Life 24.

Na to, koľko vás dnes navštívilo tento blog, ste sa moc nepochlapili... Ale to nevadí, aj tak vás milujem a milujem vás ešte viac, keď mi zanecháte komentár... :)
Nejdem vás zdržiavať, len viem, že ten koniec je rýchli a o ničom, ale potrebujem sa pomaly dostať ďalej a tak som to trochu urýchlila.
Neviem kedy pribudne ďalšia kapitola, túto som písala dve noci a za chvíľku začína škola... takže nečakajte nejaké extra zázraky... JA budem rada, keď si v noci ľahnem do postele...

Alex Winslow

24. Kapitola

Keď som sa ráno prebudila, posteľ bola prázdna a tak som sa po pár minútovom prevaľovaní postavila a len v Nickovom tričku a mojich nohavičkách som precupitala do chodby. Ktorá tiež zívala prázdnotou a Dory nikde nebola.
Takže som len mohla predpokladať, že Dory vyhnala Nicka na prechádzku. Ja som s úsmevom vykročila do kuchyne a dala som sa do výroby raňajok. V Nickovom byte som sa už správala ako doma, keďže som tu bola celkom často a tak mi nerobilo problém nájsť potrebné náradie a aj suroviny na vyrobenie poriadnych raňajok, ktoré musia zasýtiť, a keďže Nick je veľký žrút, musí toho byť aj dosť.  A tak som začala robiť miešané vajíčka, do ktorých som hodila pokrájanú šunku, salámu a aj zeleninu, ktorú ma Nick rád. Nikdy som sa ho nemusela pýtať, stačilo ho len pozorovať pri jedení a človek hneď zistil, čo má a čo nemá rád. Pretože on jedlo, ktoré mu nechutilo, proste nechal na tanieri.

Ja, usadená na linke, som si dala len musli cereálie, ktoré som zaliala bielim jogurtom.  V pokoji som sa najedla, zatiaľ čo sa vedľa mňa robili miešané vajíčka a ja som ich očkom pozorovala.

Vo chvíli, keď som ich dala na tanier, sa otvorili vchodové dvere a dnu vpadli dvaja obyvatelia tohto bytu. Dory len prebehla okolo mňa, stojac vo dverách, a vrhla sa na misku z vodou, ktorú mala v kuchyni. Nick sa vyzul, zazubil sa a prešiel si rukou po jeho spotených vlasoch.

„raňajky máš na stole,“ usmiala som sa na neho .

„ďakujem veľmi pekne, no musia vydržať 5 minút, pretože takto spotený ísť k stolu nemôžem,“ zamával mi a stratil sa vo dverách kúpeľne, kde sa išiel osprchovať.

Ja som vošla do spálne, kde som sa zohla k mojej batožine, ktorú mi Nick ešte večer doniesol a vytiahla som si veci na prezlečenie, keďže dnes doobeda pracujem v obchode.

Obliekla som si dlhú čiernu sukňu, Natiahla som na seba čierne body a vytiahla som si staroružové sako, ktoré som dostala ešte v San Franciscu pod stromček. Okolo obeda nám tu teploty stúpnu na tých 20 stupňov a tak som sa nemusela báť toho, že mi bude riadna zima.

Sako som si hodila do chodby a keďže som ešte počula sprchu, prešla som do kuchyne a myslela som, že dostanem infarkt.

„Dory fuj to, vypadni z tade,“ začala som vrieskať, pretože prvé čo som videla bolo to, ako je Dory prednými labkami na linke a hlavu má vloženú v tanieri, na ktorom mal Nick raňajky.

„vypadni,“ kričala som, schmatla som ju za obojok a odtiahla som ju k dverám kuchyne. „A opovážiš sa tu vojsť,“ bola som naštvaná. A tomu sa hovorí vycvičený pes. Kriste pane, veď tá nemá ani len základné návyky naučené.

Zabuchla som dvere od kuchyne a oprela som sa hlavou o linku, aby som to mohla v pokoji predýchať.

„čo sa stalo?“ ozvalo sa od dverí.

„nič, len tvoj úžasný pes, zožral nielenže tvoje raňajky ale aj moju dvadsaťminútovú snahu,“ zavrčala som stále opretá čelom o linku.

„Dory, čo mám teraz akože jesť?“ zavolal do chodby a ja som len pokrútila hlavou.

