1. kapitola (D)

Tak tu je prvá kapitola, dúfam, že sa bude páčiť. 

Alex Winslow 

P.s.: Zanechajte komentár

1. Kapitola

„už ma nebaví to stále cestovanie, keď mamu pošlú zas niekde inde a ani ocka tak často nevidíme,“  poznamenala som, keď sme sedeli so sestrou v aute a išli sme za autom našej mamky do ďalšieho mesta.

„ja viem, ani pre mňa to nie je príjemné, no musíme to znovu pretrpieť, nastúpiť do novej školy a nájsť si nových priateľov,“ povedala mi Lucie, moje nádherné dvojča.

„ty si ich možno nájdeš, ale ako poznám seba, tak buď budem chodiť za tebou ako tvoj chvostík, alebo budem na všetko zase sama,“ povzdychla som, pretože som dosť hanblivý typ a k tomu sa ešte aj strašne nerada zoznamujem a nie som ani rada vo veľkej skupine najmä neznámych ľudí.

„vieš, že mne to vôbec nevadí, ja som s tebou strašne rada a neboj sa, nájdeme si úžasných priateľov,“ zasmiala sa a sledovala mamkine auto, keď odbáčalo na výpadovku.

„keď mám pravdu povedať, neviem, či chcem nejakých priateľov. Radšej zostanem sama s hudbou, aj tak tu dlho nepobudneme,“ pokrčila som plecami a pozrela som sa von z okna.

„Annie, toto ani len zo sna nehovor, nemôžeš sa uzavrieť pred svetom,“ zhrozila sa.

„ale ty to nechápeš, pre mňa je horor stále opúšťať nových priateľov, keď som ich konečne našla,“ pokrútila som hlavou.

„ja viem, ale proste keď si nechceš nájsť svojich, tak budeš povinne pri mne a nebudeš sedieť niekde sama,“ zasmiala sa Lucie a ja som nahodila svoj úžasný úsmev od ucha k uchu.

„ďakujem, ale so mnou si asi v škole veľa srandy neužiješ,“ povzdychla som a úsmev sa stratil.

„to je jedno, hlavne že budeme spolu,“ pohladila ma po ruke.

„a kde to vlastne ideme?“ opýtala som sa, pretože mamu som nevnímala, keď nám to hovorila.

„pre tento krát do San Francisca,“ objasnila mi a ja som len pokrútila hlavou.

„úžasné, to by sme nemuseli potom cestovať, ale bude stačiť keď sa presťahujeme na druhý koniec mesta, nie?“ zaškerila som sa.

„pochybujem, že by na niečo také pristúpila,“ poznamenala Lu a ja som prikývla na súhlas.

„tak vitaj v novom meste,“ zasmiala sa a ja som sa len usmievala.

„možno toto mesto nebude až také zlé´,“ zasmiala som sa.

„nechajme sa prekvapiť,“ vošli sme do mesta a v celkom hustej premávke sme Ďalej sledovali mamkine auto až ku nejakej krásnej budove, kde sme mali asi bývať.

Matka odbočila do podzemnej garáže a tak sme zaparkovali vedľa seba.

„vitajte, v našom novom domove,“ povedala nám mamka, keď sme všetky vystúpili.

„ďakujeme,“ povedali sme naraz a chytili sme sa za ruku.

„takže, zoberte si svoje kufre, ja idem za vrátnikom, po kľúč od nášho domu a vy choďte až úplne hore.“ Povedala inštrukcie a všetky tri sme sa pobrali do výťahu. Mamku sme vyhodili na prízemí a my sme pokračovali až na horné poschodie.

Zložili sme si tri kufre pri výťahu a čakali sme, kedy sa objaví mamka.

Otvorili sa druhé dvere na chodbe, aj keď bola dosť veľká, boli tam len dvoje dvere, a z nich vyšla asi 25 ročná čiernovláska v športovom oblečení.

