Life 6.

Ďakujem veľmi pekne za návštevnosť viac ako 13 000 ... to si ani nezaslúžim...
Idem sa pomaly pustiť do balenia mojich kníh, ktorých je viac ako 100 a vôbec netuším ako ich prepravým... ale to je len detail... :)
Tento víkend bude zábavný... :) No ale to je jedno...
Chcel niekto fotku??? Hej, tak ja vám ju tu dám, nech ste šťastní a bez seba od toho aká som hrozná... :D Vy ste to chceli, nie ja... :D

No ale nejdeme sa teraz rozplývať nad mojou fotkou, ktorá upozorňujem nie je ani upravovaná, takže sa neľakajte...

NO zajtra sa sťahujem a chcem upozorniť na to, že sa kapitolky dočkáte až zase koncom budúceho týždňa, pretože nepredpokladám, že budem mať čas pri toľkom učení aj písať....
Ospravedlňujem sa, že pridávam len tak málo, a že je to celkom krátka (viď dnešná kapitola) ale vážne nemám čas, a väčšinou ani náladu a tak sa k tomu musím dokopávať...
No, ale od 5. novembra mám prax, takže by to možno mohlo byť lepšie, ale ani to nezaručujem... :)

Už nejdem ďalej otravovať, majte sa krásne a užívajte si víkendu...

Alex Winslow.

P.s. : prosím, zanechajte komentáre, ako sa vám páčila kapitola, rada by som to vedela... :)

6. Kapitola

Budík mi zvonil hneď na to, ako som zatvorila oči, no nemala som čas vylihovať v posteli a tak som z nej s námahou vyskočila a obliekla som si len plavky, ktoré som si zobrala nešťastnou náhodou domov, a kraťasy, v ktorých som chcela dobehnúť do práce.

V kúpeľni som si opláchla tvár a zviazala vlasy do drdolu na temene hlavy.

Cestou von som si zhrabla jablko a keďže som mala ešte veľa času, tak som ho zjedla po ceste do práce. Až keď som ho zjedla, tak som sa rozbehla a zvyšok dobehla.

Vošla som do hlavnej budovy a vošla do kancelárie, aby som sa nahlásila a mohla odísť.

„čo tu robíš tak skoro? Veď ešte máš necelú hodinu čas,“ opýtal sa ma Pethe a ja som pokrčila plecami.

„potrebujem sa prebrať a tak si chcem ísť ešte zaplávať,“ povedala som mu a odišla som.

V šatni som zo seba len zhodila kraťasy a topánky, zobrala si uterák a odišla na pláž, kde som si hodila uterák na svoju vežu, nechala som tam aj obuv a rozbehla som sa do vody.

Bežala som chvíľu aj vo vode a potom do nej skočila, aby som sa poriadne zvlažila a prebudila.

Plávala som až ku vzdialenejším bójkam, ktoré označovali koniec plaveckej zóny a aj keď to veľa ľudí porušovalo. No veľa ako veľa, keďže väčšine stačí doplávať k tým prvým, čo sú tak pol kilometra od pláže a potom len tak-tak doplávu naspäť. No radšej sa už nevyjadrujem.

Otočila som sa pri bójke, smer pláž, a znovu som nahodila tempo. Po asi dvesto metroch kraulom som zmenila štýl na motýlika, ktorý bol mojim najobľúbenejším a aj dosť často súťažným. A s ním som to vydržala až k pláži. Tých posledných pár metrov som prešla, keďže som si nechcela nič nabiť, čo by mi pri plávaní v plytčine hrozilo.

„ahoj kráska,“ ozvalo sa spoza mňa a ja som sa nemienila ani otočiť. Načo.

„odpáľ, pracujem,“ odsekla som mu.

„a ako? Predvádzaš sa?“ zasmial sa, „to sa môžeš aj mne a s radosťou ti zaplatím,“ bol nechutný.

„prepáč, ale ja tu len strážim debilov ako ty, aby sa neutopili a teraz neotravuj, lebo na teba niekoho pošlem,“ vyšliapala som si schodíky na vežu a usadila som sa na stoličke, ako na tróne.

Nemala som síce koho poslať, ale to bolo vedľajšie. To on predsa nevedel.

Pozrela som sa na neho zhora povýšene a potom som začala venovať pozornosť vode. Keďže odbila 8 hodina.

Všimla som si, že môj kolega, ešte nie je na mieste a tak som kontrolovala aj jeho polku, aj keď to bolo ťažšie, keďže to už bolo ďaleko.

„och ďakujem, že si zaskočila aj mňa, a prepáč, ale menili sa nám šichty a ja som sa nejak zabudol,“ ozvalo sa podo mnou a ja som sa tam pozrela.

„v pohode a už padaj, inak sa na teba nabudúce vykašlem,“ usmiala som sa na toho chalana a potom už len sledovala ľudí vo vode.

