Life 30.

Tak tu je ďalšia kapitola...
Baví vás to ešte vôbec, pretože sa mi zdá že nie. Ani poriadne neskomentujete a ja netuším čo si mám potom myslieť...
Neviem ako to teraz bude, v podstate za 2 týždne maturujem a keď mám pravdu povedať, brutálne sa bojím... :D :D
Ale čo už, výšky nakoniec vybraté, ešte poposielať prihlášky a bude... :)
Tak užite si kapitolu... :)
Alex Winslow

och ako ho len milujem... a budem dúfať, že lístky budú v norme a že sa mi v strede týždňa podarí doraziť do Prahy tak, aby som nejak veľa prednášok nevymeškala (ale to je ešte ďaleká budúcnosť, keďže ma na žiadnu výšku ešte neprijali... ) 

30. Kapitola

S povzdychom som z Nicka vstala, otvorila som rúru a naložila som mu zvyšok z koláča, ktorý som tam mala. Položila som tanier pred neho a bez slova som sa pobrala hore do izby, zbaliť si nejaké veci, ktoré zoberiem k Nickovi.

Niekedy je mi to až smiešne ale ja sa posledné dva mesiace pomaly k nemu sťahujem a vlastne, ani jednému to nevadí.

A tak som si pobalila ďalšiu poličku v skrini a zniesla som to dole k veciam od Dory. Prešla som do obývačky, aby som skontrolovala, či tam niečo neurobila, a zhrozila som sa na mieste.

„Dory, čo si o sebe myslíš?“ zakričala som, „kto to bude teraz čistiť?“ zalomila som rukami a pobrala som sa k môjmu niekedy čisto bielemu gauču, ktorý som si ešte na začiatku môjho života tu, urobila sama.

„čo sa stalo?“ vošiel dnu Nick a objal ma zozadu okolo pása.

„toto sa stalo,“ ukázala som na gauč zamračene a zazrela som na Dory, ktorá ležala vo dverách so psím pohľadom a ňufák si schovávala pod labku, ako keby jej to malo pomôcť. „Hnevám sa na teba,“ povedala som jej a otočila som sa na gauč.

„ale no ták, zlatíčko, ona to tak určite nemyslela a vyperie sa to,“ dal mi pusu na líce a ja som si povzdychla.

„nevyperiem to, keďže by som to musela znovu rozpárať a potom znovu prišiť a s tým sa mi robiť nechce, stačilo mi to robiť raz,“ odpovedala som mu a prekrížila som si ruky na pleciach.

„kašli na to, miláčik, nejak to potom vyriešime,“ otočil sa so mnou ku dverám a vytlačil ma na chodbu.

Chcel sa zohnúť po veci, ktoré som dole zniesla ale ja som na neho zle zazrela. Jedno rameno mal zafačované a druhou rukou ma držal a tak som sa mu vyšmykla z náručia, zobrala veci a vyhnala Dory z auta.

„môžeš zamknúť, drahý,“  povedala som cez rameno a dala som do kufru tie veci a Dory usadila pred sedadlo spolujazdca.

Keď sme už boli usadení, ja samozrejme za volantom, vyrazili sme konečne k Nickovi, neviem prečo sme išli práve tam a nezostali u mňa, ale to bolo jedno.

„Zlatíčko?“ ozvalo sa za mnou, keď som triedila veci na pranie a hádzala ho na rôzne kôpky za mnou ani som nejak nerozmýšľala kde je aká. Už pár rokov som mala každú kôpku na tom istom mieste za mojim telom, takže som to robila už automaticky.

„čo si prosíš?“ opýtala som sa ho a od koša na špinavé veci som prešla ku skrini, kde som pozerala, či sa ešte niečo nenájde na pranie. Keď sa nič nenašlo, nakoniec som vybrala aj Nickovu tašku z nemocnice a prázdnu som ju hodila na jej zvyčajné miesto.

Zohla som sa po tú najväčšiu kopu na zemi a opatrne som ju niesla do kúpeľne, kde som ju chcela hodiť do práčky.

„teba,“ zamručal a ja som sa rozosmiala.

„a zaslúžiš si to vôbec?“ vyplazila som na neho jazyk a veci som strčila do pračky a natiahla som sa po prostriedky na pranie do hornej police. „Bože, prečo to máš tak vysoko?“ opýtala som sa rečnícky a kým som sa stihla vytiahnuť ešte vyššie, Nick sa o mňa zozadu oprel a jeho ruka mi už skladala dole potrebné veci.

