nedeľa 11. novembra 2012

Life 14.

tak ľudkovia, normálne, keď som tu o 16:00 prišla (akurát som vstala) pozerala som sa na to číslo asi dve minúty... že 7 komentárov, bože, dievčatá, ja vám tak ďakujem.... A ešte k tomu ste prekonali číslo 14 000 prezretí stránky... Som dojatá.... :)
Bože, keď mám pravdu povedať, písala som TIne, nech sa na to číslo pozrie a potvrdí mi či to je to tak ako to vidím, alebo nie... :D :D Smejte sa, môžete, som ešte alebo skôr bola som ešte v menšom opare alkoholu a tak sa mám na čo ospravedlniť....
Stužkovú vám keď tak opíšem až zajtra, mám z nej až 3 fotky takže, keď dostanem iné, tak možno ukážem, keď na to nezabudnem... No idem spať, takže dobrú... :)

Alex Winslow
p.s.: Nebola by som nahnevaná, kebyže v tej komentárovej mánii pokračujete... :)





14. Kapitola

Zastavili sme pred budovou a ja som ho rýchlo objala.
„ďakujem, že si ma odprevadil,“ povedala som mu do ucha tichým hlasom a dala som mu pusu na líce a hneď sa odtiahla.
„takže keď sa ti vážne chce, tak o ôsmej tu,“ usmiala som sa a radšej rýchlo vošla do budovy, nie že by som meškala, ale keď si nepohnem, tak meškať budem.
Dnes mi nie je celý deň nejak dobre, no ta káva ma aspoň trochu nakopla a tak nebudem mať problém zvládnuť ešte tréning, kým si neľahnem do „postele“. Musím to ešte vydržať.
Prezliekla som sa do plaviek, dala som si na ne trénerské tričko, na krk som si zavesila píšťalku a s vlasmi, ktoré mi ešte stále viali okolo tela som sa rozutekala k bazénu.
„tak vitajte na dnešnom tréningu, dnes sa môžete rozhodnúť aký štýl chcete mať ako hlavný, ktorý vám ide najlepšie, či ho máte najradšej a ja sa ho pokúsim s vami doladiť a zrobiť z vás šampiónov, čo vy na to?“ usmiala som sa na nich a sledovala som tie šťastné tváre.
„ale nezameriame sa len na ne, ďalej budeme trénovať aj ostatné štýly aby ste neboli zameraní len na ten jeden a nič viac,“ oznámila som im a nechala ich, nech sa rozplávu ako chcú.
Sama som si sadla na stoličku a len ich pozorovala, dnes som nejak nemala chuť chodiť dokola a upozorňovať ich na chyby, ktoré už mali zdá sa minimálne. Stačilo ich pozorovať a keď tak na nich niečo zakričať.
Dnes asi vážne nie som vo svojej koži.
„Tak fajn, stačí,“ zakričala som tak, aby ma počuli aj tí, čo boli na druhom konci a práve plávali naspäť. „Viete, čo by ste chceli dať pred ostatné štýly, či chcete aby som vám nejak poradila?“ opýtala som sa ich a sadla si na kraj bazénu, aby oni nemuseli ísť z vody a ja som nemusela kričať.
„ja chcem motýlika, baví ma a chcem byť taká dobrá ako ste vy,“ zvolala Penny a ja som sa zasmiala.
„a ako vieš aká som dobrá? Veď si ma nikde nevidela len ako som plávala s vami, a vás predbehne každý starší plavec,“ pretočila som očami.
„no viete,“ pozrela sa do vody, „mne sa nezdalo, že prijali niekoho tak mladého ako trénera a no, vyhľadala som si o vás niečo na internete a bolo tam video, alebo dva, no a ja som si ich pozrela a poslala ostatným, no a tak,“ sklopila hlavu a pokrčila plecami.
„ja vás za to nezabijem, a keď si myslíš, že na to máš,“ ja si myslím, že hej, ale to som jej radšej nepovedala, „tak sa do toho môžeme pustiť,“ usmiala som sa na ňu.

„keď som konečne rozdala inštrukcie každému jednému, sadla som si na kraj a pozorovala som ich.
„Penny, počkaj, ukážem ti čo a ako, nerobíš to dobre,“ zvolala som za ňou a tak sa otočila a vrátila sa na začiatok dráhy. Ja som zo seba zhodila tričko, vlasy si zviazala gumičkou a skočila som do vody.
Prešla som k nej do dráhy a pokojným tempom som jej ukazovala čo má robiť. prešla som jednu dĺžku, no naspäť som sa musela premáhať. Zahmlievalo sa mi pred očami, no nechcela som ukázať slabosť pred deťmi a tak som sa premáhala a pokračovala som v tempe, ktoré som nahodila.
***

