

„ďakujeme,“ zastavili sme pred letiskom, kde sme si odchytili taxík, a do ktorého sme sa napchali.

Nadiktovali sme vodičovi adresu a ten nás tam doviedol.

„dovidenia,“ zvolali sme so sestričkou naraz pri vychádzaní z taxíku a keď si ocko vybral z kufru vak, ktorý mal so sebou, taxík odplachtil preč a my sme vošli dnu.

                                      

„chcete zostať sami, alebo za chvíľu máme prísť k vám?“ opýtala sa Lu, keď sme boli na chodbe, kde boli naše izby.

„chceli by sme zostať sami,“ usmial sa na nás otec.

„tak fajn, no zajtra v lietadle sedíš medzi nami,“ vyplazila som na neho jazyk a hneď sme sa stratili v našej izbe.

„idem zavolať chalanom,“ povedala Lulu a vytiahla si mobil.

„v pohode,“ otvorila som si kufor a zapozerala som sa doň.

„chceme ísť dnes von, alebo zostaneme na izbe?“ opýtala som sa jej.

„dnes sa mi nikam nechce, takže zostaňme dnu,“ povedala, keď položila mobil na posteľ a pustila hlasný odposluch.

„dobre,“ vytiahla som si z kufru tepláky, ktoré som tam mala a prezliekla som sa do nich a do vyťahaného trička.

„ahoj Lulu,“ ozval sa v telefóne hlas Noa.

„a ja nič?“ zavolala som smerom k telefónu, keďže som bola pri kúpeľni.

„tak to potom asi ani ja,“ poznamenal hlas Michaela.

„máte to blbé,“ povedal sarkasticky Noe a ja som pretočila očami.

„čo robíte?“ opýtala sa ich Lulu a ja som sa zasmiala.

„konečne doma,“ zasmiala som sa keď sme vystúpili z výťahu na našom poschodí.

„pekné,“ usmial sa ocko.

„to si ešte nevidel byt,“ povedali sme naraz a zasmiali sme sa.

„tak otvorte, aby som ho konečne videl,“ usmial sa na nás a ja som vytiahla kľúče a strčila ich do zámku.

„nech sa páči,“ pokynula som mu ku dverám, nech odomkne sám.

„ooo ďakujem,“ zasmial sa a odomkol. „No to som zvedavý,“  otvoril dvere a vošiel dovnútra.

„je to tu nádherné,“ zasmial sa, keď sa obzeral okolo a chodil cez miestnosti.

„na druhej strane máme izbu my,“ oznámila som mu, keď sa rozišiel smer ich spálňa a ja som išla iným smerom.

„pôjdem vás potom pozrieť,“ povedal mi.

„fajn, ale ja si idem zabehať, takže mňa tam asi nezastihneš,“ zamávala som mu a išla som sa do izby prezliecť.

Vyšla som dole na prízemí z výťahu, pozdravila vrátnika a s hudbou, ktorú som počúvala, som sa rozbehla v diaľ nerátajúc kilometre.

„kde bežíš, krásavica?“ ozvalo sa za mnou.

„čo najďalej od teba,“ prepla som pesničku a rozbehla som sa trochu rýchlejšie.

„mne neutečieš,“ počula som slabo a tak som ešte pridala.

„Ale no tak, zlato, predsa by si mi neutekala,“ smial sa.

Panebože, pomôž mi. Povedala som v mysli a prudko som zastavila a otočila som sa na neho.

„no, čo by si chcel?“ opýtala som sa ho a ipod som strčila do vrecka aj so slúchadlami.

„nejaká odvážna,“ zasmial sa a priblížil sa o krok.

„priblíž sa ešte a skončíš na zemi,“ oznámila som mu.

„ha, dovoľ sa mi zasmiať, ty, také tintítko, ktoré je najmenej o polovicu ľahšie ako ja, ma chce dostať na zem?“ bol pobavený, no nevedel, že mám „výcvik“.

„si predstav, bojovala som aj s tlstejšími ľuďmi ako si ty,“ pokrčila som plecami.

„to by som chcel vidieť,“ ďalej sa smial.

