Dance is my life 15.

Ahojte...

Pred pár dňami som prišla na niečo, na čo som asi prísť nemala a teraz neviem čo mám robiť... Viete, ja som na začiatku hovorila, že tu nechcem dávať nič. Žiadne foto a tak a vedela som prečo to robím... No presvedčili ste ma a ja to teraz ľutujem, pretože sa na môj blog dostali osoby, ktoré som tu vážne nechcela. Osoby z môjho okolia a ja teraz vážne neviem čo mám robiť....
Och, nejdem to tu ďalej rozpisovať...

Viete, ja môjmu bračekovi ďakujem za veľa a ďakujem mu aj za to, že ma v podstate od neviem koľkých učí počúvať kvalitnú hudbu...
Samozrejme, počúvam aj iné veci a niektoré jeho sa mi ani nepáčia, ale to gro mi dal on...
Bože ako mi chýba.... Ešte musím vydržať dva mesiace.... A najmä mu musím kúpiť darček k jeho narodkám... Stále to odkladám, alebo skôr som v tom odpornom meste nič nenašla, ale teraz, keď idem do tej BA a budeme chodiť po nákupoch tak dúfam, že nájdem niečo presne pre neho... :D

No ale teraz si choďte už prečítať tú kapitolu a ospravedlňujem sa, že sú kratšie ako u mňa býva zvykom, no ale...
Alex Winslow

15. Kapitola

keď som si doviazala šnúrky, nahnali nás všetkých do jednej zo sál a pred nami zostala len Tanya.

„ahojte, pre nováčikov, som kondičná trénerka, ako ma nazvali a budete ma vídať každé ráno o takomto čase,“ pozrela sa na nás, „Kto nepríde, a nebude mať dostatočne schopnú ospravedlnenku, berie sa to ako zanedbávanie a po troch takých tréningoch je automatický vyhadzov a to platí pre všetkých bez výnimky,“ oznámila nám a potom zapla hudbu a začala rozcvička.

keď nás po rozcvičke vyhnala vonku a začala nás po parku, ešte stále som nejak nevnímala. No kondičku som mala, takže mi to ani tak nevadilo a bežala som v strede našej skupiny. Museli sme byť rozdelený po tých skupinách, v ktorých sme, aj keď to trochu nechápem, ale to je jedno.

Behali sme do nejakej pol siedmej a väčšina ku koncu  už ledva zdvíhala nohy, čo som nejak nechápala ale nechala som to tak.

Z našej skupiny to bol asi len Math a Zach a Isa, ktorí so mnou držali tempo a nedychčali ako po pár kilometroch stáleho behu. (Škoda, že sme tých pár kilometrov vážne zabehli)

Z iných skupín sa tiež našlo pár vyvolených, ktorí to zvládli celkom v pohode.

keď si nás Tanya poobzerala, len pokrútila hlavou a zasa vošla do budovy a viedla nás do sály, v ktorej sme mali aj rozcvičku.

„vyzuť a ideme na cvičenia, kvôli uvoľneniu svalstva,“ oznámila nám, aj keď treba ani nebolo a začala popri pomalej hudbe uvoľňovať svaly. Postupne od hlavy až po chodidlá.

keď sme skončili bolo pár minút pred siedmou a tak sa všetci rozutekali do spŕch, aby stihli školu.

Ja som len rozmýšľala, ako sa dostanem do budovy po škole, keďže Alex s Adeline majú tréning v inú hodinu.

Vošla som do šatne, už prezlečená a uterákom som si ešte sušila konce vlasov, ktoré sa mi namočili v sprche.

„hej ľudia,“ ozvala som sa, keďže tam bola už väčšina. „Nemá poobede niekto cestu okolo Panamera High School?“ opýtala som sa, keď sa na mňa väčšina otočila a ten zvyšok dal gestom naznámosť, že počúva. (p.a.: sorry za ten názov, ale milujem to auto a tak ma nič v tejto chvíli iné nenapadlo)

„Ja mám cestu,“ ozval sa Math a ja som sa na neho skúmavo zahľadela.

„vážne?“ nezdalo sa mi, ale nechcela som sa hádať.

„hej,“ usmial sa na mňa.

„A nezobral by si ma, prosím, pretože nejak nemám auto,“ zasmiala som sa a nevinne pokrčila plecami. Hold som dobrá duša.

