Life 4.

Sadla som si k tomu, aj keď som mala robiť dôležitejšie veci.... Zabite ma... Alebo skôr ma zabijú... :D :D
No nevadí, dneska mal braček meninky a tak sme boli v Poprade, aby sme pokecali a najmä kúpili topánky.
No ale nič to... Neviem kedy sa ozvem, nič nezaručujem ale veľmi pekne vás prosím, zanechajte komentár,
ruky vám neodpadnú a ja aspoň budem vedieť na čom som... :)
Alex Winslow.

4. Kapitola

Spolu sme vyšli pred budovu a pobrali sme sa na pláž, ktorá bola cez cestu.

„Tak tu bude tvoje miesto,“ ukázal na vežičku, ktorá bola tak vo výške 3 metrov a na jej vrchu (plošinke) bola stolička.

„asi o kilometer ďalej je ďalšia rozhľadňa, môžeš ju aj vidieť,“ ukázal rukou a ja som si ju všimla.  „Máš toho dosť na skúmanie, no musím poklopať, ale často sa tu našťastie nehody nestávajú,“ povedal mi.

„ okej, nejaké obmedzenia?“ opýtala som sa. Napríklad, v mojej minulej práci som sa nemohla nadväzovať kontakty a baviť sa s ľuďmi len ak niečo potrebovali. No radšej som mu to nespomínala.

„pokiaľ nejdeš zachraňovať nemôžeš sa vzdialiť od tohto miesta. Vodu ti donesiem ja a odísť môžeš len keď ťa prídu vystriedať,“ usmial sa.

„ takže mám celý čas sedieť hore?“ ukázala som na môj posed, „alebo môžem zísť aj na zem?“ dokončila som myšlienku.

„môžeš zísť aj dole, to mi problém nerobí,“ usmial sa .

„tak dobre, prajem príjemné dopoludnie,“ popriala som a vyštverala som sa hore. Prehodila som si cez tú stoličku, alebo ako to mám nazvať, uterák aby sa mi lepšie sedelo a začala som pozorovať vodu.

Ešte tu nebolo veľa ľudí, a tak som mala pokoj.

Videla som Damiena, ako štverá na svoj posed a keď ma zbadal, len sme si zakývali.

Samozrejme, že som mala aj ďalekohľad. Veď ľudia nemajú taký dobrý zrak, aby mohli sledovať všetko, aj to čo je najmenej kilometer vzdialené. A to ja som mala na starosť pol pláže a Damien druhú polku a pláž nebola krátka.

Sedela som tam už aspoň hodinu, keď sa začala pláž zapĺňať, no keďže začala škola, väčšinou tam mladý neboli. Aj keď, našli sa tu aj taký.

Začala som sa aj nudiť, aj keď, radšej sa nudiť ako niekoho zachraňovať. Práve som sa pozrela dole, keď okolo môjho stanovišťa išla staršia paní.

Schody som rýchlo zbehla a zastavila som sa pred ňou.

„prepáčte, že Vás vyrušujem, ale tu sú zvieratá zakázané,“ pozrela som sa jej do očí a snažila som sa o pokojný tón, hovorila som to štýlom, že to nemienim akceptovať. Presne tak, ako som sa bavila s mojimi sestričkami, keď niečo vyviedli.

„och, prepáčte, som tu na návšteve a nevedela som to,“ otočila sa mi chrbtom a s tou jej krysou odchádzala preč.

Rýchlo som sa vrátila na svoje miesto.

Pozrela som sa ďalekohľadom čo robí Damien a zarazila som sa nad tým, že ho obliehajú samé dievčatá. Normálne som sa musela zasmiať. To som ešte nevidela, no bolo mi to jedno. Nech si robí čo chce, nie je to moja starosť.

Začalo mi byť horúco a rozmýšľala som, kedy dostanem vodu. Najhoršie na tom bolo to, že som ani Pethemu nemohla zavolať, keďže som nemala telefón. A nezostávalo mi nič iné ako čakať.

Dnes som bola na pláži do tretej. O štvrtej mi začínala práca a ja som bola rada za tú hodinu medzi nimi, kedy som sa mohla prezliecť, no hlavne usušiť. Moje dlhé vlasy boli v tomto na obtiaž a po druhé, aj keď som nebola v mori, nepôjdem do ďalšej práce spotená a ešte s hroznými vlasmi. To by nebola veľmi dobrá reklama.