„idem ti niečo urobiť,“ povedala som mu. Odrazila som sa od linky a prešla ku chladničke. Vytiahla som rôzne suroviny a k tomu aj bagetu, ktorú tam mal uloženú. Preniesla som to na linku a ten tanier, ktorý bol neďaleko som šupla do drezu a linku radšej umyla.

Rozložila som si veci a začala som mu robiť bagetu.
Nick ma chvíľu len tak pozoroval, no potom ku mne pristúpil a zozadu ma objal okolo pása a hlavu si položil na moje rameno.

„čo by si povedala na spoločný Silvester?“ opýtal sa ma a ja som na neho pozrela.

„A to znamená presne čo?“ opýtala som sa ho a vrátila som sa k plneniu bagety.

„ja, ty, naši kamaráti, chata, ohňostroj,“ odpovedal a ja som podvihla obočie.

„a kde tu máš prosím ťa chatu?“ opýtala som sa ho, pretože som si toho vážne nebola vedomá.

„tu nikde, ale jednu má moja rodina v Kanade a tam chodíme s kamarátmi každý rok.“ pobozkal ma na líce a zdvihnutím ma presunul na stoličku pri stole.

„ale ešte som neskončila,“ povedala som mu.

„mne to úplne stačí maličká, teraz len čakám na tvoju odpoveď,“ usmial sa a sadol si vedľa mňa aj s jeho bagetou na tanieri a veľkým pohárom s vodou na stole.

„ja nemám šancu sa tam dostať, dobre vieš že od dnes do 28 pracujem, cesta by trvala dva dni a na ten jeden, nanajvýš dva dni sa tam ísť neoplatí,“ povedala som mu svoj verdikt.

„ja tiež pracujem až do dvadsiateho ôsmeho, dnes odchádzajú autami ostatní, zoberú aj Dory, my k nim dôjdeme lietadlom hneď 28 poobede a večer už budeme na chate,“ povedal mi ako samozrejmosť a ja som zdvihla obočie.

„myslíš, že keď som nemala ani na cestu do SF a späť, tak mám na letenku?“ zamračila som sa na neho a pokrútila hlavou.

„samozrejme, že ti tu letenku zaplatím, takže ideš?“ opýtal sa ma ako keby to bola samozrejmosť a ja som vyskočila na nohy.

„ty si myslíš, že ja si nechám všetko platiť? Nie som žiadna zlatokopka a ani kurva, ktorú si musíš, vydržiavať peniazmi, len aby pri tebe zostala.“ Mala som toho za toto ráno dosť a tak som sa proste otočila a vybehla som z kuchyne. Na chodbe som si obula rýchlo topánky, nasúkala som sa do saka a s čiernou kabelou, v ktorej som mala všetky potrebné veci som vybehla z bytu, nevšímajúc si Nicka, ktorý sa ma snažil zastaviť.

Vybehla som na ulicu a pobrala som sa smerom nákupné centrum, v ktorom som pracovala. Bolo ďaleko, no našťastie som zbadala autobus, ktorý k nemu smeroval a tak som na poslednú chvíľu naskočila a zaplatila som si u šoféra lístok.

Nechala som sa odviesť do práce.

Dnes ma nečakali zákazníci, len inventúra a vykladanie nového tovaru. Dávanie starého tovaru, určenému na zľavy, do zliav a premiestnenie tovaru, aby sa predajňa trochu oživila. Dnes sme na to našťastie boli všetci šiesti a tak by nám to malo ísť rýchlejšie, aj keď to nikto zatiaľ nehovorí nahlas.

Alex so Soniou robili inventúru a behali buď po sklade alebo po obchode. Tanya s Danielle selektovali tovar, ktorý mal ísť do zliav a ja s Thomasom sme stáli pri dverách obchodu a rozhliadali sme sa. My sme ho mali preorganizovať a tak sme sa asi 10 minút hádali ako to zrobíme, kým sme sa dohodli tak, aby to obidvom sedelo.

Nakoniec sme to s Thomasom popresúvali podľa našich predstáv a po odbití 14:00 hodiny sme mohli všetci odísť.

Ja som sa s babami a s Thomasom rozlúčila pred vchodom do obchodného centra a so zamračeným pohľadom a s rukami prekríženými na hrudi som si klopkala nohou o zem.

„nemáš byť náhodou v práci?“ podvihla som obočie, no svoj postoj som nezmenila.