„keď ti nebude vadiť jazda na motorke,“ zazubil sa na mňa a ja som len pokrčila plecami.

„vždy som to chcela skúsiť,“ odvetila som. Ale len sa povoziť, pretože mi ocko nikdy nechcel dovoliť zrobiť vodičák. Ale aj ho chápem. Som jeho jediná dcéra a nechce o mňa prísť.

„tak ťa budem čakať pred školou okolo trištvrte na tri,“ povedal mi a už ho nebolo. Ja som odišla hneď za ním, keďže ma už čakal Alex a do školy som sa celkom aj ponáhľala.

Do školy sme to stihli len tak-tak a boli sme radi, že sme do tej triedy aj dobehli pred učiteľom.

Obidvaja sme si sadli do svojich lavíc a s vecami na laviciach sme sa tvárili „ja nič, ja muzikant“.

Celý deň som pozorovala profesorov ako chodia hore dole po triede, snažia sa nám vysvetliť nové látky, alebo skúšajú rad radom každého, na koho si spomenuli.

Mne to bolo jedno, keďže sme boli ospravedlnený a tak sme mali fajront.

Našťastie sa mi v taške nachádzal aj papier, na ktorom bolo potvrdené, že mám pohybovú mimoškolskú činnosť a tak nemusím športovať ešte aj v škole.

Práve sme kráčali na telesnú a Emily sa nás začala vypytovať na všetky podrobnosti z chaty a aj z ranného tréningu, o ktorom sme jej hovorili s radosťou, teda najmä ja.

„ty nie si normálna,“ zvolala na celú chodbu a ja som sa začala smiať.

„no bože, ja za to nemôžem, že niekto nemá kondičku a neteší sa na ranné tréningy,“ drgla som do Alexa a on na mňa vyplazil jazyk.

„ja vás nechápem. Mať dva krát do dňa tréning každý boží deň v týždni, veď by som niekoho zavraždila,“ hovorila horlivo a rozhadzovala pri tom rukami.

„to len preto, že si nenašla niečo čo by ťa natoľko bavilo, aby si chodila na tréningy s radosťou,“ objala som ju a tak sme nakráčali do našej šatne.

„a kedy ti to ten tréning začína?“ opýtala sa ma.

„ranný o pol šiestej a poobedný väčšinou o pol štvrtej,“ odpovedala som a popritom sa prezliekala.

„o pol šiestej?“ vypleštila oči a ja som sa zasmiala.

„jop, o pol piatej vstávam aby som bola o piatej pred domom, kde ma čaká Alex a spolu ideme na tréning, keďže auto nechávam môjmu skoro bračekovi, ktorý je u nás na pár týždňov.“ vysvetlila som jej celý ranný proces a spolu sme sa aj s mojim papierom vydali do telocvične, kde už bol aj tréner.

„dobrý deň pane, doniesla som Vám potvrdenie o tej mimoškolskej aktivite,“ podala som mu ho a čakala čo povie.

„ako často máte tréningy?“ opýtal sa, keď to preštudoval.

„dvakrát do dňa a celý týždeň, niekedy aj cez víkendy,“ odpovedala som a zaregistrovala som, ako sa ku mne postavil aj Alex a podal mu ten istý papier.

„dobre, je to dostačujúce, aj keď nemáte ten klasický pohyb,“ odfrkol si a chcel odísť, no ja som ho ešte zastavila.

„ráno máme kondičné tréningy, beháme každý deň hodinu, niekedy aj viac,“ chcela som, aby mal o nás dobrú mienku.

„A máte problém zabehať mi pár koliesok?“ podvihol obočie.

„nie, ale nemôžeme to urobiť, pretože nemôžeme riskovať, že sa nám niečo stane,“ povedala som diplomaticky skôr, ako Alex otvoril ústa a niečo trepol.

„tak sa mi to páči, choďte si sadnúť a nerušte nás,“ povedal tréner a my sme sa konečne usadili.

„to čo malo akože byť?“ zavrčal na mňa Alex.

„laik by tomu povedal, vliezť niekomu do prdele,“ zazubila som sa a ďalej sa s ním už len bavila o normálnych veciach.

„musím už ísť, Math by na mňa mal už čakať,“ povedala som, keď som stála pri skrinke a hádzala do nej nejaké veci. Bolo za dve minúty trištvrte.