„prepáč, že to tak dlho trvalo, ale boli problémy s člnmi,“  ozval sa podo mnou Pethe a ja som k nemu zbehla.

„to je v poriadku, nič sa nestalo,“ usmiala som sa na neho.

„dialo sa niečo?“ opýtal sa.

„okrem babičky so psom nič,“ pokrčila som plecami. „Ale myslím, že Damien sa nenudí,“ zasmiala som sa.

„prečo?“

„je obliehaný,“ pokrútila som hlavou a podala som mu ďalekohľad, ktorý mi visel z boku zábradlia.

„tak ten sa má,“ zasmial sa, „ale myslím, že o pár dní budeš aj ty tak obliehaná, síce opačným pohlavím, ale budeš,“ uškrnul sa a vrátil mi ďalekohľad.

„ale prosím ťa, kto by sa už len o mňa zaujímal,“ zasmiala som sa a sadla som si do polky schodíkov, tak aby som videla čo sa deje.

„uvidíš, no a aby som nezabudol, bavil som sa s Damienom, že budeme robiť hliadky po pláži každé dve hodiny jeden, len aby sa predišlo úrazom na pláži,“ oznámil mi.

„okej, môžem mať teraz hliadku? že sa pôjdem aj dohodnúť s Damom ako si budeme dávať vedieť a tak,“ usmiala som sa.

„jasné, a ešte, keby sa niečo dialo, a musel by niekto ísť do vody a dajme tomu, že ty si na hliadke, tak ti musí dať Dam vedieť a keď k ranenému bude bližšie on, ide do vody a ty sa musíš dostať na najbližší posed, ak budeš bližšie ty, ideš automaticky do vody a teda na obhliadky sa bude chodiť aj s plavákom (p.a.: to je tá červená vec, s ktorou chodia do vody, mali ju aj v Baywatch – no a názov mi povedal brat, no netuším či sa to tak volá) .“ povedal posledné čo chcel, otočil sa a odchádzal, no nakoniec sa ešte zarazil, „ a môžeš mať tú hliadku,“ dodal a už bol preč.

A tak som si hore skočila po plavák a potom som sa rozišla smer Damien kľučkujúc pomedzi ľudí a pozerajúc, či je všetko v poriadku.

Po chvíli som došla k Damienovi a hvizdla som na prstoch, aby ma aj zaregistroval, keďže ho obletovali samé baby.

„čauko Catherine,“ usmial sa a zbehol dole. „Nemala by si byť na svojom mieste?“ podvihol obočie.

„šéfko odsúhlasil tvoj nápad a tak som si povedala, že si zoberiem prvú hliadku a prišla som sa s tebou dohodnúť ako to bude,“ usmiala som sa.

„to je super, no tak, ja navrhujem, to, že kto kedy pôjde na hliadky sa dohodneme dopredu a ak by nastal problém vo vode, tak mám doma dva klaksóny, ktoré by sme mohli používať na upozornenie,“ usmial sa.

„okej beriem, zajtra ich donesieš a mali by sme sa dohodnúť aj s ostatnými, keďže pochybujem, že budeme stále len my dvaja,“ povedala som ešte.

„samozrejme, to vyriešim,“ povedal.

„a mohla by som ťa poprosiť, aby si mi zamával, keď budem mať hliadku? Pretože tu nejak nemám hodinky,“ zatvárila som sa ako neviniatko a sklopila som zrak.

„jasné, neboj sa,“ odvetil, „no už by si mala ísť,“ slušne ma poslal preč a tak som so smiechom odišla. Hold, nebolo to nenápadné.

„tak čau,“ zamávala som mu a ďalej som chodila pomedzi ľudí.

„dobrý,“ usmiala som sa na mamku s malými deťmi, ktoré sa pražili na slniečku. „nechcem byť hnusná, ale mali by ste ich zobrať do tieňa, pretože ak sú dlho na slnku v tak mladom veku, môžu ľahko dostať rakovinu kože,“ povedala som jej. „Ale nechám to na Vás,“ pokrčila som plecami a odišla som ďalej.
Boli to jej deti, no ja by som nenechala asi tak ročné deti dlho na slnku, aj keď mali natretý opaľovací krém.

Obišla som pláž a už som bola skoro na mieste keď za mnou niekto zapískal. Ani som sa neotáčala, pretože som sa držala jedného pravidla.