„mám obednú prestávku,“ odpovedal pokojne s trochou pokory v hlase a s rukami vsunutými do vrecka.

„a prečo neobeduješ?“ nemienila som mu nejak pomôcť, uľahčiť prácu, či sa na neho rovno vrhnúť, pretože to som zo všetkého chcela najviac. Skočiť mu okolo krku a pobozkať.

„samému sa mi nechcelo jesť a ani som nemal chuť,“ povedal a stále sa mi pozeral do očí. Nie, neukazoval ako mu je všetko ľúto a ako to chce zmeniť. Tak to u nás nikdy nefungoval. Vždy prišiel niekto ako prvý a po chvíli sme to nejak vyriešili. Aj keď toto bude možno dlhšia chvíľa.

„Tak si sa mal pripojiť k svojim kolegom a sám by si nebol,“ odpovedala som mu a prestúpila som na druhú nohu stále nemeniac pozíciu rúk. Len hlavu som naklonila na stranu a čakala čo ďalšie z neho vyjde.

„ale ja som chcel obedovať s jedným nádherným ale strašne tvrdohlavým dievčaťom, ktoré sa na mňa hnevá za niečo, čo som tak nemyslel,“ povedal mi a ja som pokrútila hlavou.

„Ty si taký debil,“ zvolala som, prešla tie tri kroky, ktoré nás od seba delili a pobozkala som ho.

„takže pôjdeš teda so mnou, prosím?“ opýtal sa ma znovu a ja som sa zavrela oči, aby som sa zamyslela.

Nakoniec som len prikývla a v objatí sme sa vybrali na už spomínaný obed.

„si tu niekde?“ ozvalo sa zdola a ja som sa zasmiala.

„som v spálni,“ zakričala som na Nicka a postavila som sa ku schodom, pri ktorých som ho hneď objala a vrátila sa k hádzaniu vecí na kôpku na posteli. Našťastie mala Carrie s Ronnie rovnakú veľkosť ako ja a tak som nemala problém so zimnou výbavou.

Môjmu mužovi tam brali aj snowboard s výbavou, no ja som na ničom zo zimných športov nestála a ani som sa nemienila na ničom učiť a tak mne tam brať okrem zimnej výbavy nič nemuseli.

„niečo som ti doniesol,“ usmial sa na mňa a spoza chrbta vytiahol menší kufor.

„och, vieš o tom, že som práve začala rozmýšľať do čoho to dať?“ kývla som smerom na veci na posteli. Teda, keď som prišla mala som kufor ale keď moji milovaní chalani robili strechu, tak sa im pár škridlí aj s náradím zošmyklo zo strechy a mne nešťastnou náhodou skončili na kufroch, ktoré boli nenávratne zničené.

„viem, som proste úžasný,“ pretočil očami a zasmial sa.

„niekto tu má privysoké ego,“ ozvala som sa mu už chrbtom a skladala som si tie veci do kufra a popritom si pospevovala pieseň, ktorá mi chodila po rozume.

„dnes pôjdeme k nám aby sme potom nemuseli chodiť hore dole, dobre,“ opýtal sa a ja som len prikývla.

„ja sa dobalím, ty prosím ťa skontroluj či sú pozatvárané okná,“ usmiala som sa na neho ponad rameno.

„rozkaz madam,“ dobre som vedela že zasalutoval, no keď som sa otočila, aby som do neho niečo hodila, tak už bol na schodoch a ja som ho nemala na dostrel.

„si mŕtvy muž,“ zakričala som za ním. „že madam,“ zamumlala som si a odfrkla.

„pripravená?“ opýtal sa ma, keď ma zobral z práce k nemu domov, auto zaparkoval v podzemnej garáži, ktorú skoro nepoužíval a my sme spolu s dvoma kuframi, ktoré boli v aute prišli pred dom, kde nás už čakal objednaný taxík.

Taxi nás odviezol až na letisko, kde sme hneď prešli cez kontroly a sadli sme si do kaviarne, ktorá bola za nimi, pretože nás čakali ešte dve hodiny, kým budeme môcť nastúpiť na náš let.

 „nie som,“ odpovedala som mu až keď sme boli v tej kaviarni. Nechcela som mu klamať a aj tak by to zistil, kebyže sa chytím dverí a vyhlásim, že nikam nejdem.

