TO nešťastné rozprávanie

Tak toto som tvorila na zajtrajšiu hodinu slovenčiny a myslím si že je to úplne od veci, no ale čo už... :) Tému sa dozviete až keď to prečítate a čakám vaše názorčeky...:)
Upozorňujem, kto nechce prísť o ilúziu, že viem aspoň ako tak písať, nech to radšej ani nečíta... :D
A pozerám sa na novú kapitolku, uvidím, čo bude a kedy... :)

Alex Winslow

Bol deň ako každý iný. On ako vždy sedel v práci a pozeral sa do počítača. Niečo sem-tam naťukal na klávesnici a potom sa zapozeral do papierov. A tak sa to opakovalo od rána do štvrtej, kedy končil v práci. Bolo to monotónne a jediné, čo ho vytrhlo z jeho práce bola ojedinelá návšteva, ktorá sa tam často neukazovala, a obed. Na obede sedel sám, nikto sa s ním poriadne v práci nebavil, no jemu to nevadilo. Jediné, na čom mu záležalo, bola jeho práca, jeho traja kamaráti, s ktorými hrával tenis a ona. Ella.

Boli spolu už asi 4 roky, no on sa aj tak neodvážil dať jej prsteň, ktorý schovával v šuplíku svojho nočného stolíka. Stále, pred spaním, rozmýšľal, ako jej ho dať, ako jej to povedať, ako to všetko urobiť, no stále nedostal dosť odvahy na to, aby svoj plán zorganizoval a najmä zrealizoval. Bol nerozhodný a to ho vážne poznamenalo.

Mal by som to urobiť, veď už som si to hovoril toľko krát aj pred zrkadlom a aj mojej mamičke. No som v koncoch. Mám jej to povedať, nemám? Mám. Určite mám, veď to je proste samozrejme. No príjme? Neprijme? Na to ale neprídem ak sa jej konečne neopýtam.

Dnes by sme sa mali stretnúť. Pozval som ju na večeru. Dúfam, že to nezruší.

Dúfa a dúfa, no nikto nevie či mu to bude stačiť.

***

„Podľa mňa by si to nemal robiť,“ ozvalo sa od jeho protihráča, práve keď na neho letela loptička, „keď si to neurobil doteraz, niečo v tom bude,“ dopovedal a znovu odrazil loptičku, ktorú teraz smeroval k jeho spoluhráčovi.

„ale ja si už neviem predstaviť život bez nej, zvykol som si na ňu,“ pokrčil plecami a pripravoval sa na loptičku, ktorú mali teraz jeho spoluhráči.

„tak prečo si jej ešte niečo nepovedal? Nestrčil jej ten prsteň na prst a teraz neplánujete svadbu, alebo už máte po nej?“ Ozval sa tretí chlapík v šortkách vytiahnutých až pomaly nad brucho a s čelenkou okolo hlavy.

„keď mám pravdu, tak neviem,“ povzdychol si, „bojím sa či by prijala to hej, ale v podstate to sa bojí každý chlap a aj tak sa do toho dajú,“ zapozeral sa do blba, „a pri mne? Ja proste neviem, je to divné, ale neviem,“ pokrútením hlavy sa vrátil do reality a znovu sa ponoril do hry.

***

Stál pred zrkadlom, v obleku a navoňaný si ešte prečesal hrebeňom vlasy, ktoré mu stáli do každej strany. Nechápal, čo je pri ženách tak zložité na obliekaní a pripravovaní, či upravovaní. Veď zoberiem veci zo skrine, dám to na seba. V kúpeľni si opláchnem tvár, dám si kolinskú a je to. Ale ženy? Tie si musia napatlať na seba tonu make upu a ešte viac rôznych šminiek a ja neviem akých ešte harabúrd. Stále som toho názoru, že ženy sú najkrajšie prirodzené. Bez omietky na tvári a iných serepetičiek. Niekedy je to vážne hrôza a des.

Mali sa stretnúť už v reštaurácii, aj keď sa ponúkal, že po ňu príde. Ona mala iný názor a povedala, že si radšej zoberie taxík. Nejak ho to nerozrušovalo, myslel si, že chce byť len nezávislá a to sa mu veľmi páčilo. Na nikom nebiť závislí.

V reštaurácii čakal len pár minút, keď sa objavila pri ich stole. Postavil sa a galantne jej odsunul stoličku aby sa mohla usadiť. Nakoniec si sadol aj on a mohli si objednať.

Večerali v tichosti, no ani jednému to nevadilo.

„mala by som ti niečo povedať,“ ozvala sa po večeri.

„a čo také?“ pozrel na ňu so záujmom.

„no vieš, mali by sme to skončiť, Podľa mňa to nemá už ďalej zmysel, vieš?“ Jemne sa na neho usmiala a jemu zabehla minerálka, ktorú mal v ústach.

Už otváral ústa aby jej na to niečo hnusné povedal, no zapozeral sa do miestnosti za ňou a zbadal ženu, ktorú mal uloženú hlboko v mysli tak, aby ju stále nerozoberal. Poriadne nevie ani ako sa volá, no jej „niečo“ na neho kričalo vždy keď ju stretol v spoločnosti Elly.

Vtedy sa rozhodol.

„Vieš čo?“ znovu sa zapozeral do jej tváre a pokrútil hlavou, „chcel som sa ťa opýtať vec, ktorá by nám zmenila život, ale som rád, že som to neurobil už skôr. Až teraz som si uvedomil, že ty si to so mnou nemyslela až tak vážne, neviem prečo mi to došlo až teraz, no mám toho dosť a tvoju prítomnosť už viac trpieť nemienim.“

Postavil sa od stola a hodil na tanier obrúsok, ktorý mal položený na stehnách.

„čo, to?“ mierne sa zamračila, no on si ju už nevšímal.

„zaplatím, o to sa báť nemusíš,“ otočil sa a ráznym krokom odišiel zaplatiť a potom preč z reštaurácie.

Ona bola chvíľu zmetená, no nakoniec si vydýchla. Dopadlo to presne tak, ako chcela.

Prečo to len spravil? Prečo nepočúval hlasy tých, ktorí mu chceli pomôcť? Naozaj nevedel, že ho nikdy neopustí? Snáď vedel, že ho mala rada? Napriek tomu sa ten muž rozhodol inak. Oženil sa s jej najlepšou priateľkou.

----------------------------------------

Téma bola ten posledný odstavec nejak zakomponovať do rozprávania...