Alex Winslow
4. Kapitola
Pozrela som sa na posteľ ale ku knihe, ktorá na nej ležala
som sa nevrátila. Nakoniec som vyšla z izby a zabuchla som sa
v učebni, kde som otvorila svoj notebook a dala som pred seba skicár
a ceruzku.
Na notebook som naťukala heslo a pustila som si svoj
mix rockových piesni, ktorý som mala v oddelenom priečinku a kde
hniezdilo pár mojich obľúbených interpretov.
Hudbu som si dala na plné pecky a bolo mi jedno či to
niekoho ruší. Začala som si spievať s Hayley Williams a pritiahla som
si pred seba skicár, do ktorého som začala kresliť.
Črtala som šťastnú rodinku, ktorá stojí niekde v parku.
Usmievavý otec, ktorý drží okolo pása svoju milovanú manželku a pred nimi
stoja v objatí dve dievčatá, dvojičky, ktoré mohli mať tak 11 rokov. Za
nimi bola lavička a v okolí nich samá zeleň a stromy.
Až keď som sa na to viac zapozerala zistila som, že vlastne
kreslím jednu moju obľúbenú fotku z albumu, ktorý mám schovaný.
„vieš nádherne kresliť,“ ozvalo sa za mnou a ja som sa
strašne zľakla.
„čo ty tu robíš?“ otočila som sa na stoličke tak, aby som
bola čelom k môjmu votrelcovi.
„prišiel som ťa skontrolovať,“ usmial sa na mňa.
„super, tak už môžeš ísť,“ prekrížila som ruky na hrudi.
„prečo nám aspoň nedáš šancu?“ neodišiel.
„pretože nechcem,“ otočila som sa mu chrbtom a vytrhla
som tú stranu zo skicára, skrčila som ju a hodila niekde za seba, aby som
ju nemusela vidieť.
Buchli dvere, ako ich za sebou zavrel.
Zase som sa zahľadela na ten papier a znovu som začala
kresliť, no teraz som sa sústredila na to, aby to nebolo nič spoločné
s rodinou.
„ako je na tom?“ opýtala sa ma Elie, keď som z tade
vyšiel a sadol si k nej.
„neplače,“ poznamenal som a hodil som jej do lona
zmuchlaný papier, ktorý hodila za seba a myslela si, že som si ho ani
nevšimol.
„čo je to?“ opýtala sa ma.
„pozri sa a uvidíš,“ pousmial som sa a zapozeral
som sa na svojho najlepšieho kamaráta, ktorý sa o niečom rozprával
s Lucie.
„panebože, prečo si to skrčil?“ ozvalo sa vedľa mňa.
„ja nie,“ pokrútil som hlavou.
„čo tam máte?“ opýtala sa zrazu Lucie, ktorá si všimla, že
sa niečo deje.
„len toto,“ podala jej ten papier cez stôl a Lucie sa
na to zapozerala.
„do riti,“ zvolala, keď v ňom niečo spoznala.
„čo je na ňom?“ nechápali sme ani jeden.
„to je naša rodinná fotografia,“ oznámila nám
a postavila sa.
„kde ideš?“ opýtal som sa jej.
„za sestrou, nechápem prečo som si to doteraz nevšimla,“
zamračila sa a rozišla sa smerom do študovne.
„dobre to skrývala,“
povedala jej sestrička ale to Lucie už bola pri dverách do študovne.
„a ako to ty vieš?“ ozval sa Noe.
„rozprávala som sa s ňou, keď som ju našla hore na
streche. Zverila sa mi,“ vysvetlila mu Elie a ja som sa na ňu usmial .
„Annie?“ otvorili sa za mnou dvere, no ja som neodpovedala.
„Annie, nehnevaj sa na mňa, prosím, ja som si neuvedomila,
že som ti ubližovala,“ povedala Lu a vošla do miestnosti.
„to je v poriadku,“ odvrkla som a ďalej som si
čmárala.
