Life 22.

Takže, prajem vám všetko dobré, šťastné a veselé a neviem čo ešte všetko. Veď vy určite viete. Ešte dúfam, že dostanete všetko čo si prajete a aj keď nie, budete mať pri stromčeku úžasnú atmosféru a žiadne stresy a nervy.
Tu máte skoro 5 stranovú kapitolu, ktorú dúfam, že si užijete a že ju okomentujete (prosím, nech má ten komentár viac ako pár slov. Aspoň zo dve vety, prosím)
A ešte neviem, kedy sa vrátim k Diml, ale teraz to asi nebude. Budem si to musieť všetko premyslieť, lebo netuším, kde by som mala smerovať s tou poviedkou, proste neviem...
No ale teraz si užite čítanie a dúfam, že sa vám bude páčiť... :)

Alex Winslow

22. Kapitola

Posadila som sa na gauč a v duchu sa smiala. Netušila som, že otec sa bude pýtať aj na tetovanie. Je to jeho sen, no po prvé mu to mamka nedovolí a po druhé nie sú na to peniaze. Hold...

Sedela som tam v tichu a len počúvala ich rozhovor, ktoré auto je lepšie a ktoré by si nikdy nekúpili. Proste samé chlapské reči. Našťastie sa nezačali baviť o futbale. To by som asi neprežila. Moji súrodenci boli predpokladám, že zalezený vo svojich izbách a tak tu nebehali hore dole ako nejaké opice. Niekedy to je tak otravné.

Už som sa radšej chcela vytratiť na poschodie, no vošla dnu mamka aj s papierom v ruke.

"zlatíčko, neskočili by ste do obchodu? Zistila som, že mi chýbajú nejaké veci," usmiala sa na mňa a ja som sa hneď postavila a zobrala jej zoznam z ruky.

"samozrejme skočím tam, no nebudem ich rušiť v ich rozprave, majú veľmi zaujímavú debatu," pretočila som očami a vybrala som sa smer chodba.

"Ale je toho veľa a nechcem aby si sa  s tým vláčila sama," povedala trochu hlasnejšie aby ju dokonca zachytili aj tí ignoranti, ktorí za celý čas neprerušili rozhovor a myslím, že si ani neuvedomili, že sa mamka nachádza v miestnosti.

"čo sa deje?" opýtal sa Nick a ja som pretočila očami.

"nič," mávla som rukou a radšej som išla preč. Obuť sa, obliecť a vyraziť do jediného supermarketu v okolí, ktorý je ešte otvorený.

"počkaj ma, pôjdem s tebou," vošiel do chodby Nick a ja som sa pozrela na mamku, ktorá stála za ním a s úškrnom na tvári mi ukazovala zdvihnuté palce.  Len som nad tým pokrútila hlavou.

"ale rýchlo, nemáme zas až toľko času," oznámila som mu a otvorila som vchodové dvere. Nick na seba rýchlo natiahol hrubú koženú bundu a obul si topánky.

"tak sme za chvíľku späť," povedala som ešte mamke a radšej som zabuchla vchodové dvere. "šoférujem ja, ty by si sa tu iba ak stratil," povedala som mu a zobrala som si od neho kľúče od auta, ktoré držal v ruke. Síce som chcela ísť sama a pešo, no nepohrdnem ani odvozom, keďže vonku pekne prituhlo a od úst nám ide krásna para.

"nedbám," pokrčil plecami a sadol si na miesto spolujazdca. Ja som sa usadila za volant a rovno som vyrazila, keďže supermarket je otvorený len do pol šiestej a za chvíľu je päť.

Dorazili sme tam o štvrť a tak som čo najrýchlejšie vošla dnu a hneď sa pustila do nakupovania. Stihli sme to len tak-tak, keďže od 17:20 už dnu ľudí nepúšťajú. Mne tak raz zavreli rovno pred nosom.

Keďže predavači boli nervózny, keď nezatvárali presne o pol, rýchlo som nabrala do košíka všetko čo bolo na zozname a ponáhľala som sa ku pokladniam, kde som za všetko zaplatila a  už len s nákupnými taškami, ktoré gentlemansky zobral Nick, sme sa pobrali vonku. Bola zima, no aj tak, ma Nick zastavil skôr ako som stihla nastúpiť do auta.