„dobrý,“ povedali sme s Lu naraz a zasmiali sme sa.

„vy ste moje nové susedky?“ opýtala sa s milým úsmevom.

„už to tak vyzerá, no musíme počkať na mamku,“ povedala jej Lucie.

„prečo tu sú len dvoje dvere, veď tu by sa zmestili aspoň ešte dvoje,“ opýtala som sa.

„tieto horné byty sú dva preto, lebo sú strašne veľké a musím povedať, že aj útulné,“ objasnila mi to a ja som prikývla. „Inač, ja som Elisabeth Edenber,“ predstavila sa a obidve nás objala.

„ja som Annabell a toto je moja sestra Lucie, ale mňa volaj prosím ťa Annie,“ predstavila som nás obidve.

„teší ma, vy ste dvojčatá, že?“ obzerala si nás.

„jednovaječné,“ povedali sme naraz a znovu sme sa zasmiali.

„to je super, aj ja by som chcela, no už musím ísť, beh nepočká. Ale keby ste  niečo potrebovali, alebo by ste chceli len pokecať, len zazvoňte, som tu pre vás,“ usmiala sa a čakala kým sa uvoľní výťah, ktorý práve niekoho viezol.

Zrazu sa otvoril na našom poschodí a na chodbu vyšla naša mamka.

„dobrý deň,“ pozdravila sa Elisabeth a vošla do výťahu, ktorý ju zviezol dole.

„to je naša nová suseda, veľmi milá,“ povedala Lucie, pretože zbadala výraz na mamkinej tvári.

„jasné, tak poďme,“ podala každej jeden kľúčik a svojim vlastným otvorila vchodové dvere.

Doterigali sme sa aj s kuframi do chodby, kde sme ich nechali tak a začali sme sa obzerať.

„pozriete si to tu neskôr, teraz mi poďte pomôcť s krabicami, ktoré sú ešte v aute,“  vytiahla nás znovu z bytu a tak sme išli k výťahu, ktorý nás doviedol do garáže, kde sme sa pobrali k autu.

„ešte zoberiem tú jednu krabicu z nášho auta,“ povedala som im a odomkla som naše auto aby som ju mohla vybrať z kufru.

keď som zamkla auto, tak sa do garáže prirútilo auto, ktoré zaparkovalo neďaleko nás.

Z auta vystúpili dvaja chalani, ktorý vyzerali celkom k svetu, no nechala som to tak a pobrala som sa, zobrať aspoň ešte jednu krabicu, nech nechodíme veľa krát hore dole.

„dobrý deň, nechcete pomôcť? Síce tu nebývame, ale radi pomôžeme,“ povedal jeden z nich, ale neviem ktorý, keďže som k nim bola chrbtom.

„ale pravdaže môžete, budeme len radi,“ usmiala sa na nich moja mama a tak som trochu odstúpila aby mohli niečo vziať a konečne som si ich mohla obzrieť.

Bol to blonďák s dlhšími vlasmi a vyzeral byť aj celkom vypracovaný, čo neviem posúdiť, keďže bol v košeli a vedľa neho bol čierno vlasý chalan s vlasmi vyčesanými do kohúta, aj keď to vyzerá, že to nie je tak naschvál.

„tak ukážte,“ pobrali zvyšné 4 krabice a mamka nejak zabuchla kufor na jej BMW x5 a nechala v ňom ešte jej dva kufre, ktoré si potom donesie.

Počkali sme si na výťah a potom sme sa vyviezli úplne hore.

„vy ste nový susedia Elie? Tá bude rada, keď to zistí,“ povedal ten blonďák.

„tá to už vie, pretože sme ju stretli,“ povedala mu Lucie a odomkla byt, keďže mala najľahšie krabice.

„Elie, otvor mi, prosím, nebuď na mňa ešte urazená,“ klopal na dvere.