„Annie, prosím,“ zafunela hneď za mnou.
„a čo ti mám odpustiť? To že na mňa tlačíš aby som robila to
čo nechcem, alebo to že si sa na mňa vykašlala?“ otočila som sa jej čelom
a pozerala som sa jej do očí.
„za všetko, ja som to tak fakt nemyslela, odpustíš mi to?“
hodila psie oči a ja som si len povzdychla.
„fajn, poď ku mne,“ postavila som sa a spoločne sme sa
objali.
„odpúšťaš mi?“ nedala si povedať.
„Ale jasné, že hej, sestrička,“ zasmiala som sa.
„ďakujem,“ zamumlala a ja som ju stisla v objatí
ešte viac.
„ja ju nejdem hrať, prestaňte, nie, proste nie,“ smiala som
sa a držala sa zubami nechtami kresla v ktorom som sedela.
„Ale no tak, to by si nám nezrobila, prosím,“ hodila na mňa
psie oči sestra.
„nie, proste nie, nie a nie, k tomu ma
nedostanete, budem točiť,“ krútila som hlavou a stále som sa držala
kresla.
„nebuď zlá, sestrička ja ťa prosím,“ kľačala predo mnou na
kolenách.
„ee,“ vyplazila som na ňu jazyk a chytila som sa
pevnejšie.
„tak takto to nepôjde,“ ozval sa Michael, ktorý hneď schytil
moje boky a začal ma ťahať z kresla.
„nie,“ začala som kričať, keď som už visela vo vzduchu
a držala som sa len rukami.
„ale áno,“ smiali sa všetci.
„prosím nie,“ stále som sa nechcela pustiť.
„ale no ták, predsa by si nám to neurobila,“ povedal
Michael, ktorý hneď potiahol silou tak, že som sa neudržala držať sedadla
a tak som padala voľným pádom k zemi, no kým som stihla dopadnúť,
ležala som v jeho náručí a začala som ho biť.
„Lu, povedz niečo tvojej sestre, ona ma bije,“ zvolal
a ja som sa začala smiať, no neprestala som.
„Annabell Bristol, nebi mi môjho kamaráta,“ zvolala so
smiechom Lu a ja som sa na ňu pozrela a podvihla som jedno obočie, na
čo ona prikývla a tiež na neho skočila, čiže skončil na zemi a my sme
sa na ňom smiali a bili ho, sem tam šteklili, no keď to nezaberalo
prestali sme.
„deti,“ povzdychol si Noe, ktorý nás pozoroval a tak
sme skočili aj po ňom a tak skončil na zemi vedľa Michaela.
„hej Elie, máš možnosť zbiť svojho brata za to, čo ti
spôsobil, takže ju nepremárni.“ Zakričala som na ňu a tá sa nedala dlho
prehovárať a tak sedela na Michaelovi a bila ho.
„no dievčatá, že sa nehanbíte takto biť bezbranných
chalanov,“ ozvala sa nad nami mamka a ja som sa na ňu pozrela.
„keby si to nezaslúžili, tak ich nebijeme,“ usmiala som sa
na ňu a pokračovala som v našej bitke.
„Annie, vstávaj, musíme ísť do školy,“ ozvalo sa o dva
týždne v piatok.
„ešte chvíľku mami,“ zamumlala som a pretočila som sa
na druhý bok.
„ja ti dám také mami, vstávaj, je posledný deň školy tak si
pohni,“ zatlieskala rukami Lucie a ja som sa posadila na posteli
a pozrela som sa na kalendár, ktorý som mala oproti na stene. Bol tam
zakrúžkovaný zajtrajšok a ja som sa ešte viac usmiala, aj keď ma začali
zožierať pochybnosti, či sa objaví.
Postavila som sa na nohy a prešla som ku skrini, kde
som sa prezliekla do uniformy. Kravatu som si obviazala okolo hlavy ako
čelenku.
Prešla som do kúpeľne, kde som sa postavila ku druhému
zrkadlu a začala som sa maľovať.