„nech sa páči,“ hryzol mi jemne do ucha a ja som v sebe zadržala mierne zavzdychanie.

„ďakujem a prestaň,“ zaklonila som mierne hlavu, no potom som ňou zatriasla a konečne zapla pračku.

„ale no ták, Cathie,“ zaskučal.

„nie a pekne šup, šup do postele či na gauč a oddychovať,“ chcela som ho vykázať s miestnosti, no keď som sa na neho otočila, schytil ma jednou rukou a vysadil ma na pračku, ktorá mierne priadla.

„ale,“ chcela som protestovať, no nedokázala som povedať nič viac, pretože sa mi prisal na pery a ja som mu dlho odolávať nemohla.

Jednu ruku mal síce znehybnenú, no tá jedna mu úplne stačila na preskúmavanie môjho tela. Moje ruky tiež dlho nezostali nehybne zastoknuté v jeho vlasoch, ale pomaličky mu začali rozopínať gombík za gombíkom na jeho košeli.
Hladila som ho po už odhalenej hrudi a stále sme sa neprestávali bozkávať.

Keď som skončila zrazu bez trička a jeho ruka začala putovať pod moje nohavičky, myslela som, že tú chvíľu nemôže nič skaziť, ale zase som sa zmýlila.

Zazvonil zvonček.

A nie len raz, ale aspoň milión krát a s dlhým držaním palca na zvončeku.

„nie, nevšímaj si to, to nič nie je a potom neskôr to zničím,“ zaskučal Nick a ja som si povzdychla.

„to nedokážem,“ povzdychla som si. „Mal by si ísť pod ľadovú vodu,“ pohladila som ho po inkriminovanom mieste a zoskočila z pračky, ktorá ďalej nerušene prala.

„to je dobrý nápad, prosím ťa, odopni mi vzadu tie popruhy,“ zhodil zo seba košeľu a otočil sa mi chrbtom.

Ja som mu to opatrne odopla a otočila som si ho tvárou k sebe.

„vieš, že ťa milujem, že?“ zapozerala som sa mu do očí a on sa na mňa tak nežne a zamilovane pozrel.

„samozrejme, veď aj ja ťa milujem, no asi by si mala tomu vytrvalcovi otvoriť dvere,“ povzdychol si a ešte na chvíľu sa prisal na moje pery. Potom ma pustil a ja som s povzdychom išla otvoriť tie prekliate dvere.

„kto to bol, maličká?“ ozvalo sa bytom keď Nick vyšiel z kúpeľne.

„veď príď a zisti si to,“ zavolala som na neho naspäť a ďalej som nerušene sedela v kuchyni aj s našou návštevou.

„Všetko najlepšie,“ rozľahlo sa kuchyňou, len čo sa dostal do dverí a ja som sledovala ako sa mu na tvári roztiahol široký a hlavne šťastný úsmev.

„ďakujem detská, aj keď vám nezabudnem, od čoho ste ma vyrušili,“ zazubil sa a všetci sa až príliš vnímavo pozreli priamo na mňa a ja som mohla cítiť ako mi červeň stúpala do tváre.

„nezapla by si mi to?“ pozrel sa na mňa a ja som si až teraz všimla, že v jednej ruke drží dlahu, ktorá mu fixovala rameno. Ešte týždeň ju musel nosiť a potom po prehliadke sa zistí, či to stačilo, alebo nie a potom mali nastúpiť rehabilitácie.

„samozrejme,“ postavila som sa z môjho miesta prešla k nemu, kde som mu zručne pripevnila tú bandáž naspäť a v tej chvíli som ďakovala doktorke, že mi to pár krát ukazovala, keď som sa objavila v nemocnici.

„ďakujem,“ otočil sa mi čelom a dal mi pusu na líce. Potom sa otočil a zmizol v izbe, kde sa asi išiel obliecť.

Ja som sa vrátila na svoje miesto a počúvala som hašterenie našich kamarátov. V podstate sa bavili o tom, kde to vlastne pôjdeme. Pretože jeden chcel ísť tam, druhý zas tam a ja som sa na nich aj tak po chvíli dobre zabávala.

„aj tak si myslím, že pôjdeme tam, kde sme boli na moje narodeniny,“ skočila som im do toho a sama sa postavila, aby som sa konečne obliekla, keďže som tam s nimi sedela len v dlhšom tričku a gaťkách.