„Elisabeth tam nie je, išla behať,“ povedala som im, keďže som išla ako posledná a po poslednom pozretí sa na nich, som zabuchla dvere.

„fajn, máme tu krabice aj kufre, vlastne tie nie sú všetky, skočím ti po tie tvoje, dobre?“ pozrela sa na mamku Lucie a tá jej hodila kľúče a tak Lu znovu opustila byt.

„tak fajn, kde je naša izba?“ spýtala som sa mamky.

„tam za rohom,“ ukázala do prava. „Máte tam aj vlastnú kúpeľňu a študovňu,“ povedala a tak som prikývla a zahla som za roh. Vážne bol ten byt strašne veľký, pretože som minula krásne zariadenú obývačku a jedáleň do kopy a až potom som sa dostala na chodbu s tromi dvermi. Otvorila som tie, ktoré boli oproti mne a dostala som sa do veľkej priestrannej izby s dvoma posteľami, s dvoma skriňami prirazenými k sebe, veľkou plazmovou obrazovkou na stene vežou, ešte nejakými menšími skriňami a dvoma kreslami, ktoré boli pri knihovničke.

Sadla som si na posteľ ďalej od dverí, keďže som vedela, že Lucie rada spí blízko dverí.

Oproti posteliam bolo jedno veľké okno vedľa ktorého bola televízia. Hneď pri mojej posteli bola knihovnička s kreslami a popri stene boli ešte rôzne skrine. A pri stene, kde boli dvere, boli ešte jedny dvere do kúpeľne, vedľa ktorých bola z jednej strany, medzi dverami veža a z druhej strany dve veľké skrine prirazené k sebe.

„už som tu,“ rozrazili sa dvere a dnu vošla Lucie. „Páni, krásna izba,“ povedala keď sa okolo seba pozerala.

„aj ja si myslím, niekedy som fakt rada, že mamka je tak dobrá architektka,“ zasmiala som sa.

„aj ja, no poďme si po kufre, že sa tu zabývame aspoň trochu a potom pôjdeme na nákupy.“ Usmiali sme sa na seba a rýchlo sme sa vrátili na chodbu, kde sme nechali svoje kufre a rýchlo sme išli naspäť do izby, kde sme zhodili kufre pri skriniach a otvorili sme ich.

„tu dáme také slušnejšie oblečenie, ktoré nosíme normálne len vonku a tak a do tamtých skriniek dáme to, v ktorom chodíme po doma a potom do jedného aj školské uniformy,“ povedala mi Lucie a ja som sa pobrala k tým dvom skrinkám, na ktoré ukázala.

„počkaj, školské uniformy? Si robíš srandu?“ zhrozila som sa. Nie že by mi tak záležalo na oblečení ale školské uniformy? No blé.

„dobre si počula, naša milá mamička nás prihlásila na školu, kde sú povinné uniformy,“ striasla sa a potom len mykla plecami. „S tým už nič nezrobíme,“ povzdychla si a ja som len prikývla.

„dúfam, že si budeme môcť vybrať a nedajú nám ju oni,“ pozrela som sa na Lucie.

„uniformy dávajú len tým, čo na tom nie sú dobre finančne, my si ju pôjdeme kúpiť do obchoďáku, kde je jeden obchod s uniformami pre túto školu,“ oznámila mi aj som si aspoň trochu vydýchla.

„aspoň niečo, no poďme sa vybaliť, nech to máme už za sebou,“ povedala som a sama som začala vybaľovať.

O hodinu neskôr sme už mali vybalený aj ten tretí kufor, ktorého obsahom boli z polovice knihy a z tej druhej to boli doplnky do izby a hračky.

„mami už sme, ideme nakupovať, dobre?“ opýtali sme sa, keď sme sa dostali na chodbu.

„dobre a nezabudnite na uniformy a kúpte si aspoň zo tri, aby ste mali keby sa niečo stalo,“ zakričala na nás a tak sme vyšli na chodbu a zavreli za sebou dvere.