„dúfam, že príde,“ poznamenala som ako keby nič, aj keď sme
obidve vedeli, že som to tak nemyslela.
„príde, neboj sa a keby nie, tak ho vlastnoručne
nájdeme a dovezieme domov,“ usmiala sa na mňa a ja som prikývla.
„mali by sme pomaly ísť,“ pozrela som sa na hodinky na ruke
a povzdychla som si.
„tak poďme,“ hodila na poličku ceruzku, ktorou si dorábala
oko a keď ma schmatla za ruku, vytiahla ma z kúpeľne a spoločne
sme sa pobrali do školy.
„čaute dvojičky,“ ozvalo sa, keď sme vystúpili z auta,
ktoré pre zmenu šoférovala Lu.
„no nazdar,“ pretočila som očami a radšej som sa
rýchlejšie pobrala za Car, ktorá ma už čakala pri v chode do školy.
„čauko,“ usmiala sa som sa na ňu a spoločne sme sa
pobrali ku skrinkám, kde sme si zobrali veci na hodiny a pridali sme sa
k Momo, ktorá okolo nás práve prechádzala.
„čauko Momo,“ zasmiala som sa a objala ju.
„čo jej dneska je?“ opýtala sa Momo Car ako keby som tam
vôbec nebola.
„netuším, ale baví sa so sestrou a je veselá, takže to
nechajme tak,“ žmurkla na ňu a ja som len krútila hlavou.
„ste divné,“ poznamenala som a spolu s Car som
vošla do triedy, v ktorej sme mali hodinu.
keď sme mali obed, zazvonil mi mobil.
„ahoj mami čo potrebuješ?“ hneď som zdvihla.
„len to, že ste uvoľnené z poobedného vyučovania. Poďte
domov, potrebujeme si zbaliť, pretože večer odchádzame do Portlandu aby sme
potom nemuseli zmätkáriť zajtra,“ vysvetlila mi.
„dobre, pôjdem po sestričku a ideme domov,“ pozrela som
sa na druhý koniec jedálne, kde sedela aj s futbalistami.
„okej čakám vás?“ zložila a tak som dala mobil naspäť
do vrecka a povzdychla som si.
„však sa nesťahujete?“ opýtala sa hneď Car.
„nie, robíme si menší výlet do Portlandu,“ zasmiala som sa
a postavila sa na nohy.
„aj ja chcem,“ zasnila sa Alice.
„ver mi, nechceš,“ pokrútila som hlavou a odišla od
stolu.
Preplietala som sa pomedzi stoly až som sa dostala
k tomu, kde boli oni. Lucie ešte jedla, no väčšina z chalanov už len
kecala a najbližšie pri Lulu bol Michael.
Sadla som si mu na nohy bez toho, aby som ho upozornila,
alebo čo a pozrela som sa na Lucie, ktorá s vytiahnutým obočím
sledovala moje počínanie.
„Lulu, pekne dopapáme a ideme sa baliť,“ usmiala som sa
na ňu a nevšímala som si smiech chalanov naokolo.
„a sme ospravedlnené?“ podvihla obočie.
„Aj keby sme neboli, ideš, tak načo to chceš vedieť?“
podvihla som obočie.
„to je tiež pravda,“ zasmiala sa a odsunula od seba
tácku z jedlom.
„a kde ste sa to vybrali?“ opýtal sa Noe, ktorý mohol na
Lulu oči nechať.
„ideme na výlet do Portlandu,“ povedala som skôr ako stihla
Lu niečo prekecnúť.
„presne tak,“ pritakala.
„tak si to užite,“ usmial sa Noe a tak som sa postavila
s mojej improvizovanej stoličky a ruka v ruke so sestričkou sme
vypochodovali zo školy, nastúpili do auta a odviezli sa domov.
„Hej Annie, kde mám tu čiernu sukňu?“ ozvalo sa z izby,
keď som bola v kúpeľni a balila kozmetiku, aj keď ideme len na dva
dni.
