Life 23.

Ja viem, je po dlhej dobe a je o ničom, no ja som nevedela v tej chvíli čo mám písať a chcela som vám niečo napísať pred tým ako pôjdem do školy a tak... :)
Dúfam, že sa vám bude aspoň trochu páčiť.
A poprosím KOMENTÁRE, bez nich to nie je ono a mne sa nikdy nechce písať... :) Potrebujem trochu povzbudiť.
No a prajem vá pekný zvyšok prázdnin. Ja sa idem zajtra "zabaviť" na dedkovu osemdesiatku...

Vaša (skoro zabudnutá)
Alex Winslow

23. Kapitola

Tá cesta bola dlhá a únavná, najmä preto, že Nick spal a mňa rádio veľmi nedržalo pri vedomí. No chýbalo mi už len nejakých 50 míľ k tomu aby som mohla zastaviť na pumpe, natankovať, napapať, nadopovať sa kofeínom a vymeniť sa po troch hodinách s Nickom, ktorý si užíva spánok na sedadle spolujazdca a ja si to aspoň môžem vypeckovať na poriadne čísla, aby som si aspoň trochu ulahodila. Kebyže je Nick hore, nikdy by mi to nedovolil. A tak som si teraz išla po prázdnej, rovnej ceste 124 míľ za hodinu a rýchlo klipkala očami aby som ich už nenechala zavreté a nezaspala.

Konečne som zbadala pumpu a tak som spomalila na normálnu rýchlosť a odbočila som.

Zastavila som, natankovala a chcela som ísť dnu sa najesť, no zľutovala som sa nad tým mojim spiacim mackom a otvorila dvere spolujazdca aby som ho prebudila.

„Nick, vstávaj, čaká ťa kávička a bageta,“ povedala som mu do uška a pobozkala ho na líce, ktoré mi vystavoval.

„uhm, donesieš mi ju?“ opýtal sa rozospato ešte aj so zavretými očami.

„nie, zlatíčko, pôjdeš si po ňu sám,“ odvrkla som, „čakám ťa vo vnútri a nezabudni zamknúť auto,“ povedala som mu a zabuchla dvere, tak, aby ho to prebudilo.

Odpochodovala som do vnútra, kde som zaplatila za naftu a aj za dve kávy a dve bagety, ktoré mi doniesli ku stolu.

„váš brat?“ opýtalo sa to dievča, ktoré mi donieslo kávy ku stolu.

„nie, priateľ,“ usmiala som sa na ňu.

„a  to vás nechal šoférovať a on si spí?“ vyvalila na mňa tie svoje hnedé okále.

„ale samozrejme, on spal cestu od môjho mesta do polky,“ začala som, „a ja si pospím od tade do jeho mesta,“ nemienila som jej hovoriť našu presnú cestu.

„tak to vám prajem príjemnú cestu,“ usmiala sa a radšej odbehla za pult. Pozrela som sa von oknom, pri ktorom som stála a sledovala môjho maca, ako sa vyterigal z auta, zamkol ho a pobral sa ešte s napoly zavretými očami do vnútra.

„och, ďakujem maličká,“ nahodil svoj zaspatý úsmev a ja som sa zasmiala.

„nemáš začo maco, no nemám ťa radšej nakŕmiť?“ opýtala som sa, keď svoju bagetu prikladal k ústam až príliš dlho a sústredene.

„zvládol by som to, ale keď chceš,“ mykol plecami a ja som sa so smiechom postavila, premiestnila som sa na jeho stranu stola a usadila sa mu na kolená. Samozrejme, že som sa mohla usadiť aj vedľa neho na stoličku, ale stačí, aby som sa trošku povrtela na jeho kolenách a hneď bude zobudený.

„letí, letí lietadielko, otvoríme hangár,“ so smiechom som mu hovorila a „lietala“ som mu s bagetou pred jeho tvárou. Keď konečne otvoril ústa, strčila som mu tam koniec bagety a čakala kým si odhryzne.

Takto som sa s ním hrala, kým ju nezjedol a my sme mohli už v pokoji dopiť kávu. Svoju polku bagety som zabalila naspäť a zobrala som si ju do auta.

„tak a ideme na to,“ zasmial sa už plne prebudený a usadený za volantom.

„prajem príjemnú jazdu,“ usmiala som sa na neho, nahla som sa k nemu a kým sme vyrazili vlepila som mu pusu na pery a hneď na to sa zababušila do jeho mikiny a zavrela som oči.

