Life 5.

Nevládzem, nestíham, chytám depku....
neviem ako to bude tento víkend ale na rovinu vravím 4 písomky a aspoň na dvoch hodinách skúšanie, takto vyzerá môj úžasný pondelok, čo by som dala za to byť na základke, alebo aspoň v nižších ročníkoch na strednej....
Zajtra sa idem fotiť na oznamko a tak.... No mala by som ísť spať, tak dobrú :)
Alex Winslow

5. Kapitola

Došla som do obchodu a prešla som rovno ku pultu s kasou.

„ahoj, som Catherine, dnes tu budem asi pracovať s tebou,“ usmiala som sa na blonďavé dievča za kasou.

„som Alex, no mne za chvíľu končí zmena, svoje pomocníčky máš vzadu,“ odvetila mi a ukázala na dvere. A tak som prešla ku nim.

„a teší ma,“ povedala som jej ešte kým som vošla do vnútra.

„ahoj,“ ozvalo sa z vnútra a tak som sa rýchlo otočila a uvidela som tam dve baby, ktoré sa pripravovali na prácu.

„ahojte, som Catherine,“ predstavila som sa im.

„ja som Sonia,“ ozvala sa hnedovláska s hnedými očami.

„a ja Danielle,“ povedala druhá, no tá mala svoje vlasy krátke a oči sivé.

„toto ti tu nechala Olivia a praje ti veľa šťastia,“ podávala mi identifikačnú kartičku na šnúrke, ktorá obsahovala moje meno. Zavesila som si ju teda na krk a odložila som si do skrinky klobúk s taškou.

„ideme na to, nie?“ opýtala sa Danielle a otočila sa na mňa. „ešte ťa musíme zoznámiť s Thomasom a Tanyou,“ oznámila mi a tak sme vyšli do predajne.

Obzerala som sa okolo seba a nejak som si nevšímala, kde ma ťahajú.

„takže Thomas, toto je Catherine, naša nová pracovná sila. Cath, toto je Thomas,“ predstavila nás.

„ahoj,“ usmiala som sa na neho a ani neviem ako, dostala som sa do jeho objatia.

„Teší ma, a keďže už ste tu, ja padám,“ zasmial sa a zmizol preč.

„tak poď, ešte nás čaká Tanya,“ dotiahla ma do druhého kúta predajne. Kde sa zoznamovanie opakovalo presne tak ako aj pri Thomasovi, ešte aj s tým objatím.

„okej, sme tu samé, takže, ja idem za kasu a vy sa nám starajte o zákazníkov,“ oznámila nám Sonia a tak sme sa s Dan rozdelili a prechádzali sme sa po predajni.

Pozorovala som dámy s vyšších kruhov ako si povýšene prezerajú tovar a chodia si skúšať do kabínky len tie najdrahšie.

Už ma to tam nebavilo, pretože tam chodili len staršie, na manželoch závislé, ženské, ktoré sa robili najväčšími majsterkami sveta. Boli ovšem trápne. Práve som sa poberala k pokladni, keď do vnútra vbehli dve vysmiate dievčatá, ktoré sa bavili o nejakej práci, ktorú robili a smiali  sa pri tom. Asi toho veľa nenarobia a celkom im to prajem, pretože pracovať od rána do večera je niekedy hrozne unavujúce. Najmä keď sa nikde nič nedeje.

Na tie baby bolo zaujímavé sa pozerať, keďže sa stále podpichovali a robili si so smiechom napriek.

No nemienila som sa na nich pozerať ako krava a tak som pokračovala v ceste ku pultu, kde sedela Sonia a znudene pozerala do blba.

„nejaké turistky?“ mykla som hlavou smerom, kde sa tie dve nachádzali a ona sa tam pozrela.

„ale kdeže, to sú naše staré známe,“ zasmiala sa a zapozerala sa na ne.

„staré známe? To akože kradnú či čo?“ zamračila som sa.

Sonia sa rozosmiala.

„ale kdeže, celkom bohaté slečny, u nás celkom známa trieda, no ale ty ich asi nepoznáš,“ pokrčila plecami.

„to tu chodia tak často, že si ich už pamätáš?“ opýtala som sa zo zaujímavosti.