„a to jak mám vedieť?“ zakričala som naspäť.
„no tak ja to neviem, skriňa to nevie, tak som dúfala, že to
budeš vedieť aspoň ty,“ povzdychla si.
„a pozrela si sa na svoju posteľ?“ opýtala som sa jej opretá
o zárubňu a s pohľadom zapichnutým na inkriminovanej čiernej
sukni.
„čo by tam...“ otočila sa a pozrela sa na sukňu na
posteli.
„robila? Možno tam ležala,“ zasmiala som sa a vošla som
naspäť do kúpeľne.
„Dievčatá, už ste?“ vošla k nám mamka.
„ešte dve minútky,“ povedala som ja, keď som si zatvárala
kufor, bola som len v spodnom prádle a šaty som mala na posteli.
„dobre, čakám vás na chodbe,“ povedala a odišla
z izby.
Obliekla som si krásne tmavomodré šaty s výstrihom do
U a skladanou sukňou nad kolena.
Zobrali sme si kufre a došli sme do chodby, kde nás už
čakala mamka. Obula som si čierne topánky na 10 centimetrovom opätku, ktoré sa
viazali tmavomodrými stuhami do polky lýtok.
„už len prežiť cestu a pár hodín v Portlande
a uvidíme ho,“ usmiala sa na nás mamka, keď sme stáli v rade
a čakali sme, kedy dáme letenku letuške a sadneme si na svoje miesta
v lietadle.
„áno, neviem sa dočkať, len dúfam, že príde,“ povzdychla som
a chytila Lulu za ruku.
„presne tak, aj ja v to dúfam,“ oprela si hlavu
o moje rameno a ďalej sme čakali, kým sa dostaneme na rad.
Taxi zastalo pred pomaly najlepším hotelom v meste,
ktorý sa nachádzal celkom blízko letiska, aj keď nie najbližšie.
„ďakujeme za odvoz,“ usmiala sa na taxikára mamka
a dala mu peniaze. Vybrali sme si kufre z auta a spoločne sme sa
pobrali do haly hotela.
„dobrý večer, vítame Vás u nás, čo by ste si priali?“
privítala nás milá usmievavá paní, na ktorej ale boli vidno kruhy pod očami od
zlého spánku.
„mali by sme tu mať rezerváciu na meno Bristol.“ Usmiala sa
na ňu mamka.
„pravdaže, dva apartmány vedľa seba,“ pozrela sa na nás ako
keby si to overovala.
„presne tak,“ odsúhlasila jej to.
„nech sa páči Vaše kľúče a užite si pobyt
v Portlande, keby ste niečo potrebovali, nebojte sa na nás obrátiť,“
odrapkala naučený text.
„ďakujeme, dobrú noc,“ popriali sme jej a odobrali sme
sa ku výťahom.
„a na ktorom poschodí to máme byť?“ opýtala sa Lucie.
„dobrá otázka,“ zasmiala sa mamka.
keď sa otvorili dvere výťahu, uvítala nás usmievavá tvár
chlapíka, ktorý manipuloval s výťahom.
„na ktoré to bude,“ usmial sa.
„to keby sme vedeli,“ odpovedala som mu s úsmevom.
„no to ste dneska už asi tretí, Maggie, nie je dnes vo
svojej koži, tak, vás poprosím číslo izby,“ vysvetlil.
„328,“ povedala mamka, keď sa pozrela na jeden
z kľúčikov.
„tak to bude horné poschodie, kde sú apartmány,“ pokýval
hlavou stlačil nejaké tlačidlo a výťah sa pohol smerom hore.
„tak prajem Vám príjemný pobyt,“ usmial sa na nás, keď sme
vychádzali z výťahu a mňa postupne prestali baviť tie ich priania,
ako keby im to nebolo jedno.
