Life 9.

Som tu, trochu neskôr ako zvyčajne, ale som... Teda, aby ste to pochopili, v piatok som bola pozrieť mamku, v sobotu som spoznala môjho stužkára a začala som písať. Dnes som sa učila, písala, bola pozrieť starkú so starkým a teraz dopísala...
Dnes konečne snežilo aj pod Tatrami normálne sa mi dobre pozeralo cez okno a keď som sedela v kuchyni a pozerala sa von oknom, tak som si pripadala, ako keby bol už koniec novembra... (sama neviem prečo)
No a aby bolo jasno, táto kapitola mi nešla ani cez prsty a ani cez mozog... takže za kvalitu sa vopred ospravedlňujem... :)
Ďakujem za povzbudenie od adminky z Beststory... :) ďakujem za povzbudenie, no človeka naštve, keď má viac prezretí článok výlevov ako to, prečo tu tento blog vlastne je... :)

No dobre, končím a pekne žiadam o komentáre...
vyťažená Alex Winslow 

9. Kapitola

Nechápem, prečo tu vlastne som. V obtiahnutom, kráľovsky modrom tielku s čiernou, skladanou sukňou po zem a v čiernych topánkach.

Stála som pred tým prekliatym domom a rozhodovala som sa, či mám vôbec ísť na tú prekliatu párty, na ktorú ma prekliato rýchlo (na moje pomery)  presvedčili moji prekliato dobrí kamaráti.

Nakoniec som potriasla hlavou aby som to prekliate slovo dostala z hlavy a otočila som sa aby som sa mohla dostať preč.

Bolo mi jedno, že je tma, že som tam mala byť, keďže ma pozvali, že by som sa nemala pohybovať po v podstate cudzom meste, v ktorom sa to len tak hemží rôznymi individuálmi.

„Prečo si neprišla?“ ozvalo sa keď som sedela v nedeľu ráno na terase. Dnes som prácu nemala, keďže skončil október a nám skončila aj sezóna. Musím vymyslieť, čo  budem robiť.

„prišla a potom radšej odišla, nehodila som sa do tej spoločnosti a nikdy sa ani hodiť nebudem.“ odvetila som Dominicovi, ktorý si ku mne sadol na schody.

„prečo si to stále myslíš?“ rozhodil rukami.

„prečo si tu vlastne ty?“ odignorovala som jeho otázku, keďže odpoveď by nepochopil.

„volal mi Pethe, že po teba mám prísť,“ povedal trošku naštvane, keďže som zmenila tému.

„tak poďme,“ postavila som sa, „teda počkaj chvíľku, skočím si pre sveter,“ otočila som sa a vybehla som po schodoch hore do izby, aby som si mohla zobrať hrubší na pohľad vlnený sveter na gombíky, ktorý mi končil pod šortkami, ktoré som mala na svojich nohách. Boli do pása a ja som si do nich strčila tielko.

„tak čo si potreboval?“ postavila som sa pred Petheho, ktorý na nás už čakal.

„mám na teba prosbu,“ povedal opatrne.

„áno?“ bola som dosť váhavá.

„no stala sa táka hrozná vec, a trénerka našich deciek sa pošmykla pri bazéne a zlomila si nohu. No a my za ňu potrebujeme nájsť náhradu, no nikto nie je ochotný,“ pohryzol si do pery, „teda sú, ale sú hrozní, každý tam vydržal najviac týždeň a potom to vzdal a my nemôžeme meniť trénera každý týždeň, to neprospieva ako deťom, tak ani nám,“ priznal

„ale ja to nemôžem robiť, nemám skúšky,“ povedala som a pokrútila hlavou.

„skúšky robíš v pondelok ráno,“ zamyslel sa, „teda zajtra,“ zazubil sa.

„ale to nejde, skúšky sú drahé a ja som sa k tomu vôbec nepripravovala,“

„ale prosím ťa, to je pre nás maličkosť, no a plávať vieš, kondičku mať musíš, prvú pomoc zvládaš, techniky a aj teóriu zvládaš, keďže si závodne plávala a psychologickými testami prejdeš, to viem,“ objal ma okolo ramien, „teda v to verím,“ pustil ma a len tak si odišiel.

„ale kde to je? a po druhé, nemám ani poriadne plavky,“ povzdychla som si a s krútením hlavy som sa pobrala von.
Mala som síce tie, v ktorých som plávala pred pár rokmi, no v tých sa asi veľmi nepredvediem, ale to mi môže byť teraz jedno. Hlavné je, že tam pôjdem, keďže mi to zaplatili. Nemôžem ich sklamať a toľko peňazí by som si neodvážila len tak vyhodiť do luftu.

Chcela som sa pobrať mojou zvyčajnou trasou naspäť domov, no nestihla som zrobiť ani desať krokov.