„ jasné, sú tu skoro stále, v podstate to majú v popise práce, ale veď ty to možno raz zistíš.“ mávla rukou , „a aby sme ťa otestovali, skúsili sme to všetky, choď za nimi a opýtaj sa ich, či môžeš pomôcť. Uvidíme ako sa zachovajú,“ povedala mi a ja som sa na ňu pozrela.

„a ako ste obstáli vy?“ podvihla som obočie.

„ani jedna neuspela,“ zasmiala sa.

„a prečo to mám potom skúšať ja, keď je v podstate jasné, že to dopadne rovnako?“  musela som sa spýtať. Nemám problém za nimi ísť, ale príde mi to zbytočné.

„možno nie, chceme len zistiť, ktorá z nás prekoná tu ich bariéru,“ pokrčila plecami.

„tak fajn,“ zasmiala som sa a odrazila sa od pultu, aby som mohla ísť za nimi.

Práve boli v odľahlejšom kúte obchodu a prezerali si nejaké košele, ktoré tam boli. Trochu som si nadvihla sukňu aby sa mi neplietla popod nohy a zrýchlila som krok.

Keď som prišla bližšie, tak som si ich prezrela a uvedomila som si, že to sú prvé návštevníčky obchodu, ktoré svojim vzhľadom neukazovali na bohatstvo, no keď človek poznal značky, až vtedy vedel, že to oblečenie bolo drahé.

„ahojte,“ usmiala som sa na ne, „môžem pomôcť?“ opýtala som sa aj keď som vedela, že odpoveď bude záporná. No nedalo mi to a stále som sa usmievala a snažila som sa pôsobiť milo. Nie ako niektoré ženské v obchode, kvôli ktorým, človeka aj prešla chuť vojsť do obchodu.

„ani nie,“ odmávla červenovláska a ja som podvihla obočie.

„existuje buď áno, alebo nie.“ oznámila som jej, „pretože ani nie, vážne nie je správna odpoveď a nakoniec takáto odpoveď môže ukázať ľudský charakter,“ pokrčila som plecami, „no nechám vás, zatiaľ,“ otočila som sa na päte a stále držiac sukňu som sa pobrala naspäť.

„ale keď sa ti chce, tak sa k nám môžeš pridať, možno budeš aj užitočná,“ ozvalo sa za mnou a ja som sa víťazne zaškerila na Soniu, ktorá nás sledovala od kasy.

Rýchlo som sa otočila a s úsmevom som sa k nim pridala.

„čo hovoríš na toto?“ otočila sa na mňa a ja som si premerala obyčajnú bielu košeľu.

„čo by,“ pokrčila som plecami, „biela košeľa, ktorá sa dá kombinovať skoro so všetkým,“ oznámila som.

„vážne? to by človek nepovedal,“ pretočila hnedovláska očami. Uhm, stále neviem ich mená, ale to je jedno.

„a čo ste chceli ako počuť?“ podvihla som jedno obočie a založila si ruku v bok.

„hovorím skôr o kvalite, druhu materiálu a tak,“ ozvala sa druhá.

„och, ja sa držím hesla, za krásu sa musí trpieť,“ zasmiala som sa.

Nakoniec som od nich odišla a vrátila som sa k Sonii, ktorá na mňa zazerala. Asi ju urazilo, že mňa k sebe pustili a ju nie. Hold smola, alebo šťastie? Podľa toho pre koho.

Znovu som sa oprela o pult a pohľadom na predajňu som tam tak stála.

„som dobrá čo?“ zasmiala som sa. Sonia vedela, že hovorím na ňu.

„ako sa ti to podarilo?“ opýtala sa rozhorčene.

„nebuď zvedavá, budeš skoro stará,“ zatrilkovala som a radšej odišla preč, pretože by ma istotne za chvíľu zabila.

So smiechom som sa prechádzala medzi oblečením a nachvíľu som sa pripojila aj k Dan, aby sme sa mohli aspoň trochu spoznať.

Je to milé dievča, má svoj sen, ktorý sa snaží plniť a ako som zistila, s ňou budem v obchode každý utorok a sobotu, pretože študuje a vybavila si školu len na doobedie.