Keď som konečne stála pred skriňou a rozmýšľala čo dať na seba, objali ma Nickové ruky okolo pása.

„poď v tom v čom si, mne to vadiť nebude,“ zavrčal mi do ucha a ja som sa rozosmiala.

„a myslím, že to nebude vadiť ani 99% mužov v klube,“ odvetila som a on sa zarazil.

„tak to potom dlhé nohavice a rolák,“ so smiechom sa odo mňa odlepil a odišiel za našou návštevou.

Ja som pokrútila hlavou a nakoniec som si vytiahla krátke kraťasy, korzet a koženú bundu. Na nohy som si ešte dala podväzkové pančušky, ktorými poteším Nickové očko, aj keď asi až nad ránom.

Obliekla som sa, v kúpeľni sa trochu upravila a nakoniec som vošla do kuchyne, kde všetci čakali a Nick si rozbaľoval darčeky.

Môj už si rozbalil v nemocnici. Síce som mu ho chcela dať, až keď mu budú dávať darčeky ostatní, ale prehovoril ma.

A tak som ich, opretá o zárubňu, chvíľu pozorovala a nakoniec som sa k nim premiestnila, sadajúc si Nickovi na kolená a pomáhajúc mu rozbaľovať darčeky, keďže sa na ňom dosť zabávali, keďže to musel robiť jednou rukou. Ruku mal zafačovanú tak, aby ňou nepohol ani o milimeter a keby doktorka zistila, že hneď v prvý deň som mu dala tú bandáž dole, asi by ma zabila.

„no tak kde vyrazíme?“ opýtala som sa ich po chvíli.

„nezhodli sme sa,“ zasmiali sa a ja som sa pozrela na Nicka.

„poďme len tu za roh, minule bolo fajn,“ vyhlásil oslávenec a ja som sa víťazoslávne zazubila na detská okolo nás.

„mali sme sa staviť, to by bolo peňazí,“ zamumlala som si pre seba a Nicka, ktorý ma ako jediný počul, sa rozosmial.

Vošli sme do baru a presunuli sme sa do nášho boxu, ktorý tu bol pre nás asi vždy voľný, no nejak  som to neriešila.

Všetci sme sa usadili, objednali a prekrikovali sme cez seba ako chcel každý rozprávať s každým.

„Nick, poď si zatancovať,“ otočila som sa na neho a nahodila som psí pohľad.

„Cath, nie, nepôjdem s tebou tancovať, proste ma tam nedostaneš ani keby čo bolo,“ zavrčal a ja som sa rozosmiala.

„prosím, prosím, pekne prosím,“ sadla som si obkročmo na jeho nohy a vytiahla som sa tak, aby sme mali hlavy na rovnakej úrovni.

Obkrútila som mu ruky okolo krku a pobozkala som ho na líce.

„macko, toto mi neurobíš, že? Veď mi bude stačiť jedna pesnička, prosím,“ zamumlala som mu do ucha, ktoré som následne jemne pohrýzla.

„nie,“ zafučal nervózne a ja som sa zasmiala.

„kašli na neho, Cathie, pôjdeme samé,“ objavila sa pri mne Ronnie a Carrie a tak som si vyzliekla bundu, ktorú som mala na sebe a pokrčila plecami, zliezla som z Nicka a bez jediného pohľadu som odišla preč. Nemienila som to riešiť. Veď on nakoniec príde, keď uvidí, koľko chlapov sa okolo mňa moce.

S dievčatami sme zbehli na parket a okamžite sme sa predrali až do jeho stredu, kde sme medzi rôznymi neznámymi telami tancovali do rytmu a smiali sme sa ako nafetované, čo sme sa ani nestihli napiť z našich nápojov.

Užívali sme si voľnosť tohto prostredia a vôbec si nevšímali ľudí, ktorý sa okolo nás obšmietali. Teda ani chlapov, ktorí na nás chlipne pozerali a snažili sa k nám dostať čo najbližšie.

Vytvárali sme rôzne pohybové kreácie, na ktorých sme sa smiali ešte viac a užívali sme si konečne pokoj, ktorý sa nám ukázal. Už žiadny strach, že je Nick v nemocnici, žiadna zodpovednosť za Dory, ktorá bola aj tak úplne že úžasná. Proste len hudba, my tri a tie kreácie. Nič viac.