„tak sa priblíž a uvidíš,“ pohla som hlavou na bok a sledovala som ho.

„ako chceš,“ postúpil o ďalší krok a ja som podvihla obočie.

„som netušila, že sa bojíš 17 ročného dievčaťa,“ smiala som sa, no popritom som dávala pozor na to, čo robí.

„ja sa ťa nebojím,“ zavrčal a zmenšil vzdialenosť medzi nami na necelý meter, na čo som čakala a zaútočila som na neho. Čo nečakal a tak sa zatackal do zadu. Na nič som nečakala a znovu som zaútočila a tak skončil na zemi.

„ešte raz sa o niečo pokúsiš, schytáš to, no zavolám aj políciu, vieš, 17 ročné dievčatá nemusia byť tak bezbranné,“ usmiala som sa na neho.

„Annie, si v poriadku?“ kričal na mňa niekto a ja som sa obzrela, čo som nemala, pretože mi chytil nohu.

„pusť,“ zavrčala som a on sa posadil. „ako chceš,“ zohla som sa k nemu a jednu som mu vrazila až ma pustil a ľahol si naspäť na zem.

„hej som, Michael,“ povedala som chalanovi, ktorý bol odo mňa už len 5 metrov, ktoré hneď prekonal a objal ma.

„poď zoberieme ťa domov,“ chytil ma okolo pliec a odviedol ma cez skupinku prizerajúcich, ktorý stáli v kruhu okolo nás.

„a kde si bol?“ zamračila som sa.

„oproti v kaviarni aj s matkou a s Noem a s jeho matkou,“ pretočil očami.

„ale to ťa od toho nebudem rušiť, radšej sa choď zabávať, ja domov dobehnem,“ povedala som prehnane milo, až v tom bolo mierne cítiť iróniu, ktorú som tam zamýšľala.

„vieš, nám to nebude vadiť, ako to, že sme museli od nich odísť,“ zasmial sa a ťahal ma na druhu stranu ulice.

„A to sa nezaujímali, prečo tak rýchlo zdrháš a Noe ide po auto?“ podvihla som obočie, pretože som ho práve videla prichádzať.

„hej, no povedal som jej, že jej to poviem neskôr,“ otvoril mi dvere spolujazdca a ja som nasadla do auta a Michael išiel do zadu.

„Noe, mohol si tam zostať, kávička s mamkou musela byť príjemná záležitosť a ja ti ju tak skazím,“ pokrútila som hlavou.

„rob si zo mňa prdel, ja som sa modlil aby sa niečo stalo, nech som z tade preč, vlastne si nám zachránila krk.“ Vyhlásil a ja som sa rozosmiala.

„tak to nemáte začo,“ oprela som sa o sedadlo a zapásala som sa, aj keď sme už boli na ceste.

„ako vieš tak dobre bojovať, tvoja sestra toto nevie,“ ozvalo sa zo zadu.

„ona to nemá ako vedieť,“ pokrčila som plecami.

„kto ťa to učil?“ zamračil sa.

„v každom meste niekto iný a keď s nami  ocko ešte bol a mal náladu tak sme bojovali proti sebe,“ usmiala som sa.

„tak to je dobre, že sa učíš bojovať,“ pokýval hlavou Noe.

„aj keby som nevedela bojovať tak mu zdrhnem, no nechcelo sa mi pred ním zdrhať a ani to tu poriadne ešte nepoznám a náhodou by som sa tu stratila.“ Striaslo ma.

„málo kto, keď môže utiecť sa zastaví a bojuje,“ smial sa Michael. „Si blázon,“ dopovedal, keď ho ten smiech prešiel.

„ja viem,“ zaškerila som sa na neho, keď som sa otočila do zadu.

„čo sa stalo? Dnes ste nemali prísť a prečo je s vami Annie?“ zvolala Lulu trošku hlasnejšie ako mala a ku dverám došiel aj ocko.

„čo sa stalo?“ opýtal sa aj on.

„nič sa nestalo, len keď som bežala tak ma nejaký chlapík asi chcel znásilniť, tak som ho zmlátila, oni to videli a doviezli ma domov,“ pretočila som oči.