„zlatíčko, vstávaj,“ ozvalo sa mi niekde pri hlave a ja som sa ohnala rukou a zababušila som sa ešte viac. „Mňa nezabiješ ako muchu, maličká,“ zacítila som niečo vlhké na čele a tak som si to zotrela a schovala som si hlavu.

Zrazu mi niekto strhol moju prikrývku a ja som zamručala. Tak sa mi nechcelo otvoriť oči.

„ale no tak, maličká, nespíme,“ smial sa mi a keď som pootvorila oči, aby som mohla zamieriť, strelila som mu jeden dobre mierený aj keď slabý pohlavok a zívla som si na celé kolo.

„už som hore,“ zamručala som a pretrela som si oči. Ďakujem bohu, že sa nemaľujem, pretože inak by to bola katastrofa. „Kde vlastne sme?“ opýtala som sa a snažila sa normálne posadiť.

„pred domom mojich rodičov, veď vieš, že sme sa dohodli, že tu rovno pôjdeme, aby sme potom mali pokoj.“ odpovedal mi a ja som prikývla. Určite sme sa o tom dohadovali, ale môj mozog má ešte zatvorené a tak vážne netuším.

No donútila som svoje ruky otvoriť dvere a svoje telo vystúpiť z auta. Poriadne som sa zababušila do Nickovej mikiny, keďže ako zaspatému človeku mi bola neskutočná zima a bolo mi jedno, v tej chvíli, že Nick okolo mňa pobehuje len v tom jeho tielku a kríž, ktorý má stále na krku, sa mu hojdá hore- dole okolo krku.

Vytiahol z auta dve igelitové tašky, v ktorých boli darčeky pre jeho rodičov a pre jeho brata. Auto sa zamklo a ja som k Nickovi pricupkala aby som mu zobrala aspoň jednu tašku, no on si ich preložil do jednej ruky a tou druhou ma objal okolo ramien a pritiahol si ma k sebe. Ja som ho s povzdychom objala okolo pása a pritisla sa k nemu a spoločne sme takto vošli do domu jeho rodičov, z ktorého sa ozývali výkriky a smiech malého Mathewa a volanie jeho matky, aby si sadol k stolu.

„dobrý večer vospolok,“ zavolal Nick a ja som zavrela dvere a vyzula si topánky. Nick ma nasledoval, no musel svoju činnosť prerušiť, pretože na neho vyskočil Math.

„ahoj, ahoj, ahoj,“ smial sa a pevne ho držal okolo krku.

„dobrý večer,“ pozdravila som Nickových rodičov a až keď som sa ozvala si ma Math všimol a okamžite chcel ísť ku mne.

„Cath, Cath, ahoj,“ zavolal a natiahol ku mne ruky. Jeho by som asi zdvihla tiež, ale skúšať som to radšej nechcela a tak som si čupla a Math sa na mňa hodil.

„ahoj zlatíčko,“ usmiala som sa na neho a vytiahla som niečo zo zadného vrecka svojich nohavíc. „Niečo som v San Franciscu našla a počula som, že sa ti to určite páčiť bude,“ povedala som mu a vystrčila som pred seba dlaň, na ktorom mi sedel angličák.

„jej, si úžasná, ďakujem, ďakujem,“ schmatol ho z mojej dlane a už ho nebolo. Nick mi povedal, že ich Math zbiera a keď som ho videla, proste som neodolala.

Ešte v podrepe som si pošúchala kolená, ktoré ma vždy pri tej činnosti začnú bolieť, aj keď nie je to len pri tom a s miernou pomocou od Nicka som sa postavila na nohy.

„mal by som vás ešte raz predstaviť,“ usmial sa Nick.

„mami, oci, toto je moja priateľka Cath,“ stlačil mi ruku, za ktorú ma držal.

„och, to je úžasné,“ zvolala jeho mamka a usmiala sa na mňa. „Cath, nepôjdeš mi pomôcť do kuchyne s večerou?“ ozvala sa a ja som hneď prikývla. Nechcela som si ju za to pohnevať.

„samozrejme,“ povedala som a už som za ňou kráčala do kuchyne. Kde v podstate bolo všetko už prichystané, len niečo bolo treba prihriať a niečo dozdobiť.

„prepáčiš mi to, čo som vtedy povedala?“ ozvala sa zrazu, „ja som to tak vážne nemyslela,“ dodala a pozrela sa na mňa .

„ale samozrejme pani Doringhamová,“ usmiala som sa na ňu popri krájania citrónu.