„tak vaša izba je 329, naša 328,“ podala nám kľúčik od nášho
apartmánu, kde sme pokračovali už samé, pretože mamka už pri svojom stála.
„dobrú noc mami,“ zamávala som jej a keď som otvorila
dvere do izby, všetky sme vošli dnu.
„úžasné,“ povedala som aby sa nepovedalo a hneď som
zapadla do izby, kde sme mali spať.
„hej, presne tak, no na ktorej strane postele chceš spať?“
opýtala sa ma, keď sme sa obidve pozerali na manželskú posteľ pred nami.
„tej pri okne, keďže ty radšej spíš bližšie pri dverách,“
objala som ju.
„dobre, tak ja idem do kúpeľne,“ otočila sa aj s našou
spoločnou kozmetickou kapsou a zmizla vo dverách. Ja som sa zatiaľ
prezliekla do pyžama a potom som prešla tiež do kúpeľne.
Zaľahli sme spoločne až po asi trojhodinovom spoločnom
zamýšľaní sa, či ocko príde alebo nie a stále sme sa utešovali, že určite
príde.
Nakoniec sme zaspali hneď vedľa seba, držiac sa za ruky
s prepletenými prstami.
„Annie, Lu, vstávajte, musíme za hodinku ísť,“ budil nás
mamkin hlas.
„ešte chvíľku mami,“ zamumlala som a schúlila som sa do
klbka.
„nie, musíte vstávať, hneď, ale keď nechcete, tak celkom
blízko máte kúpeľňu, v ktorej sa nachádza ľadová voda,“ začala hovoriť, no
to už sme spriamene sedeli vedľa seba a zle sme sa na ňu pozerali.
„toto by si zrobila vlastným dcéram?“ opýtala som sa jej.
„a s akou radosťou,“ zasmiala sa.
„si zlá,“ prekrížila si ,Lu, ruky na hrudi.
„ja vždy,“ zamávala nám a vypadla z našej izby.
„ako sa tu vôbec dostala?“ pozrela som sa na Lu.
„to ani pán Boh nevie,“ zamumlala a znovu sa zvalila do
postele.
„Lulu vstávaj, za hodinu máme ísť čakať ocka, a keď tam
nebudeš úžasne vyfintená, tak ma objíme viac krát ako teba,“ zasmiala som sa.
„tak to nie,“ vyskočila na nohy a zmizla
v kúpeľni.
„ach bože, tá vždy všetkému uverí,“ zamumlala som si skôr
pre seba a zohla som sa ku kufru z ktorého som si vytiahla spodné
prádlo, biele čipkované šaty, hnedé kožené topánočky a tenučkú koženú
hnedú bundu.
Pekne som sa obliekla a potom som vošla do kúpeľne, kde
som sa minula s Lulu, ktorá z tade vychádzala.
Jemne som sa namaľovala a rozčesala som si vlasy, do
ktorých som si zastrčila pilotky.
V izbe som sa obula a zobrala som si hnedú koženú
kabelku, do ktorej som si dala peňaženku, mobil, kľúče, a neviem čo ešte.
„môžeme?“ opýtala som sa Lulu, ktorá sa práve obula.
„áno,“ usmiala sa na mňa, chytili sme sa za ruky
a spoločne sme sa pobrali z apartmánu, ktorý sme zamkli
a zaklopali na mamkine dvere.
„už idem,“ ozvalo sa a za minútu sa otvorili dvere. Na
chodbu vyšla mamka v sukňovom tmavozelenom kostýme.
„tak poďme na to,“ usmiala sa a spoločne sa pobrali ku
výťahu, ktorým sa zviezli dole.
Prešli sme halou, pozdravili ženskú za pultom a vyšli
sme pred hotel, kde stál voľný taxík.
„na letisko vás poprosím,“ povedala mama, ktorá si sadla do
taxíku ako posledná a jediné šťastie je, že Portland má len jedno letisko.
„dobre,“ pokýval hlavou šofér, naštartoval a vyrazil
smer letisko.
