Prológ

Tak, ako som sľúbila, že dodám prológ k novej poviedke, tak ho tu máte... =)
Budem rada ak zanecháte komentár a dúfam, že sa vám bude páčiť.. =)
Love & Peace
Alex Winslow

Prológ

Život, väčšina si ho neváži, zvyšok ho poriadne nemá. Ja závidím tým, ktorí si ho nevážia, pretože oni ho majú ľahký. Majú to čo chcú aj nechcú. Majú milujúcu rodinu a kamarátov, s ktorými sa zabávajú.

Ale čo mám ja? Ja mám život ako ostatní, alebo si to aspoň všetci myslia, pretože nemôžem nikomu povedať, čo sa deje za zatvorenými dverami. A preto teraz sedím za svojim starým stolom a tajne píšem toto a dúfam, že aspoň takto sa mi uľaví.

keď toto čítaš, nakoniec som našla odvahu, to niekomu dať, alebo si to len našiel. keď si to našiel, tak to vráť. Toto čítať nechceš, pretože tvoj život už nebude taký, aký bol, pretože si uvedomíš, že život nie je len o prijímaní a žúrovaní, život je aj o tom, kde sa narodíš, a o tom, ako sa budú správať tí, ktorým sa narodíš.

Zazvonil mi budík a tak som rýchlo zaklapla môj starý notebook, ktorý mi babka kúpila, keď ešte žila. Už vtedy som ho domov doniesla tajne a od vtedy som ho vždy schovávala medzi oblečením, ktoré som sa naučila úžasne skladať a tak mi nehrozilo, že niekto vtrhne do izby a začne mi vyhadzovať veci zo skrine, aby som si tam popratala. Aj keď v mojej izbe malo vždy všetko miesto. Inak to ani nešlo.

Zo skrine som si vytiahla čierne legíny a červený voľný svetrík s dlhým trištvrťovým rukávom, ktorý mi siahal až do polky stehien.

Vlasy som si rozčesala a v jemných vlnách som ich nechala padať voľne okolo hlavy.

V kúpeľni som sa rýchlo umyla a na oči dala len špirálu. Mala som rada prirodzenú krásu, ktorú som sem tam musela zakrývať, ale aj na to si človek zvykne.

Zbehla som do kuchyne, kde som si len zobrala do ruky jablko, pobozkala na líce mamku a odišla som z domu, ponáhľajúc sa na autobus, ktorý ma každé ráno odviezol do školy.

keď som dobehla na zastávku a autobus tam ešte nebol, vytiahla som z tajnej priehradky môj MP3 prehrávač a strčila som si do uší slúchadlá.

S Guns N Roses som čakala na autobus spolu s pár spolužiakmi, ktorý sa tu objavili tiež.

Autobus ma odviezol až pred školu a tak som s húfom mojich spolužiakov a iných žiakov navštevujúcich školu som sa predierala do školy a potom do triedy nevšímajúc si školníka, ktorý na všetkých kričal aby sa prezúvali.

Nevšímali si ho ani učitelia, ktorí chodili hore dolu a niekedy niekomu pochválili topánky, ktoré si oni dovoliť nemohli, ale žiaci bohatých áno.

Asi aj preto si ho nevšímali, pretože niektorí rodičia by mohli prestať sponzorovať školu, keby sa tu niečo nepáčilo niektorému z ich detí.

Tomu sa hovorí systém na škole.

Sadla som si do svojej lavice, rad pri okne posledná lavica, krásny výhľad na areál školy.

Hodiny som väčšinou ani nevnímala, keď som mala ísť náhodou odpovedať, čo sa stalo málo kedy, pretože učitelia si ani poriadne neuvedomovali, že som v triede, tak som odpovedala dobre, keď som písala písomku, bola som na ňu naučená, pretože som sa učila po nociach, keďže otec zo mňa chcel mať len ďalšiu žienku domácu ako z mamky.

Triedny, s ktorým sme mali dnes poslednú hodinu, dejiny, nám oznámil, že zajtra príde nová spolužiačka a že sa máme správať slušne.  TO bolo posledné čo povedal a potom sme mohli ísť domov.

Znovu som nasadla do autobusu, ktorý ma odviezol domov a keďže mama robila len keď otec nebol doma, čiže keď bol na služobných cestách, tak upratovanie zostalo len na mne.

A tak som upratala kuchyňu, poumývala podlahy a potom sa dala do učenia na test z geografie, ktorý ma čakal na ďalší deň. Našťastie mame až tak nevadilo moje učenie a tak som sa mohla učiť cez deň a v noci spať.

A tak vyzerá môj neobyčajný deň.