„ďakujem, no a vážne ma volaj Ann, vtedy som to myslela s tým tykaním vážne,“ usmiala sa na mňa a ja som prikývla.

„kde je vlastne Dory? Ešte som ju nevidela a ešte sa mi nestalo aby ma neprivítala zvalením na zem,“ opýtala som sa so smiechom. Vážne bolo na poriadku, aby ma Dory zhodila vždy keď ma vidí, no pár krát sa jej to už nepodarilo, keďže Nick si to všimol a pre istotu sa vždy postaví za mňa.

„suší sa v kúpeľni, smrdela a tak sme ju tak rodinne vykúpali,“ oznámila mi a spoločne sme začali nosiť jedlo na stôl.

„hej, Cath, poď sem,“ zakričal na mňa Math, ktorý sa hral na chodbe a tak som vyšla s kuchyne a otočila som sa na neho. Že čo to vlastne odo mňa chce. Sedel na chodbe a pred sebou mal svoje najobľúbenejšie autíčka spolu aj s tým mojim čomu som sa usmiala.

Jediné, čo som nečakala bolo to, že pán Doringham vypustí Dory z kúpeľne a tá ako ma zbadá, hneď sa za mnou rozbehne a ja zas a znovu skončím na zemi.

„Dory, čo som ti o tom hovoril,“ zvolal Nick, kým mi Dory olizovala tvár a ja som si ležala hore znakom na zemi s rozhodenými rukami okolo tela.

„si v poriadku?“ opýtal sa ma Nick, ktorý odo mňa odtiahol Dory a postavil sa nado mňa.

„hej som,“ mávla som rukou a obidve som zdvihla nad seba aby ma Nick mohol zdvihnúť.

„prepáč, povzdychol si, „neviem, prečo ti to robí, ostatným to nikdy neurobila,“ povedal mi už asi stý raz.

„vážne je to v poriadku, už som si na to zvykla,“ usmiala som sa na neho, no nepustila som ho, ale keďže bol nado mnou ešte stále zohnutý, využila som to a rukami ho objala okolo krku a tým pádom, keď sa vyrovnal visela som nohami vo vzduchu a Nick ma so smiechom objal okolo pásu a držal ma.

„trošku som sa od neho odtiahla a pozrela som sa mu do očí, v ktorých sa odzrkadľoval smiech, radosť, možno aj oddanosť. Pohladila som ho po tvári a rýchlo som ho pobozkala, keďže som vedela, že za ním stoja všetci.

Nick samozrejme chcel viac, ale keď som trošku pokrútila hlavou s chápavým pohľadom ma položil znovu na zem a otočil sa na zvyšok osadenstva domu.

„ideme večerať, nie?“ usmial sa na nich a všetci sme vyrazili smer jedáleň, v ktorej už bolo všetko nachystané. Nick ma chytil za ruku a vyrazili sme ako posledný.

„si nádherná,“ zašepkal mi do ucha vo dverách a ja som cítila ako som očervenela. Len som pokrútila hlavou a nechala som sa Nickom usadiť ku stolu. Sadol si vedľa mňa a oproti sedel Mathew, ktorý sa vyškieral o sto šesť a pohľadom stále prechádzal k vianočnému stromčeku, ktorý bol v obývačke. Obývačku mali spojenú s jedálňou aj keď sa z nej dalo vyjsť aj inými dverami.

„tak dobrú chuť,“ popriala hlava rodiny.

„dobrú chuť,“ odpovedali sme všetci už sklonený nad taniermi, čakajúc, kedy sa do toho konečne môžeme pustiť.

„ja chcem darčeký,“ zvolal Mathew, keď sme dojedli a len tak sedeli pri stole.

„A ako vieš, že tam je niečo pre teba?“ opýtal sa ho Nick s širokým úsmevom.

„určite tam niečo je,“ povedal rozhodne.

„tak vy choďte ku stromčeku, my to tu poupratujeme,“ vyhnala Ann chlapov z jedálne a ja som jej pomohla so špinavým riadom, ktorý bol na stole.

Spoločne sme to všetko poodnášali do kuchyne a poumývali riad.

„ako ste sa dali nakoniec dokopy?“ opýtala sa ma Ann a ja som sa zapýrila.

„no, vlastne, za všetko môže imelo,“ pousmiala som sa.

„to je sladké,“ zasmiala sa Ann a ja som sa uchechtla.