Teda až do vtedy, kým sa na nás nenalepil nejaký nadržanec, ktorý nás začal obchytkávať a my sme sa nemali ako dostať od neho. Bolo to nechutné a trochu som sa aj bála. Nie toho chlapíka, toho by sme sa už nejak zbavili, ale bála som sa, že si to všimol Nick a už sa k nám prediera, aby nás mohol zachrániť, aj keď sme to nepotrebovali a jemu by to ešte uškodilo.

S babami sme sa začali obzerať, kade by bol najlepší únik, no nestihli sme nič viac urobiť, pretože keď som toho chlapíka znovu od seba odstrčila, schmatol ho Nick a strčil ho našťastie nejakému chlapíkovi do rúk, ktorý ho začal ťahať preč.

„och Nick,“ usmiala som sa na neho a objala som ho okolo bokov.

„poďte ku stolu,“ zakričal na nás a ja som prikývla a baby súhlasili tiež, takže sme sa všetci pobrali za sebou na kraj parketu a potom do boxu.

Išli sme ako husičky. Nick prvý, zdravou rukou robiac nám cestičku. Ja za ním držiac sa pútka jeho nohavíc a druhou rukou natiahnutou za mnou som držala Carrie, ktorá na záver držala Ronnie a tak sme sa dostali až ku stolu.

Dom a Kellan si okamžite k sebe pritiahli dievčatá a pýtali sa ich, či sú v poriadku. Mňa si na kolená stiahol Nick a ja som nenamietala. Pekne som sa mu uvelebila na hrudi a vdychovala jeho vôňu.

„prečo si tam išiel sám a ešte k tomu zranený?“ opýtala som sa ho tak, aby ma počul len on.

„chceli ísť aj chalani, ale nedovolil som im to a potom, nebol som sám. Bol so mnou aj Dovan,“ oznámil mi a ja som sa zháčila. Áno, predpokladala som, že to bol ten chlapík, ktorému strčil Nick toho nadržanca, no aj tak som nevedela, kto to je.

„kto to vlastne je?“ opýtala som  sa ho a zapozerala som sa mu do očí.

„miestna SBS a dobrý kamarát a tak som skočil za nim a zobral ho so sebou. Do klubu už by sa dostať nemal. Nikdy,“ zaškeril sa na mňa a ja som pretočila očami.

„Asi ma nemá prekvapovať, že všade kde prídeš niekoho poznáš,“ pokrútila som hlavou a znovu ju uložila na jeho hruď, blízko jeho krku.

„zase nepoznám každého, väčšinou to sú len ľudia zo strednej alebo kolegovia z práce. Teda, skôr bývalí kolegovia,“ pohladil ma po vlasoch a potom sa s nimi začal hrať.

„samozrejme,“ privrela som oči. Milovala som, keď sa mi hral s vlasmi.

Milovala som to. Sedenie niekde spolu, zabávanie sa a tá súdržnosť. Proste dokonalé. Milovala som to počínanie, že ak sa stane niečo jednému sme v tom všetci a nič a nik to nezmení.

„Nick, prosím, poďme už domov,“ zamumlala som mu do hrude, začala som byť unavená.

„ešte chvíľku vydrž zlatíčko, niečo dohodneme a pôjdeme,“ pohladil ma a dal mi pusu do vlasov a znovu sa otočil na chalanov.

Ja som si len povzdychla a viac sa k nemu pritiahla, zababušiac sa ako do mojej vetrovky, tak aj do jeho tepla.

Neviem čo to so mnou dnes bolo, ale celý čas som nejaká unavená, možno to je len zmenami počasia.

„no dobre, môžeme ísť Cathie,“ ozvalo sa mi pri uchu a ja som prikývla a otvorila oči.

Postavila som sa z jeho nôh a počkala som kým ma zhrabol do svojho objatia a nepritlačil si ma na bok. Ešte sme mávli deckám a pobrali sme sa preč.

Keď sme prišli domov, Dory ani len oči neotvorila, tak som hneď prešla do izby a vyzliekla zo seba bundu s korzetom a kraťasami a tak som zostala len v spodnom prádle, v ktorom som prešla do kúpeľne.

„zlatko, poď už spať,“ vykopla som ho od umývadla, kde som sa rýchlo odlíčila a umyla si zuby. „Ešte nie si v posteli?“ podvihla som obočie, keďže stále stál za mnou a obzeral si ma.

„čakám na teba,“ zasmial sa a ja som pretočila očami.

„tak poď, maco, ideme spinkať,“ chytila som ho za ruku a odtiahla ho do spálne.