"porozprávajme sa, prosím," poprosil ma a ja som sa na neho usmiala a znovu som zabuchla dvere auta a otočila som sa mu čelom.

"dobre," odpovedala som mu a čakala som kým začne. Ja som začať nechcela, no bola som aj trpezlivá, pretože viem, aké to je ťažké, začať.

"no, ako začať. Vieš ide o to, čo sa stalo dnes pred tvojimi rodičmi," začal a ja som sa začala obávať. Určite mi chce povedať, že to bol omyl a nech zostaneme len priateľmi a na všetko zabudneme. Bojím sa toho, nechcem to a je mi jasné, že sa to stane, veď kto by už len chcel chudobné dievča bez budúcnosti.

Radšej som zostala ticho, nechcela som ho rušiť, no sklopila som radšej zrak k zemi.

"Nie. Začnem inak," rozhodol sa rázne a ja som sa na neho kukla, no hneď som zase vrátila zrak na moje topánky.

"Vieš, odkedy som ťa stretol, cítil som, že ťa nemôžem len tak nechať odísť. Že nemôžem dopustiť aby si na mňa zabudla a ja zabudol na teba. Môj mozog si proste povedal svoje a telo ho nasledovalo. Alebo to bolo naopak? Veď to je koniec koncov jedno. To som nechcel povedať. No a potom som k tebe raz prišiel a ty si sa na mňa usmiala. Nakoniec si prijala pozvanie na kávu a ja som začal dúfať, že ťa už z môjho života nestratím," zhlboka sa nadýchol a ja som sa začala pomaly usmievať. "Potom som nedokázal prekusnuť, že by sme sa stretávali len občas a tak som ťa presvedčil, že ťa budem voziť autom hore dole. Samozrejme, že chodiť peši v noci cez mesto je strašne nebezpečné, no zrobil som to najmä pre moju vlastnú sebeckú dušu." pousmial sa. Cítila som to a ani som sa na neho nemusela pozrieť.

"A keď som videl tú sanitku pred budovou a ako nakladajú tvoje bezvládne telo dovnútra. Môj svet sa zrútil a nevedel som čo robiť ďalej. Musel som zistiť čo s tebou je a tak som sa pobral hneď za sanitkou do nemocnice a zostal s tebou do noci." uchechtol sa, "keby si videla aké metódy som musel použiť kým som sa k tebe dostal. Smiala by si sa na mne. Ja som sa neskôr smial sám." pozrela som sa na neho len jedným očkom a videla som ako so smiechom krúti hlavou nad svojou vlastnou blbosťou, či genialitou. Sama neviem ako by som to mala nazvať.

"a keď som ťa videl na svojom gauči s Dory a potom ako si ležala v mojej posteli, bolo to niečo krásne. Bolo úžasné ako ťa Dory zobrala a ako sa k tebe správala. Ona sa tak ku každému nespráva. Väčšinou je, keď mám pravdu povedať v tomto hrozná, no teba si zobrala k telu, donútila ťa ísť s ňou vonku aj keď by v pohode vydržala ešte aj dve hodinky." hovoril mi všetko okolo toho, ako keby si musel dodať odvahy a mne to nevadilo. Bolo krásne to počúvať. "no a ten bozk dneska, to bolo, ja neviem, bolo to niečo, čo človek nezažíva každý deň a bol by som strašne rád, keby som to mohol zažiť znovu a znovu a znovu až do mojej smrti a nikdy s tým neprestať." povzdychol si. "No bojím sa, že so mnou nebudeš chcieť mať nič. Budem to chápať, veď ma môžu kedykoľvek zraniť či zabiť a to veľa ľudí mať vo vzťahu nechce, no ja by som bol najšťastnejším človekom na zemi, kebyže to so mnou aspoň skúsiš," už sa na mňa nepozeral, radšej sklopil zrak, ako keby nechcel vidieť na vlastné oči ako ho odkopnem, no to som ani nemala v pláne. Nedokázala by som to.

"pozrieš sa na mňa?" opýtala som sa ho potichu a čakala som, kedy zdvihne zrak a pozrie sa mi do očí. Chvíľu sa nič nedialo, no potom zdvihol zrak a zapozeral sa mi do očí. Mal smutný pohľad.