„kedy majú prísť?“ opýtala som sa len aby nebolo ticho.
„okolo 12:30,“ otočila sa na mňa mamka.
„to je dobré,“ pokývala som hlavou a oprela som sa
o Lucie.
„Dobrý deň pani Stockerová,“ usmiali sme sa so sestričkou na
mamkinu celkom dobrú kamarátku, s ktorou sa zoznámili na takomto podobnom
mieste.
„ahojte dievčatá, ste stále rovnaké, keď nie úplne
nerozoznateľné,“ krútila hlavou, pretože sme sa dneska nijak nerozlišovali,
čiže sme mali rôzne len oblečenie.
„ale to určite nie,“ mávla som rukou.
„vieš Marie, zase hrajú tú hru, či ich rozozná, ako keď boli
malé,“ krútila hlavou mamka.
„nech majú radosť,“ zastávala sa nás a my sme sa len
usmievali, keď k nám pribehlo dievčatko .
„ahoj Maggie, ty si ale za ten rok vyrástla,“ chytila som ju
a vytiahla som si ju na ruky.
Maggie je 5 ročné dievčatko, dcéra paní Stockerovej.
„hej, len vy dve ste stále rovnaké,“ zamumlala
a krútila pri tom hlavičkou tak, že sa jej lokny mihali okolo tváre.
„tak to už raz bude,“ usmiala sa na ňu Lulu a vytrhla
mi ju z náruče, aby ju mohla mať aj ona.
„ahoj Lucie,“ zasmiala sa Maggie a objala ju.
„ako si nás rozpoznala?“ opýtala som sa jej so záujmom.
„Lucie ma berie na ruky vždy ako druhá,“ zazubila sa na mňa
a ja som pretočila očami.
„no čo, je to zločin že sa na tak úžasné dievčatko teším?“
opýtala som sa skôr sama seba, než okolia.
„ale dievčatá, nie že mi ju príliš rozmaznáte, potom
s ňou bude k nevydržaniu,“ otočila sa ku nám pani Stockerová
a krútila hlavou nad tým, že jej dcéra už hovie v náručí Lu.
„nebojte sa pani Stockerová, mi ju príliš nerozmaznáme,“
nahodila som anjelský výraz, ja nič, ja muzikant.
„no veď práve,“ povzdychla si a otočila sa naspäť
k mamke.
„videla som tu hračkárstvo,“ zašepkala nám Maggie, aby ju
jej mamka nepočula.
„dobre,“ usmiala sa na ňu Lucie.
„mami? Ideme sa trochu prejsť aj s Maggie, aby to
čakanie nebolo také dlhé,“ otočila som sa k mamke, ktorá len prikývla
a ďalej sa rozprávala s Marie.
„no tak kde je to hračkárstvo?“ usmiala som sa na ňu.
„tu hneď za rohom,“ zasmiala sa a ukazovala rukou ku
obchodom.
Prešli sme okolo nejakého stánku so suvenírmi, fast foodom ,
reštaurácie a kvetinárstve, až sme sa dostali ku väčšiemu hračkárstvu.
„tak poď,“ zobrala som si Maggie na ruky prezmenu ja
a vošli sme do obchodu.
„jeej, tam sú bárbinky a tam zase plyšové hračky
a tam sú hry,“ tlieskala Maggie jej maličkými rúčkami a ukazovala
každým smerom.
Paní za pultom sa nad ňou len usmiala a vrátila sa
k svojej práci.
„vieš že bárbinky ti nekúpime, takže poďme rovno
k plyšovým hračkám,“ poznamenala Lucie a tak sme sa vybrali
k hračkám, pri ktorých aj nám svietilo v očiach.
„pozri na toho slona,“ ukazovala na obrovského slona
v rohu miestnosti.
„ho chceš vymeniť za ocka? Pretože do auta by sa už
nezmestil,“ pohladila som ju po vlasoch a ona hneď pokrútila hlavou
a tak sa zapozerala na menšie hračky.
