Life 7.

A ja som si myslela, že sa za ten týždeň, čo nič nepridám nazbiera aspoň 5 ľudí čo mi skomentujú kapitolku, no ale asi som sa mýlila. Čo už.
Užite si môj prvý príspevok z nového domovu.... dúfam že sa bude páčiť, aj keď som trochu menila rozprávačov, ale to dúfam prežijete... :)

Alex Winslow :)
P.S.: komentáre, prosím, aspoň 5, veď vás to nezabije...

7. Kapitola

Denná rutina, ráno vstať, najesť, dobehnúť do práce, či už na pláž, alebo do obchodu, potom domov, kde sa najedla, porobila nejaké potrebné veci, bez ktorých sa tam nedalo poriadne žiť, prečítať si niečo, alebo sa len osprchovať, ísť do postele a poriadne sa vyspať.

Takto to išlo už viac ako mesiac, všetko okolo nej sa upokojilo, ľudia si ju veľmi nevšímali, alebo si to aspoň neuvedomovala a všade bol pokoj.

Od Dominica, s ktorým mala najčastejšie šichty na pláži sa dozvedela, že on s jeho kamarátmi by jej mohol pomôcť so strechou. Raz sa mu totiž zverila, že zháňa niekoho, kto by jej ju opravil, no nemá veľa peňazí a tak nikoho nemôže zohnať.

A tak sa dohodli, že keď sa im chce a hlavne majú čas, nech prídu cez víkend, keďže má byť pekne a teplo.

Vedela, že im nemôže dať, toľko, koľko by si inak pýtali, no rozhodla sa, že im dá všetko čo bude môcť.
Bude to ťažšia práca, keďže sama bola na tej streche a videla, niektoré miesta, ktoré bolo treba opraviť, no nejaké škridle našla za domov v búde, ktorý našla až neskôr a dúfala, že to bude stačiť.

Bol piatok večer, a Cath si robila niečo na jedlo a k tomu ešte upratovala, aby sa nemusela hanbiť, keď k nej prídu tí chalani a budú opravovať strechu. Bola trochu nesvoja, keďže na strechu sa dalo ísť bezpečne len cez jej hornú kúpeľňu, no nechala to tak. Možno si nevšimnú v akom je stave a aj keby, určite im to bude jedno. Veď je to jej dom, teda nie je, ale žije v ňom.

Nechcela sa nad tým zamýšľať a radšej sa pobrala do izby, kde si ľahla do svojej siete a radšej sa snažila zaspať.

Ráno sa zobudila okolo pol šiestej a tak si obliekla svoje staršie dvojdielne plavky, ktoré ale držali dobre a tak sa vo vode pri plávaní nemusela báť, že by sa jej stala nejaká nehoda, no a jej najlepšie plavky, v ktorých niekedy plávala, tie si zničiť v slanej vode nechcela a tak ich radšej založila niekde do zadnej časti šuplíka a radšej sa na nich nepozerala.

Nemohla si dovoliť takto plávať a radšej na to ani nemyslela. No stále v nej bola myšlienka, že by mohla, keď bude staršia, učiť deti, možno aj založiť školu, v ktorej by vychovávala budúcich pretekárov, ale to boli len jej sny. Nič veľmi reálne.

S povzdychom si zobrala osušku a vyšla z domu, aby si mohla ísť zaplávať a teda sa aj uvoľniť pred príchodom dnešnej návštevy. Čakala ich až okolo tej deviatej a tak by mohla po plávaní ešte stihnúť prichystať pre nich z toho mála nejaké občerstvenie.

Uterák nechala na piesku neďaleko vody a až potom vbehla do vody a po pár metroch do nej skočila aby mohla plávať.

Voda už nebola taká teplá ako cez leto, ale bola príjemná a tak si nemala čo sťažovať. Na rozplávanie si dala rýchlejšie tempo kraula a až asi po 200 metroch si dala motýlika.

No po asi ďalších pár sto metroch si uvedomila, že už je dosť ďaleko a nevedela aké sú tu podvodné prúdy a tak sa otočila a s motýlikom sa vracala ku brehu. No znovu tých posledných približne dvesto metrov zmenila štýl a doplávala stále rýchlejším tempom prsiami čo najbližšie k brehu.

Asi 20 metrov od brehu si uvedomila, že ju niekto sleduje a tak rýchlo zdvihla pohľad a zbadala na pláži stáť asi zo desať chalanov.
Jej návšteva prišla skôr ako ju čakala, no nemohli nič robiť a vyhadzovať ich vážne nechcela a tak už pomalšie došla k brehu a keď sa k ním priblížila, pribehol k nej vysmiaty Dom a objal ju. To bol nejaký jeho zvyk a keďže ho  to nevedela odnaučiť, nejak si na to zvykla.