Auto som odparkoval na parkovisku skôr ako zvyčajne, ešte mala aspoň 10 minút tréning a ešte chvíľu bude trvať ,kým vyjde von, no ja som tu musel byť, neviem prečo, možno aby som mohol v pokoji rozmýšľať a popritom nezabudnúť na čas, kto vie.
Sedel som tam v tom aute asi minútu, keď som začul sanitku, ktorá sa o chvíľku prirútila pred budovu a dnu hneď zmizli dvaja ľudia.
Vystúpil som z auta a ponáhľal sa k vchodu. Kým som sa tam dostal, už sa tí dvaja blížili ku dverám s nosítkami na rukách.
„čo sa stalo?“ ozval som sa a potom pozrel na nosidlá. „Catherine?“ zvolal som trochu vyšším hlasom. No v tej chvíli mi to bolo jedno.
„čo sa jej stalo, prosím, bude v poriadku?“ zvolal som za nimi, no asi im to bolo jedno.
„mala by byť pane, no nevieme to naisto, skolabovala a vezieme ju do nemocnice Alberta Einsteina.“ pozrel na mňa jeden z nich. „Tam sa dozviete viac,“ zabuchol dvere a nasadol k vodičovi, ktorý hneď vyrazil smer nemocnica.
Neváhal som ani chvíľku a rozbehol som sa ku autu, naskočil som do neho a hneď nasledoval sanitku.
Prišiel pár minút po nich, keďže musel dodržiavať pravidlá cestnej premávky, aj keď mohol vytiahnuť odznak a pokračovať ďalej. V tej chvíli ho to nenapadlo.
Vbehol som do nemocnice a zastavil som sa pri pulte.
„prosím vás, pred chvíľkou sem doviezli Catherine Simons, môžem sa opýtať kde ju nájdem?“ povedal som a snažil som sa o pokojný hlas.
„ste rodina? Nemôžem dávať informácie cudzím ľuďom.
„som jej priateľ, čakal som na ňu pri jej práci, keď prišla sanitka a odviezla ju. Neviem čo s ňou je a som šialený strachom a prosím,“ rozhodil som rukami a jednou som si následne prešiel po vlasoch.
„och, tak to je iné, počkajte chvíľku,“ povedala tichším hlasom. Niečo ťukala do počítača, ktorý mala pred sebou. „3 poschodie, dvere 315, to je jej izba, no zastavte sa pri doktorke, ktorá je hore, ona by vám mohla dať informácie a po druhé musí vedieť, že tam ste,“ povedala mi a potom sa začala venovať iným veciam.
„ďakujem Vám veľmi pekne,“ povedal som ešte a už som sa rozišiel k výťahu. Privolal som si ho a keď sa predo mnou konečne otvoril nastúpil som do neho aj s pár ľuďmi, ktorí sa ku mne pripojili v čakaní.
Stlačil som svoje a aj poschodia, ktoré mi nadiktovali. Našťastie moje bolo najnižšie a tak sme sa bez zastavovania dostali až tam a nakoniec som vystúpil.
Až keď som bol tam, uvedomil som si, že na tom poschodí som bol tiež často. Našťastie, nie až tak, no stále ma tu tie staršie sestričky a doktori či doktorky budú pamätať. Hold, moja práca. Ale, z druhej strany, mal som aj šťastie, poznajú ma tu a tak budem mať lepšie informácie.
„dobrý večer,“ zaklopal som na izbu doktorov, no keď som tam nakukol bola prázdna a tak som sa pomalým krokom dal hľadať izbu číslo 315.
Keď som ju konečne našiel, práve z nich vychádzala doktorka Petrel, na ktorú som mala vždy nejaké šťastie, samozrejme až na pár výnimiek.
„dobrý večer,“ slušne som pozdravil.
„och, čo sa vám stalo tento krát?“ opýtala sa otrávene a začala si ma prezerať.
„och, mne nič, ale priviezli tu moju priateľku,“ povedal som a ukázal na dvere, čo boli za ňou.
„och, mal by si sa o ňu viac starať Nicolas, je podvyživená, unavená,“ zamračila sa na mňa.
„nemrač sa na mňa, nepoznám ju až tak dlho, ale mal som to v pláne, ako starať sa  o ňu lepšie ako to robí sama, a čo sa vlastne stalo?“ opýtal som sa jej.
„odpadla, v bazéne, keď ukazovala nejakej žiačke niečo, ja sa do toho nevyznám, no ale našťastie má zohraté deti, takže kým ju traja zachraňovali z bazéna, jedno volalo záchranku a druhé bežalo za jej šéfom,“ ozrejmila mi.
„spí, či je hore?“ pozeral som na dvere. „môžem ísť za ňou, viem, že nie sú ordinačné hodiny ale vieš akú mám prácu, keď si ju tu necháte tak ju ani poriadne neuvidím,“
„je hore a choď tam len na chvíľku, kým si to nerozmyslím,“ povedala ešte a odišla preč.
Ja som opatrne zaklopal na dvere a po tichom, vyčerpanom ďalej som vošiel dnu.
„dobrý večer sunshine,“ usmial som sa na ňu, aj keď mi do smiechu vôbec nebolo. Bola napichaná hadičkami, či drôtikmi, ktoré kontrolovali funkcie tela a dopĺňali jej tekutiny a živiny do tela.
„och, ahoj,“ ozvala sa opatrne. „Nemusel si tu chodiť,“ povedala hneď a chytila trochu červenej farby na lícach.
„musel som prísť. Bál som sa o teba,“ sadol som si k nej na kraj postele a usmial som sa na ňu.
„no, ja, neviem čo sa stalo, ešte sa mi to nestalo a proste,“ nevedela sa vykoktať a tak som len mávol rukou. Vedel som čo v tom je, no veľmi ľutujem, že som tomu nemohol zabrániť.
„ja viem, doktorka mi hovorila čo sa stalo, no dokedy si ťa tu nechajú?“ opýtal som sa jej.
„asi ešte zajtra, viac im už nedovolím, musím sa vrátiť do práce,“ zvolala a mračila sa na všetko dokola. Akoby jej to kazilo plány.
„po prvé tu zostaneš tak dlho ako si ťa tu nechajú, s Elois, by som nevyjednával, lebo si ťa tu nechá ešte dlhšie, mne sa to už stalo no a po druhé, začneme chodiť pekne krásne aspoň na obedy, keď nie aj na večere,“ povedal som jej prísne.
„ale to je drahé, niečo si urobím doma,“ zahovárala.
„doma si ráno a večer, obedy tam nejak nevidím,“ prekrížil som si ruky na hrudi.
„ale,“ začala no nenechal som ju dokončiť.
„žiadne ale, proste to necháš na mňa a teraz mi daj kľúče od tvojho domčeka, budem sa ti starať o kvety,“ vystrčil som ruku pred seba a čakal som. S povzdychom sa natiahla k nočnému stolíku a podala mi zväzok kľúčov.
„nestratiť, sú tam kľúče aj od iných vecí,“ povedala ešte. „Prosím ťa, choď už, som unavená,“ zošuchla sa do ležiacej polohy a otočila sa mi chrbtom.
„prepáč, že som taký tvrdý, ale niekto byť musí, keď nechceš skončiť ako bulimička, alebo anorektička, alebo čo,“ povedal som jej, pohladil som ju po vlasoch a odišiel som z jej izby.