„Nick to nevie, ale v rodine máme tradíciu, dávať jedno imelo nad dvere a hovorí sa, že keď sa vďaka nemu dá pár dokopy, tak budú spolu už naveky. Tak je to u nás v rodine. Možno je to  len tou vierou v to a možno je to mágia, ale je v rodine veľa párov, ktoré sa tak dali dokopy a vydržali spolu až do smrti,“ povedala som jej našu rodinnú „históriu“ a spoločne sme sa vybrali ku stromčeku.

„tak ja dúfam, že to tak bude aj u vás,“ povedala mi pred tým ako sme vstúpili do miestnosti a každá sa usadila niekde inde.

„máš tu darčeky,“ povedal mi Nick, ktorý si ma stiahol na svoje kolená a na moje nohy mi položil dva balíčky.

Ten menší hranatý, som položila zase vedľa nás a otvorila som ten väčší, z ktorého sa vyklubal úžasný ružovkastý svetrík, ktorý bol veľký, huňatý a úplne úžasný.

„ďakujem veľmi pekne, Ann,“ vedela som, kto mi ho kúpil. Chlapi proste nemajú cit na módu. No Nick možno aj áno, ale určite len na  to, čo je zamerané pre neho.

„nemáš začo zlatíčko,“ usmiala sa na mňa a tak som ho položila na opierku kresla, v ktorom sme sedeli a natiahla som sa po ten druhý balíček.

Opatrne som ho odbalila a objavila sa tam krabička od telefónu.

„Nick, toto vrátiš, nemôžem to prijať a bavili sme sa už o tom,“ otočila som sa na neho a on mal ten jeho výraz, ktorému som nemohla nikdy odolať.

„prosím, Cath, ja potrebujem mať možnosť sa ti dovolať a ozvať sa ti, či sa len dohodnúť a to nejde, keď nemáš telefón,“ pritiahol si ma rukami k bližšie k sebe a zahľadel sa mi tými jeho smutnými očkami do tých mojich.

„bože, prečo mi to robíš?“ zvolala som a nakoniec prikývla.

„ďakujem,“ zašepkal a prisal sa mi na pery. Nechala som sa a po chvíli, ako potrestanie, som začala spolupracovať.

„ale budeš mi to musieť vysvetliť a tak, v živote som s takým niečim nerobila,“ povedala som trochu zahanbene, pretože to už v tejto dobe nie je normálne. No Nick ma len pohladil po líčku a usadil si ma tak, aby si mohol oprieť bradu o moje plece a pohodlne mi ukazovať čo a ako.

Zložil telefón pred mojimi očami aj so simkou, ktorú tam mal pridanú. Lepšie povedané, ktorú do krabičky pridal a zapol ho, aby mi mohol vysvetliť aspoň tie základné informácie, ktoré o tom telefóne musím mať aby som ho mohla ovládať.

„si blázon, vieš to?“ opýtala som sa ho, po chvíli ukazovania, čo a ako.

„áno, do teba,“ zamumlal mi do ucha a ja som sa zasmiala.

„blázon,“ pokrútila som hlavou a ďalej sledovala jeho ruky.

„my už pôjdeme, je neskoro a tá cesta bola únavná,“ povedal Nick asi o dve hodiny neskôr, po tom, čo sme uložili Matha spať.

„chcel si povedať, že skorý budíček mojej sestričky bol únavný,“ zasmiala som sa a Nick sa ku mne pridal .

„to je v poriadku, choďte už a tú Doru si berte zo sebou,“  povedala Ann a ja som sa pozrela na Dory, ktorá už vzpriamene sedela vedľa nás s vodidlom v papule.

„rada som vás videla, prajem dobrú noc,“ usmiala som sa na Nickových rodičov a spoločne sme vyšli pred dom.

„budeš si ju musieť zobrať pred sedadlo,“ povedal Nick, ktorý hneď ako otvoril dvere, Dory sa tam v trepala, našťastie na zem a nie na sedadlo.

„to je v poriadku, ja to zvládnem,“ usmiala som sa na neho a keď sa usadil aj on, mohli sme vyraziť.

„dobrú noc,“ popriala som Nickovi, uloženému vedľa mňa. Zas sme ostali u neho, keďže už bolo neskoro a ja som nechcela aby išiel sám domov. Nevadilo to ani Nickovi a ani mne a tak sme sa do 10 minút od zaparkovania auta, uložili v posteli a pritúlení jeden k druhému sme zaspávali.

„aj tebe a sladké sníčky,“ pobozkal ma do vlasov.