„ste tu nejak skoro, nevedeli ste sa dočkať?“ ozvala sa s trochu neistým úsmevom na perách a obzrela si, koho to tu vlastne mala.

„no jasné, nevedeli sme sa ťa dočkať,“ pritakal Dom, aj keď si to trošku prispôsobil.

Pretočila som očami a trošku sa usmiala.

„och, tak fajn,“ otočila sa na ostatných.

„som Catherine, môžete ma volať Cath a som veľmi rada, že ste mi prišli pomôcť s tou strechou, pretože aj keď zvládam všetko možné, tak vymeniť pár škridlí mi nejak veľmi nejde,“ povzdychla si, zobrala zo zeme uterák, ktorý si tam dala a otočila sa smerom k domu.

Až vtedy si všimla veľké auto s pár paletami škridlí.

„to nemyslíte vážne, toto prijať nemôžem a peniaze na to nemám,“ krútila hlavou, „úplne mi bude stačiť, keď vymeníte tých pár škridlí, ktoré som našla za domom,“ otočila sa na nich, mierne zhrozená, pretože vedela, aké to muselo byť drahé.

***

To musela prijať, pretože som vedel v akom stave má tú strechu už skôr, keďže som ju sám kontroloval, ešte kým prišla, no nemohol som jej pomôcť, kým by sa sama neozvala a neozývala sa dlho, takže som sa celkom bál, aby sa jej pod ňou ešte niečo nestalo.

A tiež som vedel, že nemá peniaze, keďže nám to vravel Pethe kým ju prijal.

Keď mám pravdu povedať, najprv som sa celkom bál, ako to bude. Bál som sa, či náhodou nebude problémová, no keď som s ňou bol prvý krát na šichte, asi týždeň potom čo prišla, uvedomil som si, že je to úžasná baba, aj keď na moju Carrie nemala, ale to žiadne dievča.

Dosť som sa s Cath zblížil, len kamarátsky samozrejme, a veľa krát som chcel, aby Carrie spoznala, no nikdy sa nemohli stretnúť. Carrie o nej tiež vedela, rozprával som jej o nej a niekedy sa mi zdalo, ako keby vedela o kom rozprával, no nechal som to tak. Z kade by ju asi tak ona mohla poznať.

U Cath bol ten problém, že sa nezverovala, dalo sa s ňou porozprávať o všetkom, ale nikdy na povrch nevyťahovala svoj život. Samozrejme, že spomínala svoju rodinu a vedel som že má troch súrodencov, no nikdy som sa nedozvedel viac. Jediné, čo mi povedala, bolo to, že odišla preto, aby najmä pomohla svojej rodine, a ja som sa viac ani nepýtal. Bál som sa, že by sa uzavrela úplne a ja by som s ňou už nikdy neprehovoril.

Bolo mi jej celkom ľúto, aj keď som to nedával najavo, keďže mi bolo jasné, že o ľútosť nežiada. Snažila sa, aby si ľudia mysleli, že je obyčajné dievča a netreba sa o ňu zaujímať a väčšinou sa jej to aj darilo.

Niekedy ju nechápem. Nechápem ako môže zvládať to tempo, ktoré si dala na plecia. Nechápem ako môže skoro ráno vstávať, aby mohla ísť do dvoch prác a potom ešte robiť poriadky doma a niekedy v noci ísť spať.

Mal som problém tváriť sa neprekvapene, keď mi toto raz povedala.

Ja som sa jej zveriť nedokázal. No, dokázal, ale nedokázal som jej povedať, že mám rodičov milionárov a peniazmi môžem rozhadzovať okolo seba. Viem, že by ma neodsúdila, ale nemohol som jej to len tak povedať, pretože by si určite myslela, že sa vnucuje, kebyže popýta mňa o pomoc. Určite by si myslela, že ma využíva a toto ja nechcem.
Chcem byť len kamarát, ktorému sa môže zveriť, ktorému sa môže bez hanbi posťažovať a popýtať ho o pomoc.

Vedel som, že súťažila ale vážne som netušil, že pláva až tak dobre. Nechápal som prečo s tým potom skončila, no pýtať sa jej nebudem.

Videl som na chalanoch to zhrozenie, keď videli aká je chudá, že jej trčia rebrá, no kým stihla prísť bližšie, potichu som na nich zasyčal.

Ja som to vedel tiež, no nemohol som s tým nič robiť. Bola to krásna baba, no riadne vyziabnutá.

Raz som jej povedal, že by mala viac jesť, no jej jediná odpoveď bola, ja viem. A to mi veľmi nepomohlo. Viem, že ten prvý mesiac mala hrozne ťažký, no teraz mala výplaty, a tak si mohla dovoliť jesť.

Preto som aj popýtal chalanov nech mi pôjdu pomôcť, síce zadarmo, ale keď som im vysvetlil situáciu, chceli pomôcť ešte viac. Bol som rád, že mám kamarátov, akých mám.