Keď počula, že som sa na študovanie vykašľala, len na mňa neveriacky pozerala. Nešla som jej vysvetľovať, že na to proste nemám a asi ani nikdy mať nebudem. Na nič jej to nebude a ako poznám svoje okolie, buď ma bude odsudzovať alebo ľutovať a to ja za potreby nemám. Ja radšej budem sama a sama aj ostanem ako keby ma mal niekto ľutovať.

Na odsudzovanie som zvyknutá, no ľútosť z duše nenávidím.

A tak som len mykla plecom a povedala niečo v tom zmysle, že študovanie nie je pre mňa a nakoniec som sa radšej zdekovala.

Tie dve dievčatá tam boli ešte asi hodinu potom, čo som od nich odišla a nakoniec odišli aj tie.

Od ôsmej tam už bola len jedna paní, ktorá sa zdržala len chvíľku a nakoniec sme tam len upratovali, aby sme toho nemali veľa po odbití deviatej hodiny. Bolo divné, že obchod sa zatváral až o deviatej, no vysvetlili mi, že v tom komplexe sa všetky obchody zatvárajú o deviatej. A tak som to nechala tak. Bolo mi to v podstate jedno, len v zime budem chodiť po tme, ale aj na to si človek zvykne.

Teda v zime, ako zime, keďže tu sa v zime teploty pohybujú od 15 do 20 stupňov.

O deviatej sme spustili mreže aby už nikto nemohol vojsť a začali sme vytierať podlahu, zrobili sme poriadok s oblečením, prekontrolovali sme sklad, Sonia dala peniaze s kasy do trezoru v našej šatni a kancelárii zároveň. Až teraz som si uvedomila, že šéfka sa ani len neobjavila. Asi sa objavuje len keď niečo treba. V podstate to je jedno.

Konečne som sa dostala pred moju skrinku, kde som položila moju menovku a dala si na hlavu klobúk, s ktorým som tu prišla.

„tak ja idem baby, radosť s vami pracovať,“ povedala som tým dvom a pobrala som sa cez predajňu k mrežiam, ktoré som trochu podvihla, aby som mohla podliezť.

Vyšla som z budovy, z ktorej ma pustila ochranka, keďže kľúče od služobného vchodu som nemala. Dostanem ich až po polroku práce. Kvôli bezpečnosti, myslím.

Po prekonaní tých asi 7 kilometroch som sa dostala domov, kde som si dala z chladničky biely jogurt, ktorý som tam našla a potom som sa pobrala k jednému z mojich dvoch kufrov a vytiahla som z tade tri posteľné plachty, ktoré som chcela použiť ako nový oblek môjho gauču.

Gauč mal jedno dlhé epedo, na ktorom sa sedelo a potom tri menšie matrace, o ktoré sa človek opieral.

Našťastie jedna plachta vyšla na ten dlhý matrac a tak som nemala žiaden problém.

Na čistý igelit, ktorý som našla pod schodmi, som rozprestrela plachtu a s pomocou špendlíkov som začala pripevňovať na matrac plachtu, aby sa mi lepšie šilo. Keď budem mať čas, tak si za nejaké drobné, ktoré ešte mám, kúpim gombíky a poprišívam ich tam. Len si musím nájsť čas. To je to jediné. Zatiaľ.

S prácou som skončila keď bolo jedenásť, no nemohla som ihneď zaľahnúť, pretože by som nezaspala. Dala som si rýchlu sprchu, inak to ani v tej hnusnej vani nešlo a až potom som mohla rozmýšľať o spánku.

No v sieti som len ležala a zamýšľala sa nad životom. Spánok neprichádzal, len myšlienky sa mihali okolo mňa.

Spánok na mňa doľahol až okolo tej pol piatej a budík zvonil príliš skoro.

______________________________________________________________________________

P. S.: prosím vás, nezabúdajte na komentáre (a ak ste anonymný tak prosím aspoň prezývku, nech si nemyslím, že tie komentáre píše jedna a tá istá osoba) komentáre veľmi pomôžu, najmä pri mojom mega vyťaženom režime... :)
P.s.s.: budem sa snažiť dať kapitolu čo najskôr... :)