"hlupáčik," pokrútila som hlavou, nedokázala som nič iné povedať, no kým stihol s povzdychom sklopiť zrak a plecia v porazenom geste, priskočila som k nemu, schytila ho za jeho tvár a rukou, ktorá sa mi presunula do jeho vlasov, som si ho pritiahla k sebe, aby som ho mohla konečne znovu pobozkať.

"sme tu," zavolala som do domu a spoločne sme odniesli nákup do kuchyne a znovu sme sa vrátili do obývačky. Kým som sa stihla usadiť na gauč ako slušné dievča, stiahol si ma Nick na kolená do kresla, ktoré si v podstate privlastnil a zazubil sa na môjho ocka, čo som videla len kútikom oka.

"gratulujem," zasmial sa a so spokojným úsmevom sa vrátil k novinám, ktoré mal pred sebou.

"určite je s vami úžasne, ale ja idem za mojimi súrodencami, ktorý ma poriadne ani neprivítali od kedy som prišla,"  ešte stále sediac na Nickovi, som mu dala pusu na tvár a so smiechom som sa mu vytrhla a ešte viac sa rozosmiala, keď som uvidela ten pohľad a výraz, ktorý mal na tvári.

Odišla som z obývačky a vybehla schody. K dievčatám sa mi moc ísť nechcelo, no s radosťou som vošla bez klopania a zasmiala som sa ako sa Collin strhol a hneď minimalizoval karty, ktoré mal otvorené v jeho počítači.

„ale, ale, čo to schovávame?“ zasmiala som sa. Počítač bol starý, no boli sme za neho vďačný a keďže sme ho dokonca dostali darom od celej rodiny, kto by sa bol sťažoval. Internet som tu zaviedla až ja, keď som sa odsťahovala a s posielaných peňazí som zaistila, aby sa platil. Našťastie som našla veľmi lacný internet a tak o veľa peňazí neprišli.

„nič, prečo by som niečo schovával?“ opýtal sa až príliš nevinne a ja som sa rozosmiala.

„tak čo, Porno?“ podvihla som obočie a rozvalila som sa na posteli. Mal tu poriadok, čo sa mi u chalanov páči a vôbec to nie je bežné, to je väčšinou ešte väčšie plus.

„panebože to nie,“ krútil hlavou.

„tak čo, priznaj sa,“ so smiechom som sa znovu postavila a sadla som si mu na kolená a otočila som nás smerom k počítaču. Chcel nás otočiť znovu chrbtom no ja som mu to nedovolila.

Otvorila som tú najzaujímavejšiu kartu a zapozerala som sa na Twitter.

„ale, ale, takže Amanda?“ opýtala som sa ho a jedným kliknutím som si pozrela, čo posledné mu poslala. „no pozrime sa, posielam pusu a milujem ťa... čo to tu neobjavím,“ pokrútila som hlavou a s úsmevom som sa pozrela na bračeka, ktorý sa ma snažil dostať od počítača, ale ja som sa nedala.
Rýchlo som jej naťukala správu: 

Dúfam, že sa mi o bračeka staráš a neťaháš ho len za nos.  

S láskou Catherine

a odoslala som ju.

„Catherine, to si už prehnala,“ zvolal a odtrhol ma od počítača a hodil ma na posteľ.

„tak prepáč, že chcem byť dobrá staršia sestra a nechcem aby si potom trpel. Aj ty si dneska na Nicka len zazeral,“ odfrkla som si.

„ale ja mám na to dôvod. Nevieš, čo to môže byť za chlapíka a ten jeho výzor, príde mi nebezpečný,“ zavrčal.

„nepoznáš ho, ja ho poznám, takže sa ničoho nemusíš báť,“ prekrížila som si ruky na prsiach a zazerala som na neho.

„to si len myslíš, nikdy nevieš, čo sa z chlapa vytoto,“  nevedel sa vykoktať a ja som vyprskla smiechom.

„neboj sa, jeho poznám,“ žmurkla som na neho.

Collin chcel niečo povedať, no nedostal sa k tomu, pretože sa otvorili dvere a dnu vošiel Nick, len v tielku, čo asi nebol dobrý nápad. Collin začal zazerať ešte viac.

„prepáčte, že ruším vašu debatu, ale mal som ťa zavolať dole, takže,“ pokrčil plecami a potom odišiel, asi videl tie pohľady od Collina.