„ahoj Elisabeth,“ pozdravili sme dievča, ktoré stálo na chodbe a ten blonďák ju o niečom presviedčal.

„čaute dvojičky,“ zasmiala sa, „idete nakupovať?“ Opýtala sa hneď.

„jasné, chceš sa pridať?“ opýtali sme sa naraz.

„s veľkým potešením, len sa prezlečiem, počkajte dve minútky,“ rýchlo otvorila dvere a zavrela ich za sebou aby sa tam tí dvaja nedostali.

„ahojte, ja som Noe a toto je Michael,“ predstavil ich ten čierno vlasý a ja som pretočila oči.

„počkám vás dole,“ povedala som Lucie a privolala som si výťah, ktorý bol len o poschodie nižšie a tak prišiel hneď.

„ja som Lucie a tamto je moja sestrička Annabell.“ Predstavila nás Lucie, no to ja som už bola vo výťahu, ktorý sa práve zatváral.

Zišla som do garáže, kde som odomkla moju a sestrinu Audi q7, ktorú sme dostali na narodeniny a sadla som si za volant.

Za 5 minút boli tie dve dole odprevádzane tými dvoma chalanmi, no ja som sa na nich ani len nepozrela.

„mohla si byť na nich aspoň o trošku milšia,“ vytkla mi Lucie, keď si obidve sadli do auta.

„a načo, tak či tak si tu nemienim nájsť žiadnych kamarátov, tak čo,“ pokrčila som plecami.

„a to prečo?“ opýtala sa Elisabeth zo zadu.

„pretože tu, ako poznám mamu, zostaneme tak pol roka a načo si vytvárať kamarátstva, keď tak či tak z tade odídeme,“ pokrčila som plecami a vyšla som na ulicu.

„tu ešte odboč do prava a uvidíš ten obchoďák,“ radila mi Elisabeth, ktorá bola medzi našimi sedadlami.

„dobre,“ odbočila som ako mi poradila a po chvíli sme sa dostali ku obrovskému asi trojposchodovému komplexu plného obchodov.

Zaparkovala som čo najbližšie a všetky tri sme vystúpili.

„tak, čo chcete kúpiť ako prvé?“ opýtala sa nás so záujmom a pozorovala nás.

„asi tie uniformy,“ striasla som sa nechuťou.

„tak dobre, viem presne kde to je, kupovala som tam uniformu bratovi, keď som na tú školu chodila ja, ešte sme ich dostávali všetci od školy,“ vysvetlila a rozišla sa smerom obchodné centrum.

Chytila som Lucie za ruku, zamkla som auto a pobrali sme sa za Elisabeth.

„ako ťa môžem volať, máš strašne dlhé meno,“ opýtala som sa jej.

„je mi to jedno, no väčšinou ma volajú buď Elie, Elisa alebo Lis, ale najčastejšie je tá Elie,“ usmiala sa na mňa.

„dobre,“ usmiala som sa aj ja a tak sme ďalej pokračovali v ceste.

Vyšli sme v tichosti až na druhé poschodie a doviedla nás pred jeden obchod.

„tak nech sa páči dámy, keď tam je ešte ta paní, čo tam bola, tak vám úžasne poradí,“ usmiala sa na nás.

„ho, ho, ho, ty ideš s nami,“ chytili sme ju každá z jednej strany a vtiahli sme ju do obchodu s nami.

„slečna Whiteová, aké milé je vás tu znovu vidieť, idete niečo kúpiť vášmu bratovi?“ opýtala sa staršia pani a Elie pretočila očami.

„nie, nie, doviedla som tu moje nové susedy, ktoré nastupujú na školu,“ vysvetlila jej.

„tak sa na vás pozrime,“ zatlieskala rukami a začala si nás obzerať.

„dokonalé dvojičky, len vlasy máte rôzne, hm,“ povedala skôr pre seba.