„čo nie si?“ opýtal sa ma keď položil pohár znovu na stôl.

„pripravená, nie som pripravená, bojím sa, strašne sa bojím,“ priznala som so sklonenou hlavou a čakala som kedy sa začne smiať, no nič sa nedialo. Po chvíľke ma vytiahol na nohy, sadol si na moje miesto a stiahol si ma na svoje kolená. Nedokázala som sa mu pozrieť do očí a ani neviem prečo. Možno, no, hanbila som sa.

„Cathie, miláčik, to je v poriadku, každý sa niekedy bojí, ale uvidíš, že to je v pohode a aj keby nie, tak budem stále pri tebe, dobre?“ zdvihol mi prstom bradu tak, aby som mu hľadela do očí.

„dobre,“ zamumlala som a pritisla sa k nemu.

„tak sa mi to páči,“ pobozkal ma na vrch hlavy a potom ma otočil tak, aby som aj ja sedela čelom k stolu a mala tak prístup ku káve.

„vychádzali sme z letiska, obidvaja sme za sebou tiahli svoj kufor a hľadali sme väčšiu skupinu ľudí, ktorí na nás mali čakať. No jediného, koho sme našli, bola Carrie, ktorá na nás s úsmevom mávala.

„ahojte, aký bol let?“ opýtala sa a ja som sa zasmiala. Bol dobrý, keďže som bola celý čas schúlená v Nickovej náruči a užívala som si jeho slová, ktoré mi šepkal do ucha a aj jeho jemné dotyky.

„rýchli a kde si nechala zvyšok?“ opýtal sa Nick a pohľadom pozoroval okolie.

„no vieš,“ bolo vidieť ako červená, „ako to mám povedať,“ nevedela sa vykoktať.

„proste ste si ťahali, kto to po nás musí prísť a krátku paličku si vytiahla ty,“ dopovedal za ňu Nick a keď prikývla, ja som najprv nechápala a potom keď mi to došlo, tak som sa rozosmiala.

„Ako ich poznám, tak si všetci pre istotu aj vypili, aby si ich nemohla prehovoriť,“ konečne som prehovorila.

„tak nejak,“ pousmiala sa a keď sa zopár krát zhlboka nadýchla, upokojila sa a vyrovnane nás začala viesť. „Och, skoro som zabudla,“ podala mi bundu, ktorú držala v rukách, a ktorú som si doteraz nevšimla.

„ďakujem,“ povedala som trošku zaskočene.

„tu to nie je ako v LA, tu je všade najmenej meter snehu a zima ako na Sibíri.“ povedala mi ako keby som to nevedela, no prikývla som a zostala ticho.

„prestaň to tu urážať,“ štuchol do nej Nick a ja som sa k nemu pritiahla aby som ho trošku upokojila a aby nás na tom letisku nejak nestrápnil.

---

„Bude vojna,“ začal kričať Kellan. Ja som bola hore v izbe, ktorú som zdieľala aj s Nickom a Dory.

„a ty budeš mŕtvy,“ zakričal mu Dom  a ja som pretočila očami.

Keď mužské osadenstvo vybehlo na lúku aby si užili snežnú vojnu, ja Carrie a Ronnie ako jediné tri dievčatá na chate sme sa stretli v kuchyni a začali sme variť, nie len večeru ale velikánsky hrniec čaju, ktorý sme mali v pláne do nich naliať, hneď ako prídu dnu. Nachystali sme do obývačky pred televíziu občerstvenie, čiže tú večeru, ktorú sme im zrobili, pozháňali sme z celého domu deky a vankúše aby sme sa všetci pomestili ku telke a zapálili sme v krbe, aby sme dom poriadne vykúrili, keďže radiátory, ktoré tu boli, samozrejme na elektrinu, túto chatu poriadne nevykúrili, no drevom sme šetrili a tak chalani ako veľký otužilci chodili len v mikinách, alebo v krátkom rukáve a my tri sme boli poriadne zababušené.  No večer, alebo skôr ku večeru vždy chalani zapálili v krbe, aby sa to tu v noci vykúrilo a aby nám v posteliach nebola zima.

No chalani boli v nedohľadne a tak sme sa mi baby, ktoré v živote oheň takto nezapaľovali spikli proti krbu a nakoniec sa nám to podarilo zapáliť.