„tak to sa mi páči, predsa len si moje dievčatko,“ objal ma.

„páni, vy ste vojak?“ ozval sa Noe, keď si prezeral môjho ocka.

„už to tak bude,“ pokýval hlavou.

„hej, a ja nie som tvoje dievčatko?“ ozvala sa Lulu mierne nahnevane.

„ale jasné že si, len tebe som nedával základy bojového umenia, ale vy ste obidve len a len moje,“ objal aj ju a ja som sa smiala.

„počkať, tak preto Ellie tak plakala do telefónu,“ zvolal Michael keď mu niečo docvaklo.

„Elie plakala do telefónu?“ pozrela som sa na dvere oproti tým našim.

„hej v sobotu pred obedom som jej volal a ona mi fňukala do telefónu a keď som sa jej spýtal na čo pozerá, tak len povedala, že sa dozviem časom,“ mračil sa aj on na dvere.

„to je jedno, mali by sme sa vrátiť do tej kaviarne, aj keď sa mi tam ale že vôbec nechce,“ povzdychol si Noe a tí dvaja sa stratili vo výťahu.

„to bolo divné, ale asi sme boli v telke,“ zasmiala som sa.

„hej asi hej,“ poznamenal ocko.

„chceš sa spoznať s našou susedou Elie?“ opýtala som sa radostne a bez odpovede som sa rozbehla ku dverám naproti.

Zaklopala som.

„Kto je?“ ozvalo sa spoza dverí.

„tri krát hádaj,“ ozvala som sa.

„Annie,“ otvorila dvere a objala ma.

„chcem ti predstaviť niekoho pre mňa veľmi dôležitého,“ povedala som jej a ťahala som ju k nášmu bytu, kde bol stále ocko aj s Lucie.

„dobre,“ išla za mnou, až ku našim dverám.

„takže Elie, toto je môj ocko, John,“ ukázala som na neho, „ocko toto je Elisabeth,“

„veľmi ma teší, pán Bristol,“ podala mu ruku.

„aj mňa, no nemusíte mi vykať, som proste John,“ usmial sa na ňu a potriasol si s podávanou rukou.

„a na koľko tu zostávate?“ opýtala sa ho konverzačne.

„asi tri týždne, keď sa nič nezmení,“ pokrčil plecami a mne to v tej chvíli znovu došlo. O tri týždne proste znovu odíde a ja nebudem mať tak na rok kľudný spánok.

Otočila som sa im chrbtom a prvé čo ma napadlo je vypadnúť hore na strechu. Je tam kľud, ticho, nikto tam pomaly nechodí a ja môžem rozmýšľať.

„Annie,“ ozval sa za mnou otec ale ja som sa na neho ani len nepozrela, aj keby som mohla.

„je to moja práca a ja ju nechcem zmeniť, veď pomáham ľuďom, mám tam priateľov a skvelú partiu,“ blížil sa ku mne a ja som si rýchlo zotierala slzy z tváre.

„ale ja sa bojím,“ zašepkala som.

„nemusíš sa báť, mne sa určite nič nestane,“ sadol si ku mne a objal ma.

„ako to môžeš vedieť, proste sa niečo stane a budeš mŕtvy,“ znovu som začala plakať a on si ma k sebe pritúlil ešte viac.

„a čo mám povedať ja, keď sama behávaš v tomto meste?“ opýtal sa ma a ja som na jeho tvári videla úsmev.

„viem sa brániť,“ zamračila som sa do jeho tváre.

„no vidíš, aj ja sa viem brániť, nič sa mi nestane,“ objal ma ešte viac a ja som pomaly prestávala plakať.

„ale ja sa proste o teba bojím, aj Lulu sa o teba bojí, no ona si to nepriznáva, mamka sa o teba bojí tiež, všetky sa o teba strašne bojíme, no ja to neviem skrývať,“ povzdychla som si a oprela o neho hlavu.

„ja viem slniečko, ja viem,“ začal nás hojdať a rozprávať nejaké blbosti aby som prišla na iné myšlienky.