„no pozri sa, máme tu nejakú novú kostičku,“ ozvalo sa za mnou, no ja som to ignorovala a vybehla som schodíky na moju obhliadkovú vežu, kde som si sadla na uterák a s ďalekohľadom som pozerala, či sa niečo nedeje.

Sedela som tu už po mojej druhej obhliadke a pre dnešok aj poslednej a rozhliadala som sa po pláži. V podstate som už len čakala na výmenu stráži. No nejak som sa nestresovala, keďže som vedela, že do tretej je ešte nejaký čas.

„prosím vás,“ ozvalo sa zdola a ja som sa naklonila aby som vedela čo sa deje. Bolo tam asi 15 ročné dievča aj s nejakým chlapčekom.

„áno?“ usmiala som sa na ňu.

„nemáte nejakú náplasť? Braček sa oškrel na kolene a on nemá rád krv viete a keď ju vidí tak strašne vyvádza,“ povedala mi a držala svojho brata za ruku. Chlapček, asi tak 5 ročný, plakal.

„ale samozrejme,“ zasmiala som sa a zobrala som si lekárničku, ktorú som už stihla raz prekontrolovať, či tam niečo nechýba. Hold, nuda je nuda.

Zbehla som dole po schodíkoch a sadla som si na predposledný, aby som bola tvárou v tvár chlapčekovi.

„ahoj, ako sa voláš?“ opýtala som sa ho a položila vedľa seba lekárničku.

„Oliver,“ zamumlal.

„teší ma, ja som Cath,“ potriasla som si jeho malou rúčkou.

„mačka?“ vyvalil na mňa jeho hnedé oči.

„nie, Cath, ako Catherine,“ vysvetlila som mu a posadila som si ho na nohy, aby som videla na tú jeho veľkú ranu. Bol to len škrabanec ale ak to urobí chlapcovi dobre, tak ho zalepím.

„aha,“ povedal inteligentne a pretrel si oči, aby zotrel slzičky.

„a mám tu náplasť so zvieratkami, chceš?“ pohladila som ho po vlasoch a vytiahla som ju.

„áno,“ zaradoval sa a ja som si začala myslieť, že to robí skôr kvôli tým náplastiam ako kvôli tomu, že by sa bál krvi.

„tak ideme na to,“ pofúkala som mu nôžku a začala som sa hrať, že je to veľmi zložité a ťažké nalepiť ju tam, už len kvôli tomu, aby som počula jeho smiech. Bol taký zlatý.

„hotovo,“ zvolala som a postavila som ho na zem.

„ďakujem,“ usmial sa a utekal preč. Jeho sestra za ním zúfalo pozrela, rýchlo mi tiež poďakovala a potom za ním utekala.

„máš rada deti, že?“ ozval sa za mnou mužský hlas a ja som sa rýchlo otočila. Za mnou stála moja náhrada.

„nič iné mi nezostáva,“ zasmiala som sa, „tak ja ti to tu prenechávam a idem,“ usmiala som sa na neho. „inač som Catherine,“ predstavila som sa mu, keď som vybehla hore po uterák.

„ja som Josh,“ podal mi ruku, ktorú som prijala a potom som už utekala do hlavnej budovy, aby som všetko stihla.

Keď som si dosušila vlasy bolo po pol štvrtej a tak som rýchlo vošla do šatne, kde som si vytiahla tašku, v ktorej som mala oblečenie.

„oj prepáč, počkám vonku,“ ozval sa Dam, keď vtrhol dnu.

„nemusíš, veď nie som holá a môžeš sa tváriť, že som v plavkách,“ povedala som mu zatiaľ čo som si vytiahla dlhú tmavomodrú sukňu, krátke hnedé tielko a tmavomodrú látkovú vestu.

Rýchlo som si obliekla sukňu, ktorá mi bola od pásu až pod kotníky. Obliekla som si tielko, ktoré končilo spolu s rebrami a rýchlo som si na to hodila tú vestu a na hlavu dala hnedý klobúk, ktorý bol dosť široký a tak mi slnko nesvietilo do očí. rýchlo som si nahádzala veci do tašky, s ktorou som prišla a nazula som si sandálky.

„tak sa maj, vidíme sa nabudúce,“ povedala som Damienovi, ktorý ma sledoval, čo bolo divné, no našťastie sa na mňa nedíval lačným pohľadom a tak som to nebrala ako hrozbu.