„a to tetovanie,“ zvolal potichu, aby ho nebolo počuť, „určite je v nejakom gangu,“ mračil sa.

„samozrejme, v gangu a k tomu zabíja nevinných nie? Nebuď smiešny.“ pretočila som očami a postavila som sa na odchod.

„a keby si chcel vedieť, pracuje v FBI v jednotkách, ktoré pracujú v teréne, proti tým tvojim gangom,“ odsekla som mu vo dverách a zabuchla som dvere.

Takto som si rozhovor s bratom nepredstavovala, ale čo už.

Zbehla som dole a vošla som do obývačky, kde bola nastúpená, moja najmladšia sestrička.

„niečo som nechcela robiť bez teba a teraz je na to najvhodnejšia doba, takže,“ ukázala hviezdu, ktorú mala v ruke a ja som sa dojato usmiala. Nečakala som to. Vôbec.

„tak to aby sme sa do toho pustili, ty moja princezná,“ schytila som ju do náruče a doniesla som ju ku stromčeku. Nebola už síce najľahšia, ale stále bola príliš nízka, aby tam dotiahla sama, no a ja som bola jediná, kto ju mohol zdvihnúť hore, keďže som to robila už od kedy si to pamätá.

„zvládneš to?“ opýtal sa potichu Nick, ktorého museli už informovať o tejto činnosti. „nie je najľahšia,“ dodal, keďže mal o tom skúsenosti. Už ju na rukách držal. On s ňou nemal problémy a ja som to tiež cítila, ale ešte som ju zvládala udržať aspoň zatiaľ.

„to je v poriadku,“ usmiala som sa na neho a zdvihla som ju nad seba. „tak poď Sophie, zasadíme hviezdu na špic stromčeka,“ povedala som jej a držala som ju dovtedy, kým sa jej to nepodarilo a potom som ju zložila dole.

Cez večeru to bolo super, Nick sedel pri mne a zabával sa s celou rodinou. To čoho som sa bála sa nevyplnilo, až na Collina, ale ten si najprv musí vo svojej hlave všetko urovnať. To mu ja pomôcť nemôžem, ale som si istá, že za chvíľu ho to prejde a tiež podľahne Nickovmu kúzlu.

Po večeri sme ako každý rok spievali samé koledy a vianočné piesne a zabávali sme sa. Mala som strašnú radosť, keď som videla ako sa Nick zabáva, smeje a ako mu od radosti svietia očká.

Celý večer sme sa smiali na tom ako všetci spievame falošne a aj tak to nikomu nevadí a nerieši to.

O deviatej sa už hlásila na pozornosť Sophie, ktorá bola unavená, ale nechcela si nechať ujsť každoročnú pravidelnú rozprávku na dobrú noc, ktorú som im čítala.

„tak sa utekaj pripraviť a kto chce počuť rozprávku tak tiež, za chvíľku som u vás,“ popohnala som ich smerom ku schodisku a ako vždy sa tam pobrali všetci moji súrodenci. Collin sa nikdy nevzdá tej rozprávky. Ja by som sa tiež nevzdala, ale čo si pamätám, vždy som ju čítala ja, odkedy som teda vedela čítať.

„mami, my si ustelieme tu v obývačke dobre? Aby sme nikoho neutláčali a určite nám to nebude vadiť,“ povedala som rýchlo, kým stihli protestovať. Nick len súhlasne prikývol a tak rodičia s povzdychom súhlasili.

„môžem sa k tebe pridať pri čítaní? Mňa si už skoro videla, kebyže nezaspíš,“ uškrnul sa a ja som ho buchla po ramene.

„ty ani len netušíš aké je to kibicovanie náročné,“ pretočila som očami. „No ale prežijem ťa tam, takže môžeš,“ usmiala som sa na neho.

„my vám zatiaľ pripravíme nocľah dobre?“ povedala mamka s milým úsmevom.

„ďakujeme,“ odpovedala som a chytiac Nicka za ruku som vyšla z miestnosti a pobrala sa hore schodmi do izby dievčat.

„tak čo, všetci pripravení?“ opýtala som sa ich s úsmevom, keď boli uložení v posteliach, Collin ležiac pri Sophie.

„samozrejme,“ odvetila Alison a prikryla sa perinou až po hlavu.