„aj vlasy máme rovnaké, len sme zvyknuté sa aspoň nejak od seba odlíšiť, aby nás rozpoznali,“ povedala Lucie a ja som sa uchechtla. Pretože mňa bavilo keď si nás stále mýlili.

„a čo keby sme ich nechali taký aspoň týždeň tápať,“ zaškerila som sa na Lu a ona sa zasmiala a prikývla.

„takže úplne rovnaké, tak ako vás tak pozorujem, hm, hodia sa vám skôr kratšie sukne, keďže máte dlhé a chudé nohy, predpokladám, že m alebo s,“  začala so sukňami a nejaké nám doniesla. „Vyskúšajte si ich,“ podala nám ich a tak sme išli do kabínky, kde sme sa napchali obidve, aj keď bola vedľa ešte jedna a obliekli sme si ich.

„nie sú až také zlé,“ poznamenala som, keď som sa obzerala v tmavomodrej, károvanej, naskladanej sukni trošku pod polkou stehien.

Vyliezli sme z kabínky a prišli sme sa ukázať.

„výborne, teraz tu máte blúzky,“ hodila nám ich a tak sme sa tam vrátili a obliekli sme si ich. Boli krásne napasované na telo, čiže sme v nich nevyzerali tlsto a tak sme znovu vyšli von, kde na nás pristali saká, čisto tmavo modré, ktoré sme si obliekli a tiež nám padli, aj keď nechápem, ako môže mať niekto cudzí takýto cit na veľkosť oblečenia.

„výborne, proste úžasne,“ zatlieskala si a ja som sa so zdvihnutým obočím pozrela na sestru, ktorá zrobila to isté a tak sme museli vyzerať dosť komicky.

„tak fajn, ešte vám dám kraťasy na telesnú a to by malo byť všetko,“ povedala a podala nám z jedného vešiaku kraťasy.

„ďakujeme a môžeme si to každá zobrať po tri krát? Tak nám to prikázala mamka,“ pokrčila som plecami, keď som to dopovedala.

„ale pravdaže,“ povedala a všetko nám to zabalila do tašky a pridala tam nejaké látky.

„čo ste nám to tam strčila?“ opýtala sa Lu.

„ku každému nákupu dostanete jedno tričko so znakom školy, ktoré používajú žiaci na telesnej,“ vysvetlila Elie.

„aha a prečo mi ich máme viac?“ nedala sa.

„pretože ste všetko kúpili na tri krát, tak vám dala každej po tri tričká, dva biele a jedno tmavo modré,“ povedala predavačka a tak sme prikývli a všetko zaplatili kartou, ktorú máme na nákupy od mamky.

„ďakujeme a dovidenia,“ povedali sme a vyšli z obchodu obvešané taškami.

„asi by sme ich mali odniesť do auta,“ poznamenala som a tak sme išli najprv do auta a potom sme sa vrátili do vnútra a začali sme náš obľúbený nakupovací maratón.

„tak ja mám dosť,“ zasmiala sa Elie, obvešaná taškami a v jednej ruke ešte držala kávu zo Starbucks ako my.

„ja tiež, môžeme ísť domov,“ povedala som im a pobrali sme sa do auta, kde sme všetko hodili do kufra a nasadli sme.

Vybrala som sa smerom domov, keď ma napadlo.

„neukážeš nám, kde je škola?“ opýtala som sa Elie a ona pokývala hlavou.

„choď normálne ako domov len neodbočuj do garáže ale choď stále rovno,“ povedala mi a tak som zrobila tak, ako mi povedala a išla som.

„tak a teraz zaboč do prava a potom o dve odbočky zaboč znovu do prava.“ Vysvetľovala a tak som išla podľa inštrukcií.

„tak a tu je škola,“ povedala, keď som odbočila aj druhý krát a asi 100 metrov som išla rovno.