„okej, uži si tréning,“ zamával mi Alex s Em a niekde zmizli.

Ja som si ešte zo skrinky vytiahla koženú bundu, ktorú som tam nechala asi v prvý alebo druhý deň školy, a teraz som za ňu bola vďačná, keďže som mala absolvovať výlet na motorke.

keď som zabuchla moju skrinku, vybrala som sa rýchlejším krokom, klopkajúc si o podlahu opätkami, vonku.

Zbehla som schody, ktoré viedli k hlavnému vchodu a vybrala som sa smer parkovisko, kde som predpokladala Matha.

Predpokladala som správne, no nepredpokladala som, že tam bude s nejakou pipkou, zavesenou mu okolo krku, v družnom hovore.

Bože, keď som ich videla, mala som červené pred očami a chcela som ju zabiť. Bože, ja nemôžem žiarliť. Nemám na to právo a pri ňom mi to ani nepomôže. Och.

Radšej som sa pobrala ďalej a snažila som sa ich nevnímať.

Kráčala som po chodníku a chcela som sa dostať na hlavnú cestu, že si stopnem nejaký taxík. Nemohla som ísť s ním, nedokázala by som to.

Nejak som nevnímala okolie a tak som sa dosť zľakla, keď ma niekto chytil za ruku a potiahol trochu naspäť.

„kde si sa vybrala Ronnie?“ opýtal sa ma Math, ktorý sa oprel o svoju motorku.

„zháňať taxík, keďže som ťa nechcela rušiť,“ snažila som sa to povedať kludným hlasom, no asi mi to tak trochu nevyšlo.

„ty žiarliš?“ zasmial sa.

„A na koho prosím ťa?“ pretočila som očami a chcela som ísť ďalej, no on ma zachytil a pritiahol si ma bližšie k sebe.

„to by si mi mala povedať ty,“ uškrnul sa a stále opretý o jeho motorku, ma držal rukami za bokmi. Ja som si len založila ruky na prsiach a čakala kedy ma pustí.

„pusť ma,“ zavrčala som a chcela odísť, no on sa nenechal.

„ale no tak, Ronnie, priznaj si to,“ pritiahol si ma ešte bližšie a tak som sa dostala medzi jeho nohy a naše tváre boli pár centimetrov od  seba.

„nemám si čo priznať,“ odfrkla som si a snažila som sa mu vytrhnúť.

„to ti nepomôže,“ videla som iskričky v jeho očiach a bála som sa čo chce urobiť.

Teda, chcela som aby urobil len jednu vec, ale zároveň som si to nechcela pripustiť.

Aj tak pochybujem, že by mal záujem o také dievča ako som ja. Nevýrazná šedá myška, ktorá vie jedine tak tancovať a aj to je len nejaký zázrak.

„prestaň láskavo a pusti ma,“ zamračila som sa na neho a dúfala, že tým postojom neprezradím svoje vnútorné pochody.

Asi mi to neprešlo, keďže zrazu som sa ocitla nalepená na jeho tele a jeho pery sa snažili rozpohybovať tie moje.

Chvíľu som bola v šoku, ale keď mi vnútro začalo kričať, že mám niečo robiť, spamätala som sa a s rukami v jeho vlasoch som sa k nemu pridala.

Cítila som, ako sa uvoľnil, keď som sa k nemu pridala a cítila som, ako som sa uvoľnila ja, keď som si uvedomila, že som rada, že už nič nemusím skrývať, ale zároveň som nevedela, čo bude ďalej.

Odtrhla som sa od neho, s čím nesúhlasil.

„čo sme to robili?“ opýtala som sa s rukou na ústach.

„Nevieš,“ zlato sa zasmial, chytil ma za ruku, ktorou som si držala ústa a znovu si pritiahol moju hlavu k tej svojej.

„prestaň,“ odtiahla som sa znovu, „chceš ma odviesť na ten tréning, alebo si mám ísť rýchlo zháňať taxi?“ podvihla som obočie a prešla som si po suchých perách jazykom.

„nedráždi a sadaj,“ sám ako prvý nasadol na motorku a čakal na mňa.

Ja som sa po chvíľkovom váhaní a blbej otázke posadila za neho, dala medzi nás moju tašku a nasadila som si prilbu, ktorú mi podával.

„poriadne sa drž a užívaj si,“ povedal mi, kým naštartoval a potom sme už vyrazili smer tréning.