„tak to aby sme začali,“ vybrala som knižku z police a usadila sa na Nicka, ktorý sedel v jedinom kresle v izbe.

„takže kde bolo, tam bolo, za 7 horami a 7 dolinami bola jedna chalúpka a v tej chalúpke žili...“ začala som a v pokoji som ďalej čítala. Sem tam som sa pozrela na tých anjelikov a keď už Sofie s Alison spali a ja som rozprávku dočítala, postavila som sa a pomohla Nickovi na nohy.

„choď spať Collin, dobrú noc,“ popriala som bračekovi, ktorý sa opatrne postavil od Sophie a pobral sa preč.

„dobrú noc princezné,“ zašepkala som im, Alison som pobozkala do vlasov a pobozkala som aj Sophie, ale tú som najprv jemne, no poriadne prikryla perinou a potom sa potichu pobrala s Nickom dole.

„my ideme spať, deti, dobrú noc,“ poprial nám otec a mamka sa na nás len usmiala, keď sme ich stretli na schodoch.

„dobrú noc,“ povedali sme s Nickom naraz a ďalej sme pokračovali v ceste do obývačky.

Keď sme tam vošli, náš gauč už bol roztiahnutý a na ňom boli dva vankúše z gauča a jedna veľká perina. Bude nám to musieť stačiť, ale pritúliť sa k Nickovi mi vážne problém nebude robiť. Toho sa vážne nebojím.

„nevadí ti to, však?“ opýtala som sa ho opatrne, keď sme stáli vo dverách obývačky.

„samozrejme, že nie, neboj sa toľko, je tu super,“ objal ma okolo ramien a ja som zacítila jeho pery v mojich vlasoch.

tak dobre, ty sa prezleč tu, ja idem do kuchyne,“ povedala som mu nakoniec, zobrala som si veci a premiestnila som sa do kuchyne, kde som sa prezliekla do pyžama a vrátila som sa do obývačky, kde som Nicka objavila hore bez, čo mne vôbec nevadilo a myslím že ani Nickovi, ktorý sa nemal za čo hanbiť.

Ešte sme dali darčeky pod stromček k tým ostatným a pobrali sme sa ku gauču.

„tak dobrú nocku  ti prajem,“ popriala som mu keď sme už ležali na gauči pod perinou a ja som bola nalepená pri jeho boku s hlavou položenou na jeho hrudi.

„dobrú noc,“ poprial aj on mne a s rukou na mojom chrbte si ma pritiahol ešte bližšie.

„darčeky, darčeky, vstávajte,“ niekto nám skákal po gauči a ja som zamručala a pretiahla som si perinu cez hlavu.

„Sophie, prestaň,“ zamručala som.

„nie, darčeký,“ zakričala znovu a ja som sa s povzdychom posadila na „posteli“ ktorú sme s Nickom obývali. Nick pri nej už sedel oblečený a tak som sa na neho zamračila.

„prečo si ma nezobudil?“ opýtala som sa ho a pretierala som si oči.

„bola si strašne zlatá, nemohol som,“ zašepkal mi a jemne ma pobozkal.

„no fúj, prestaňte a poďte rozbaľovať darčeký,“ zvolala nadšene a skočila ku stromčeku.

„kde je zvyšok rodiny?“ opýtala som sa jej.

„v kuchyni, robia raňajky, ale mamka povedala, že za chvíľku sú tu a tak sa môžeme pustiť do darčekov,“ povedala s iskrami v očkách.

„Tak to nie, pekne si počkáme na zvyšok,“ oznámila som jej a stiahla si ju k sebe na gauč.

„prestaň, ja chcem darčeky,“ zvolala.

„nie nie,“ smiala som sa na nej a začala som ju štekliť.

„prestááááááň,“ kričala a smiala sa súčasne.

„ee,“ pokrútila som hlavou a ďalej ju so smiechom šteklila.

„tak mi ideme, rada som vás všetkých videla,“ povedala som so smútkom a všetkých som ich rad radom objímala.

„ja som vás zase rád všetkých spoznal a dúfam, že sa znovu čoskoro uvidíme,“ povedal a tiež všetkých objal a s Collinom a mojim ockom  si podal ruky, potom sme už nasadli do auta a vyrazili na cestu do LA.