„Cath, počkaj,“ zavolala za mnou Dom, ktorý práve vybehol z budovy a dával si do vrecka telefón.

„čo potrebuješ?“ opýtala som sa ho s povzdychom a na päte sa otočila.

„no, mám taký nápad a Carrie mi teraz volala či s ňou nechcem ísť na nákupy,“ začal váhavo.

„nie, nepridám sa k vám,“ prerušila som ho skôr ako stihol niečo dodať.

„prečo?“ zvolala, „vieš ako by si mi skvele zachránila kožu?“ snažil sa ma presvedčiť.

„nie a je mi to úplne ukradnuté, takže mi to ani nemusíš skúšať vysvetliť,“ zamávala som mu a chcela vyraziť preč

„ale no tak, aspoň si kúpiš nejaké plavky,“ snažil sa ma presvedčiť.

„spomenula som si, že doma jedny mám,“ odvetila som.

„ale no tak, prosím,“ objavil sa predo mnou a nahodil psie oči, ktorým sa nedalo poriadne odolať, „no a ešte k tomu, ťa chceme konečne predstaviť Nicovi, ktorého si mala spoznať už včera,“ povedal.

„bože, tak fajn,“ zvolala som po chvíľke premýšľania a išla som za ním do auta aj keď som vedela, že si nič nekúpim. Nemala som za čo.

Sedeli sme v kaviarni, Carrie mala okolo seba samé tašky a ja som mala len jednu malú, ktorú mi nanútila a samozrejme kúpila sama, keďže ja som odmietala. Plavky som mala, načo míňať tak veľa peňazí, fakt veľa, za ďalšie. Dopadlo to tak, že sme z tade odišli, usadili sme sa v kaviarni, Carrie sa vyhovorila na to, že potrebuje ísť súrne na záchod a vrátila sa s tou taškou. Skoro som ju vtedy zabila.

Čakali sme na toho ich Nica a mňa to vážne nebavilo.  

Keď Domovi zazvonil telefón a on odišiel, dúfala som, že mu volá ten Nico, že nemôže prísť  a my môžeme ísť domov.

Skoro som sa trafila.

„volal Pethe, že je voľný bazén a keď chceš, môžeš si ho ísť obhliadnuť, zaplávať, alebo niečo také,“ prisadol si k nám Dom asi po troch minútach.

„to je super, aspoň budem vedieť, kde to je,“ povedala som.

„mám ťa tam zaviesť?“ opýtal sa ma.

„nie, nie, netreba, ja to zvládnem,“ pokrútila som hlavou. „Len mi vysvetli cestu,“ dodala som a pozorne počúvala, keď mi vravel kade ísť.

Potom som sa ihneď postavila a s objatím som sa pobrala preč. Konečne som bola preč z dosahu toľkých ľudí a pobrala som sa smerom bazén, ku ktorému som sa mala dostať.

Práve som vchádzala do veľkej budovy, v ktorej boli vnútorné aj vonkajšie bazény a chcela začať panikáriť, no nepodarilo sa to, našťastie, keďže sa predo mnou objavil Pethe a ťahal ma za sebou k žene za pokladňou.

„toto je Catherine, môžete jej dať tú ročnú priepustku, zajtra robí skúšky, kvôli trénerke a aj keby sa jej to nepodarilo, tak si kondičku niekde udržiavať musí,“ povedal tej žene a ona mu dala do ruky nejakú kartu, alebo čo to je.

„ďakujem,“ odvetil a mne do ruky strčil tú plastovú vec na šnúrke.

„ehm, ďakujem,“ povedala som opatrne a prehliadala som si ju.

„tak poď,“ pokrútil hlavou a ťahal ma smerom, ani neviem kde.

„dostali sme sa k niečomu ako mreže a ja som sa na to zamračila.

„toto tu,“ vytrhol mi z ruky kartičku, „priložíš sem,“ priložil ju na nejakú krabičku a tie mreže sa otvorili. My sme nimi prešli obaja ale predpokladám, že cez ne môže prejsť len jeden človek.

„teraz sme v podstate súkromnej časti, kde sa väčšina návštevníkov nikdy nedostane. Tu majú šatne plavčíci a aj tréneri školy. Športovci, teda návštevníci školy sú normálne v oficiálnej časti.“ vysvetlil.

„aha, a prečo si mi dal tú kartu? Veď nevieš, či sa stanem trénerkou, alebo nie a ako si sám povedal, športovci sú pri ostatných návštevníkoch,.“ podvihla som obočie. Nechcela som byť privilegovaná.

„to je jedno, máš tu nejaké veci na plávanie, alebo si to tu len obzrieš?“ opýtal sa ma a moje dotazy pomaly ignoroval.

„mám tu plavky, ale dnes si to tu skôr asi len pozriem,“ odvetila som a tak sme pokračovali ďalej.