Objavili sme sa pred obrovskou budovou s krásnymi zelenými pozemkami okolo a ako som si všimla, tak za budovou bolo ihrisko na americký futbal.

„krása,“ poznamenala som, keď som sa otočila a smerovala som naspäť domov.

„hej,“ pokývala hlavou Lu.

„a čo od teba vlastne chcel tvoj brat? keď klopal, vyzeral dosť divne,“ opýtala som sa jej.

„Michael, hm, tak to je kapitola sama o sebe. Aby ste sa o tých dvoch niečo dozvedeli, tak Michael a Noe sa spolu bavia od školy, vlastne pomaly ešte skôr, pretože bývajú oproti sebe. Teraz hrajú futbal a sú hviezdami na škole, ktoré oblietajú roztlieskavačky. No a ja, ako dobrá duša som mu požičala svoje milované autíčko a ten debil havaroval a autíčko mohlo ísť na šrotovisko. Vyšli z toho len so škrabancami, no ja som mu ho ešte neodpustila, pretože bolo nové, mala som ho mesiac a prísne som mu hovorila, nech mu neskriví ani vlások,“ dala si ruky v bok.

„a čo to bolo za auto?“ opýtala som sa jej.

„to bolo Porsche Panamera,“ odpovedala mi s pohrebným hlasom.

„také krásne autíčko, pane bože, to je debil,“ zhrozili sme sa naraz s Lu a povedali sme to isté.

„a preto sa s ním stále nebavím,“ povedala, práve keď som zabočila do garáže.

„tak mu treba,“ poznamenala som, keď som vystúpila z auta.

Otvorila som kufor a pozrela som sa na tú kopu oblečenia, ktoré sme kúpili.

„a budete to mať kde dať?“ opýtala sa nás so smiechom.

„pravdaže, doniesli sme si len dva kufre oblečenia a zvyšok išiel na charitu,“ zasmiala sa Lu a začala brať tašky, s ktorými sme jej pomohli obidve a spoločne sme sa pobrali k výťahu.

„aj tak nechápem, ako si si nemohla niečo nekúpiť,“ zatriasla som hlavou.

„na ďalšom maratóne si niečo kúpim aj ja, nebojte sa, len, ja som bola nakupovať pred pár dňami, takže mám všetko čo potrebujem,“ pokrčila plecami a ja som pokývala hlavou.

„dobre, ďakujeme za pomoc, fakt,“  usmiali sme sa na ňu, nejakým spôsobom sme od nej pobrali tašky, ktoré nám držala a pobrali sme sa k dverám, na ktoré sme zaklopali, pretože sme nemali voľné ruky na otváranie kľúčom.

„vy ste toho nakúpili,“ zasmiala sa mamka, keď nám prišla otvoriť.

„bolo treba, veď vieš, koľko oblečenia sme tento krát nechali charite,“ poznamenala Lucie a ja som prikyvovala.

„A máte tie uniformy?“ opýtala sa.

„asi v 1/3 tašiek,“ oznámila som jej.

„tak fajn,“ povedala a pokyvovala hlavou.

Vošli sme dnu a zaniesli sme si veci do izby.

„oblečte sa do tých uniforiem, nech viem ako vyzeráte,“ zavolala za nami mamka a tak sme vyhrabali tašky s uniformami a obliekli sme sa do nich.

„ona nám tu dala aj kravaty a ja vôbec netuším kedy,“ poznamenala som, keď som vybrala 4 kravaty.

„to je jedno,“ pokrčila plecami Lucie a jednu si zobrala.

„kebyže viem aspoň ako sa viažu,“ poznamenala a ja som pokrútila hlavou, a jednu som zaviazala na mojom krku a potom som jej ju dala.

„tu máš,“ usmiala som sa na ňu.

„ďakujem veľmi pekne,“ dala si ju okolo krku, ja som si zaviazala svoju a spoločne sme išli za mamkou.