Našťastie bol všade pokoj a ja som nemusela zasahovať. Tomu som sa chcela vyhnúť. Ale kto nie, že?

Dnes bol ako vždy teplý a slnečný deň, aj keď už nie tak teplý ako cez leto, no nikto sa nemohol sťažovať.

Pri tom nič nerobení som sa začala zamýšľať, ako to bude cez zimnú sezónu, kedy je pláž uzavretá, teda, je otvorená, no do vody ide človek len na vlastné riziko. Tu sa končí naša sezóna na konci októbra a začína tak v polke marca, podľa teplôt. Niekedy skôr, niekedy neskôr.

Mala by som si zohnať nejakú ďalšiu prácu, aby som nejak vyžila, pretože, aj keď myslím, že s jedným platom, takým ako mám, by som normálne vyžila, ale potrebujem prerábať dom, potrebujem v ňom urobiť veľa vecí a to značí mať peniaze.

A do toho by som mala začať posielať rodičom nejaké peniaze, zato, že sa o mňa celý život starali.

Mala by som pomaly začať niečo hľadať, alebo sa popýtať niekoho v robote, či sa niečo nenájde. Je najvyšší čas.

„čauko, som Joshua Thompson, ale väčšina ma aj tak volá Josh,“ predstavil sa mi môj kolega, keď sme odchádzali z pláže.

„och, som Catherine Simons,“ podala som mu ruku, no on ma za ňu stiahol do medvedieho objatia.

„a nejaká prezývka od kamarátov?“ opýtal sa s širokým úsmevom.

„žiadny priatelia sa rovná, žiadna prezývka,“ sklopila som pohľad a radšej som zo šatne rýchlo odišla a pred budovou som sa rozbehla smer domov. Dnes som nemala prácu v obchode, konečne a tak som sa mohla pustiť do poriadneho upratovania, ktoré ma čaká.

Vôbec sa mi do toho nechcelo... Ale tieto veci treba len prekonať. Pretože nič sa neurobí len tak samo od seba.

Dobehla som domov a rýchlo som zbehla do sprchy, ktorú som vynechala v práci, aj keď tam je krajšia ako doma, ale radšej budem už doma a niečo robiť, ako ešte len bežať domov.

Divné, ja viem, ale so mnou sa už nedá nič spraviť.

Po sprche som začala drhnúť kuchyňu od hora na dol a keď sa pomaly leskla a ja som si zrobila niečo malé na zub, presunula som sa do obývačky, kde som zrobila presne to isté. Umyla som ju od hora nadol.

Celý dom som vydrhla a konečne bola ako tak spokojná, aj keď s nábytkom a iným zariadením som veľmi veľa robiť nemohla, ale to sa bude riešiť možno neskôr. Dúfam.

Do kúpeľne a záchodu dole, sa mi vôbec nechcelo púšťať, aj keď som vedela že to raz urobiť musím. No keď som videla tú hrdzavú a odpornú vaňu, chcelo sa mi ešte menej, ale musím si na ňu zvykať. S tým sme doma problém nemali, ale musím byť rada, že mám kde bývať a hrozné bývanie to vážne nie je.

S hlbokým nádychom som vytiahla čistiace prostriedky, ktoré som tam našla a začala umývať kachličky a následne aj vaňu s umývadlom a záchodom. Keď som po dvoch hodinách skončila v hornej kúpeľni, preniesla som veci ku dolnej a zniesla som aj pár platní, ktoré som si pustila na gramofóne. A až s podmazom som sa pustila do poslednej miestnosti.

Bolo to zničujúce ale nakoniec som to zvládla a mohla si oddýchnuť. Vypla som gramofón, ktorý stále hral jednu dobrú pieseň za druhou a vyšla som pred dom, sadnúc si na schody.

Bolo už asi pol ôsmej a pomaly sa slnko posúvalo k obzoru, aby mohlo začať svietiť na druhej polke Zeme.

Chcela som niečo vyskúšať.

Poobzerala som sa okolo seba, aj keď som bola v podstate na samotke a nemal by tu byť nikto, no zvyk je zvyk.

Stiahla som zo seba tričko, ktoré nasledovali kraťasy a nakoniec spodné prádlo. Nahá som sa rozbehla oproti moru a po chvíľke som sa do neho hodila. Bolo to príjemné, plávať si v mori, kde nikto nebol a užívať si chvíľku samoty. Viem, sama som vždy, ale takto je to iné. Nikto nie je okolo vás a vy si môžete robiť čo chcete bez toho, aby ste sa museli pozerať na názory iných ľudí.

Vo vode som bola asi pol hodinu, no nakoniec som sa rozhodla, že stačilo a tak som vyšla von, osprchovala som sa a už v pyžamku, čo tvorila ockova stará košeľa a nohavičky, som vyšla na moju terasku a pod zapáleným svetlom som sa začítala do mojej obľúbenej knihy. Už bola napoly rozpadnutá a ohmatkaná, no milovala som ju a nedala som na ňu dopustiť.