Keď už sa oteplilo, vyšla som zababušená v bunde na terasu a zahvízdala som na prstoch, aby som ich na seba upozornila. Raz, keď som ešte chodila plávať, tak ma to naučil môj spoluplavec a odvtedy som to nanešťastie nezabudla.

„všetci okamžite dnu, ste mokrí, budete chorý a kto nevojde dnu do 3 minút, bude bez večere,“ zakričala som, keďže ma už všetci sledovali a keďže som im už nemala čo povedať, otočila som sa na päte a vošla som dnu.

Chalani boli dnu do dvoch minút a všetci sa na chodbe oklepali od snehu, ktorí mali na sebe.

„a toto si odpracete a je mi jedno, ktorý z vás to urobí,“ oznámila som im a postavila som sa ku krbu ku dievčatám, ktoré sa tam už vyhrievali.

Keď všetci napochodovali, už vyzlečení a s červenými lícami, len som sa na nich pozrela a potom aj sledovala, ako sa všetci vrhli na jedlo v obývačke.

„niekto bude musieť skočiť po vodu zajtra, už jej veľa nemáme,“ povedala do miestnosti Ronnie a ja s Carrie sme prikývli. Síce tu bola voda, no tá išla zo studne, ktorá v zime nie je kontrolovaná a tak sa z nej len kúpe a aj to musia byť rýchle sprchy, pretože tej vody tam nie je až tak veľa aby sa 10 ľudí mohlo sprchovať po pol hodine každý deň.

A po druhé, boli to zväčša len vlažné sprchy, takže veľa ľudí tam len vbehlo a čo najrýchlejšie vybehlo. Teda najmä my, dievčatá.

Keď už všetko zjedli, všetci sme sa usadili v obývačke, kde sa len dalo a pustili sme si film, keďže programy sa tu veľmi nechytajú.

---

„Išla by si so mnou na kopec? Chcel by som trochu prevetrať snowboard,“ opýtal sa ma Nick, keď sme sa ráno prebudili.

„ale ja na ničom nejazdím a ani sa to nechcem naučiť, budem ti tam len na obtiaž,“ povedala som mu.

„nie, naučím ťa jazdiť na snežnom skútri a budeš mi robiť pomocníčku, čo ty na to?“ zaiskrilo mu v očiach.

Bolo na ňom vidno ako so mnou chce byť a tak som pritakala.

„ďakujem a poriadne sa obleč, ja idem skontrolovať či ten skúter vôbec ešte naštartujem,“ usmial sa na mňa a odišiel z miestnosti.

Ja som len pokrútila hlavou a začala som sa pripravovať na výlet do tej prírody.

Dole sme sa ešte naraňajkovali a keď som sa obliekla vyrazili sme vonku. Celý deň sme trávili len my dvaja. Užívali sme si, ja som ho vozila na skútri po kopcoch a aj so „saňami“ do ktorých si dával snowboard som ho potom čakala pod kopcom a vyrazili sme znovu inde.

Domov sme prišli až okolo tretej, pretože sa už stmievalo. Boli sme síce hladní a vymrznutí ale najlepšie bolo to, že sme boli vysmiatí a v celkovo dobrej nálade.

---

„Máte všetci čo piť?“ zakričala Ronnie z kuchyne a všetci sme jej odpovedali.

Potom sa k nám aj ona prirútila s pohárom šampanského a my sme sa ďalej zabávali. Boli tri minúty pred polnocou a aj keď v národnom parku boli zakázané petardy a ohňostroj, čiže sme nemali čo púšťať, zabávali sme sa aj bez toho. Bolo nám strašne veselo a nedokázali sme sa prestať smiať.
Po zemi sme mali porozhadzované rôzne spoločenské hry, ktoré sme buď už hrali, alebo sme ich len mali hrať a už sme aj všetci absolvovali nočnú gulovačku. Chceli sme mať polnočnú, no potom sme si uvedomili, že za triezva to bude bezpečnejšie a tak sme ju zorganizovali už o desiatej večer.

Začali sme odpočítavať a keď sme sa dostali k nule, všetci sme začali kričať. „Šťastný nový rok,“ a potom sa páry hodili na seba a chalani, ktorí tu nikoho nemali si začali gratulovať medzi sebou, chlapsky sa objímať a tak.

Na chate sme zostali až do druhého, kedy sme sa všetci naskladali do áut a s rozpisom striedania sme vyrazili na cestu domov.