V tichosti sme ju nasledovali do domu a nevšímali sme si protest, ktorý vypustila z úst, keď zbadala, čo som kúpil. Vedel som, že s tým nebude súhlasiť, no vedel som, že aj keď s protestom, tak to príjme. Poznal som ju. Teda aspoň tak, ako mi dovolila ju poznať.

„určite ste hladní chlapci, že?“ otočila sa na nás, aj keď na odpoveď nečakala a viedla nás do kuchyne.

„to je v pohode, jedli sme a mali by sme začať,“ ozval som sa hneď a Cath na mňa hodila zlý pohľad.

„povedala som, že vám niečo pripravím,“ zamračila sa na mňa a založila si ruky na prsiach.

„a ja som ti zase povedal, že by sme mali začať a že sme jedli,“ odvetil som. Nechcel som aby míňala na nás.

„Dom má pravdu, jedli sme, no ale keď chceš, môžeš nám niečo malé pripraviť neskôr, čo ty na to?“ ozval sa Samuel a ja som na neho vyvalil oči. Ja som sa chcel vyhnúť tomu, aby nám robila jesť a on jej to sám núka? Nie je normálny.

„tak fajn, ukážem vám vchod na strechu a vy mi ale sľúbite, že si dáte pozor.“ oznámila a všetci sme vzorne prikývli na súhlas a znovu sa za ňou pobrali ako husičky.

Vyšli sme hore schodmi a zamierili do jej kúpeľne.

Tam som ešte nebol, keďže som na strechu liezol strešným oknom, a myslím, že som vtedy urobil dobre. Pretože, kebyže toto vidím, tak je tam žiť nedovolím a aj s možnosťou rizika, by som ju ubytoval u nás.

Bolo to hrozné. Ten pohľad na zhrdzavenú vaňu aj umývadlo, na ten odporný záchod. Bolo mi z toho zle a ešte viac, keď som si predstavil, že v takom prostredí sa umýva moja kamarátka.

Ani jeden z nás to nečakal, no neobzerali sme sa tu tak dlho, aby sme ju vyprovokovali k nejakej reakcii. Radšej sme sa vyštverali po tom rebríku, ktorý tam bol pripravený a posadali si vedľa seba, aby sme sa poradili ako začneme.

„je mi zle,“ povedal potichu Jou /čítaj: Džou/ „ja by som tu nedokázal žiť, nedokázal by som sa v niečom tak odpornom umývať,“ krútil hlavou.

„to nikto z nás,“ povzdychol si Alexander, „a ona si to tiež nezaslúži,“ dodal.

„mali by sme sa pustiť do práce a aspoň takto jej pomôcť,“ po minúte ticha som povedal a tak sme všetci začali dávať dole škridle zo strechy.

„nesiem občerstvenie,“ ozvalo sa pod nami a my sme sa pozreli ku otvoru ktorým sme vyšli hore.

Stála tam Cath, len v tričku ktoré končilo pod rebrami a kraťasoch. V rukách mala nejaký starý podnos plný chabo obložených chlebíkov, no aj tak to vyzeralo tak, že minula všetko čo mala, a tomu som sa chcel vyvarovať. Blbý Samuel.

„ďakujeme veľmi pekne,“ poďakoval Jack a všetci sme si vedľa seba sadli a začali konzumovať.

„nechám vás tu samých chlapci, musím zabehnúť do obchodu do mesta, ale to bude tak najviac hodinka,“ povedala keď sa na nás chvíľku pozerala ako jeme.

„och, má prísť okolo obeda Carrie a tak nikam nemusíš ísť, ona niečo kúpi,“ oznámil som jej a ona začala protestovať.

„Ale,...“ nestihla ani dokončiť vetu, pretože som ju zastavil.

„nie, určite máš doma niečo na práci,“ nedal som jej možnosť a hneď vytiahol mobil z vrecka a začal som vytáčať Carrie.

„čo je?“ ozvalo sa nevrlo a ja som sa zasmial.

„aj ja ťa rád počujem miláčik,“ povedal som sladko a čakal.

„och prepáč, dnes mi stále vyzváňa telefón a ja nič nestíham a proste je toho tu veľa. Už sa teším kedy ťa uvidím,“ povedala o sto percent milším hlasom.

„to som rád, neskočila by si pred tým nakúpiť, niečo málo pod zub, veď vieš, ja a chalani,“ nemusel som ani dokončovať vetu, ona nás poznala veľmi dobre.

„jasné, som u vás do dvoch hodín, odchádzam práve z práce, pretože to tu už asi nevydržím,“ povedala mi.

„jasné, neviem sa ťa dočkať srdiečko,“

„ja teba tiež, maj sa,“ rozlúčila sa.

„ahoj,“ povedal som už do hluchého telefónu.