„a pozri na toho macka,“ zaťahala ma za ruku
a ukazovala na menšieho macíka, ktorý mal zaplátané, buď oblečenie alebo
labku a proste bol strašne chutný.
„tak toho ti schvaľujem,“ usmiala som sa na ňu a keď
Lucie tiež prikývla, vybrali sme ho z poličky a Maggie ho hneď
objala.
„ďakujem,“ ukázala nám svoje krásne biele zúbky
v okúzľujúcom úsmeve.
„a nevieš či príde aj Jack?“ opýtala sa jej Lucie, keď si
prezerala iné hračky.
„mamička hovorila, že príde tiež čakať ocka,“ kývala hlavou
hore dolu.
„dobre, tak vyberieme hračku aj pre neho, čo ty na to?“
opýtala som sa jej ja a Maggie hneď začala prezerať iné hračky.
„a čo tak toho psíka?“ ukazovala na krásneho psíka, ktorému
viseli uši a tiež mal zaplátané lapky.
„berieme ho, určite sa mu bude páčiť,“ schválila Lucie,
Maggin výber.
„mali by sme ísť, za 15 minút by mali priletieť,“ pozrela
som sa na hodinky.
Mala som pravdu a tak sme sa vybrali ku pokladni, kde
nám milá a usmievavá pani nablokovala hračky, za ktoré som, po menšej
hádke so sestrou, zaplatila ja.
„už sme tu,“ usmiala som sa na mamky, ktoré len krútili
hlavami nad hračkami v ruke.
„je tu Jack?“ opýtali sme sa naraz.
„hej, niekde tu pobehuje,“ usmiala sa na nás jeho mamka,
ktorá prichádzala k našej skupinke.
„ahoj Jack,“ usmiala som sa na 5 ročného chlapca, ktorý
práve pribehol k našej skupinke.
„ahoj Lucie, Annie a Maggie,“ žiarivo sa na nás usmial.
„máme pre teba darček,“ kľakla som si k nemu.
„len nehovor, že ďalšiu hračku,“ ozval sa hlas jeho mamky,
aj keď v ňom bol cítiť úsmev.
„tak nehovorím,“ zazubila som sa a podala som chlapcovi
psíka, ktorého sme mu kúpili.
„ďakujem,“ zažiarili mu očká a vrhol sa mi do náruče.
„nemáš za čo zlatko,“ pohladila som ho po vláskoch.
„veď on už môže mať samostatnú poličku, na ktorej bude
ceduľka hračky od Annie a Lulu,“ počula som jeho mamku a zasmiala
som.
„keď mi nikdy neodoláme,“ pokrčila som plecami a objala
som svoju sestričku.
„už budú vychádzať,“ ozval sa niekoho hlas a všetci
zoskupený ľudia sa pozreli na dvere, ktorými by mali vojsť.
„ja sa bojím,“ zašepkala som Lu, s ktorou som sa držala
za ruky a boli sme k sebe pritisnuté.
keď som sa pozrela okolo seba, nevidela som len neúplné
rodiny, ktoré čakajú na svojim mužov alebo ženy, ale aj novinárov, ktorý prišli
natočiť šťastné stretnutie rodín, po roku a dačo.
Otvorili sa dvere, z ktorých postupne vychádzali vojaci
a postupne sa halou ozývali výkriky: „ocko!“, „Steve,“ alebo „mami!“
a deti, ktoré bežali za svojimi rodičmi a manželky, alebo muži, ktorý
za nimi pomaly kráčali a keď deti uvoľnili cestu, tak sa objali
a pobozkali so svojou polovičkou. keď náhodou deti ešte nemali, tak sa
hneď objímali a bozkávali a proste to bol nádherný pohľad, ktorý by
sme si všetci možno viac užili, kebyže sme napäto neočakávali, či sa
v tých dverách objaví aj náš člen rodiny.
