sobota 22. septembra 2012

Life

Kto vie, čo  z toho bude??? Snažila som sa .... :)

Alex :)




Prológ

S hlbokým nádychom som vošla do obývačky, kde boli moji rodičia aj s mojimi mladšími súrodencami.
„mami, tati, musím vám niečo povedať,“ zahryzla som si do spodnej pery a za chrbtom som si spojila ruky.
„čo sa deje, dcérka?“ opýtala sa hneď mamka.
Žijeme v maličkom domčeku, ktorý z vonku vyzerá hrozne, no vnútri sa, mamka s ockom, snažili ho aspoň ako tak vylepšiť, nech sa nám tam dobre žije, a žilo sa mi tam vážne dobre.
Ten domček má 3 spálne, kúpeľňu, obývačku a kuchyňu.
Ja som mala izbu sama pre seba, čo sa mi zdalo nefér, ale rodičia na tom trvali. Ževraj kvôli štúdiu a tak. Aj tak som na výšku nešla, keďže sme na to peniaze nemali, ale vlastne, ani mi to veľmi nevadí.
Moji traja mladší súrodenci, sú dve dievčatká a chlapec.
Ja, ako najstaršia, som Catherine po mamke. Mám 19, čierne vlasy a modré oči. Vlasy po mamke, oči po ockovi.
Mám o dva roky mladšieho brata, Collina, ktorý to má naopak. Modré vlasy a čierne oči. Ale nie, on je hnedovlasý a s krásnymi sivými očami.
Normálne sa čudujem, že naše dve sestričky ešte nezabil, keďže s nimi žije v jednej izbe.
Hovorím o Alison a Sophie. Alison má 14 a má červené vlasy a hnedé oči. Vždy si rodičia robia srandu, že je od poštára a ona to nemá rada. Ale raz jej mamka povedala, že vyzerá ako jej babička a s tým sa dokázala zmieriť. Sophie má 10 rokov a je to taký náš knihomoľ, akúkoľvek knihu zoberie do rúk a už ju od nej neodtrhnete, dokým ju neprečíta. A je to vzhľadovo úplná mamka. To nikto nikdy nepoprie.
„no, ja, sťahujem sa,“ dostala som nejak zo seba.
„čože, ako, prečo, kde?“ dostal zo seba ocko a dievčatá na mňa len vyvaľovali oči.
„no, našla som si prácu v LA, v Santa Monice.“ odpovedala som.
„a čo budeš robiť? A prečo chceš odísť, už nás nemáš rada?“ opýtala sa ma mamka a ja som si povzdychla.
„vieš veľmi dobre, že vás všetkých milujem, no nezvládate nás všetkých živiť a v podstate je čas aby som sa osamostatnila, no a budem robiť plavčíčku vo Venice no a potom ešte v jednom obchode,“ snažila som sa dostať zo seba všetko a upokojiť ich.
„a kedy odchádzaš?“ opýtal sa  Collin.
„zajtra ráno,“ trošku som sa usmiala.
„A to si nám povedala len teraz? A ako získaš peniaze na cestu tam?“ zamračila sa na mňa mamka, a ja som to chápala, pretože peniaze sme na to nemali.
„neboj sa, oni mi to zaplatia, keďže potrebujú čo najskôr plavčíka a ja som bola jediná, kto sa ozval.“ pokrčila som plecami.
„aha,“ povzdychla si mamka.
„prepáč mami, ale takto je to lepšie.“ otočila som sa a radšej vybehla po schodoch do izby.
Takto to bude lepšie. Nie, nevravím, že ich opúšťam navždy, pretože ja ich navštíviť prídem, ale musím sa osamostatniť, aby som dovolila rodičom, aspoň niečo, čo zarobia, nechať sebe. Vždy išlo všetko na nás. 

3 komentáre:

  1. Ako si mi išla pointa prečo davas iný príbeh :D ....ale to nevadí stale sa,buď tešiť na tvoje pribehy :)

    mischel

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. pretože nemám náladu zháňať všetko okolo ŽP, pretože všetko sa stratilo a nie len to, čo bolo na blogu a na to, aby som to dala znovu do kopy budem potrebovať veľa času, ktorý bohužiaľ nemám...

      Odstrániť