„už idem,“ povedal som do dverí lekárskej izby, pri ktorých som sa zastavil.
„dobre, tak dobrú noc ti prajem a opováž sa mi niekedy ukázať s nejakým zranením,“ povedala Elois a ja som sa rozosmial.
„to nesľubujem, no chcem sa opýtať, dokedy si ju tu chcete nechať?“
„no aspoň pár dní určite, možno týždeň, neviem presne, to sa uvidí časom,“ povedala, „a teraz už bež, nemám na také bláznivé decko, ako si ty, čas,“ vyhodila ma a ja som so smiechom poslúchol. Bola odo mňa staršia asi 10 rokov, no stále mi hovorila, že som dieťa, neposlušné a bez pudu sebazáchovy, že som sa dal na takéto povolanie. Ja som jej neodporoval. Hovorilo mi to veľa ľudí.


Na druhý deň, po práci a potom, čo som navštívil urazenú Cath som sa pobral k nej domov. Už z prvej návštevy som videl, že ma dosť kvetov, a tak som sa o ne chcel postarať, nech jej neuhynú.
Vošiel som dnu a zamkol som za sebou vchod. Kým som išiel poliať kvety, chcel som si to tam aspoň trochu prezrieť. Nie, nechcel som jej tam sliediť vo veciach, len sa pozrieť ako to tam vyzerá.
No možno som to vidieť nemal. Bolo mi jej ľúto a radšej som ani nechcel vedieť ako dlho spala v tej sieti. Aspoň s tým som jej chcel pomôcť, a potom, dúfam, že aj s tými ostatnými vecami jej pomôžem.




6 komentárov:

  1. :O úžasná časť :) :) ako vždy a dúfam že si si užila stužkovú ;)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. super časť :) :) a teším sa na ďalšiu ;)...Mirka

    OdpovedaťOdstrániť
  3. pekná časť :) .... no ale rýchlo ďalšiu!! :P *M

    OdpovedaťOdstrániť
  4. krásne dúfam, že sa o nu bude dobre starat...tesim sa na dalsiu :)...a tiež dúfam že si si užila sužkovú jak sa patrí :)-N

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Uzasne :D starostlivy :D bude sa o nu dobre starat :D urcite

    OdpovedaťOdstrániť
  6. :) no pomaličky sa nám to vyvíja... :D teším sa na ďalšiu časť :)

    OdpovedaťOdstrániť