Vojaci prestali chodiť a my sme so sestrou strnulo
pozorovali tie dvere, z oči nám začali vytekať slzy a Maggie po nás zarazene
pozerala, pretože, aj keď ani jej ocko ešte neprišiel, nevedela čo to znamená.
Bola ešte príliš malá.
Jack už objímal svojho ocka a mal strašne šťastný
výraz.
Do dverí ešte niekto vošiel. Bol to Maggin ocko, ku ktorému
sa hneď rozbehla, síce bol na vozíčku, no vyzeralo to tak, že je asi
postrelený, alebo má niečo zlomené. keď videl ako k nemu jeho dcérka beží
úžasne sa usmial a natiahol k nej ruky.
Posadil si ju na nohy, strašne dlho ju objímal, potom sa
objal a pobozkal aj svoju ženu, ktorá ho dotlačila ďalej od dverí.
Ten čo ho tlačil, si našiel svoju rodinu, s ktorou sa
objímal a vyzeralo to, že už z tade nikto nevyjde.
Už vychádzal pilot s dvoma letuškami
a s môjho hrdla sa pri tom vydral vzlyk, ktorý som nedokázala
zadržať.
„on tam nie je,“ šepkala som sestre, s ktorou sme sa
objímali a všetci nás súcitne pozorovali.
„dievčatká moje,“ objala nás mamka a cítila som ako jej
jedna slza kvapla na moju hlavu.
„prečo tam nie je?“ šepkala Lu a všetky sme plakali.
Zrazu sa všetci otočili na dvere a tak sme sa tam
pozreli aj my a videli sme tam stáť jednu osobu.
„ocko,“ zvolali sme na raz a rozbehli sme sa jeho
smerom.
„Annie, Lulu,“ zasmial sa a zdvihol nás do svojej
náruče, keďže mal necelé dva metre.
„ocko,“ šepkali sme a cez slzy sme sa smiali.
„hádam ste si nemysleli, že by som vás tu nechal samé, to by
som ja v živote nedopustil,“ zasmial sa a silnejšie nás stisol.
„Mohol by som sa privítať aj s vašou mamkou?“ opýtal sa a obidve sme
pokrútili hlavou.
úžasné :) a držím palce na mature, neboj to zvládneš :)-N
OdpovedaťOdstrániťuž som sa zlakla že sa mu niečo stalo :-) dokonalá časť
OdpovedaťOdstrániťdokonalé :) doufám,že se bude víc bavit s lidma Annie :) ale tak vypadá to nadějně :) ale na tom konci se mi až nahrnuli slzy do očí.. ale ještě že se vrátil :) supeer :) těším se na další :))
OdpovedaťOdstrániťúžasné :) myslela som si že sa mu niečo stalo, ale našťastie nie :) teším sa na ďalšiu časť :) veľa šťastia ešte raz na maturitách :) *M
OdpovedaťOdstrániťTak toto je že mega dokonalé Alex!! :OOOO :33 Kokos, nemám slov... som bez dychu! To, ako si mysleli že nepríde...!! Omg!! :OO srdcové kolapsy a infarkty máš u mňa vždy na svedomí len ty!! Kriste! Nechápem ako môžeš takto dokonale písať... brutálne! Teraz si ma zabila. Rovno ti poviem, že toto je tá najdokonalejšia poviedka. Teda vlastne spolu s tými tvojimi ostatnými. Milujem tvoj štýl písania. Píšeš zaujímavo, pútavo a človek aj keď nechce tak sa do toho začíta, zamiluje si postavy, príbeh, vcíti sa do postáv. Jednoducho ty máš talent. A vážne obrovský. Ak to niekam pošleš, okamžite mi daj vedieť, pretože ja si to určite kúpim. Ale potom si prosím podpis. Aby som v budúcnosti mohla povedať, poznala som ju a čítala som jej prvé diela. A vtedy mi bude každý závidieť. Milujem tvoje postavy, tvoje príbehy... dokonalosť :)
OdpovedaťOdstrániť